Blcha

Z dvoch nezávislých dôvodov máme na WC automaticky spúšťané rádio. Jeden je podobný tomu, ako si tam niekto berie noviny, alebo krížovky a  druhý je zároveň signalizáciou, že je práve obsadené a nehodno sa zdržiavať v blízkosti tých dverí z dvoch príčin, ktoré nebudem špecifikovať. Prémiový úžitok je daný informáciami plynúcimi neustále z éteru. Na informácie pre nás je najlepšie rádio Slovensko. Trochu mi vadí len to, že príliš často zdôrazňujú, že "počúvate rádio Slovensko".

Je to reklama a reklama ako taká, prirodzene odpudzuje. Je to asi tým, že v ľudskej povahe je vyzdvihovať vlastnú povahu, teda robiť si akúsi mini reklamu. A tiež je známe, že dve navzájom podobné veci (viď magnetizmus) sa vzájomne odpudzujú. Pán spisovateľ Pišťánek síce tvrdí opak (to mám tiež z rádia), dokonca sa nezmyselne odvoláva na fyziku. Tvrdí, že vžitý názor o tom, ako sa (v partnerstve) protiklady priťahujú, je hlúposť. Vo fyzike je to naopak, ale v ľudských vzťahoch to zase nie je až také jednoduché a jednoznačné.

Vráťme sa však k rádiu, Slovensko je fajn, ale máme aj onakvejšie stanice. Nedávno sa mi náhodou podarilo naladiť Reginu. To je také ľudovejšie rádio a pozná sa to hlavne vtedy keď hrajú jubilantom. Teraz je v našich rádiách hlavnou témou rozhlasové jubileum. Musím dodať, že to už je v rámci novej štruktúry RTVS (aby sa pani generálna neurazila), aj keď pre ňu je rádio už len takou "bokovkou", ale aj tak ide v zabehnutých koľajach.

Už ani neviem, kde to bolo, či na Slovensku, alebo v Regine, raz ako tak sedím a počúvam, zahlásili rozprávku pred spaním. Samozrejme to bola spomienková relácia z roku dávno minulého, keď ešte existovalo kino "Čas". Vtedy sa tomu hovorilo aj "blcháreň". Neviem potvrdiť, ani vyvrátiť opodstatnenosť toho pomenovania, lebo som nikdy nemal šťastie priniesť si odtiaľ blchu domov.

Tá rozprávka bola práve o tom, ako si ľudia odniesli z kina domov také malé stvorenie a veľmi sa mu potešili, hlavne deti. Zosmutneli, až keď z ich babky blcha neopatrne odskočila nevedno kam, asi susedke do vlasov. Taká bola realita, tie časy neboli až tak odtrhnuté od života, ani rozhlas. Aj o blchách v kine sa hovorilo otvorene.

Pokiaľ viem, kino na Poštovej ulici už dávno neexistuje. Kino Čas bola inak výborná vec. Keď vonku pršalo, tam sa dalo za korunu presedieť aj niekoľko hodín. Raz som tam dokonca presedel celý futbalový zápas, lebo sa mi nechcelo sedieť na tribúne zápasu, ktorý chcel silou mocou vidieť môj príbuzný, veľký fanda do futbalu. Bol to totiž v tom dni už druhý zápas, prvý sme videli a "počuli" v Trnave. Tam som si vypočul toľko nadávok a vulgárností, ako nikdy predtým, ani potom.

Kino Čas bola dobrá vec, hádam až na tie povestné blchy. Spomínam si, že v tom kine z času na čas chodila uvádzačka s takým ručným rozprašovačom a postrekovala nás ako voňavkou na veľkonočný pondelok. Vždy som si myslel, že je to kvôli smradu, ale už nie som si istý, či to náhodou nebol postrek proti blchám. Preto som sa šťastne vyhol blche domácej. Bol som v podstate šťastný ako blcha. Ktovie prečo sa to tak hovorí?

Na svete poznáme asi 1 600 druhov bĺch, na Slovensku žije do 100 druhov. Dĺžka života blchy sa pohybuje od niekoľkých mesiacov po tri roky. (wikipedia)

Muži v nádeji

Trnava je milé mesto, najmä večer. Bohužiaľ sme tam dnes večer neostali, aj keď sme mali v pôvodnom pláne aj organový koncert. Akosi nás unavil oddychový film "Muži v nádeji". Nečakal som od toho filmu žiaden zázrak, skôr iba dve hodiny voľnej zábavy.

Úvod bol dosť rozpačitý, vlastne tak nejako to pokračovalo až do momentu, keď došlo k tragédii. Potom sa už diali skoro samé vážne veci, s tým že žolík manželskej nevery sa posúval z jednej strany na druhú, aby nikto neostal ukrivdený. Do filmu vložili aj jeden starší vtip a zopár scén obvyklých v podobných filmoch. Proste, osvedčené triky z komédií, ale decentne. Herecky, pri tom obsadení ani nemožno mať výhrady.

Na stránke csfd ma zaujal diskusný príspevok od "KarelR" ktorý vidí podstatu príbehu takto:

"Nejdřív člověk nevěří vlastním očím, potom se celkem slušně baví, a nakonec kroutí hlavou nad tím, kam to všechno směřovalo."

Čo je lepšie?

Na stránkach priestornet.com "ktoré sú závislé od etiky" prebehla krátka anketa na tému Človek a internet. Jedna z otázok znela: Aký je váš vzťah k internetu a v čom vidíte klady a zápory jeho rozšírenia?

Otázka je to všedná a zároveň aktuálna, ako otázky na akúkoľvek inú ľudskú činnosť, ktorá oslovuje verejnosť. Mohli by sme sa pýtať na vzťah ku knihám, k ich čítaniu, ako to občas vydavateľstvá robia v záujme predaja kníh, mohli by sme sa pýtať na vzťah k supermarketom alebo k malým obchodíkom. Chcem tým naznačiť, že internet je podobne ako tie iné veci, každodennou príležitosťou a záleží len na nás (na mne), ako často  a na čo ho použijem.

Internet je už stálou súčasťou života ľudskej spoločnosti, len neviem nakoľko je jeho "pevnou" súčasťou, lebo je istým spôsobom zraniteľný. Je stále v oblakoch (cloud) a z tých niekedy zaprší a premočená "elektronika" je nanič. Čítal som niekde, že servery, na ktorých sú všetky naše "múdrosti", sú riadne zabezpečené a možno aj v podzemí, takže sa myslí na ich bezpečnosť a zadné vrátka zálohovaním.  

Hovoriť o prospešnosti, či škodlivosti internetu je rovnaké, ako hovoriť o škodlivosti, či prospešnosti čohokoľvek iného. Skôr si myslím, že napriek jeho otvorenosti sú s ním spojené rovnaké riziká ako s inými médiami, teda možnosť ovplyvňovať ľudí. Globalizovaná spoločnosť však musí mať aj nejaké nástroje a technológie vládnutia, či chceme, alebo nie. Internet pritom dáva ľuďom istú ilúziu slobody.  

Ľudská spoločnosť je prostredím, v ktorom jednotlivci žijú podobne ako príroda je prostredím pre všetko živé. Preto vždy bude existovať život jednotlivca s podobnými potrebami ako kedykoľvek v histórii. Vždy bude platiť, že máme rovnaké žalúdky, aj keď nebudú rovnako plnené.

Kým budú existovať dve rozdielne pohlavia, bude existovať aj nejaká forma rodiny. Otázna je budúcnosť národov, ale logicky tu nejaká hierarchická štruktúra spoločnosti, hoc aj globalizovanej, vždy bude. Jazyk zjednocuje, ale zároveň aj (prospešne) oddeľuje. To všetko sa rozvíja aj vplyvom člobveka na spoločnosť, ale aj opačne. S tým sa musíme naučiť žiť, kým nás nezačnú sťahovaťna Mars.

Partnerské násilie

Je to príbeh, ktorý vraj napísal sám život. Prihodil sa Caroline Bréhatovej a opísala ho v knihe: Milovala som manipulátora. Nerád vnikám do intimity cudzích osudov na podklade "skutočných príbehov", kde sa odo mňa očakáva istý postoj a reálne zaujatie stanoviska. V románoch sú obvykle veci, ktoré sú síce podobné životu, sú presvedčivé, ale nikdy sa tak ako sú opísané vlastne nestali. Vzťah dvoch ľudí som vždy považoval za ich intímnu záležitosť. Násilie však už nemôže byť takou intímnou záležitosťou.

Negatívne na mňa zapôsobil predslov ku knihe, ktorý napísala Violaine Gueritaulová. Predslov ma vtiahol do problematiky partnerského násilia takpovediac politicky a štatisticky, čo som vôbec nepotreboval. Samotný príbeh je písaný celkom pútavou formou, aj keď neobsahuje prevratné zlomy a napätie. Skôr opisuje na prvý pohľad nenápadné a postupné zmeny divného partnerského vzťahu medzi ňou a jej partnerom. Niekoľko rokov spoznáva to, čo je čitateľovi jasné už oveľa skôr aj vďaka predslovu.

Takže, ak by som mal knihu hodnotiť, musel by som to urobiť v dvoch rovinách. Literárne si myslím, že je na dobrej úrovni. O príbehu by sa dalo povedať, s ohľadom na uvádzané štatistiky v predslove, že opisuje dosť častý prípad nevhodného spojenia dvoch odlišných jedincov. Nakoniec sa však ukázalo, že manžel Caroline trpel  akousi hraničnou psychickou poruchou osobnosti, ktorú u neho vypestovala jeho podobne postihnutá matka. Z tohto pohľadu to možno bol dosť zvláštny prípad. Zo strany Caroline išlo o zamilovanosť a lásku, založenú na povrchnom hodnotení, nepodloženú skutočnými kvalitami muža. Nuž veru, láska zvyčajne nevychádza z psychologických posudkov a kalkulácií...

Svoju rolu tu hralo aj rozdielne kultúrne prostredie z ktorého vychádzali. Ona z Francúzkeho vidieka, on ambiciózny spevák v New Yorku. Zamilovala sa do jeho perfektného vzhľadu, do jeho mužskej krásy. Do jeho kowbojských čižmičiek. Láska viedla postupne k stále väčšiemu ospravedlňovaniu jeho chýb, neúprimného správania voči nej a narastajúcim prejavom jeho egoizmu. Až do jej zásadného rozhodnutia. V každom prípade, život v New Yorku má svoje zvláštne črty, ktoré človek z kontinentálnej Európy chápe trochu ťažšie.

Tým som sa vlastne dostal k tomu druhému pohľadu na príbeh, teda k diskusii na tému násilia v partnerských vzťahoch. Som proti násiliu, jednoznačne proti fyzickému aj psychickému, aj keď to nemám napísané ako motto blogu. Opačný názor by asi nikto nedeklaroval. U fyzického násilia sa akosi automaticky predpokladá že skôr bude násilníkom muž, aj keď to tak nemusí byť vždy. Táto kniha nás však vedie k tomu, že k fyzickému násiliu môže dochádzať aj ako dôsledok psychického narušenia, ako vystupňovanie psychického tlaku.

Psychika je pôvodcom a príčinou takmer všetkých emócií, dobrých či zlých. Ak by sme však ostali len v rovine psychického násilia (neviem aká je štatistika a či vôbec taká existuje) povedal by som, že tam je mužsko-ženské  skóre absolútne vyrovnané. Tým samozrejme nechcem ospravedlňovať jedno, či druhé. V partnerskom vzťahu ide vždy o individuálnu hru a súhru dvoch osobností, vzájomné dopĺňanie sa a akúsi pozitívnu konkurenciu. Rozumní a citliví partneri vedia že sú hranice, ktoré by nikdy nemali vzájomne prekročiť. A v tom to je. 

Hádam len toľko o tejto knihe malého rozsahu (160 strán). Okrem nesúrodého predslovu by som ju bral pozitívne, napriek tomu, že to nie je oblasť môjho záujmu. Dala mi možnosť nazrieť do vnútra zvláštneho partnerského vzťahu na podklade pomerov veľkého mesta, inak ako napríklad v seriáli Sex v meste. 

_____________________________________________________________________
Caroline Bréhatová: Milovala som manipulátora (psychické násilie v partnerskom živote), Ikar 2011
Preklad: Oľga Hirnerová

Admin

Admin bližšie neurčeného webu:

"Prosíme diskutujúcich, aby nepoužívali vulgarizmy a dodržiavali kultúru diskusie. Inak zavedieme piano"