Kľúčové slová a posol jari

Kľúčové slová sú v jazykovede také slová v texte, ktoré sa v ňom vyskytujú častejšie, než je obvyklé. V blogoch sú to slová, ktoré sa tak často vyskytujú, až sa po čase stávajú tak častými, že čitatelia ich prehliadajú ako neviditeľné. Dokonca nezriedka pôsobia tak, že čitateľ číta text len dovtedy, kým nenatrafí na niektoré z kľúčových slov.

Oslovil ma nedávno menší muž: "Pánko, kúpte si motorovú pílu." Ponúkali mi už holiaci strojček, ďalekohľad, ale táto ponuka prevýšila všetky doterajšie - motorová píla s plnou nádržou benzínu tu bola prvýkrát. Odolal som a dobre som urobil. V dnešných aktualitách som sa totiž dočítal pravdu. Nie tú Pravdu, s ktorou sa páve obchoduje, ale pravdu o tom, že tie ponúkané píly sú falošné. Nie som zaťažený na značkový tovar, ale kvalita a výkon musia byť.

V istom tajnom výskumnom stredisku v Amerike bol úspešne dovŕšený tajný výskum gravitácie prevratným objavom. Zistilo sa, že gravitácia je základnou vlastnosťou tzv. temnej hmoty, ktorá vo vesmíre prevažuje a nachádza sa všade, teda i v subatomárnom priestore, kde je príčinou gravitačných síl. Aplikácia nových poznatkov vraj čoskoro umožní lokálne eliminovať gravitačné pole, alebo ho umelo vytvoriť. Tento princíp umožní už čoskoro lacné medziplanetárne lety a iné neuveriteľné zázraky.

Počasie sa nám dramatizuje, ako nás už dávno varuje meteorológ Peter Jurčovič. Mnohí už netrpezlivo čakáme na príchod jari, keď sa objavia prvé lastovičky. Ja som sa už dočkal, objavila sa mi v byte prvá lastovička reinkarnovaná do mušej podoby. Vlastne je to jedno, či sa povie lastovička, alebo mucha. Lastovičky síce odlietajú na juh a muchy sa len zašijú do špár a čakajú na jarné slnko. V každom prípade je prvá mucha vítaným po-zimným povzbudením. Ale iba tá prvá. Česť jej pamiatke.

Hokejové pagáče

Už čoskoro budeme mať po hokeji, naši to zvládli perfektne športovo a ani zlatá medaila by už na tom nič nezmenila. Bronzová by bola vynikajúcou odmenou za ich športové zápolenie, ale bez ohľadu na ďalšie udalosti, už teraz dosiahli to najcennejšie, hrali čestne a virtuózne, na úrovni najlepšej svetovej štvorky.

Hokej spomínam len preto, že včera v noci som pozeral dve tretiny a tú tretiu, najkrajšiu som prespal. Dnes som si ju pozrel zo záznamu a veľmi sa mi to páčilo, tá tretina bola skutočne super. Dokonca aj sledovanie zo záznamu, malo pre mňa ešte jedno veľké plus - vôbec som sa nestrachoval o výsledok, vedel som ako, (že dobre) to skončí a naozaj to tak aj skončilo. Žiaden zbytočný adrenalín, radosť z naplnenia známej vízie, akoby som nahliadol do budúcnosti cez minulosť...

Na počesť dobrej hry som sa rozhodol, že si upečiem oškvarkové pagáče, aj keď to vraj nie je v súlade so zdravou výživou, naviac sú tam oškvarky z nedávnej zabíjačky a to je tiež podľa niektorých estétov nemorálne. Nuž neviem, ako je to naozaj, mohol by som sa odvolať na nejaký citát z Biblie, ale aj tak by som sa z toho morálne nevymotal, lebo sa nechystám na dráhu vegetariána.

O konzumácii bravčoviny v Biblii asi nič nie je (ale nie som si istý), je tam určite o ovciach, o obetných baránkoch a ešte aj o rybách. Po ošípaných by som sa musel zamyslieť aj nad úbohými kvasinkami, veď aj to sú božie tvory, ktoré pravidelne zneužívame, necháme ich vyrásť v ceste a potom ich natvrdo upečieme a zjeme, hoci aj v takej nezdravej dobrote ako je makový závin.

V tejto chvíli ešte neviem, ako dopadne moja dnešná kuchárska akcia, nemám veľkú prax v pečení a naviac som dnes nepostupoval presne podľa receptu. Suroviny som nemiesil ručne, ale som to všetko nasypal do domácej pekárničky a na programe č. 13 som to nechal zamiesiť a vykysnúť. Tá trinástka neveští nič dobré, ale nechám sa prekvapiť.

Už musím končiť, pagáče treba hodiť do rúry. O pol hodinu sa rozhodne, kto vyhral...

Aktualizované 16:10 SEČ, vonku z rúry, na tanieri:

Priateľstvo za koňa!

Dovolil som si parafrázovať výrok Richarda III. "Kráľovstvo za koňa" (A Horse! A Horse! My kingdom for a horse!). Myslím, že i on by namiesto koňa hľadal priateľa, keby v tej dobe existoval internet a facebook. Isteže, darovať kráľovstvo je v istej dejinnej chvíli ničím, proti úprimnému priateľstvu. Priateľstvo sa totiž nedá zaplatiť žiadnym kráľovstvom, tobôž nie takým, ktoré sa kráľovi práve sype cez prsty.

Facebook je fenomén doby, ktorý sa objavil a vzniesol do nebotyčnej výšky "Alexandrijského stĺpa", ako o svojom talente kedysi napísal A. S. Puškin v básni "Pamjatnik". S tým rozdielom, že popri facebooku vznikli nové talenty paralelných konkurenčných odnoží takzvaných sociálnych sietí. Tak si myslím, že názov "sociálne siete" je značne nepresný, lebo v skutočnosti ide o spoločenské siete, aspoň v mojom chápaní.

Vstúpil som tam, napriek tomu, že som nepodľahol sloganu, že kto tam nie je, neexistuje. Priamym podnetom bolo vyjadrenie istého blogera, že je to dokonalý priestor pre úprimné komentáre k jeho blogom. Ukázalo sa, že je to skôr zbožné želanie ako fakt a aj ten môj bloger už dnes priznáva, že je to trochu inak, akási moderná rozpoltenosť človeka deliaceho sa na rôzne siete, široko rozkročeného a nestabilného.

Dá sa argumentovať aj tým, že kde inde by som sa dozvedel toľko zaujímavostí o kolektíve priateľov? Prebiehajú neoficiálne súťaže, kto bude mať viac priateľov? Človek sa tam dozvedá často i veci, ktoré by sa mu nemali dostať do očí. Niečo z toho možno považovať za dokonalý spam, ale sú tam aj "statusy" osobností, ktoré sú vtipné a múdre zároveň. Na facebookovských základných komunitách je zvláštna ešte jedna vec a tou je politické staníctvo, ktoré sa tam z neznámych dôvodov prelialo z materských blogov.

Politika je podľa mňa v priamom rozpore s normálnym ľudským priateľstvom, ktoré si nekladie žiadne podmienky, lebo politika sa stále o niečo usiluje, niekoho presviedča o svojej pravde, je to snaha o získanie moci. Politika je síce predmetom aj na všeobecnú diskusiu, ale diskutujúci by v tom prípade mali diskutovať, nie osočovať oponenta. Aj tak si myslím, že by politika mala mať svoje špeciálne fórum. Tak si to myslím a tak by ma to uspokojovalo.

Keď sa to tak vezme, aj výkrik Richarda III. "Kráľovstvo za koňa" bol silne politicky motivovaný. Politika je všade okolo nás, všetci sme politicky činné verejné osoby. Ibaže naše kráľovstvá nestoja ani za koňa, tak núkame priateľstvo. Čo je viac? Neponúkame ho príliš lacno?

Avatar a popcorn

V domácej pohode dojedám pukance, čo mi ostali z kina Max. Správne tušíte, že ma osud konečne zavial na Avatara. O filme sa už veľa popísalo, veľa som o ňom čítal. Pod vplyvom rôznorodých recenzií som postupne prechádzal od stavu vysokého záujmu až po takmer úplný nezáujem. Bola to iba náhoda, že som si dnes vybral parkovisko pri kine Max, ktoré je mimo centra Trnavy, aby som si užil aj trochu pešej chôdze za povinnosťami v centre.

Keď sme tam už boli, bolo logické zájsť sa poinformovať o filmoch, ktoré práve bežia. Tak sme sa zastavili pri pokladni kina práve 10 minút pred začiatkom 3D projekcie Avatara. Prvotný záujem o film už iste poklesol, ale aj tak nás tam sedelo najmenej sto. Predstavenie netrvalo dlho - vôbec som sa nenudil, ale v reálnom čase sa našli dvaja diváci v našom rade, ktorí si museli v polovičke filmu odskočiť (ja nie :).

Žánrovo som film vnímal spočiatku ako bežný scifi príbeh s trocha inovovaným dejom, aký tu ešte nebol. Neskôr som ho o kúsok posunul ku sfére rozprávok. Spôsobila to technológia 3D, ktorá tu bola absolútne dokonalá. Počas filmu ma netrápili úvahy o tom, nakoľko je film založený na živých hercoch a nakoľko je dopracovaný v digitálnom štúdiu, výsledok bol presvedčivý. Veľký podiel na výsledku mal iste aj citlivý dynamický strih.

Samotný príbeh mal u mňa dve paralelné roviny. Jednou je už spomínaná rovina mierne modifikovaného scifi príbehu s využitím dostupnej trikovej techniky, teda vlastne moderná rozprávka. Herecké obsadenie bolo fajn, hlavne v "domorodej populácii" a u Avatarov. Zvláštne bolo, že na mňa pôsobil príbeh lásky Avatara celkom prirodzene a príjemne. Neprekročil medze dané dobrým vkusom, nebol celkom ľudský, ale napriek tomu presvedčivý. Všetky postavy domorodcov boli perfektne zahrané, ale ani "druhá strana" nehrala zle.

Druhú rovinu filmu vidím v jeho myšlienkach. V tomto smere to nie je film o nejakých mimozemských rasách a ľuďoch, ale výlučne o ľudskej psychológii. Konečne, kde by sme my ľudia došli k nejakej inej? Druhá rovina ponúka aj paralely so súčasnými predstavami o vzťahu človeka k prírode, o drancovaní matičky Zeme. Núka aj podobnosť s absolútnymi mocenskými ambíciami s neobmedzenou technickou a vojenskou mocou zo sústredeného bohatstva sveta.

Som rád, že som tento film videl a môžem ho odporúčať ako celkom zábavný s možnosťou zamyslenia sa.

Dan be over...

Je to tu, včera som dočítal Stratený symbol. Dá sa povedať, že Dan Brown ma nesklamal ani tentokrát, aj keď to vyjadrujem s podmienkami... Teda musím povedať, že napätie narastie hneď v úvode a drží sa takmer na rovnakej úrovni až do konca. Vlastne až do konca nie, lebo napätie končí v kapitole 129. Posledné tri kapitoly a záver sú už iba vysvetľovaním, filozofickými úvahami o biblii, o vzťahu amerického národa k nej a tiež v náznaku o zblížení dvoch protagonistov príbehu.

Zvláštny je môj podhľad na tému, ktorá sa nesie celým napínavým dejom a v závere prináša zvrat, presne vypočítaný na efekt. Vlk je sýty a ovca ostala celá... Výhrady cirkvi sú podľa mňa úplne neopodstatnené. Existujú vraj záhady a mocné staré múdrosti dávnych národov, ktoré raz prinesú ľudstvu ohromnú zmenu k dobru. To je čitateľsky fascinujúce, ale príliš nejasné a v oblakoch. Niekedy ma udivuje obdivovanie vyspelosti dávnych civilizácií, keď sa špekuluje o tom, že všetko tu už raz bolo a my to len znovu objavujeme. Ktovie?

Vezmime si napríklad egyptské pyramídy. Je v nich podľa mňa duch staviteľov a možno aj vedomostí, ktoré strážili kňazi a potom len kvantum ľudskej práce, teda realizácia nahromadeného bohatstva panovníka, pre umožnenie jeho "posmrtného" rozmaru. To bola tá pravá a skutočná viera v posmrtný život, alebo strach pred odchodom z pozemského blahobytu faraóna. Prejav tvrdej totalitnej moci.

Náboženstvo je fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo od čias starovekého Egypta a myslím si, že to zodpovedá dobe, keď sa ľudia prvýkrát zjednotili do veľkého a silného kolektívu, ktorý potreboval ústrednú "ideu" pre podporu centrálnej moci panovníka. Bola to zároveň doba osobného, ale aj kolektívneho uvedomenia si človeka. Doba, keď si ľudia začal klásť otázky o tom, kto sme a kam kráčame (a odpoveď dodnes nenachádzame)...

Dan Brown v tejto knihe nevybočil zo svojich osvedčených princípov, ktoré zaručujú čitateľský úspech. Úspech "bestselleru" je v jeho predajnosti a to je hlavné kritérium. Podružný, ale nemenej dôležitý efekt je, že aj prípadnú ďalšiu knihu si čitateľ kúpi. Osobne si myslím, že pokles napätia v závere nemusel byť, ale je to len môj dojem. Film natočený podľa tohto scenára by som asi nechcel vidieť. Ale aj to je len skúsenosť z predchádzajúceho filmového stvárnenia kníh Dana Browna a podľa mňa trochu aj nevhodného výberu predstaviteľa Langdona vo filmoch.

Čitateľsky som spokojný s tým, ako som prežil dva dni s knihou v ruke. Doslova, lebo kniha má tú nespornú výhodu oproti počítaču, že ju možno čítať všade, dokonca aj na onom intímnom mieste, kde je sám aj pán kráľ... S touto knihou som si splnil aj svoju naplánovanú dennú pohybovú aktivitu - chodil som s ňou po byte, cez tri miestnosti a čítal som. Jeden okruh meral 50 krokov, to je cca 25 m. Prešiel som ho za 1 minútu, teda za hodinu to bolo 1,5 km a 3000 krokov. A tak som pookrial na tele i na duši...