Mal by som sa vrátiť na zem, vyjadrovať sa jednoduchšie, sedieť pri počítači vzpriamenejšie, žiadne nakláňanie, nedajbože pozeranie bokom na monitor, či sledovať blogy v polohe ležiaceho strelca. Škodí to. Musím sebakriticky priznať, že občasné cvičenie nič nerieši, keď sa celý deň pri stole rôzne krčím a vykrúcam. Hádam ma nasledujúca rehabilitácia naučí vážiť si prirodzené polohy.
Svoje poučenie čerpám tentokrát od lekárky, špecialistky rehabilitačného oddelenia nášho strediska. Dal som sa k nej odporúčať, nevediac čo ma tam čaká. Keď som sa jej posťažoval a opísal svoje boľavé miesta, zacvičila s mojimi ramenami a spustila svoj monológ.
- Všetci ste pohodlní a leniví, čím starší, tým lenivejší. Nemáte správne návyky a potom sa sťažujete, že vás niečo bolí.
Mea culpa, mea maxima culpa... V tom prívale múdrych slov, poučení a výčitiek som klesol na pacientskú stoličku a len som civel na tvár doktorky, ako by som hluchonemo odzeral z jej pier.
- Keď vás bolí ruka, myslíte si, že je to len ruka. Nie je to tak, ak bolí ruka, bolí celé telo a všetko aj tak pochádza z krčnej chrbtice, nesprávne používanej hlavou...
Oprel som sa o stôl, ako mám vo zvyku, pre lepšie sústredenie.
- Neopierajte sa, sadnite si rovno!
Opäť som sa vystrel do zvislice a poslušne som pritakával ďalej. Poviem vám, že to bolo ako sprcha, akú som si vari zaslúžil už dávnejšie. V tej chvíli spadla zo mňa všetka lenivosť, ostala len vina a vina, no aj tak som sa tešil na príjemnú stránku rehabilitácie, keď si budem lebediť na lôžku, vyhrievaný horúcim zábalom na citlivých miestach kostry a kĺbov.
Potom sa nechám nadnášať vzdušnými perličkami a masírovať podvodnou tryskou... Tú masáž mám najradšej. Na záver kúry si jemne poplávam v krátkom bazéne s príjemnou vodou v slastnom stave bez tiaže, vdychujúc vodné pary ako vôňu mladosti. Božské uvoľnenie. Každý deň, najmenej o tri hodiny menej času stráveného pri monitore. Taký trest beriem s potešením...
