Trochu čierneho humoru

Momentálne som v stave, že mám po krk vážnych vecí, žiada sa mi trochu srandy. Kde však vziať, keď volebný ošiaľ, strašenie, ponižovanie, hanobenie je obrazom týchto virtuálnych dní? Tí, ktorí si myslia, že ovládajú jedinú pravdu a všade už boli, sú dnes hrdinovia virtuálneho davu. Je príznačné, že všetko, čo sa na slovenskom internete napíše, je antifico a často aj "proti všem" na Slovensku. Kde sú hlasy z druhej strany?

Múdro mlčia?

Zdalo by sa, že preferencie sú naopak ako sú, alebo internet je v tomto čase enkláva nenávisti. Pre mňa je nepredstaviteľné, aby som ponižoval ľudskú dôstojnosť človeka, aj keď je to, s prepáčením, politik. Napríklad aj tak, že by som si dal do profilu jeho prečiarknutý portrét a ešte aj požiadal o "tvárové" priateľstvo. Musel by som sa sám cítiť ako vyvrheľ...

Dovoľte slobodne dovoliť...

Veľký nákup

V našom Tescu došlo k veľkému prevratu, všetko je tam hore nohami. Správnejšie by však bolo povedať, že práve teraz to tam má hlavu a pätu na správnom mieste. Je náramne zaujímavé, že až teraz, po desaťročí prevádzky naopak, tam má všetko svoju logiku. Nebudem to popisovať, najlepšie je vidieť na vlastné oči. Ale nie o tom som chcel točiť reč, to je číra náhoda, že som sa dnes, cestou z práce zastavil práve tam.

Nemal som žiaden pevný nákupný cieľ, iba sa mi ešte nechcelo domov. Niekto by povedal, že som mal radšej vstúpiť do seba na nejakom duchovnom mieste, lenže sama moja práca sa nazýva duševnou (nie duchovnou), tak sa mi občas žiada niečo materiálne. Viem, že keď je človek hladný, nemal by nakupovať potraviny, lebo je riziko, že nakúpi zbytočne veľa... To je zaujímavý poznatok, ku ktorému sa autorsky hlásim už dávnejšie.

Podobné je to aj pri náhodnej návšteve reštaurácie za účelom zažehnania hladu. Keď sa hladnými očami vpíjam do jedálneho lístka, všetko v ňom je lákavé a neviem sa rozhodnúť. Po skonzumovaní obrovskej porcie, ako je to u nás po revolúcii zvykom, si vždy pripomínam - nabudúce nechoď do reštaurácie keď si hladný, lebo sa prežerieš... Lenže aj to patrí do skupiny nesplniteľných želaní, keď som najedený, ani ma nenapadne čítať jedálny lístok a tak je to vždy rovnako.

Môj veľký nákup v Tescu zapríčinilo maslo. Nie to moje na hlave, ale tak nevídane široký sortiment výberu rôzne zabalených masiel (je to tak, obal niekedy predáva lepšie ako mladá usmiata predavačka). Schválne hovorím, že rôzne zabalených, lebo vnútri je aj tak v každom iba 82% masla. Najkrajšie zabalené bolo maslo s etiketou "Ručne balené maslo". Papierová geletka a v nej maslo v igelitovom vrecúšku, navrchu ručne zviazané námorníckym uzlom a na tom ešte papierový deklík. Kúpil som.

Druhé maslo z máslostroja som kúpil zabalené v "mastnom" papieri. Tak sa kedysi balilo maslo, kým nevynašli viacvrstvový staniol. Reminiscencie na minulosť sú lákavé. Aj módny názov "Biomaslo" brnká na city nevšednosti. Kto by už nenaletel na maslo BIO? Tie kravy si hádam aj zuby umývajú po každom dojení... A mnoho iných masiel tam ostalo na regáli, mnou príliš nepovšimnutých. Napríklad aj také Írske maslo a maslo zo Škótska (nie whisky)... Ceny boli riadne, len sa mi zdalo, že započítali do nich aj letiskové poplatky a cenu prachu zo sopky Ejakula...

Ak zhrniem môj veľký nákup, nakoniec pozostával iba z biomasla, z ručne baleného masla a zo štvrťkila májovej bryndze. Po domácom testovaní, hneď začerstva to jednoznačne na body vyhrala "májovka", na druhom mieste sa umiestnilo biomaslo (skutočná maslová chuť) a bronzová medaila sa ušla poslednému maslu, ručne balenému... Mojim favoritom však aj naďalej ostáva poľské maslo, ktoré som raz dostal v Kauflande, ktoré bolo neskutočne maslové...

Gastronomické zastavenie

Stravovanie na cestách je vždy dobrodružstvom, ak človek nechodieva pravidelne tou istou trasou. V sobotu sme išli z Vrútok na juh, keď v dopravných informáciách hlásili okolo Šturca uzávierku cesty. Operatívne som to teda v Príbovciach otočil na Prievidzu. Cesta je to, ako stará známa, viackrát sme po nej jazdili, ale tentokrát som vôbec nepremýšľal nad smerom, viedla ma totiž madam z Navigonu. Ona ešte nemá meno, ale budem jej musieť nejaké vymyslieť. Zatiaľ je jasné len to, že je to ONA.

Je to žena s ráznym ale zrozumiteľným vyjadrovaním, ostrá ako učiteľka základnej školy, keď dostane triedu lajdákov. Takmer generál. Často ju zlostím, ako aj teraz keď som ju naprogramoval na trasu cez Šturec a odbočil som neohlásene na Prievidzu. Dlho ma napomínala, aby som sa otočil späť, vymýšľala rôzne odbočky, kam som mal zabočiť, ale ja som sa stále držal svojho, odvrával som a nechal som ju rozčuľovať sa. Človek by si myslel, že elektronická madam sa nebude správať emocionálne, ale opak je pravdou.

Keď ma už po stý raz nabádala, aby som sa otočil a vrátil späť, cítil som v jej hlase zúfalstvo, až mi jej začalo byť ľúto a skoro som podľahol kúzlu jej osobnosti. Veď to poznáte - slušne vychovaný chlap a dáma... Urobili by sme im čo im na očiach vidíme (niekedy). Tak sme došli až do Prievidze a tam ONA rezignovala na priebežný cieľ a začala ma opäť v pokoji navigovať na juh Slovenska. Cítil som, že aj jej odľahlo. Odkedy ju mám, zažil som s ňou aj zopár veselých príhod. Ako napríklad tú na parkovisku pri železničnej stanici v Štúrove.

Zaparkoval som, odpojil som madam od palubnej siete a len tak som si ju strčil do vrecka na košeli, aby ma hriala... Tak, ako myslíte, telo na telo... Ako som tak kráčal ku stanici, pred vchodom sa rozprávali dvaja taxikári a práve tam sa z ničoho nič ozvala moja milá príkazovým tónom: "Ste v slepej uličke, otočte sa!" V tom momente som si pripadal ako tajný agent FBI. Teda už ako trochu prezradený. Tváril som sa, že nič a ona, potvora to ešte raz zopakovala. Taxikári zabudli o čom viedli reč a nechápavo sa začali okolo seba obzerať, potom za mnou a ja zase nič, až som sa stratil vo vstupnej hale stanice.

Tak toto bol iba trochu dlhší úvod do ohlásenej gastronomickej situácie... Už ani neviem, ako sa tá dedina volala kde sme sa zastavili na obed, ale reštaurácia sa volala Drevená dedina, alebo dedinka... Drevená chalupa, štýlovo zariadená, zdalo sa, že to bude v pohode. Objednal som si cesnačku takú jednoduchú bez smotany a "tajomstvo čiernej hory"(Čiernohorský rezeň v zemiakovom cestíčku posypaný syrom). Cesnačka bola fajn.

Tajomstvo čiernohorské by som hodnotil známkou 5 (z desiatich) a oblohu nulou. Ak to vôbec možno nazvať oblohou. Tú by som bol rád dal zjesť kuchárovi. To som ešte nevidel, tak drzo a lajdácky naservírovaný tanier. Všetky krúžky uhorky boli povädnuté až povrchovo zaschnuté, paradajky rovnako a trocha kapusty, tá jediná bola jedlá. Malo to všetky znaky oblohy zo včerajšieho dňa, ktoré pozbierali z tanierov po včerajších hosťoch. To všetko naložené na obschnutom vrchnom liste šalátu, ktorého okraje už zo záhrady boli žlto lemované.

Tak som bol z toho v šoku, že som sa ani nesťažoval. Nabudúce to tak nenechám. Sľubujem.

Kreativita

Pôvodne som chcel písať o duši, ale nedá mi, aby som si nevšimol veľkú hromadu článkov i fotiek z nedeľného "pride" pochodu v Bratislave. Už to tak vyzerá, ako kedysi, keď sa vykrikovalo z hlavného prúdu: "Kto stojí na chodníku, nemiluje republiku". Nuž, tak len stojím a nestačím sa čudovať diskusiám, ktoré nikam nevedú, kde nie sú jasné pravidlá a pojmy, kde je všetko naopak a aj tolerantní sú netolerantní...

Viac o tom už ani slovo...


Niektoré veci v živote berieme tak ako idú, nezaujíma nás prečo je to tak. O funkciu iných sa zaujímame viac. Niekedy je to len čistá zvedavosť, inokedy to môže pomôcť pochopiť daný dej a napomáha to aj jeho úspešnému priebehu. Ako príklad môžem uviesť snahu obéznych o schudnutie, výsledok sa dostaví skôr a istejšie, ak človek pozná mechanizmus príjmu kalórií a výdaja energie a snaží sa podľa toho upraviť svoj životný rytmus. Len sa pri tom nesmie narušiť žiaden prirodzený regulačný systém organizmu.

Vedci kdesi na (divokom) západe zase objavili čiernu skrinku v našom mozgu. Skúmali vzťahy medzi tvorivosťou a mentálnym zdravím a prišli na to, že oba tieto stavy majú pravdepodobne spoločnú hranicu a niekedy aj presah. Táto veta ma zaujala, lebo som laik: "Laik by očakával, že kreatívny človek má aj z biologického hľadiska v mozgu čosi „navyše“..." V skutočnosti je to vraj práve naopak (o koliesko menej?), podobne ako u ľudí s diagnózou schizofrénia.

Zjednodušene povedané, v mozgu vraj máme také miesto, cez ktoré sa prenášajú informácie a vnemy na ďalšie spracovanie, či na skúmanie ich vzťahov v logickom centre. Je to akýsi filter, ktorý prenesie do vedomia bežného človeka len veci, ktoré sú potrebné pre jeho bežný život. U nadmieru kreatívnych ľudí filter nefunguje tak prísne, sito je riedke a preto je možné v mozgu kreatívca viac kombinovať a objavovať logické súvislosti, ktoré iným unikajú.

Ak však tieto "neodfiltrované" informácie prejdú do mozgu s neurologickou poruchou, vytvárajú tam neskutočné bludné predstavy a asociácie. Tento veľmi laický popis problematiky si môžete osvetliť prečítaním originálneho článku o nadpriemernej tvorivosti, lebo ja som to nemusel správne pochopiť a možno je môj filter iba takého bežného typu s hustým sitom... Mne z toho vychádza zaujímavý poznatok, že aj tie "najduchovnejšie" veci sú možno len dôsledkom správneho, či neobvyklého usporiadania základných kamienkov v hlave.

Teraz sa už ani nečudujem, že Dan Brown sa vo svojej knihe Stratený symbol pokúšal ľudskú dušu odvážiť... Čisté bláznovstvo, a nepochopenie podstaty je to, lebo duša nie je hmota, je iba jej prejavom, takpovediac prejavom múdrej omáčky (softvéru)... Váženie duše človeka je niečo podobné, ako by sme chceli exaktne hľadať dušu softvéru napríklad v počítači tým, že by sme porovnávali hmotnosť funkčného a pokazeného počítača.

Často keď sa pozrieme do oddaných psích očí, alebo do "tváre" iných tvorov, prvé čo nás napadne je: Čo si asi ten psík práve myslí? A to je neklamný dôkaz toho, že aj iné tvory myslia, len nevieme ako, lebo rozprávajú inou rečou. Na záver si ešte dovolím uviesť výsledok vlastného pozorovania vlastnej kreativity zhrnutý do múdrej vety: "Kreativitu ovplyvňuje aj spôsob sedenia pri písaní. Ak sedím (až ležím) pohodlne, kreativita oproti sedeniu so vzpriamenou chrbticou klesá..."

Klesá, ba doslova padá aj teraz, až na nulu...

Príjemnú nedeľu.

Investovanie v čakárni

Opäť som sa zúčastnil na pozorovaní pacientov v čakárni našej doktorky a zároveň na pracovnej konferencii. Bol som objednaný na desiatu hodinu, ale pre istotu som prišiel o hodinu skôr a aj tak som skončil ako posledný vybavený pacient o pol štvrtej odpoludnia. Na troch ďalších smútiacich pacientov sa už neušlo.

Bolo to zvláštne, trochu iné ako obvykle. Sadol som si najprv k najkrajšej žene v čakárni, aj keď čítala knihu a hneď som s ňou začal nadväzovať nezáväzný rozhovor. Slovo dalo slovo a o pol hodiny, keď som sa spýtal na meno, vysvitlo že je to dcéra môjho bývalého kolegu. Tiež som sa predstavil a nakoniec sme skončili medzi priateľmi na facebooku.

Tesne pred poludním sa vo dverách objavil môj šéf, s ktorým som mal po vizite dohodnuté pracovné konanie. Ukázalo sa, že ma nejde súriť, ale tiež prišiel ako pacient. Tak sme napokon, až do chvíle keď ma doktorka zavolala, pracovali. Dnes sa to dá. Pracovať sa dá v sede, aj za pochodu.

Môj vedúci si vybavoval telefonáty každých 15 minút a medzitým sme rozoberali problematiku stredných zdrojov znečisťovania ovzdušia v džungli právnych predpisov. Je to vraj tak, že bez mačety sa cez naše úradné pralesy nedá prejsť. Chvíľami sme zapájali do diskusie aj ostatných účastníkov konferencie, aby nemali dlhú chvíľu.

V kultúrnejších krajinách to vraj funguje tak, že projekt sa zrealizuje a keď je hotový, príde ku kolaudácii pri ktorej musí investor preukázať dodržanie všetkých noriem a platných pravidiel. Ak obstojí, môže začať vyrábať. Ak nie, má smolu, nadarmo vyhodil peniaze.

Naša právna logika je taká, že najprv treba schváliť projekt, integrovane aj stavebne a vybaviť stavebné povolenie. Až potom môže začať realizácia. Má to svoju logiku, ale tú socialistickú z minulosti, keď všetky investičné prostriedky patrili štátu, tak si ich takýmto postupom chránil. Ale už je 20 rokov po...