Bratislavský sen

Sny sú obvykle hmlisté, neurčité a najmä ich rýchlo zabúdame. Sú však aj výnimky, ako ten dnešný, zameraný na detaily...

Do Bratislavy som prišiel na úrad, na predvolanie, aby som si dal zapísať zmenu bydliska do vodičského oprávnenia. Keď som konečne našiel príslušné dvere, bolo to na poschodí (všímajte si detaily), vedľa bola kancelária vojenskej správy, ale do dverí sa muselo vystúpiť po rebríku. Tú vojenskú správu už poznám z iného sna, tak ma to neprekvapilo.

Vošiel som na úrad pre udeľovanie vodičských oprávnení. Toho pána som tiež poznal, v inom sne mi už vybavoval nejakú inú zmenu... Veľmi sa ponáhľal, ale keď som mu podal ID kartu, skonštatoval, že adresu mám správne zapísanú. Uvedomil som si, že je to naozaj tak, nemenil som svoje bydlisko. Nakoniec som zistil, že aj tak som si vodičský preukaz zabudol doma.

Po vybavení na úrade som sa dal na cestu z nám. Ľ. Štúra, kde je príslušný úrad, na vlak do Vajnor. Pustil som sa krížom, cez rôzne skratky a pasáže cez mesto rovno na Vajnory. Tak to robím v každom sne z Bratislavy. O niekoľko ulíc som vošiel do malej reštaurácie (to nemám vo zvyku, v snoch nikdy nejem). Čašník ma poznal, aj ja som to tam dôverne poznal.

Prisadol som si k voľnému stolu vedľa ktorého bola veľká kovová misa s mletým mäsom pripraveným na hamburgery. Vstal som, aby som z pripravenej zmesi vytvaroval podlhovasté placky a čašník ich potom odnášal do kuchyne. Vtedy som si uvedomil, že je horúco a ja som iba v bielom tielku a šedých slipoch... Detail, ktorý sa tam dostal, ktovie prečo.

Do miestnosti vošla plnoštíhla dáma v bledomodrých letných šatách a sadla si k môjmu stolu. Prekvapilo ma to, lebo to bola moja bývalá kolegyňa, povedzme, že sa volala Mária. Nadviazali sme iba očný kontakt a keď som skončil s kuchtením, sadol som si oproti nej. Zvláštny a dôležitý detail zo sna je, že už sme nesedeli na okraji miestnosti, ale rovno v jej strede.

Mária sa na chvíľu vzdialila do vstupnej chodbičky a vtedy sa mi zdalo, že je nejako telesne postihnutá a je na vozíčku. Keď sa vrátila, ukázalo sa, že to vôbec nie je pravda. To už skoro ani nebol sen, lebo som začal vnímať reálny svet, spolu s otázkou, prečo to tak bolo a nie inak? Nezvyknem si vykladať sny podľa snára, ale teraz mi prichodili na um rôzne spojitosti.

Zameranie na detaily - večer som pozeral dokument o osobnostiach z histórie fotografie. Tvorba tých fotografistov mi bola veľmi blízka a vôbec mi nepripadali iné, ako moje dnešné vnímanie sveta na fotografiách. Tiež sa snažím vidieť hlavne nevšedné detaily, som na ne dosť zaťažený, preto sa k celkom a polocelkom musím úplne racionálne nútiť.

Druhou inšpiráciou pre sen bol tiež dokument o maliarovi Vincetovi van Goghovi. Zaujímavé sú tie voľné a iste aj subjektívne popisy a výklady maliarových zámerov. Je to niečo ako pútavá detektívka, pátrať po skrytých detailoch. Je to podobné, ako to známe: Čo chcel touto básňou básnik povedať? Môže byť veľa vysvetlení, fantázia je neobmedzená, ale tie pravdepodobné v divákovi vyvolajú odozvu. Tak to bolo aj tu.

S popisovaním fotografických výtvorov mám isté skúsenosti, ak to robí odborník, býva to niekedy až prekvapivé, ako napríklad zmena výrezu zmení celkový dojem. Nedávno som pozeral podobný dokument o jednom jedinom obraze Rembrandta. Pol hodina a bolo to stále zaujímavé.

V súvislosti s Vincentom som si spomenul aj na jeho listy Theovi a ich veľmi vydarenú reinkarnáciu. Všetko so všetkým súvisí... Aj sen so životom.

Pozdravy, komplimenty a spamy

Pozdravy a komplimenty.

Já jsem pan Pete Bong Bing Ting I práce s Bank of China jsem design podnikání v výši USD 22,5 milionu metru mají být prevedeny do offshore úcet s vaší pomoc, pokud si to prejí.

Mel bych požádat o vaši pomoc pri realizaci této transakce, mám v úmyslu dát 30% z celkových financních prostredku jako náhradu za vaši pomoc, ale pokud já posílám vás všechny transakce, informace o dorucení Vaší odpovedi.

Mužete mne kontaktovat na muj soukromý email: ..... a pošlete mi tyto informace pro dokumentaci úcelu.

1) jméno a príjmení 2) stávající adresou pobytu 3) soukromé telefonní císlo,

Teším se na zprávy od vás.

S pozdravem, Pan Pete Bong Bing Ting

____________________
I posielam týmto pozdrav too to you Pete...

Guláš

Už je všetko jasné a na poriadku. Bravčové na guláš z minulého týždňa je vo vare a predbežne, po prvom ochutnávaní som spokojný. Veď ani nemôže byť zlý, keď som ho skladal z kvalitných surovín, vrátane perfektnej papriky z našej záhrady. Aj paradajky sú dopestované tu v okolí, žiaden dovoz z Afriky, ale futbalová Afrika minulých dní je mementom i poučením.

Nepozeral som žiaden futbalový zápas, s výnimkou toho nášho posledného s cieľavedomými Holanďanmi. Stačilo mi to úplne, už nikdy futbal z juhu Afriky nezapnem a môžu za to vuvuzely, ktoré sa stali symbolom šampionátu. To však nie je všetko, vuvuzely sa stali pre mňa aj symbolom globalizácie a smeru, kam svet (ľudstvo) smeruje.

Včelí zvuk vuvuzel mi pripomína kobylky, ktoré útočia na všetko živé okolo seba. Symbolika ako vyšitá. Predstavte si ten rozdiel, zvuk čistého hudobného nástroja, potom zvuk komorného kvarteta a nakoniec melodický preduchovnelý zvuk veľkého orchestra. S nástupom big-beatu sa začal klásť dôraz na rytmus a rock and roll zbúral všetky konvencie. Africký vplyv sa prvýkrát prejavil z jazzovaní. Je jasné, že vývoj ľudskej spoločnosti je úzko spätý s jej hudbou.

Hudba vyjadruje vnútorné snahy, túžby a cítenie skryté v podvedomí. Netvrdím, že vuvuzely sa stanú novým hudobným žánrom, ale vidím v nich silnú symboliku stavu ľudskej spoločnosti. Našťastie, nové smery v hudbe nikdy celkom nepochovali tie minulé, mnohí sa k nim s potešením vracajú. Vuvuzely nie sú to, čo by príjemne znelo mojim ušiam, moje cítenie a ideály to nie sú. Možno sa ľudstvo raz vráti ku svojim hudobným preferenciám a vuvuzely ostanú len hmlistou spomienkou na slepú uličku. Dobrovoľne, alebo z donútenia...?

Guláš je dovarený, chuť je výborná. Ktovie, ako dopadne ten náš politický? Hlavné smery sa však už dostali na povrch, už vieme "vocode"... Keď sa varí guláš, nezabránite šíreniu vône po celom dome.

Tradične dobrý IQ

Tak som si opäť po roku zašiel na tradičný jarmok remesiel. Robia to u nás už skoro 20 rokov, a to je dostatočná doba na tradíciu. Prvé čo ma zaujalo, bolo niekoľko trdelníkových stánkov, trdelníky už dnes nerobia iba v Skalici. Rozšírili sa do sveta a môžem povedať, že aj tí netradiční trdelníci sa to už naučili. Prešiel som celé námestie, stretol som kopu starých známych, ale málo mladých...

Na konci ulice, pri poslednom stánku, už ani neviem čo predával, mi trhovník vyčítal, že nič nekupujeme, že čo sme to za ľudia, že takto sa na trhoch nechodí. Nikto sa neusmeje, nikto nič nekúpi. Ani on sa nesmial, vraj mu vytopilo dom. Snažil som sa nejakú zbytočnosť z jeho tretiek vybrať, ale nič sa mi nehodilo. Májový dážď (alebo júnový?) ma jemne začal kropiť, keď som od vytopeného odchádzal.

Už len za mnou zakričal, že kde mám dáždnik? Nikto nemal, všetci sme jemne mokli. Na trhovisku mám taký zvyk, že všetko najprv prejdem, urobím si celkovú predstavu a vytypujem si pevné body, kde sa ešte chcem zastaviť. Tak som aj teraz urobil. Zvyčajne býva mojim pevným bodom nákup "krowiek", ale teraz som odolal, lebo vlani mi pripadali dosť neoriginálne. Namiesto krowiek som sa zastavil u tureckých medov.

Sú rôzne medy z Turecka, ja mám najradšej tie tvrdé, ktoré mi pripomínajú detstvo. Ďalším pevným bodom bola škrabka na zemiaky a zeleninu. Už máme doma tri rôzne vyhotovenia, ale táto bola nejaká extra, obojstranná a made in Nemecko. Tak to nekúp, keď to bolo iba za 8 €... Zvlášť, keď výrečný predavač v záujme marketingu predo mnou v momente nastrúhal jemný šalát z uhorky, mrkvy a z cibule. Aj som sa obával, či ma s tým žena nevyhodí, ale malo to celkom inú dohru.

Z iného súdka boli aj moje obľúbené syry. Nakúpil som oštiepok, pravý Oravský údený a tiež neúdený. K tomu som zobral ešte, vari polkilové balenie korbáčikov, tiež z Oravy. Trhy sú predsa len raz do roka. Polkilovú májovú bryndzu od oravských oviec mi tesne vyfúkla mladá žena, ktorá sa až triasla na poriadne bryndzáky... Nech jej chutia. Priznávam, že vôňa pečeného mäsa navôkol ma akosi stáčala k tým grilovacím stánkom. Na obed už bolo trochu pozde, ale ja som ešte neobedoval. Odolal som, bral som to len ako potravu pre dušu.

Na trhoch bolo veľa pekných drevených i mechanických hračiek, bol tam živý kováč, ktorý kul rozžeravené železo, kopa oblečenia a čo ja viem, čo ešte. Dobre že som odolal pečienke, lebo doma ma čakala hliva ustricová. Na tanieri predsa, aby ste si nemysleli, že je to prezývka... Po jedle som sa chystal predviesť novú škrabku na zemiaky. Samotná škrabka bola pre mňa malina, ale dostal som k tomu ešte taký prípravok, do ktorého sa škrabka osadí a použije sa to ako komplet na strúhanie zeleniny.

Zdalo sa to byť jednoduché, ale nedával som pozor, keď mi to predvádzal predavač, tak som musel zapojiť do hry všetky moje závity spolu s inteligenčným kvocientom. Trvalo mi to 10 minút (s hodinovým prerušením na TV seriál SG1), kým som prišiel na jedinú správnu kombináciu tých dvoch čísel... Do Mensy by ma s takým výsledkom asi nezobrali, ale veď sa tam ani netlačím. Napriek tomu moje víťazstvo nad hlavolamom ma náramne potešilo. Odteraz si môžem hovoriť, že mám IQ najmenej do úrovne škrabky na zemiaky.

Paprika

Nie a nie sa pohnúť dopredu. Stále prší a je zima. Slnečné dni sú v nedohľadne. A ktovie, či aj bude leto? Tento rok možno nie, ale či ešte niekedy? To len tak mlátim prázdnu slamu, lebo viem, že leto bude vždy znova a znova, len my tu už nebudeme, lebo sme dočasní. Tak si sem-tam dožičme nejaké potešenie. Ako ja dnes.

Skočil som poliať papriku v skleníku a aby som nešiel domov naprázdno, obral som pár paprík. Dovedna ich bolo asi dvadsať. Ledva som ich doniesol domov, už mi tiekli slinky na tú dobrotu. Prvýkrát za sezónu, tak naplno z vlastných zdrojov, to poteší. Vzal som z každej odrody po jednom kuse, k tomu čerstvé maslo a čerstvý chlieb... Hádam až príliš veľa dobroty naraz.

Päť paprík rôznej veľkosti a druhu na tanieri - malá a štíhla, tmavo zelená feferónka, vedľa nej iná, baculatejšia a svetlo zelená. Potom pokrútený baraní roh (alebo kozí?) spolu s okrúhlou, žltozelenou jablkovou paprikou a nakoniec moja klasika, veľká zelená Anthea. Podotýkam, že celá táto papriková koalícia je riadne štipľavá... Ale každá sama o sebe inak, ako v istom politickom zlepenci...