Gastronomické zastavenie

Stravovanie na cestách je vždy dobrodružstvom, ak človek nechodieva pravidelne tou istou trasou. V sobotu sme išli z Vrútok na juh, keď v dopravných informáciách hlásili okolo Šturca uzávierku cesty. Operatívne som to teda v Príbovciach otočil na Prievidzu. Cesta je to, ako stará známa, viackrát sme po nej jazdili, ale tentokrát som vôbec nepremýšľal nad smerom, viedla ma totiž madam z Navigonu. Ona ešte nemá meno, ale budem jej musieť nejaké vymyslieť. Zatiaľ je jasné len to, že je to ONA.

Je to žena s ráznym ale zrozumiteľným vyjadrovaním, ostrá ako učiteľka základnej školy, keď dostane triedu lajdákov. Takmer generál. Často ju zlostím, ako aj teraz keď som ju naprogramoval na trasu cez Šturec a odbočil som neohlásene na Prievidzu. Dlho ma napomínala, aby som sa otočil späť, vymýšľala rôzne odbočky, kam som mal zabočiť, ale ja som sa stále držal svojho, odvrával som a nechal som ju rozčuľovať sa. Človek by si myslel, že elektronická madam sa nebude správať emocionálne, ale opak je pravdou.

Keď ma už po stý raz nabádala, aby som sa otočil a vrátil späť, cítil som v jej hlase zúfalstvo, až mi jej začalo byť ľúto a skoro som podľahol kúzlu jej osobnosti. Veď to poznáte - slušne vychovaný chlap a dáma... Urobili by sme im čo im na očiach vidíme (niekedy). Tak sme došli až do Prievidze a tam ONA rezignovala na priebežný cieľ a začala ma opäť v pokoji navigovať na juh Slovenska. Cítil som, že aj jej odľahlo. Odkedy ju mám, zažil som s ňou aj zopár veselých príhod. Ako napríklad tú na parkovisku pri železničnej stanici v Štúrove.

Zaparkoval som, odpojil som madam od palubnej siete a len tak som si ju strčil do vrecka na košeli, aby ma hriala... Tak, ako myslíte, telo na telo... Ako som tak kráčal ku stanici, pred vchodom sa rozprávali dvaja taxikári a práve tam sa z ničoho nič ozvala moja milá príkazovým tónom: "Ste v slepej uličke, otočte sa!" V tom momente som si pripadal ako tajný agent FBI. Teda už ako trochu prezradený. Tváril som sa, že nič a ona, potvora to ešte raz zopakovala. Taxikári zabudli o čom viedli reč a nechápavo sa začali okolo seba obzerať, potom za mnou a ja zase nič, až som sa stratil vo vstupnej hale stanice.

Tak toto bol iba trochu dlhší úvod do ohlásenej gastronomickej situácie... Už ani neviem, ako sa tá dedina volala kde sme sa zastavili na obed, ale reštaurácia sa volala Drevená dedina, alebo dedinka... Drevená chalupa, štýlovo zariadená, zdalo sa, že to bude v pohode. Objednal som si cesnačku takú jednoduchú bez smotany a "tajomstvo čiernej hory"(Čiernohorský rezeň v zemiakovom cestíčku posypaný syrom). Cesnačka bola fajn.

Tajomstvo čiernohorské by som hodnotil známkou 5 (z desiatich) a oblohu nulou. Ak to vôbec možno nazvať oblohou. Tú by som bol rád dal zjesť kuchárovi. To som ešte nevidel, tak drzo a lajdácky naservírovaný tanier. Všetky krúžky uhorky boli povädnuté až povrchovo zaschnuté, paradajky rovnako a trocha kapusty, tá jediná bola jedlá. Malo to všetky znaky oblohy zo včerajšieho dňa, ktoré pozbierali z tanierov po včerajších hosťoch. To všetko naložené na obschnutom vrchnom liste šalátu, ktorého okraje už zo záhrady boli žlto lemované.

Tak som bol z toho v šoku, že som sa ani nesťažoval. Nabudúce to tak nenechám. Sľubujem.

Kreativita

Pôvodne som chcel písať o duši, ale nedá mi, aby som si nevšimol veľkú hromadu článkov i fotiek z nedeľného "pride" pochodu v Bratislave. Už to tak vyzerá, ako kedysi, keď sa vykrikovalo z hlavného prúdu: "Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku". Nuž, tak len stojím a nestačím sa čudovať diskusiám, ktoré nikam nevedú, kde nie sú jasné pravidlá a pojmy, kde je všetko naopak a aj tolerantní sú netolerantní...

Viac o tom už ani slovo...


Niektoré veci v živote berieme tak ako idú, nezaujíma nás prečo je to tak. O funkciu iných sa zaujímame viac. Niekedy je to len čistá zvedavosť, inokedy to môže pomôcť pochopiť daný dej a napomáha to aj jeho úspešnému priebehu. Ako príklad môžem uviesť snahu obéznych o schudnutie, výsledok sa dostaví skôr a istejšie, ak človek pozná mechanizmus príjmu kalórií a výdaja energie a snaží sa podľa toho upraviť svoj životný rytmus. Len sa pri tom nesmie narušiť žiaden prirodzený regulačný systém organizmu.

Vedci kdesi na (divokom) západe zase objavili čiernu skrinku v našom mozgu. Skúmali vzťahy medzi tvorivosťou a mentálnym zdravím a prišli na to, že oba tieto stavy majú pravdepodobne spoločnú hranicu a niekedy aj presah. Táto veta ma zaujala, lebo som laik: "Laik by očakával, že kreatívny človek má aj z biologického hľadiska v mozgu čosi „navyše“..." V skutočnosti je to vraj práve naopak (o koliesko menej?), podobne ako u ľudí s diagnózou schizofrénia.

Zjednodušene povedané, v mozgu vraj máme také miesto, cez ktoré sa prenášajú informácie a vnemy na ďalšie spracovanie, či na skúmanie ich vzťahov v logickom centre. Je to akýsi filter, ktorý prenesie do vedomia bežného človeka len veci, ktoré sú potrebné pre jeho bežný život. U nadmieru kreatívnych ľudí filter nefunguje tak prísne, sito je riedke a preto je možné v mozgu kreatívca viac kombinovať a objavovať logické súvislosti, ktoré iným unikajú.

Ak však tieto "neodfiltrované" informácie prejdú do mozgu s neurologickou poruchou, vytvárajú tam neskutočné bludné predstavy a asociácie. Tento veľmi laický popis problematiky si môžete osvetliť prečítaním originálneho článku o nadpriemernej tvorivosti, lebo ja som to nemusel správne pochopiť a možno je môj filter iba takého bežného typu s hustým sitom... Mne z toho vychádza zaujímavý poznatok, že aj tie "najduchovnejšie" veci sú možno len dôsledkom správneho, či neobvyklého usporiadania základných kamienkov v hlave.

Teraz sa už ani nečudujem, že Dan Brown sa vo svojej knihe Stratený symbol pokúšal ľudskú dušu odvážiť... Čisté bláznovstvo, a nepochopenie podstaty je to, lebo duša nie je hmota, je iba jej prejavom, takpovediac prejavom múdrej omáčky (softvéru)... Váženie duše človeka je niečo podobné, ako by sme chceli exaktne hľadať dušu softvéru napríklad v počítači tým, že by sme porovnávali hmotnosť funkčného a pokazeného počítača.

Často keď sa pozrieme do oddaných psích očí, alebo do "tváre" iných tvorov, prvé čo nás napadne je: Čo si asi ten psík práve myslí? A to je neklamný dôkaz toho, že aj iné tvory myslia, len nevieme ako, lebo rozprávajú inou rečou. Na záver si ešte dovolím uviesť výsledok vlastného pozorovania vlastnej kreativity zhrnutý do múdrej vety: "Kreativitu ovplyvňuje aj spôsob sedenia pri písaní. Ak sedím (až ležím) pohodlne, kreativita oproti sedeniu so vzpriamenou chrbticou klesá..."

Klesá, ba doslova padá aj teraz, až na nulu...

Príjemnú nedeľu.

Investovanie v čakárni

Opäť som sa zúčastnil na pozorovaní pacientov v čakárni našej doktorky a zároveň na pracovnej konferencii. Bol som objednaný na desiatu hodinu, ale pre istotu som prišiel o hodinu skôr a aj tak som skončil ako posledný vybavený pacient o pol štvrtej odpoludnia. Na troch ďalších smútiacich pacientov sa už neušlo.

Bolo to zvláštne, trochu iné ako obvykle. Sadol som si najprv k najkrajšej žene v čakárni, aj keď čítala knihu a hneď som s ňou začal nadväzovať nezáväzný rozhovor. Slovo dalo slovo a o pol hodiny, keď som sa spýtal na meno, vysvitlo že je to dcéra môjho bývalého kolegu. Tiež som sa predstavil a nakoniec sme skončili medzi priateľmi na facebooku.

Tesne pred poludním sa vo dverách objavil môj šéf, s ktorým som mal po vizite dohodnuté pracovné konanie. Ukázalo sa, že ma nejde súriť, ale tiež prišiel ako pacient. Tak sme napokon, až do chvíle keď ma doktorka zavolala, pracovali. Dnes sa to dá. Pracovať sa dá v sede, aj za pochodu.

Môj vedúci si vybavoval telefonáty každých 15 minút a medzitým sme rozoberali problematiku stredných zdrojov znečisťovania ovzdušia v džungli právnych predpisov. Je to vraj tak, že bez mačety sa cez naše úradné pralesy nedá prejsť. Chvíľami sme zapájali do diskusie aj ostatných účastníkov konferencie, aby nemali dlhú chvíľu.

V kultúrnejších krajinách to vraj funguje tak, že projekt sa zrealizuje a keď je hotový, príde ku kolaudácii pri ktorej musí investor preukázať dodržanie všetkých noriem a platných pravidiel. Ak obstojí, môže začať vyrábať. Ak nie, má smolu, nadarmo vyhodil peniaze.

Naša právna logika je taká, že najprv treba schváliť projekt, integrovane aj stavebne a vybaviť stavebné povolenie. Až potom môže začať realizácia. Má to svoju logiku, ale tú socialistickú z minulosti, keď všetky investičné prostriedky patrili štátu, tak si ich takýmto postupom chránil. Ale už je 20 rokov po...

Kultúrna a gastronomická nostalgia

Nostalgia, ale nie ako túžba po niečom vzdialenom, skôr spomienka oprášená od páchnuceho nánosu niekdajšej reality. Taká nostalgia môže mať rôzne príčiny. Ako dnes večer, keď som ostal sedieť pri filme "Poprask na ceste E4" z roku Pána 1979 (presnejšie z dávneho roku súdruhov...). Československá komédia, ale lepšie by jej sedelo pravdivé označenie Česká.

Český humor znášam celkom dobre, znesiem dosť vysoké dávky. Táto komédia z pozdne socialistickej reality je založená hlavne na vtedajších hereckých hviezdach, ktoré vcelku milujem, aj keď sa dali nahovoriť do prostoduchých rolí strojníkov, šoférov cigánov a otrhancov, ale aj vedúcich majstrov a kontrolórov. Proste na tú dobu typické postavy súdruhov.

Viac ako vtedy, pôsobia dnes oslovenia súdruh a súdružka dosť komicky, aj keby to nebola komédia, ale na vtip to nestačí. Nechcem film recenzovať, len nostalgicky spomínam na tie časy, ktoré nám tak realisticky priblížila TV joj. Dokonca sa im aj dvakrát roztrhol film s krátkou prestávkou bez reklamy, ako kedysi v malom dedinskom kine keď nešikovný premietač menil kotúče. Dokonalá ilúzia, až mi z toho naskakovala husia koža.

Inú, gastronomickú nostalgiu som zažil a doslova strávil pred pár dňami na druhej strane Dunaja v malom meste Győr, neďaleko Medveďova. Kedysi, keď sme tam chodievali častejšie, bolo to spestrené o hraničné kontroly a príslušný nákupný adrenalín. Teraz sme len pochodili pamätihodnosti mesta a keďže už bol pokročilý čas obeda, zašli sme do najbližšieho "étterem".

Bolo to v mestskom dome a ako sa ukázalo, bola to akási mestská závodná jedáleň, kde ponúkali jednotné menu, skladajúce sa z hustej polievky so širokými fliačkami a zemiakmi a hlavným chodom bola biela zemiaková omáčka s niekoľkými kúskami perkeltu s červenou paprikovou šťavou. Taká starodávna dedinská klasika bývala raz do týždňa aj u nás. Tak som si zaspomínal na časy, keď ešte mama varila...

Do polievky som si hodil za pol lyžičky "čípoš" paprikovej pasty aby lepšie chutila a naozaj chutila, hádam až príliš. Keď som dojedal bielo červenú omáčku s kúskami mäsa, už som tušil, že to nebude príliš kóšer... Nie tak, ako si myslíte, môj žalúdok znesie veľa, ale už pri odchode z mesta som sa cítil ako ten vlk, čo mu horár zašil do brucha kamenie namiesto babky a Karkulky. Pravdu povediac, ani tie dve by som tam nechcel mať.

Naplno sa to prejavilo už pri Mosonmagyaróváre, ale hrdinsky som to vydržal až domov. Nepomohol ani Carbontox. Ťažká to bola noc a ťažký aj ďalší deň. Bola to daň za moju nostalgickú nenažranosť. Odteraz si budem pamätať, že aj spomienky na staré časy je dobré dávkovať si iba v primeranom množstve. Preexponovanie spôsobuje žalúdočné problémy. Nech sa na mňa súdruhovia v Maďarsku a Česku nehnevajú.

Hotel

Toto nie je ani náhodou pokus o prekonanie príťažlivosti rovnomenného románu z hotelového prostredia, je to pohľad z druhej strany, teda zo strany prijímateľa hotelovej služby. Nie som Artúr, ani Roman (čo je "Base Jumper") a vôbec nie som Jana Kirchner, ktorá s vami a len s vami všetko dokáže (a tak stále dokola)... Jednoducho "som kto som...".

Zvláštne a príznačné je, že pri dojednávaní podmienok ubytovania v hoteli, v etape záujmu o rezerváciu sa stretávam len so samými príjemnými ľuďmi. U mňa to platí všeobecne, až na jednu výnimku, keď bola na vine jazyková bariéra. Pri ubytovaní a najmä pri účtovaní pobytu už také všeobecné pravidlo neplatí. Včera bolo moje účtovanie spojené s úsmevmi a s obojstrannou spokojnosťou.

Našli sa však z mojej strany aj sťažnosti, ktoré som sa snažil sformulovať do kultivovanej podoby, v záujme zlepšenia stavu, pre budúcnosť. Nebol som totiž spokojný s organizáciou stráženého parkoviska, pri ktorom si musel zákazník sám obehať kľúč, odomknúť ťažkú závoru a tiež ju obslúžiť, odparkovať a vrátiť kľúč. Parkovací postup bol nepríjemný hlavne ráno pri výjazde. Za túto "službu" požadujú príplatok 2,5 €/noc.

Ak sú poplatky vopred oznámené, tak je na zákazníkovi či službu využije, alebo nie. Fakt je, že na tomto hotelovom parkovisku som celý čas videl iba nemecké značky a jediné slovenské auto bolo moje. Možno aj za to môže jazyková bariéra... Ostatní Slováci a Česi (bola ich menšina) parkovali voľne na úzkej ceste a tam, kde sa okolo hotela dalo. Ušetrili.

Tých niekoľko dní v tomto hoteli som strávil s rodinou a to ma priviedlo k myšlienke, ktorá stojí za patentovanie. Nabudúce, ak budem hľadať hotelové ubytovanie dám si podmienku, že na izbe nesmie byť TV prijímač, alebo ak aj bude, musí mať zablokované "markízácke" a "jojkárske" kanály. Pravda je, že kvôli nim som sa snažil zaspať čím skôr, aby som to nemusel ani počúvať.

Nie vždy je dobré (zvlášť na dovolenke), aby sa človek cítil v hoteli tak ako doma :).

...

Aby som bol konkrétny, hotel sa menuje... ale radšej nie, za reklamu mi neplatia. Len toľko, že je na konci slepej ulice, po ktorej sa ďalej dostanete len pešo, asi 500 m do kúpeľného centra. Naokolo les, nádherná príroda a potôčik, ale nie veľmi hlučný - proste rajská flóra.