Dva v jednom

Dnes mám dobrú náladu, tak som sa rozhodol, že vám ponúknem dva články v jednom. Za rovnakú cenu, zaplatíte len raz a potešíte sa dvakrát. Áno, cena je nula celá nula €. Nie že by bola pridaná hodnota tohto článku nulová, to nie. Možno sa len blíži k nule, ale vychádza z nekonečna... Dosť už bolo matematiky, lebo zabudnem, o čom som to chcel. Aha, je to o zvykoch, ktoré nás tlačia ako železná košeľa.

Zvykol som si už dávno chodiť všade v meste a blízkom okolí na bicykli. Všeličo sa medzitým udialo, tak mi poradili, že bicykel nie, že základným pohybom človeka je pešia chôdza. Dal som si povedať a chodím. Je to naša prirodzenosť, veď od malička chodíme. Najprv nesmelo po štyroch, do školy už chodíme po dvoch, neskôr chodíme na rande, za frajerkou až nakoniec chodíme dlho, predlho do roboty a za milenkou. 

Do roboty sa chodí až kým sa džbán nerozbije. Potom začneme chodiť na úrad práce, alebo ešte horšie, začneme chodiť s dôchodcovskou paličkou. Chodíme už len do klubu veteránov práce. Takže, nech by sa stalo čokoľvek, jedine na vlastné nohy je spoľahnutie. Nohy nám nevyradí žiadna kríza, ani naftové dno. Autá dáme do šrotu, bicykel do zberných surovín  a budeme sa zase pohybovať na vlastných nohách v prirodzenom okruhu dosahu. Čo nás čaká, to nás neminie.

A teraz to, čo som pribalil k úvahe o chodení. Je to zadarmo, tak sa nebojte a čítajte ďalej. Bude reč o autolekárničkách. Každá má totiž svoju expiračnú dobu a keď jazdíme bez nehody, bez použitia ju po uplynutí dátumu platnosti nahradíme novou. Čo so starou? Teda mám na mysli tú lekárničku. Sú len dve možnosti: nakúpiť do domácnosti ostré nože a začať sa flastrami následne ošetrovať, hoci sú po expirácii. Druhou možnosťou je vyhodiť ju.

Byť či nebyť lekárnička, čo je viac?

Howgh (čítaj „hau“ alebo „haug“), teda dohovoril som a na dnes aj dopísal. 

Elektronika a blogy

Po ťažkých témach v posledných článkoch by sa žiadalo niečo na uvoľnenie, lenže kde vziať a nekradnúť? Vie niekto aspoň nejaký dobrý vtip? Vidím, že sa nikto nehlási. Tak to niekedy bývalo aj v škole. Mali sme jedného profesora, ktorý nás učil elektrotechniku. Bol to "trnavák", so všetkým čo k tej reči patrí. Veľmi rád rozprával a filozofoval o čomkoľvek. Bolo mu jedno či je to o vyšívaní krížovým stehom, alebo o atómových ponorkách.

Najlepšie na tom (vtedy pre nás) bolo to, že keď rozprával on, tak nás neskúšal. Ale ani neprednášal tie odborné záležitosti. Podstatnou našou úlohou bolo predkladať mu témy rozhovorov - naše otázky, na ktoré on potom odpovedal vyčerpávajúcim monológom. Čím neobvyklejšia bola téma, tým väčšie bolo jeho rozprávačské zanietenie. Na konci hodiny nezabudol pripomenúť: naučíte sa od strany tej a tej, po stranu tú a tú a budem skúšať.

Nabudúce sme si vopred pripravili nové otázky a kým mal o čom rozprávať, tak zase neskúšal. Zlé bolo, keď sme už vyčerpali našu mladú fantáziu a už sme nevedeli čo nás ešte môže zaujímať z tohto i z onoho sveta, tak začalo tvrdé skúšanie. Napriek takémuto vyučovaniu som nezanevrel na elektrotechniku. Čírou náhodou ma neskôr na vojne dali do kurzu elektroniky. Tam som dostal základy logických obvodov, čo je vyššia forma elektroniky. A nové hobby bolo na svete.

Keby to tak šlo aj na blogu: dajte mi otázku a ja budem o tom písať! Ak mi ju nedáte, budem písať o všetkom, čo mi napadne. Len vás nebudem skúšať, to sľubujem.

Ekonómia osudovej lásky

Najkrajšou formou (obdobím) lásky je zamilovanosť. Vzniká náhodne a spontánne, podľa navonok dobre maskovaných virtuálnych kritérií zachovania života. Nie vždy to vyjde na prvý pohľad a na prvý krát, lebo sme predsa omylní, aj naše zmysly sa často spletú. Na zamilovanosť je v angličtine veľmi priliehavý názov "Fall in love", teda, že padol do lásky. Z toho vidieť, že zamilovanosť má veľa spoločného s láskou, ktorá je osudová, do ktorej sa človek, hoci aj nechtiac prepadá.

Zamilovanosť silne ovplyvňuje naše zmysly, preto sa hovorí, že inak vonia seno koňom a inak zamilovaným. Naozaj som ešte nevidel zamilovaného človeka, ako prežúva seno, len sem-tam nejaké steblo trávy. Tráva je často svedkom i pozadím milovania zaľúbených. Zamilovaní nemajú k ničomu ďaleko, lebo vtedy sa všetko mení. Svet je iný a nebude už nikdy taký ako predtým. Tak to je a nevymyslel to G. W. Busch mladší, lebo sa to na svete opakuje od nepamäti. V ekonomike sú zamilovaní na úrovni prvotne-pospolnej spoločnosti. Pre tých, ktorí boli slabší v dejepise: to znamená, že panuje výmenný obchod, peniaze nerozhodujú o ničom.

Zamilovaní často objavujú čaro poézie, dokonca sa z nich stávajú na prechodné obdobie básnici bez honorára a bez sponzorov. Zamilovanosť môže byť šťastná, alebo nešťastná. Tá druhá končí rozchodom, presnejšie povedané novým subjektom pre zamilovanie. Paradoxne však tá nešťastná zamilovanosť môže byť niekedy pre zúčastnenú stranu šťastím. Zamilovanosť môže a často aj pokračuje milovaním. Niekedy aj láskou na celý život. O láske na celý život však neexistujú hodnoverne doložené archeologické vykopávky.

Iba jedna zamilovanosť zvyčajne končí manželstvom, ale v istých prípadoch sa tento postup opakuje aj niekoľko krát. Nie že by manželstvom láska skončila, len sa dostáva do inej formy, stáva sa každodenným zvykom a potrebou. Spočiatku je to milovanie plné lásky dvoch (zvyčajne), až kým prídu deti a z manželského zväzku sa stáva zväzok rodinný. Aj tu sa môže všetko opakovať a rodina sa rozrastie. Z ekonomického pohľadu je manželstvo v tejto fáze už akciovou spoločnosťou s dvomi konateľmi. Ak sa konatelia nevedia dohodnúť, spoločnosť prechádza do formy s ručením obmedzeným.

Neskôr, keď sa deti vydajú na vlastné dráhy, sa z manželov stávajú podielnici na rodinnom družstevníctve. Zastávajú síce dôležité a zodpovedné posty, ale to je všetko, ich kariérny postup je minimálny. Láska postupne prechádza do registrovaného partnerstva. Je ťažké odhadnúť, ktorá etapa manželstva je najdlhšia, ale najdôležitejšia je fáza akciovej spoločnosti, lebo vtedy sa tvorí zisk. Najkrajšia však je rozhodne tá časť s výmenným obchodovaním - zamilovanie (vávanie). Na sklonku kariéry sa, z ekonomického pohľadu, z manželstva stáva štátna príspevková organizácia, až kým postupne nedôjde k ich výmazu z obchodného registra.

  

Reader a čas

Zvykol som si na čítanie novín a noviniek zo svojej čítačky. Tak ako si niekto ráno kúpi noviny, aby mal čo držať v ruke pri raňajkách tak to ja robím naopak. Raňajky si nosím ku klávesnici a k monitoru s internetovými novinami. Mám v čítačke skoro 130 zdrojov. Najviac je z toho blogov, a len zopár spravodajských portálov. Sú tam aj nejaké české a čosi z IT. Takzvané "mienkotvorné" noviny u mňa nemajú šancu, tie vynechávam, lebo si myslím, že noviny patria na papier a papier do trafiky.

Naozaj originálne internetové spravodajstvo musí vyzerať trochu inak ako staré dobré noviny. Vyplýva to z podstaty veci, ale aj z prístupu čitateľa. Asi nie je také jednoduché napísať dobrý spravodajský portál. Potom sa čudujeme, že si za to pýtajú milióny. Tým ale nechcem povedať, že tie milióny si naozaj zaslúžia... To je problém spravodajských aj komentátorských stránok "mienkotvorných" novín na internete. Ich problémom je, že chcú zachytiť všetko a to ešte starým dobrým novinárskym štýlom. Potom je z toho hybrid, kríženec novín a IT.

Z uvedeného porovnávania novín a internetového spravodajstva mi celkom logicky vyšlo "piano". Prečo by som nemal platiť za niečo, čo mi donesú až domov na monitor? Je pravda, že za "donášku" platím, ale neplatím za noviny. Skutočný problém "piana" je však v inom. Je to krok späť, krok od voľného internetu k plateným službám. Našťastie, tých voľných a často aj lepších spravodajských portálov je zatiaľ viac. No a komentáre? Tie sú naozajstnou slabinou našich novín. Vôbec nevadí, že sú pod "pianom", lebo sú také aké sú. Asi nemáme naozajstných komentátorov.

Spomínate si (starší) ešte, aké boli komentáre za "socializmu"? Nejde ani o to, že skoro v každej vete bolo slovo "socializmus" alebo jeho iná gramatická forma. To v prvom rade kazilo písaný štýl alebo pílilo uši poslucháčom. Svojho času, keď nastúpil na trón Ludvik Svoboda, ťažko sa mu to slovo vyslovovalo, ale tiež musel... Keď sa časy zmenili, začalo sa všetko slobodne komentovať. Najprv ideologicky v duchu novej doby a komentovali hlavne, práve vyliahnutí politici. Ešte nám bolo hej a tešili sme sa na nové lepšie časy. Starší už po niekoľkýkrát opakovane.

Z ideologických komentárov sa prešlo nebadane ku komentárom "zaujatým". To sú také, ktoré sa snažia straniť nejakej "strane", ale aj napodobňovať v názoroch trend západných médií. Lebo teraz je tam naša Mekka. Akosi sme vynechali medziobdobie, kedy by sa mohlo smelo, nezaujate a so snahou o pravdivosť komentovať. A pravdivosť znamená aj obhajobu vlastných záujmov spoločnosti, na ktorej tie noviny rastú. Vždy však je len tak, ako je a bude tak ako bude. Tak aj môj slobodný komentár zapadne do zabudnutia, ak si ho náhodou niekto prečíta.

Na záver sa vrátim k "času". Môj "reader" je aj mojimi hodinkami a kalendárom v jednom. Dva v jednom, aké aktuálne... Niekedy ho len prebehnem očami a začítam sa do niektorých správ a komentárov, či blogov. Niekedy sa stane, že aj celý týždeň, ba niekdy aj viac, sa nedostanem k svojej počítačovej čítačke. Potom je tá moja ONA katastrofálne preplnená. Čo s tým? Existuje jediná správna cesta - všetko označiť za prečítané a vymazať tak existenciu času v danom období. Aj tak niekedy beží čas, že sa prepadá do veľkej diery v internete.

Vajce vajcu

Melóny žlté cukrové s priemerom 10 centimetrov, plus mínus 1 milimeter, naskladané v úhľadných radoch a stĺpcoch žiarili včera v regáloch super marketu. Ako to tí Španieli, Holanďania a podobní robia? A čo robia s tými, ktoré prerástli svojich bratov, alebo nedorástli? Je to niečo ako s tými krivými šalátovými uhorkami, ktoré úradníkom v Bruseli nechutia. Tak je to aj s rajčinami, sú ako by ich mala jedna mater. Tam je aspoň aká taká konkurencia, veľkostných odrôd je viacej.

Škoda len, že tie unifikované paradajky nemajú paradajkovú chuť a vôňu. Ale už sa aj na tom pracuje, vedci v Amerike vyskúmali, čo dáva paradajkám chuť a vôňu. Nie je ďaleko doba, keď ich geneticky zmodifikujú, alebo ich budú pred expedíciou do chudobnejších krajín postrekovať nejakou voňavkou. Toľko správy zo sveta a z domova, čo nás dnes nepáli a čo nehasíme. Melón som si nakoniec kúpil ale nebola to dobrá kúpa, bol dozretý len na 25%, zbytok chutil ako surový baklažán.

Sú však aj dôležitejšie veci na svete, napríklad taká otázka vzniku života na zemi (vo vesmíre). Túto aktuálnu otázku sme riešili aj včera na schôdzi domového výboru. Dospeli sme až k vyššej moci a ďalej ani krok. Presiahlo to rozmer našich mozgových buniek. Jeden tvrdil, že vesmírny výskum nám ešte otvorí oči, ďalší tvrdil, že vesmírny výskum nikam nevedie a že je to bohapusté mrhanie pozemskými energiami a to nehovoril o zbytočnom spaľovaní kyslíka a znečisťovaní pozemského prostredia.

Pán poslanec Lipšic odchádza. To je dnes kardinálna otázka, že čo ďalej v jeho kariére. Odchádza od kresťanov, takže je to vlastne, v ponímaní z minulosti, kacír alebo reformátor. Našťastie, poslednú bosorku vraj upálili pred 200 rokmi a Jána Husa skoro pred 600 rokmi. Niet sa teda čoho obávať. Reformátori tu však ani dnes nemajú na ružiach ustlané. Našťastie, ani ja odchod pána Lipšica nevnímam ako problém, len ako podružnú kuriozitu. Aj Zemková zvažuje odchod z RTV(S) a nič to na kvalite programov STV nezmení.