Martinove štruktúry a detaily

Také je zameranie výstavy fotografií Martina Nikodýma. Maxi formát fotografií je pôsobivý, ale aj náročný na technické spracovanie. Nemyslím tým možnosti počítačovej digitálnej tlače, tie sú bez pochyby schopné všetkého, ale myslím na kvalitu prvotného záznamu na digitálny snímač. To znamená aj kvalitne kresliaci objektív a dostatočne veľký počet zosnímaných pixelov. Na makro zábery k tomu ešte špeciálny makro objektív. Čerešničkou na torte je potom videnie autora, jeho nápad a kompozícia.

Veľkoformátové fotografie Martina Nikodýma sú na prvý pohľad jednoduché, ale dá sa v nich nájsť autorský zámer. Zaujala ma napríklad štruktúra popraskanej vysušenej pôdy. Takmer pravidelné vzorky prasklín vypĺňajú plochu v perspektívnom zmenšovaní, ale v celej hĺbke ostré. Iný zámer je vidieť na zábere rozkvitnutej lúky s minimálnou hĺbkou ostrosti, ktorá vrství kvietky do dvoch rovín - ostrej a neostrej. Inak zvláštny je obraz púpav, na prvý pohľad neurčitá kompozícia núti pozorovateľa hľadať autorský zámer a ak sa podarí, nájde ho.

Je trochu rizikové takto opisovať výstavu fotografií, keď to nie je možné dokumentovať obrazom. Tak na záver spomeniem už len niektoré motívy, a môžete si ich vlastnou predstavivosťou vykresliť (pre mňa je to skúška vizuálnej pamäte) - pohľad zhora na kľačiacich moslimov v bielom, pohľad do koruny stromu so širokého uhla (pekné), jediný trs trávy, okolo neho okruh červenej zeme a zvyšok obrazu je suchá tráva (super). Mozaiku plní aj niekoľko vcelku zaujímavých detailov s rybami.

Na obraze vyplnenom chili papričkami sa mi zbehli slinky, ale na detailnom zobrazení červených baraních rohov som si všimol, že technika nezvládla kresbu v červenej farbe.Ešte hádam treba spomenúť detail obyčajného trávnika, zelená štruktúra, ale pre moje oko nič zaujímavé, len tá odvaha dať to na výstavu. Táto bola u mňa hodnotená najnižšie, ale vypočul som si aj presne opačný názor. Možno, že niekto má rád zelené...

Galéria aj z vystavených fotografií je na galery.art.sk
 

Time out

Včera som si vzal oddychový čas. Odmietol som obrábať záhradu, radšej som sa vybral do slnkom vyhriatych ulíc. A veru, bolo tam skoro ako v lete, 22°C na slnku. Zvláštne bolo, že som tam šiel pešo, lebo môj bicykel pred pár dňami vypustil zadnú dušu. Prvý jarný defekt ma trochu potrápil, našiel som síce doma súpravu na lepenie duší, ale lepidlo bolo úplne vyparené. Tak som si z pozície pešca vychutnával iný pohľad na svet a na ľudí, lebo ulice boli plné príjemnej človečiny.

Medzi ľuďmi si človek musí vypočuť všeličo. Napríklad, dvojica mladých ľudí, ona s pončom na krku, on s ruksakom, keď ma míňali konverzovali zvláštnym spôsobom. Zachytil som vetu slečny: "Nebudem predsa s tebou chodiť za každou (p... píp)". Hádka na ulici mi pripadá úplne samozrejmá, poznám to, ale to slovo z úst dámy, ktorá bola inak krásna ako figurína vo výklade, ma prekvapilo. On zrejme chcel zabočiť a ona ho upodozrievala, že len preto, lebo... Nemohol som odolať potešeniu z "dežavú".

Bublanina

V živote človeka sa striedajú rôzne obdobia, menia sa "preferencie". Niekedy sa mení aj okruh ľudí, s ktorými komunikujeme a vždy tak zbierame svoje ťažko, či ľahko nadobudnuté životné skúsenosti. Učíme sa žiť, až si raz uvedomíme, že práve teraz sme tak múdri, že už to ďalej nevydržíme a musíme tú svoju múdrosť realizovať na poslucháčoch, čitateľoch (blogujeme) a tak podobne.

          Vtedy človek prichádza na trh s vlastnou múdrou kožou. Je to obdobie, kedy si uvedomujeme, že každá druhá (alebo aj prvá) veta, ktorú vyslovíme, je neuveriteľne múdra. Vek nerozhoduje, lebo je to rôzne. Jeden k tomu dospeje už ako adolescent, iný na to potrebuje takmer celý život. Človek nachádzajúci sa v tomto štádiu vývoja jednoducho nemôže dopustiť, aby ľudstvo prišlo o to jeho jedinečné múdro. Niekto si včas uvedomí, že na podobné múdra prišli už dávno milióny iných ľudí, presne ako on a zmĺkne. Iný nie, a potom dožíva svoj život s pocitom blaha z vlastnej dokonalosti.

Toľko na úvod k môjmu dnešnému blogovaniu... Teraz neviem, o čom som vlastne chcel písať? Aha, "bublanina". Ale nebude to recept na chutný koláč, aj keď sa to jedla týka. Včera sme mali pirohy, také varené trojuholníčky plnené tvarohom, na cibuľke s maslom. K tomu je tradične kyslé mlieko. Úžasná kombinácia. Lepšia je už len domáca klobása s feferónkami, zapíjaná žinčicou. Koniec koncov sa to okrem iného prejavuje ako zvláštna akustická bublanina...   
 
:)

Aššurbanipal

Aššurbanipal (668-627 BC), posledný veľký kráľ Asýrie, postavil veľké paláce a knižnicu v Ninive. Bola to najväčšia knižnica vo vtedajšom svete. Dal do nej pozvážať a prepísať množstvo zápisov na hlinených tabuľkách, aj na papyrusoch. Touto knižnicou sa inšpiroval aj Alexander veľký, keď zakladal inú slávnu knižnicu v Alexandrii.

Knižnica v Ninive vyhorela, podobne neskôr aj Alexandrijská. Šťastím knižnice v Ninive bolo, že zápisy klinovým písmom na hlinených tabuľkách nezhoreli. Požiar ich nezničil, hlina je našťastie nehorľavá, ale urobil z nich pálené tehličky a tak ich uchoval po tisícročia pod pieskom ako vzácnu keramiku. Pri archeologických vykopávkach v Ninive sa našli desaťtisíce tabuliek.

Literatúra z územia Mezopotámie je písaná v sumerskom jazyku klinovým písmom. Pri vykopávkach v Ninive a v ďalších sumerských mestách sa našli zapísané mýty o stvorení sveta, zaklínadlá, hymny, účtovné záznamy a iné všedné veci administratívy. Na jedenástich tabuľkách sa zachovalo aj najstaršie literárne dielo - Epos o Gilgamešovi, ktoré opisuje púť uruckého kráľa Gilgameša, syna smrteľníka a bohyne.

Okrem kroniky, mytologických a náboženských textov sa našli aj texty zmlúv a kráľovských dekrétov, ale aj dokumenty z medicíny a astronómie. Múdrosti prežili zachované na dátových nosičoch tej doby, ktoré sa ukázali ako vhodné na historické posolstvo. Alexandrijská knižnica mala smolu, že tam, všetko čo bolo na papyrusových zvitkoch, zhorelo. Múdrosti zhoreli, ale život vo vesmíre šiel ďalej svojou cestou.

Ktovie, čo vykopú naši nasledovníci, evolučne stvárnený novým prostredím tejto zeme o tisíce rokov? Počítače a hard-disky CD, DVD a Blue ray disky budú úhľadne spečené do beztvarej hmoty. Opo sapiens budú skúmať naše plastové fľaše ako náboženský artefakt akejsi dávnej vyspelej civilizácie. Budú potešení, keď nájdu ložiská rádioaktívneho materiálu, podobne ako sme sa my potešili v danom čase uhliu a potom rope.

A život vo vesmíre pôjde ďalej svojou cestou.
Ktovie, či už nenastal čas na prepis našich úžasných vedomostí (a blogov) klinovým písmom do hlinených tabuliek? Pre istotu vypáliť a zasypať pieskom...

Doktor Lucky a stredovek

Zvláštna konštelácia Mesiaca voči Zemi a iným planétam spôsobila neobvyklý úkaz, že som si večer sadol k TV a sledoval som doktora Luckého. Možno k tomu prispel malou mierou aj fakt, že som práve dočítal krížovú ságu od Kate Mossovej, Labyrint. Vzápätí som dostal otázku, čím to je, že táto kniha sa stala svetovým bestsellerom? Zaujímavá otázka,ktorá zrejme nemá jednoznačnú odpoveď. Je to prostý fakt, z ktorého sa dá skôr spätne odvodiť stav globalizovanej spoločnosti, než naopak. 

Aké sú teda atribúty Labyrintu? Predovšetkým je to problematika stredoveku a rozporuplnosti náboženského kvasenia vtedajšej spoločnosti a istá paralela so súčasnosťou. Pomerne jednoduchá dejová línia ozvláštnená prelínaním dvoch dejov v minulosti a v prítomnosti. Spojenie dvoch dejových línií cez "duchovný" princíp predstáv a videní. Tento princíp sa opakuje vo všetkých troch knihách Kate Moss, čo môže byť pri prípadnom ďalšom pokračovaní v podobnom duchu, trochu problematické a triviálne.         

Neviem, "čo chcel básnik povedať", ale mne táto kniha hovorí aj o tom, ako sa ľudské dejiny opakujú, hovorí o podobnosti súčasnosti s minulosťou. Technický pokrok a iná úroveň blahobytu "vyspelej" súčasnej spoločnosti sú jedinečné, to nepopieram, ale ak sa zamyslíme nad konaním zainteresovaných postáv v stredoveku a v súčasnosti, v honbe za "tajomstvami" grálu, tak to vychádza naprosto rovnako. Sledovanie, prenasledovanie, mučenie a bezohľadné vraždy. A nemyslím si, že je to len výmysel autorky, vychádza to z reality.

Kvôli objektívnosti nesmiem zabudnúť na výborný rozprávačský štýl Kate Mossovej, aj keď ho vnímam len cez preklad Maríny a Vladimíra Gálisových. Rozprávačský štýl Kate by som pripodobnil "bestsellerovému" štýlu Dana Browna (opieram sa len o svoj čitateľský obzor...). V Labyrinte je pomerne rozsiahly, ale ešte stráviteľný opis reálií, čo je celkom pochopiteľné v stredoveku, ktorý nám je značne vzdialený, ale zaujímavý je aj opis  súčasnosti turisticky atraktívnych miest.

Po dočítaní dobrej knihy ostáva v čitateľovi kúsok "intelektuálneho vákua", ako keď tuhý fajčiar odrazu prestane. Tak to bolo aj s touto knihou. Ostáva mi ešte Hrobka, ale možno, kým sa k nej (nie do nej) dostanem, tak Kate Mossová napíše ďalší román... Včerajšie vákuum mi teda, aj kvôli Mesiacu, vyplnil doktor Lucky. Aby som vyjadril svoj "globálny" dojem, stačí, ak poviem, že ma doktor monotónnosťou svojho hlasu uspával. Celkom nechápem túto prehnanú pseudo snahu o "prirodzenosť", ktorá mne pripadá neprirodzená.

Škoda, že si autori a tvorcovia tohto seriálu nepozreli aj (pôvodnú) Nemocnicu na okraji mesta, ktorá je aj dynamickou akustickou lahôdkou. To nie je len pastva pre oči, ale aj pre uši. Na to netreba zabúdať. Doktor Joj Lucky sa dosť viditeľne inšpiroval typom postavy "Dr.  House", čo by mi nevadilo, keby to nebolo tak okaté. Inak tejto TV uznávam jej seriálové zameranie, aj keď ja mám na seriály inak vyhranený názor. Myslím si, že je to pre nich celkom dobrá škola a hádam sa v tom po pár rokoch zdokonalia.

(Ha - napísal som článok v dvoch paralelných dejových líniách, ako Kate Mossová román).

_________
Dr. Ludsky - podobnosť čiste náhodná :)