Aj neúspech môže byť inšpiráciou k článku. Neúspešne som sa pokúšal poslať príspevok do diskusie pod článkom 4M "Nesťahujte dáta hore-dolu". V podstate išlo o to, že používanie "cloudu" na ukladanie objemných dát je náročné na čas a teda nabáda k nejakému rozumnejšiemu prístupu. Pre mňa nepochopiteľné je, že by som si mal z internetu niečo stiahnuť (napr. film) a potom si ho, pre prípad, odložiť na svoj "oblačný" priestor.
Mne sa celý tento systém "cloudu" zdá byť značne nejasný, ako z diaľky dobre vyzerajúce trasovisko. Lebo sa pri ňom nič nehovorí o dôležitosti vlastných dát, ako by bolo jedno, či ide o fotku z výletu, alebo nákres a popis vlastnej patentovej prihlášky pred jej podaním na patentový úrad. V tom je to klausovské "nedorozumění". Alebo inak povedané: niekomu je to úplne jasné a práve preto sa o tom nehovorí.
V realite aj v "oblakoch" musí človek vedieť čo robí, inak je zle. A v tom je, aká-taká istota.
A ešte na záver malý citát sám zo seba, z neodoslaného diskusného príspevku:
"Za dôležité považujem tie dáta, ktoré sú mnou "vlastnoručne" zhotovené a získané vlastnou tvorivou činnosťou. Tie podľa mňa, nepatria na "cloud", lebo to odporuje základným princípom súkromného vlastníctva, na ktorom je založená spoločnosť."
2011/10/19
2011/10/17
Čože je to päťdesiatka?
Zvláštny je ten čas. Ubehlo len 50 rokov a my sa opäť stretávame. Pritom to nie je tak dávno, v spomienkach sa vynárajú časy, keď sme sa trochu obávali skúšobnej maturitnej komisie, ale každý nejako inak. Ja som odložil bokom všetko, okrem ruštiny. Z tej som to mal nahnuté, lebo už pol roka pred maturitou som programovo zanedbával tento jazyk.
Prejavilo sa to aj na známkach, tak som si nemohol dovoliť žiadne maturitné zlyhanie. Ani ja, ani moja učiteľka si to nemohla dovoliť, preto mi pri ruskej gramatike výdatne pomohla s príčastím minulým trpným. To sa nezabúda. Aj tak dodnes neviem, čo je to, ale už to môžem prezradiť, všetko je premlčané. Na premlčanie študentských prehreškov stačí aj pol života, nieto skoro celý.
Je to v starej pamäti, ako sme vtedy vzájomne súperili a niekdy si aj pomáhali. Bolo nás 35, mali sme zložité vzťahy, niekto bol v pohode, na iného si bolo treba dať pozor, ale až teraz je jasné, že to bola dobrá škola do života. Nie je to tak dávno, čo som dostal záruku na moju šťastnú budúcnosť a potom to ostalo len na mojich pleciach. Tak to asi malo byť, život sa najlepšie učí natvrdo, hodením do vody.
Bol to osud prísnejší, ako vtedy prideľované umiestenky do zamestnania. Vyšlo to dobre, prežil som a aj som sa naučil plávať. Nesťažujem sa, lebo minulosť nedáva alternatívu. Tak sme sa aj včera, už po niekoľkýkrát stretli s minulosťou. Z našej triedy ostali len dve tretiny, ale sme stále tá istá 4. B. Stále sú to kamaráti, aj keď len na pár hodín a raz za 5 rokov, ale vtedy akosi naplno. Vďaka za to poznanie spolupatričnosti.
Tých pár hodín bolo strašne málo na rozhovory každý s každým. Nikto z nás sa nezmenil, každý je taký aký bol vtedy, len vlastné charakterové črty a životné čiary máme, istejšie ako v počítači, zapísané vo vráskach. Sme chlapi, čo vážia viac ako decká po maturite. Teda fakt je, že len dievčatá sú krajšie :). Tí odvážnejší z nás prežili svoj život v Kanade a teraz len kvôli chvíľke stretnutia s nami prileteli domov. Stať sa na chvíľu opäť členom triedneho kolektívu 4. B.
Rozhovory po 50-tich rokoch sú iné ako bývali predtým, už nevystavujeme svoje maximá životných úspechov na obdiv, už nás viac tešia vnúčatá a pokoj v duši. Osem z nás už odišlo tam, odkiaľ niet návratu. Som presvedčený, že sa tam stretli a stále si majú o čom rozprávať, na čo spomínať. Majte sa tam fajn. Určite spomínajú aj na tie šťastné roky mladosti, ktoré si teraz vážime oveľa viac ako vtedy.
Stále sme jedna trieda, stále sme tí istí, len už máme lepší prehľad o tom, čo je život. Ale učiť a stretávať sa budeme ďalej. Kým sa bude dať...
Prejavilo sa to aj na známkach, tak som si nemohol dovoliť žiadne maturitné zlyhanie. Ani ja, ani moja učiteľka si to nemohla dovoliť, preto mi pri ruskej gramatike výdatne pomohla s príčastím minulým trpným. To sa nezabúda. Aj tak dodnes neviem, čo je to, ale už to môžem prezradiť, všetko je premlčané. Na premlčanie študentských prehreškov stačí aj pol života, nieto skoro celý.
Je to v starej pamäti, ako sme vtedy vzájomne súperili a niekdy si aj pomáhali. Bolo nás 35, mali sme zložité vzťahy, niekto bol v pohode, na iného si bolo treba dať pozor, ale až teraz je jasné, že to bola dobrá škola do života. Nie je to tak dávno, čo som dostal záruku na moju šťastnú budúcnosť a potom to ostalo len na mojich pleciach. Tak to asi malo byť, život sa najlepšie učí natvrdo, hodením do vody.
Bol to osud prísnejší, ako vtedy prideľované umiestenky do zamestnania. Vyšlo to dobre, prežil som a aj som sa naučil plávať. Nesťažujem sa, lebo minulosť nedáva alternatívu. Tak sme sa aj včera, už po niekoľkýkrát stretli s minulosťou. Z našej triedy ostali len dve tretiny, ale sme stále tá istá 4. B. Stále sú to kamaráti, aj keď len na pár hodín a raz za 5 rokov, ale vtedy akosi naplno. Vďaka za to poznanie spolupatričnosti.
Tých pár hodín bolo strašne málo na rozhovory každý s každým. Nikto z nás sa nezmenil, každý je taký aký bol vtedy, len vlastné charakterové črty a životné čiary máme, istejšie ako v počítači, zapísané vo vráskach. Sme chlapi, čo vážia viac ako decká po maturite. Teda fakt je, že len dievčatá sú krajšie :). Tí odvážnejší z nás prežili svoj život v Kanade a teraz len kvôli chvíľke stretnutia s nami prileteli domov. Stať sa na chvíľu opäť členom triedneho kolektívu 4. B.
Rozhovory po 50-tich rokoch sú iné ako bývali predtým, už nevystavujeme svoje maximá životných úspechov na obdiv, už nás viac tešia vnúčatá a pokoj v duši. Osem z nás už odišlo tam, odkiaľ niet návratu. Som presvedčený, že sa tam stretli a stále si majú o čom rozprávať, na čo spomínať. Majte sa tam fajn. Určite spomínajú aj na tie šťastné roky mladosti, ktoré si teraz vážime oveľa viac ako vtedy.
Stále sme jedna trieda, stále sme tí istí, len už máme lepší prehľad o tom, čo je život. Ale učiť a stretávať sa budeme ďalej. Kým sa bude dať...
2011/10/14
Dom, alebo dva domy
Filmový príbeh "DOM" je o "kuse života ťažkého". Nie celkom v zmysle poézie Jiřího Wolkera, len taký dojem som z filmu získal, že je to film o ťažkom živote všetkých zúčastnených. Rodina žijúca tesne pri sebe, ale komunikatívne na míle vzdialená od seba. Otec, staviteľ domu (Miroslav Krobot) je tak presvedčivý, že keby sa úplne na konci filmu, keď chmáry trochu ustúpia, iba pousmial, bolo by to proti všetkému, čo vo filme stelesňovala jeho tvár. Napriek tomu som to očakával, aspoň náznak, ale márne.
Staršia dcéra, šťastne z lásky nešťastne vydatá, sa zmieta v existenčných problémoch, ale aj tak sa s manželom milujú, aj keď ich stíha jedna smola za druhou, veď majú dve deti a inú cestu si ani nevedia predstaviť. Tvrdé hlavy vo filme dominujú. Mladšia, maturantka, sa nešťastne zapletie so ženatým učiteľom, čo urýchli jej dospievanie, dá jej to smer, ale pred tým si musí užiť slasti i žiale rozchodu, ktorý je nevyhnutný.
Smršť nedorozumení a nepochopenia, ktorá sa ženie plátnom až do záverečného vyvrcholenia, sa akosi logicky, ale samovoľne končí a s tým padajú aj kamene zo sŕdc divákov. Po záverečnej scéne filmu divák čaká záver, akýsi happy end, ale ten sa nekoná, idú titulky. Titulky v úvode filmu akosi čakáme, ale nechodia, okrem názvu, treba si počkať na záver.
Čo povedať laicky k filmu? Je to film, kde sa toho veľa nenahovorí, ale o to viac sa tam zobrazujú ľudské duše. Duše sú hlavným komunikátorom medzi postavami. Duše predstavované nie (len) očami, ako sa hovorí, že sú oknom do duše, ale celým výrazom tváre. Len v tvári je vidieť všetko a tvár je hereckým nástrojom, ktorý zvládajú len výborní herci.
Tento film nám dovolí čítať reč duše postáv z tvárí hercov. Film je skutočne založený na hereckých výrazoch a k tomu prispôsobenej kamere, ktorá je síce miestami dynamická, ale ak to posúva dej, dovolí nám skúmať tú pôsobivú nemú reč. Práve toto herci zvládli na výbornú. Skoro by som povedal, že filmom nás nesú výborné fotografické portréty postáv v rôznych životných momentoch a v nemých dialógoch. V nich je to najdôležitejšie pre pochopenie vzťahov.
Vynikajúco zahraný otec, zacyklovaný v starostiach, ktoré nenachádzajú želanú odozvu v rodine, stavia dom pre obe svoje dcéry. Nevďačná úloha. Výborne a bez zbytočného pátosu je zahraná postava maturantky. Nádherná žena, nielen krásou, ale aj svojimi omylmi, živelnosťou a výrazom citových pohnutí. Proste žena na prahu dospelosti. Tie citové pohnutia u nej trochu plávajú na povrchu, ale tak sa to dá očakávať aj u reálnej dospievajúcej ženy. Všetky postavy majú u mňa výbornú známku. A ešte jedna krátka chvíľa sa mi veľmi páčila - hra na organe v kostole.
Dobrý film.
DOM, Slovenská republika, Česká republika, rok 2011
Námet, scenár a réžia: Zuzana Liová
Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík
Hrajú: Miroslav Krobot (Imrich, v slovenskom znení Ľubomír Paulovič), Judit Bárdos (Eva), Taťjana Medvecká, (Viera, v slovenskom znení Táňa Radeva), Marián Mitaš (Jakub), Marek Geišberg (Milan), Lucia Jašková (Jana), Ester Kadlecová Geislerová (Hana, v slovenskom znení Ela Lehotská), Ivan Romančík (Karol), Jana Oľhová (Milanova matka), Attila Mokos (kňaz)
Staršia dcéra, šťastne z lásky nešťastne vydatá, sa zmieta v existenčných problémoch, ale aj tak sa s manželom milujú, aj keď ich stíha jedna smola za druhou, veď majú dve deti a inú cestu si ani nevedia predstaviť. Tvrdé hlavy vo filme dominujú. Mladšia, maturantka, sa nešťastne zapletie so ženatým učiteľom, čo urýchli jej dospievanie, dá jej to smer, ale pred tým si musí užiť slasti i žiale rozchodu, ktorý je nevyhnutný.
Smršť nedorozumení a nepochopenia, ktorá sa ženie plátnom až do záverečného vyvrcholenia, sa akosi logicky, ale samovoľne končí a s tým padajú aj kamene zo sŕdc divákov. Po záverečnej scéne filmu divák čaká záver, akýsi happy end, ale ten sa nekoná, idú titulky. Titulky v úvode filmu akosi čakáme, ale nechodia, okrem názvu, treba si počkať na záver.
Čo povedať laicky k filmu? Je to film, kde sa toho veľa nenahovorí, ale o to viac sa tam zobrazujú ľudské duše. Duše sú hlavným komunikátorom medzi postavami. Duše predstavované nie (len) očami, ako sa hovorí, že sú oknom do duše, ale celým výrazom tváre. Len v tvári je vidieť všetko a tvár je hereckým nástrojom, ktorý zvládajú len výborní herci.
Tento film nám dovolí čítať reč duše postáv z tvárí hercov. Film je skutočne založený na hereckých výrazoch a k tomu prispôsobenej kamere, ktorá je síce miestami dynamická, ale ak to posúva dej, dovolí nám skúmať tú pôsobivú nemú reč. Práve toto herci zvládli na výbornú. Skoro by som povedal, že filmom nás nesú výborné fotografické portréty postáv v rôznych životných momentoch a v nemých dialógoch. V nich je to najdôležitejšie pre pochopenie vzťahov.
Vynikajúco zahraný otec, zacyklovaný v starostiach, ktoré nenachádzajú želanú odozvu v rodine, stavia dom pre obe svoje dcéry. Nevďačná úloha. Výborne a bez zbytočného pátosu je zahraná postava maturantky. Nádherná žena, nielen krásou, ale aj svojimi omylmi, živelnosťou a výrazom citových pohnutí. Proste žena na prahu dospelosti. Tie citové pohnutia u nej trochu plávajú na povrchu, ale tak sa to dá očakávať aj u reálnej dospievajúcej ženy. Všetky postavy majú u mňa výbornú známku. A ešte jedna krátka chvíľa sa mi veľmi páčila - hra na organe v kostole.
Dobrý film.
DOM, Slovenská republika, Česká republika, rok 2011
Námet, scenár a réžia: Zuzana Liová
Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík
Hrajú: Miroslav Krobot (Imrich, v slovenskom znení Ľubomír Paulovič), Judit Bárdos (Eva), Taťjana Medvecká, (Viera, v slovenskom znení Táňa Radeva), Marián Mitaš (Jakub), Marek Geišberg (Milan), Lucia Jašková (Jana), Ester Kadlecová Geislerová (Hana, v slovenskom znení Ela Lehotská), Ivan Romančík (Karol), Jana Oľhová (Milanova matka), Attila Mokos (kňaz)
2011/10/13
Sme a budeme
Zvláštna doba vyžaduje zvláštne činy, tak som prekročil svoj tieň a kúpil som si noviny značky SME. Potešiteľné bolo, že okrem koncovej ceny (s DPH) 45 centov som už nedoplácal žiadne podiely do piana. Pritom tieto noviny zo stredy 12. 10. 2011 sú plné komentárov. Tie sú síce monotematické, ale v takej historickej chvíli padnutia (pravicovej) vlády je to ospravedlniteľné. Začal to Matúš Kostelný so svojim straníckym stĺpčekom. Radičovej koniec vraj neprinesie nič dobré. Zdá sa však, že sulíkovci vykonali len to, k čomu smerovali od začiatku. Teda by mohli byť spokojní, keby sa boli občas pozreli do toho politického zrkadla.
Pravica tak prvýkrát (?) u nás zlyhala, ale pozitívne je, že na pomoc prišla ľavica. Nie na pomoc pravici, ale na pomoc Slovensku. A vôbec je zvláštne, že v blogoch a diskusiách sa toľko píše o správnej pravici a zlej ľavici. Pravicový Matovič dokáže vysloviť názor, že väčšina voličov si želá pravicu. Hádam len zbožné želanie, alebo klapky na očiach. Bolo by načase dospieť a prestať sa nezmyselne deliť na pravicu a ľavicu. Dajme priechod spravodlivosti a uznajme, že aj ľaváci majú právo na život. Pravica bez ľavice je chromá a naopak tiež.
Páčil sa mi emotívny záver Radičovej, v ktorom nezabudla ani na silnú výčitku voči médiám. Na lepšie noviny to však asi nebude stačiť.
Pravica tak prvýkrát (?) u nás zlyhala, ale pozitívne je, že na pomoc prišla ľavica. Nie na pomoc pravici, ale na pomoc Slovensku. A vôbec je zvláštne, že v blogoch a diskusiách sa toľko píše o správnej pravici a zlej ľavici. Pravicový Matovič dokáže vysloviť názor, že väčšina voličov si želá pravicu. Hádam len zbožné želanie, alebo klapky na očiach. Bolo by načase dospieť a prestať sa nezmyselne deliť na pravicu a ľavicu. Dajme priechod spravodlivosti a uznajme, že aj ľaváci majú právo na život. Pravica bez ľavice je chromá a naopak tiež.
Páčil sa mi emotívny záver Radičovej, v ktorom nezabudla ani na silnú výčitku voči médiám. Na lepšie noviny to však asi nebude stačiť.
2011/10/06
Revolučné tlačítko "like"
Rád sa vyjadrujem k niečomu, čo ma pozitívne zaujalo, ale ani oponovanie iným názorom mi nie je cudzie. Adam Debnár píše vo svojom článku o užitočnosti tlačítka "like", teda o pozitívnom hodnotení článkov na internete a zatracuje alternatívne "dislike". Poviem rovno, že mne to pripadá značne nevyvážené a nespravodlivé, ale aj odtrhnuté od reality. Akoby virtuálny svet bol niečo iné, ako ten ozajstný a ako by to tak malo ostať na veky vekov.
Predstavte si, o koľko viac čitateľov by vyjadrilo svoj názor napríklad k tomuto článku, keby mali k dispozícii "like" aj "dislake"... Osamotené tlačítko "like" nie je skutočnou spätnou väzbou. Myslím, že spoločnosť aj internetové komunity na to časom prídu. Táto situácia má svoj predobraz v situácii okolo "piana". Na úplne voľnom internete, ktorý sa bil o návštevníkov, sa odrazu kladú prekážky "nespoplatneným" návštevníkom a čuduj sa svete, funguje to. Funguje to najmä v tom smere, že množstvo zbytočných, bezobsažných a tiež hrubých vyjadrení k veci a aj od veci bolo pozitívne odfiltrovaných.
Vrátim sa k pokusu, ktorý prebiehal istý čas na blog.sme.sk, keď zaviedli pod článkami voľbu: "Články tohto autora už nikdy viac nechcem čítať". Bolo to trochu tvrdé a nedokonalé, ale výhodné pre čitateľa hlavne v predvolebných kortešačkách, ale aj v iných prípadoch. Ten zoznam si čitateľ mohol kedykoľvek vymazať a začať s čistým štítom znova. Autor sa však o takomto negatívnom hodnotení nikdy nedozvedel.
Po krátkom čase tento autorský "dislike" z neznámych dôvodov zrušili. Možno práve pre podobné pseudo-argumenty, ktoré uvádza vo svojom článku Adam. Až potom som si uvedomil, ako mi to chýba. Využíval som to, aj keď sa priznávam, že vždy len na krátku dobu, lebo zakaždým som bol zvedavý, čo sa tam skrýva, tak som zoznam vymazával.
Dá sa argumentovať "pre" aj "proti", ale aj tak si myslím, že negatívna spätná väzba autorom chýba. Určite by mala odraz v istej sebakritike, čo by bolo k dobru veci. Pravdou je, že aj v pozitívnom "karmovaní" a v čítanosti článku sa dá nájsť prvok relatívnej spätnej väzby. Napriek všetkému by som bol za takú "čistú" negáciu ako je "unlike". Je jedno, či by bola zverejnená alebo viditeľná len autorovi. Bol by to kus úprimnosti na nete.
Predstavte si, o koľko viac čitateľov by vyjadrilo svoj názor napríklad k tomuto článku, keby mali k dispozícii "like" aj "dislake"... Osamotené tlačítko "like" nie je skutočnou spätnou väzbou. Myslím, že spoločnosť aj internetové komunity na to časom prídu. Táto situácia má svoj predobraz v situácii okolo "piana". Na úplne voľnom internete, ktorý sa bil o návštevníkov, sa odrazu kladú prekážky "nespoplatneným" návštevníkom a čuduj sa svete, funguje to. Funguje to najmä v tom smere, že množstvo zbytočných, bezobsažných a tiež hrubých vyjadrení k veci a aj od veci bolo pozitívne odfiltrovaných.
Vrátim sa k pokusu, ktorý prebiehal istý čas na blog.sme.sk, keď zaviedli pod článkami voľbu: "Články tohto autora už nikdy viac nechcem čítať". Bolo to trochu tvrdé a nedokonalé, ale výhodné pre čitateľa hlavne v predvolebných kortešačkách, ale aj v iných prípadoch. Ten zoznam si čitateľ mohol kedykoľvek vymazať a začať s čistým štítom znova. Autor sa však o takomto negatívnom hodnotení nikdy nedozvedel.
Po krátkom čase tento autorský "dislike" z neznámych dôvodov zrušili. Možno práve pre podobné pseudo-argumenty, ktoré uvádza vo svojom článku Adam. Až potom som si uvedomil, ako mi to chýba. Využíval som to, aj keď sa priznávam, že vždy len na krátku dobu, lebo zakaždým som bol zvedavý, čo sa tam skrýva, tak som zoznam vymazával.
Dá sa argumentovať "pre" aj "proti", ale aj tak si myslím, že negatívna spätná väzba autorom chýba. Určite by mala odraz v istej sebakritike, čo by bolo k dobru veci. Pravdou je, že aj v pozitívnom "karmovaní" a v čítanosti článku sa dá nájsť prvok relatívnej spätnej väzby. Napriek všetkému by som bol za takú "čistú" negáciu ako je "unlike". Je jedno, či by bola zverejnená alebo viditeľná len autorovi. Bol by to kus úprimnosti na nete.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)