Slovenská ľudová

Anička dušička nechoď do hajíčka, 
lebo ťa poštípe had lebo jašterička. 

S politikmi netancujem, ale toto mi nedalo. Slovenská ľudová líderka začínajúcej straničky, sama obrúsená mnohými politickými vetrami, sa sťažuje na bývalého kolegu z najväčšej strany, ktorý vraj nežičí tým malým a začínajúcim straničkám. To by však nebolo to podstatné, lebo ako sa hovorí, každá líška svoj chvost chváli.

Pozoruhodné je to, že Anna to hodnotí ako nepochopenie demokracie zo strany veľkého lídra. A hneď pre neho nachádza vhodnú škatuľku s označením "boľševické". Ani to by u nás nebolo nič neobvyklé, politickí oponenti sa často zvyknú častovať politickými nadávkami. To je predsa tak ľudové. Kedysi dávno sa všetko zlé označovalo globálne za "protisocialistické" a bolo to dosť frekventované slovo.

Trochu budem špekulovať a odvodím si - podľa vyjadrení političky by sa dosiahla stabilita len veľkým počtom malých straničiek vo vláde. Lenže to už poznáme z praxe.

Krásne a dvojzmyselné je aj Annino vyjadrenie o politike ako o smetisku, kde kraľujú kohúti a sliepočkám nechcú dať príležitosť. My čo sme z dediny vieme, že tak to na smetisku vždy bolo a bude. Pravda je, že keď gazdiná na sedliackom dvore nasypala zrnie, sliepky pribehli vždy prvé a kohút až za nimi, lebo má väčšiu váhu. Teda je tu aj istý rozdiel medzi skutočnými a politickými sliepkami (brojlermi).

Anne sa nepáči, že vo všetkých stranách, ktoré majú väčšiu dôveru voličov sú politici, ktorí sú v politike príliš dlho. Zabúda na seba a na svoje politické roky. Ja viem, že u dámy sa o rokoch nemá hovoriť, ale predsa sa už poznáme dosť dlho. Mimochodom, slogan o "starých" politikoch (čo sa už nabalili) a mladých, ktorých to ešte len čaká, je práve teraz v móde u viacerých "mladých" lídroch.

Mladosť by vraj mala byť politickou legitimáciou a prostriedkom na ceste k (osobnému) cieľu. To platí vo všeobecnosti, ale v politike mladosti bohužiaľ (našťastie?) chýbajú obzory. Dnes teda len toľko na tému politických tancov a ľudoviek pred blízkymi voľbami.

________________________________________
Rozhovor o politickom strachu je na tejto stránke: aktuality.sk

Na hrane zákona

Ktovie prečo mám vždy v nedeľu večer taký nepríjemný pocit, že niečo dobré, príjemné a slobodné končí a začínajú sa povinnosti? Aj včera to tak bolo, ale mal by som byť celkom spokojný, lebo som videl film, ktorý ma ešte stále v mysli zamestnáva. Musím o ňom premýšľať, bolo to, stručne povedané, ako obraz z doby rozvinutého kapitalizmu.

Neviem, ako by sa do slovenčiny preložil názov filmu "Hranaři". Hádam ako Na hrane zákona. Už aj to je veľmi jemné označenie korupcie na najvyšších miestach štátu a hospodárstva, lebo je to fakticky zlodejina a bezpracné obohacovanie sa na úkor poriadku a spoločnosti. Druhá vec je, kto sú tí ľudia zvaní "hranaři". Navonok úctyhodní kapitáni priemyslu, lobisti, poslanci a zabijaci v oblekoch. V skutočnosti bývalí veksláci, ŠTB-áci, KGB-áci  a nad tým všetkým vyčnieva dozor "veľkého brata" lokálneho šéfa NSA ako "supervisora". To stále hovorím o českom filme Hranaři.  

Je to dobrý film, ako celok núti k zamysleniu. Po stránke hereckého stvárnenia je excelentný. Pri takom hviezdnom obsadení sa ani nič iné neočakáva. Skutočne, tie charakterové stránky postáv boli vykreslené s patričnou hodnovernosťou a razanciou. Príbeh filmu je bizarný. Aj keď formálne ide len o jednu zákazku na stavbu nemocničného komplexu, pôsobí ako hodnoverná sonda do prostredia "smotánky" a elity spoločnosti. Vôbec nevadí, že je to príbeh zasadený do českých realít, jeho podstata je nám dôverne známa aj z našej súčasnosti.

Pri návšteve tohto filmu musí mať divák spočiatku trochu trpezlivosti, aby neupadol do nudy zo zmätku pri vkladaní množstva postáv do príbehu, ale oplatí sa vydržať. Nie je to srdcervúci príbeh, ale prináša svojim spôsobom nový pohľad. Je natočený s pragmatickým prehľadom a nadhľadom. Ani ukončenie filmu nie je nijako zvlášť romanticky sladkasté. Vo filme sa nájdu aj vraždy i vlastný odchod zo scény, ale aj úplne pragmatická záchrana zopár protagonistov útekom súkromným lietadlom do teplých krajín.

Pod dojmom z celého filmu som bol ochotný odpustiť začiatok a odchádzal som z kina zaujatý podstatou, myšlienkou filmu. V Čechách ohlasovali premiéru tohto filmu na 1. 12. 2011, ja som ho videl jedenásteho, teda moje hodnotenie je nezvyčajne čerstvé :) Film odporúčam aj preto, že v druhom pláne obsahuje aj prvky detektívky, ale hlavne pre celkový dojem a námet na zamyslenie.
 

Hrajú: Saša Rašilov, Kateřina Brožová, Mirosllav Etzler, Vilma Cibulková, Jan Tříska, Jiří Langmajer, Martin Dejdar, Milan Kňažko, Václav Podstránecký, Michal Dlouhý, Norbert Lichý, Radim Fiala, Vladimír Kratina, Jiří Korn. 

Kamera: Karel Fairraisl, hudba: Zdeněk Merta
 ...
Scenár: Oto Klempíř, Jiří Hubáček
Réžia: Tomáš Zelenka
Viac tu na oficiálnej stránke filmu.

Euro napreduje

Podľa správ na ČT1 má Poľsko záujem čím skôr vstúpiť do Eurozóny. Konečne jedna dobrá správa, keby som bol "investor" začal by som euru veriť. Už mi tam chýba len Česko.

Dobrý večer.

Kalendáre

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk", tak píše Ch. Baudelaire v preklade S. Kadleca. Básnik ďalej opisuje svoj starý sekretár, kde sú v zásuvkách naskladané spomienky. Nič nie je vraj horšie ako staré preplnené zásuvky skríň a sekretárov. Hlava je cintorín plný výčitiek, zoschnutých ruží a vôní čo páchnu. Je pyramídou v tmách a kryptou neznámou. 

To bol básnický úvod podľa knihy z Československej edície KPP (1966). Dnešná úvaha je v podstate o čase v šuplíkoch. Začalo to jednoduchým nákupným príkazom pri mojej pracovnej ceste do mesta: 

- A kúp mi aj kuchársky kalendár s receptami. 

Tak sa aj stalo, čoskoro pôjde na stenu a potom, ako starý, do zásuvky so staršími vydaniami kalendárov. Ak sa tam ešte zmestí. 

Kalendár našich gazdiniek, to je zvláštny fenomén, ktorý nám plní zásuvku na to určenú už dlhé roky. Obrazne plnil naše žalúdky a tým tak trochu aj naše životy. Ako mladí manželia sme mali aj takého spoločného menovateľa. Dobré jedlo sa treba naučiť variť, čerpať inšpiráciu zo skúseností iných. Podobne je to aj v iných manželských dôležitostiach. Niektoré zvláda príroda automaticky a neodolateľne, Kámasútra prichádza na rad až neskôr a úplne nakoniec, v modernej dobe, vari aj to Modré z neba, či ako sa to volá. 

Ale nepredbiehajme, reč je tu o kalendároch. Náš kalendárový šuplík je už značne naplnený, možno bude treba po pár rokoch nejaké gastronomické spomienky vyhodiť. Možno v ňom raz urobím štatistiku, koľko sme zaplatili za všetky tie recepty pre gazdinky (v prepočte na euro kým to ešte platí). Bola by z toho asi najdrahšia kuchárska kniha na svete. S kalendármi je to tak, najprv sú zavesené, potom zvesené a keď sa už nezmestia (do kontajnera) do šuplíka, ich éra končí nadobro. To je osud.

Jasnovidka

Idea náhodnosti bola vymyslení preto, 

aby sa zabránilo pádu do neodvratnosti.

Tak veľmi sa sústreďovala na pozorovanie iných, 

až jej uniklo, že aj ju si ľudia pozorne všímajú.

Prehnaný záujem o budúcnosť robí človeka 

menej náchylným budúcnosť reálne žiť.

  Debra Ginsberg, z knihy Jasnovidka

 

Po toľkých citáciách by sa patrilo povedať aj niečo z vlastnej hlavy. O mojej ceste ku knihe Debry Ginsbergovej Jasnovidka z vydavateľstva Arkus som písal pred dvomi dňami. Dnes som dočítal, moje čerstvé dojmy sú teda ešte teplé. Dej príbehu sa odohráva v rozpätí siedmych rokov, čiastočne na Floride, a hlavne v Kalifornii. Vo všetkých informáciách o tejto knihe sa dočítate, že je to o falošnej jasnovidke. Priznávam sa, že ja "pravých" jasnovidcov, ktorí by naozaj videli do budúcnosti, nepoznám. 

Skutočne je to zvláštny svet, zvláštna spoločnosť, ktorá potrebuje ku svojmu fungovaniu poznať svoju budúcnosť, teda v podstate ilúziu poznania svojej budúcnosti. Iste je to všetko o znalosti ľudskej psychológie a to má svoje opodstatnenie, ak to niekomu pomôže, ale inak je iluzórne vidieť budúcnosť. Z falošnej jasnovidky sa v tomto príbehu nakoniec stáva žena, ktorá vidí duše mŕtvych, ktorá vidí udalosti krátko pred ich uskutočnením. 

Stáva sa jej to v rámci okruhu ľudí, ktorým poskytuje svoje služby a ku ktorým ju viažu aj iné okolnosti. Stala sa súčasťou ich životov, tajným dôverníkom. Ten okruh má v skutočnosti dve roviny, jednu oficiálne viditeľnú a druhú prebiehajúcu skryte, ale aj tak každý vie, že tá druhá rovina existuje. Tou druhou rovinou sú sexuálne vzťahy mimo oficiálnych zväzkov. Tie ovplyvňujú danú spoločnosť z pozadia často rozhodujúcejším spôsobom ako tie oficiálne. Hlavne negatívne, za cenu krátkodobých pôžitkov.

Približne do polovice knihy sa čitateľ zoznamuje s osobami, ktoré vstupujú do deja a ktorých je pomerne dosť. Všetci, zdanlivo bez vzájomných kontaktov, nakoniec skončia vo vyvrcholení príbehu pospájaní rôznymi súvislosťami, ktoré si tak spisovateľka naservírovala na zauzlenie a rozuzlenie záhad. V príbehu ide nakoniec o objasnenie vraždy, ktorá spočiatku vyzerá ako nezmyselná. Čitateľ má aj tak na výber viacej podozrivých osôb z okruhu a záver je dostatočne prekvapujúci.

Delenie príbehu na kapitoly je celkom zrozumiteľné. Pri striedaní scén a osôb je vždy jasne zadefinovaná spojitosť, preto sa kniha dobre číta. Prostredie Floridy, či Kalifornie je pre nás dosť exotické a do istej miery aj život tamojšej (kapitalistickej) spoločnosti. Niektoré podobnosti s našou súčasnosťou sú však už celkom jasné (Kto si trúfa, nájde už aj u nás "jasnovidecké" služby). To zvyšuje aktuálnosť a príťažlivosť tejto knihy. Inak nemá veľké ambície, je to vcelku dobrý detektívny príbeh s využitím domnelých, aj "reálnych" jasnovideckých schopností.

Debra Ginsberg na facebooku.