2010/10/25

Ako som dostal Daniela Heviera

Na počiatku bolo dôverné odporúčanie na knihu o hudobnom vývoji skupiny Vandali, ktorú napísal Pišta Vandal pod názvom Pekelná muzika. Keď som náhodou zazrel predajňu Panta Rhei v Poluse, hneď mi napadlo, že tam bude aj Pekelná muzika. Je to veľká predajňa, tak som sa najprv nechal nasmerovať k regálom, kde kniha mala byť.

Prešiel som všetko niekoľkokrát, no Vandala som nenašiel. Nevedel som presvedčiť predavačku, aby mi tú knihu vyhľadala aj v reáli v regáli, nielen v počítačovom zozname. Nakoniec som sa rozhodol pre inú knihu na ukojenie nákupného odhodlania. Sedemnástisíc smiešnych sonetov od Daniela Heviera. Lebo smiešne veci sa mi celkom páčia. Tak som sa zahryzol do tej nie veľmi útlej knižky (tak mám vo zvyku nakladať s poéziou), ale táto sa nedá čítať jedným dychom. Bolo by to na škodu veci.

Smiešne veci sa majú dávkovať, nie síce podľa lekárskeho predpisu, ale podľa vhodnej nálady. Musím uznať, že sonety ma zaujali až tak, že som si zopakoval teóriu literatúry. Rád by som tu uviedol ako ukážku jednu sedemnásťtisícinu zo zbierky (1/17000), ale nemôžem. Lebo ...nijaký text z tejto knihy nesmie byť použitý v akejkoľvek forme na ďalšie šírenie bez predchádzajúceho písomného súhlasu... (túto vetu neuvádzam ako citáciu, len ako obsahové sprostredkovanie :).

Vraví sa, že núdza naučila Dalibora hrať na husliach, tak som sa pokúsil o vlastný sonet, namiesto úkážky z diela. Nebude síce taký dokonalý, ako keby som ho odpísal od Daniela Heviera, ale smiešny rozhodne je (si myslím):

Panta Rhei
    len tak čistou náhodou,
    bol som hosťom v Panta Rhei
    zaplavil ma kopec kníh
    ťažko bolo ostať nad vodou

    nad vodou byť je pohoda
    Pekelnú muziku nepočuť
    tá snaha sa rúca na padrť
    keď hľadám knihu Vandala

    neznámu náhradu zrazu mám
    z regálu si ju vyberám
    nie Vandal ale Hevier sám

    knihu o hudbe už nehľadám
    do nákupného košíka
    dávam si Sonety od Heviera




Áno, asi tak. Samé malé písmená, žiadna interpunkcia, len mená som si dovolil nechať veľké...
__________________________
Sonet je lyrická básnická forma, má 14 veršov rozdelených do dvoch 3 veršových a dvoch 4 veršových strof. Na konci básne je pointa.
    - prvé štvorveršie obsahuje tézu (nastoleniu problému)
    - druhé štvorveršie antitézu (negáciu problému)
    - posledné 2 trojveršia tvoria syntézu
    - na konci básne je výrazná pointa, ktorá môže meniť zmysel predchádzajúcich častí textu

... (wikipedia)
 

2010/10/24

Recenzia filmu

Včera som videl v televízii katastrofický film. Katastrofický scenár, katastrofická réžia a hlavne katastrofálna kamera.

2010/10/23

Sobota v prúde času

Sobota je výnimočný deň, ale len počas troch ročných období. V zime nevyniká ničím, lebo vtedy sa nekonajú trhy na našom trhovisku. Možno naposledy v tejto sezóne sa mi podarilo kúpiť rajčiny výbornej domácej chuti a tiež moju obľúbenú čiernu reďkev. Od mladíka, čo predával lieskové orechy som sa dozvedel, aké sú surové mandle zdravé. Pražené nie, lebo tie v tele pôsobia negatívne. Škoda, lebo také správne opražené sú veľmi chutné.

Pred neďalekým supermarketom som sa zastavil pri osamelom psovi uviazanom o stojan na bicykle. Tak smutne zavíjal a nervózne sa vrtel, že som sa mu musel prihovoriť. Bral ma na vedomie, trochu sa upokojil a zakňučal smerom ku mne, že ho to nebaví takto sedieť a čakať. Bol to taký predĺžený typ s veľkými ovísajúcimi ušami, s múdrou ale smutnou tvárou. Bol dlhý, ale na súťaž s najdlhšou mačkou sveta by mu to nestačilo.

Cestou z trhu som sa ešte zastavil v našom mini-obchode so zmiešaným tovarom, kde majú vynikajúce chrumkavé rožky. Také, aké si pamätám z mladosti. Je to jediný obchod s týmito výnimočnými rožkami, ale majú tam aj tie "gumové", ak niekomu viac chutia. Už tam mi začala pracovať fantázia s maslom, čiernou reďkovkou a s chutnými rajčinami.

Skoro som zabudol na hlavnú vec, ktorú som mal kúpiť - JAR. Predavačka ma usmernila k chémii a tak sa mi podarilo kúpiť práve teraz na jeseň - JAR. Vraj s citrónom, ale ja by som si z toho nedal do čaju ani kvapku... Sobota teda začala úspešne, ale doma aj tak vznikol nový problém. Žena chcela prať záclony, tak vraj potrebuje aviváž... Som zásadne proti aviváži, tak som sa odmietol vrátiť do obchodu a dobre som urobil. Teraz je v byte fajn, v atmosfére čistá vlhkosť a žiadna chémia z aviváže.

Želám aj vám na sobotu čisté záclony bez chemických exhalátov...

2010/10/22

V trende pokusov...

Ako predpremiéra derniéry:



Ešte som tu...

Ešte sa ozývam
a celkom jasne,
ešte som váš
a ešte som tu.

Nechcem byť vašou
vzdialenou dúhou,
nechcem byť pre vás
len púhy vzduch.

Neskrývam svoje
nezvyklé vášne
a netajím svoje
prežité dni.

Ešte sa ozývam
slovami, jasne.
ešte nie som
so slovom na dne.

Ešte som stále
tu medzi vami,
ešte som svojimi
slovami tu.

...

2010/10/19

Do duše

Do polemík "pravých" kresťanov sa radšej nemiešam, lebo si myslím, že by som v takých diskusiách bol skôr ľavý ako pravý... Môžete si to vysvetliť ľubovoľne, či politicky, alebo kresťansky. S politicky pravými by som ešte mohol diskutovať, lebo politika je o názoroch, ale aj o spoločenských riešeniach a hlavne o cieľoch.

S kresťanmi, ktorí sa držia svojej viery, niet o čom v otázkach viery diskutovať. Rozum hovorí, že kde dominuje viera, tam sa on skrýva, aby nezavadzal (v tých špecifických otázkach viery). Presvedčenie je to, čo si už nežiada dôkazy... Boh vie že je to tak.  Často počujeme, že Boh to myslel tak, alebo onak. Ktovie, polemizovať možno o všetkom, zvlášť o tom, čo si myslí Boh, lebo ho tu medzi nami reprezentujú ľudia a ľudia sú ako stvorení na pochybovanie a diskusiu...

Myslím si, že otázka viery v Boha je vnútornou vecou človeka a tým je to individuálna ľudská záležitosť. Dôležité sú však vonkajšie prejavy viery. Ak si Boha predstavíme ako "dobro" a dobro ako lásku, ktorá je motorom života, je božské konať "dobro" medzi ľuďmi, ale i v prírode okolo nás. Podľa vonkajších prejavov viery (dobro a láska) sa pozná "pravý" veriaci (v tomto zmysle dúfam, že som "pravý" :). Dobro však môže konať aj neveriaci, čím sa v tomto zmysle stáva veriacim. A ten, kto koná zlo, stráca vieru, aj keď si myslí opak.
Čo je dobro a čo je zlo? To sú večné otázky a odpovede čakáme z rôznych vlastných, či spoločenských aspektov... Často si to zamieňame a relativizujeme. Čo je pre mňa dobré, je dobré aj pre iných?

Kresťanstvo má v sebe jednu zvláštnu vec a tou je odpúšťanie, ale len do istej miery. Aj tam je nenapravený zločinec potrestaný, dočasne, alebo aj večným trestom (v sľuboch na "onom" svete) a definitívnym zatratením... V tom je kresťanstvo v súlade so všeobecnými pravidlami konania (morálkou) ľudí v spoločenstve a je úplne jedno, čo bolo skôr, či morálka, alebo kresťanstvo. 

Osobne nesúďme nikoho, súdy sú určené inštitúciám, či už svetským, alebo božským. Človek voči človeku nikdy nie je nestranný a málokedy spravodlivý. Ani svetské súdy nie sú o spravodlivosti, ale o práve. Právo podľa zákona rozhoduje i trestá. Božie súdy sú vyššou spravodlivosťou, sú nezaujaté voči nám a našim hriechom, či dobrote a kruto sa stotožňujú s pozemskou i s vesmírnou prírodou.  Tak nekonečne presahujú našu malosť, náš rozum i našu vieru.

Písané namiesto diskusie...