Komunikácia

Aby bolo jasné, radšej hneď upresním, že chcem písať o komunikácii medzi ľuďmi, teda o vzájomnom poskytovaní myšlienok, ich výmenu. Pri komunikácii, bez ohľadu na jej formu, ide o myšlienky formulované do slov a viet. Tak ako sme sa to kedysi učili, že veta je povedaná, alebo napísaná myšlienka. Myšlienke však vždy predchádza v hlave nejaký myšlienkový pochod na jej sformulovanie do vety.

Nájdu sa však autori, ktorí namiesto hotových myšlienok vyťukávajú do klávesnice svoje holé i rozvinuté myšlienkové pochody. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o to isté, ale nie je to tak. Aj slabší rečníci často prednášajú poslucháčom svoje myšlienkové pochody. Ich prejav je obrazom ich myslenia a často sa to pozná množstvom odbočení od hlavnej témy. Poslucháča to po čase začne unavovať.

V rečovom prejave sa to ešte dá ako tak zniesť, lebo veľa slov nám ide jedným uchom dnu a druhým von, ale v písomnej forme je to už trochu zložitejšie. Myšlienkové pochody prezentované písomnou formou v takom surovom stave sú potom často dosť náročné na pochopenie.

Situáciu môže vylepšiť formátovanie textu, teda odbočenia a menej dôležité veci jasne odlíšiť typom písma, odsekmi, odsadením a podobne. Dobrou prevenciou pred zmätočnými textami je opätovné a pozorné prečítanie vlastného textu pred jeho zverejnením, so snahou pochopiť podstatu len na základe napísaného, ale pritom sledovať aj slovosled a pravopis...

Opravovať a opravovať a vymazávať nepotrebné slová, vety, odseky a niekedy aj celý článok. (Veru neviem, či som sa práve dnes dostatočne pridŕžal vlastných rád...)

A ešte niečo v závere, na odľahčenie témy (toto už nemusíte čítať):

Bolo to v Mníchove, kráčal som po ulici, keď pri mne zastavilo auto a spolujazdec sa ma po nemecky spýtal, ako sa dostane na nejakú ulicu. Odpovedal som mu tiež svojou nemčinou s ospravedlnením, že neviem. Poďakoval sa a pokračovali v ceste. Keď som sa za nimi obzrel, zbadal som na aute českú ŠPZ.

Je milé, keď človeka v cudzine turisti pokladajú za domorodca.

Guten Tag, auf Wiedersehen!

Internet

Vraj žijeme v dobe nedočítaných strán, nad tým sa zamýšľa na svojom blogu Ján Maršálek. Už dávnejšie som si všimol, že pri hľadaní vo vyhľadávačoch by som vystačil s jednou stránkou. Len veľmi zriedka sa preklikávam na ďalšiu a preklikať sa až na koniec zoznamu je zväčša nemožné. Ak niečo nenájdem na prvej strane, tak radšej spresním výraz a hľadám znova a znova sa spolieham na prvú stránku. Je to tiež komplex nedočítaných strán?

Myslím si, že náhlenie a nedočítanie článkov na internete (rýchle prebehnutie) je často tým najlepším prístupom. V tom množstve rôznorodých a neoverených informácií, dobrých i zlých názorov, sa človek musí čím ďalej tým viac spoliehať na vlastný výber a rýchly úsudok, lebo inak by skončil zahltený balastom, skončil by unavený a neinformovaný vo veci ktorá ho priviedla k monitoru.

Výhodou blogovania je, že človek ktorý píše, má šancu že jeho slová sa dostanú k mnohým čitateľom. Hovorí sa však, že je veľa povolaných, ale málo vyvolených. Nie vždy bude pisateľ "vypočutý", nie vždy bude aj pochopený a málokedy sa stane, že jeho slová v čitateľovi rozozvučia rovnakú strunu, s akou autor písal svoj článok. Také sú podmienky blogovania, s tým sa nedá nič robiť, len písať zaujímavo a čakať na odozvu.

Vraj internet zvádza k povrchnosti. Ja si to nemyslím. Skúsme to porovnať s novinami. Novinové články sa píšu na princípe obrátenej pyramídy, najdôležitejší fakt je v titulku, spresnený v podtitulku a až potom rozvinutý do podrobností. Zjednodušuje to orientáciu čitateľa. Nikto zrejme nečíta noviny od prvého písmena až po posledné. Obrátená pyramída má výhodu aj v tom, že v prípade nedostatku miesta možno škrtať v článku vety od konca, od menej dôležitých informácií.

V blogoch to funguje trochu inak, zvyčajne neexistuje šéfredaktor, ani korektor, ani cenzúra, preto nemá kto vymazávať balastné informácie. Korekciu si musí urobiť až sám čitateľ. V takomto "internetovom" prístupe čitateľa však nevidím žiaden problém, nepovažujem ho za povrchnejší ako prístup čitateľa k článkom v novinách. Všetko je vecou záujmu a hlavne možnosti a schopnosti orientácie.

Internet je proste nový fenomén, s ktorým sa dá žiť rovnako ako s novinami, navyše poskytuje takmer neobmedzené množstvo najnovších (aj historických) informácií v každom čase. V praxi nahradil encyklopédie a tiež postupne vytláča zo života noviny. Pritom netvrdím, že noviny zaniknú, ale musia si nájsť svoje nové miesto v systéme ovplyvňovania a manipulácie más (hovorí sa, že tlač je siedmou veľmocou).

Tlač vo svojej materiálnej forme je značne lokálna a v mocenských nástrojoch siedmej veľmoci už dávnejšie kraľuje televízia a chytá sa jej už aj internet. Tieto elektronické média majú veľa spoločného a zdá sa, že trend smeruje k ich zjednocovaniu. Najnovšie sa presadzuje aj mobilný internet, integrovaný do telefónov. Nastupuje diverzifikácia prístupov, ale paradoxne aj globálna unifikácia informačného obsahu. Technický pokrok nezastavíme, ale treba dávať pozor, aby nás nezničil...

Čo s tým? Asi nič, len prijímať internetový pokrok ako fakt, ako systém začlenený do života, rovnako ako bola kedysi prijatá a využitá kníhtlač pre rozšírenie vzdelania. Pre nás je internet ešte čerstvou inováciou, ale mladí ľudia rastú v ňom, berú ho s prirodzenosťou, s akou sme my brali do rúk noviny. Zamýšľať sa však stále treba nad zraniteľnosťou globálneho systému.

Treba si uvedomiť, aká sila sa sústreďuje v databázach vedomostí, aj vo vlastnení detailných informácií o ľuďoch, ktorí ich tam dobrovoľne odovzdávajú. Uvedomiť si, čo by znamenalo narušenie, nebodaj zničenie tohto systému. Kto si zvykol, alebo pracuje každodenne s internetom, ťažko si už vie predstaviť stratu svojich dôležitých informácií a život bez nich. Možno by to bol návrat k podstate života, na strom prírody.

Desaťminútovka

Máme tu znova piatok, je čas zaspomínať na staré časy. Pre istotu som ich nenazval dobrými, lebo tie sú, ako pre koho... Vtedy, za onoho času sa v kolektívoch povinne dobrovoľne robieval aj prehľad tlače, taká ranná desaťminútovka. Niekto dostal za úlohu ten prehľad urobiť, obvykle za trest, alebo aj namiesto odmeny.

K prehľadu stačili jedny noviny, lebo aj tak vo všetkých bol iba ten jeden jednofarebne šedivý odraz života strany a vlády, so štafážou nezaujímavých šablónovitých vecí o "pracujúcich", ktorí stále prekračovali plány a vytvárali tak nadprodukciu, ktorá pochopiteľne rozlaďovala dokonale naplánované socialistické napredovanie, až to raz muselo skončiť fiaskom.

Autor desaťminútovky si zakrúžkoval príslušné titulky v novinách, prípadne aj perex a to potom predčítal driemajúcemu kolektívu BSP. Dnes sme už na vyššom stupni vývoja, máme blogy a internet, taká desaťminútovka by sa zvládla pohodlne systémom copy-paste... Keby som bol napríklad ja určený urobiť prehľad tohto týždňa, vyzeralo by to možno takto:

- Rusko financuje zhotovenie kozmickej lode s jadrovým pohonom. Projekt by mohol byť pripravený už v roku 2012 a za ďalších 9 rokov by mala byť loď postavená, schopná cesty na Mars. Z toho je jasné, že Rusko neverí na avizovaný koniec sveta v roku 2012, alebo rátajú s presídlením na Mars...

- Ešte jedna smiešna správa zo serveru aktuality.sk, píše sa v nej o záhadnom vesmírnom objekte, ktorý mal včera preletieť okolo zeme v tesnej blízkosti. V tej správe, pôvodom zo "SITA" sa píše doslova toto: "...Preto výskumníci uvažujú, či by nemohlo ísť o úlomok vesmírneho odpadu - napríklad vrtuľu z rakety." Že vraj vrtuľa z rakety, vtipné... Ha ha ha.

- Austrálsky vedci zase excelovali inak, posvietili si na ľudí, čo denne sedia pred televízorom aspoň hodinu, teda na nás všetkých. Vraj každá taká hodina zvyšuje riziko úmrtia na akúkoľvek príčinu o 11%, riziko úmrtia na rakovinu o 9% a na srdcovo cievne ochorenia o 18%. Vychádzajúc z tohto výskumu som už niekoľko rokov viacnásobne mŕtvy, aj keď neberiem do úvahy iné škodlivé faktory.

Na záver niečo z (vraj) mužskej logiky:

- Čestný muž nikdy nepodvádza viac ako jednu ženu naraz.
- Každá žena spomína s láskou na muža, ktorý si ju chcel vziať. Každý muž na ženu, ktorá ho odmietla.

Blognutie do politiky

Tak to vychádza, ako by som v tomto blogu naschvál postupoval neprofesionálne. Stále porušujem pravidlo, prispievať pravidelne. Možno aj preto, že tu nie som profesionál. Trochu ma uspokojuje fakt, že nie som sám, kto všeobecné, ale i vlastné zásady nedodržiava. Napríklad, ak je k blogu umožnená diskusia, mal by na pripomienky a názory reagovať autor.

Môj "status" sa občas mení a podľa toho aj píšem. Vždy som sa však snažil vyhýbať vyjadrovaniu svojich názorov na politiku, bohužiaľ aj túto zásadu som v ostatnom čase dosť zanedbával. Aj nedávne udalosti na cestách ma vyprovokovali k písaniu, len som to našťastie nedal na blog. Veď posúďte sami, že som dobre urobil, keď som takýto pohľad do politiky zamlčal:

Nedeľa býva v znamení politiky, čo je na škodu veci, lebo keď ľudia prídu z kostola a sadnú si k obedu, nemali by počúvať hádky politikov. Hádam len s výnimkou politických diskusií na telo v najbližšej krčme pri pive.

V televíznych debatách by mal byť vždy iba jeden politik, aby sa nemal s kým hádať. Niekedy je to až smiešne, keď oponent každú repliku začína slovami pán (ten a ten) klamete a zavádzate. Taký stereotyp by mali používať politici len vtedy, keď nemajú argumenty. A bolo by (je) to jasné.

To som si myslel v nedeľu, ale odvtedy prehrmeli cez naše územie nájazdy húkajúcich kamiónov, oproti ktorým sú nedeľné politické diskusie slabým odvarom. Tak som si pri tej príležitosti spomenul na rok 1973, keď po štrajkoch autodopravcov v Chile vzal moc do svojich rúk generál Pinochet na dlhých 17 rokov. Scenár i riziká sú podobné, len dúfam, že taký generál sa u nás ešte nenarodil.

Jej ruky sú...

"Neviem, či to nie je barbarstvo, prečítať na posedenie celú zbierku básní, ale táto zbierka ma tak zaujala, že som neodolal."

Takto som začínal písať o básnickej zbierke Milana Rúfusa "Ako stopy v snehu". Nedalo mi, aby som aj týchto niekoľko slov o prvej básnickej zbierke Dany Janebovej "Moje ruky sú láska", nezačal rovnako, po pravde.

Jej básne sú zrelé, sú o láske a vzťahoch. Sú o žene, ktorá nevzdychá, ale nádhernými originálnymi metaforami kreslí obrazy svojich precítení tak, že čitateľ sa ponára do jemne načrtnutej atmosféry deja každej básne. Milostné obrazy metaforicky kreslí tak, že z nich cítiť vôňu tiel i dotyky rúk.

V piesni pre lásku

v mojom srdci čítaj
kým je priezračné
kým doňho zimný prievan
fúkať nezačne...

Dana Janebová: Moje ruky sú láska, 2009, Spoločnosť autorov umeleckej literatúry, edícia Kniha - Suvenír