V jedálni a podobne

Hovorí sa, že životnosť blogera sú dva roky. Zdá sa mi, že už nadsluhujem a chcel by som za to nejaké body naviac. Kto by mi ich však dal? Blogovanie je ako jednosmerná ulica, dá sa ísť tam, ale naspäť cesta nevedie. Z času na čas si kladiem otázku, ako ďalej? O čom písať? Niečo zábavné, špecializované, alebo písať o všetkom? Napríklad do  kategórie zábavy to, ako náš vedúci rozbil v jedálni po obede dva taniere. Stačilo vidieť potešenie  na tvárach všetkých prítomných kolegov, to bolo zábavné.

Ak však nechcem písať o banalitách všedného dňa, ak nechcem písať o politike (tá je riziková) tak už skoro nemám o čom. Moje rubriky v tomto blogu vznikali náhodne, podľa momentálnej potreby. Čo keby som pridal ešte jednu, takú všeobjímajúcu: o ničom...? Kolega bloger na "rozhľadni" ponúka návody ako na to, o čom písať. Aj Adam Debnár píše o inšpirácii (správny bloger (vraj) berie inšpiráciu zo svojho života), lenže uviesť teóriu do praxe býva ťažšie.

Byť, či nebyť? To je otázka aj pre  Tomáša Bellu. Po tom ako rozbehol najväčší slovenský blog na SME, rieši iný problém, ktorý trápi veľké noviny - veľký počet diskutujúcich na blogoch (mňa skôr trápi malý počet :). V krajine s 5,5 miliónom obyvateľov navštívi stránky novín SME za mesiac až 1,5 milióna čitateľov. Veľké noviny v priestore strednej Európy sú na tom podobne, preto vymýšľajú spôsoby, ako obmedziť počet diskutujúcich. Na "západe" to už vraj niekde funguje.

Vraj sa to darí jednak tým, že sa ruší anonymita, treba sa prihlásiť pod vlastným menom, fotografiou a skutočnou adresou. V reakcii sa potom objaví meno, aj bydlisko autora. Spôsob, ktorý presadzuje firma "PIANO", je združenie viacerých médií a ich sprístupnenie cez jednotný poplatok. Je to cesta, ktorá síce zodpovedá trhovému princípu "samoregulácie" pôsobením ponuky a dopytu, ale ktovie, či naozaj povedie k zvýšeniu kvality príspevkov. Alebo už potom nikdy nebude internet tým, čím býval. 

Písanie včera a dnes

Toto je hosťovský príspevok, ktorého autorom je Ján Maršálek, básnik, publicista a bloger.  

Voľakedy (pred rokom 1989) sa medzi mladými literátmi položartom polovážne hovorilo, že je ľahšie vydať dcéru ako knihu. V tých časoch bolo treba prekonať viacero prekážok, ktoré nesúviseli priamo s tvorbou. Knižne publikovať mohol málokto, všetko bolo pod kontrolou vládnucej strany, jej ideológov a politrukov.

Dnes je situácia úplne iná. Cenzúra neexistuje a autor si môže svoje dielo vydať aj vlastným nákladom. Netreba nijaké potvrdenia ani povolenia, v podstate stačí jediné – mať alebo získať dostatok peňazí na vydanie (o problémoch s propagáciou, distribúciou a predajom teraz pomlčím).

Niekomu sa môže zdať, že peňazí je všade málo, ale množstvo vydávaných titulov svedčí skôr o opaku. Náš knižný trh je doslova zahltený. Lenže s nárastom kvantity a pri úplne chýbajúcej regulácii (literárna kritika stratila renomé) došlo k poklesu kvality. Na scénu (ba i na výslnie) sa dostali aj grafomani a za spisovateľov sa pasujú viacerí spomedzi takzvaných celebrít, ktorí v živote neprečítali hádam ani jednu poriadnu knihu.

Z tohto pohľadu je to ešte horšie vo sfére internetu, kde odpadá ešte aj ten finančný problém, a tak sme svedkami neraz úbohých pokusov o akúsi publicistiku alebo beletriu. Najhoršie je, že väčšina takýchto pisateľov – blogerov si ani neuvedomuje svoje zlyhania (trebárs v gramatike). A to nehovorím o rozbujnenom a divne tolerovanom porušovaní autorských práv, čiže, jednoducho povedané, o kradnutí textov, fotografií a iných zložiek duševného vlastníctva.

Bežný čitateľ je neraz dezorientovaný. Nevie si z neprehľadnej ponuky vybrať, nedokáže včas rozlíšiť skutočnú hodnotu a brak. Príklad za všetky: Jedna známa sa mi zdôverila s tým, že si pred časom kúpila knižku istého slovenského autora (meno teraz nie je dôležité), zaujal ju príťažlivý (no zároveň zavádzajúci) názov. Keď sa doma pustila do čítania, zostala v miernom šoku. Ako povedala, s takou mierou vulgárnosti sa ešte nestretla...

Pravda, spomínané záležitosti majú hlbšie pozadie, súvisia tiež s otázkou slobody a zodpovednosti. Pretože čím viac slobody máme, čím väčšie sú naše možnosti, tým väčšia je naša zodpovednosť, či už si to uvedomujeme a pripúšťame alebo nie. Vedieť si správne vybrať patrí k umeniu dobre žiť!

Autorom príspevku je Ján Maršálek – básnik, publicista a bloger, ktorý okrem iného rediguje internetovú stránku PriestorNet, zameranú na glosovanie spoločenského diania.

Naše knihy

Často sa hovorí a vzdychá, že ľudia prestávajú čítať knihy, ale stále viac ľudí píše. Je to tak, že všetci máme čo povedať, ale málokto je ochotný a vie počúvať. Počet domácich spisovateľov stúpa, ale zaplavuje nás aj literatúra z celého sveta. Tá je veľkou konkurenciou domácej tvorby. Naši noví spisovatelia však rýchlo nasadli na trendy sveta a naučili sa napodobňovať ho vyjadrovacími prostriedkami a štýlom. Plávajú zväčša v prúde "modernej" doby.  Každý kto píše, chce aj predávať.

Možno práve internet môže za to, že nastal búrlivý rast počtu pisateľov. Kvalita príbehov, invencia, jazyk a štýl písania, to je trochu iná otázka. Na internete si každý môže jednoducho odskúšať svoje literárne nadanie a čitateľský ohlas. Do istej miery sa do takejto literatúry dostáva marketing ako čertovo kopýtko, ako sa stať úspešne predajným autorom. Vydanie "papierovej" knihy je dnes veľmi jednoduché. Existujú malí, aj veľký vydavatelia, ktorí sa o všetko postarajú.

Stačí mať peniaze a na začiatok veľmi nepočítať s ich návratnosťou. Tak je vlastne vydanie knihy neistou investíciou, pokiaľ nemá autor solventného sponzora, ktorý ho chce podporiť z akéhosi rozmaru, pre svoje vlastné potešenie. Alebo sa uchádzať o granty, čo je však celkom iná parketa a šikmá plocha. Najmä pre osamelého začiatočníka. Presadiť sa na trhu je dosť ťažké, ak autor nemá trhák, ktorý by zaručoval "best" predaj. Distribútori kníh majú často v ponuke aj sto tisíc titulov. To všetko sa nedá ani dostatočne propagovať na internetovej stránke, preto sa tam objavuje len časť ponuky.  

Do propagácie na stránkach distribútorov kníh sa dostávajú v prvom rade "bestsellery" a knihy, z ktorých sa predá najmenej 800 kusov. Knihy pod týmto číslom sa už považujú za ležiaky. Najhoršie na tom sú básnické zbierky. Aj v tej oblasti je množstvo nových, neznámych poetov vydávajúcich knihy v malých vydavateľstvách (na vlastné náklady) v počtoch iba niekoľko stoviek výtlačkov. Predaj kníh je obchod ako každý iný. Tak to vidia distribútori kníh. Preto dostáva prednosť Dan Brown a iní podobní. 

Situácia je teda vážna, nie však zúfalá. Robiť umenie je ťažké a biznis je biznis. Písanie na internet je zadarmo. Zatiaľ. Čítanie tiež. Zatiaľ. Kniha nezomiera, len nadobúda iný, konzumný charakter. Často stačí prečítať a zahodiť. Niekedy je ťažko aj dočítať. Ktovie ako by sa dnes predávali niekdajšie edície Hviezdoslavovej knižnice (slovenská klasika), či SPKK, alebo KPP (poézia). Jedine ak by boli v exkluzívnej väzbe, vhodné zberateľskej vášne bohatých. Ale možno sa mýlim.

Akí sú (sme)?

Miloš Zeman sa nedávno v jednej televíznej relácii odvolával na sociologický prieskum, ktorý ktosi v Čechách urobil o inteligencii národa (nebol to Juraj Krampol). Výsledkom toho prieskumu malo byť, že blbcov (pitomců) je v Česku asi 30%. Neskôr, keď sa Miloš dostal k internetovým diskusiám, vraj nadobudol dojem, že ich nie je 30%, ale najmenej 70%. Čo to môže znamenať? Že blbcov je viac, ako sa zdá, alebo z ľudí robia blbcov internetové diskusie? To bolo dávno a keďže som optimista, myslím si, že podiel blbcov v diskusiách je už o veľa nižší.

Vráťme sa však k téme: Akí sú Česi?  Čo si o tom myslí psychiater Cyril Höschl?
(A potom, akí sme my?)    


Výraz "pitomec" má v češtine význam: 
vůl, hlupák, idiot, blbec, pošetilec, trouba, blázen 
V slovenčine je "blbec" hlupák, truľo, idiot

 

Alternatíva k oblakom

Zdá sa, že trend v oblasti PC smeruje k zjednodušeniu OS do takej miery, že by to bol v podstate internetový prehliadač. Počítač by si vyžadoval len minimum programového vybavenia. Aplikácie a tým aj dôležité dáta by boli na webe v "oblakoch". Výhodou je ich dostupnosť odvšadiaľ. Všetky nevýhody sú tiež v "oblakoch".

Moja predstava počítača budúcnosti je iná, tiež smeruje k zjednodušeniam, ale v opačnom smere ako sú "oblaky". Domáci PC by bol vybavený jednoduchým systémom, zjednodušenými kancelárskymi aplikáciami, prípadne iným špeciálnym softwérom podľa zamerania užívateľa. Dáta by sa ukladali na externé úložiská.   

Systém by bol nezávislý od siete, neobsahoval by internetový prehliadač, žiaden antivírus, len vstupnú bránu na kontrolu dát. Komunikácia s vonkajším prostredím by bola výlučne prostredníctvom USB pamätí. Neboli by žiadne aktualizácie systému, lebo pre svoju jednoduchosť by bol raz a navždy dokonalý.

Mohol by to byť druhý počítač v domácnosti, alebo v kancelárii, popri PC orientovanom na "cloud".