Bolo to dávno, leteli sme do Prahy ako rizikoví cestujúci. Tak sa hovorilo pasažierom, ktorí nemali dopredu objednané letenky na príslušný let. Tak sme prišli do Bratislavy autom a reku, skúsime, či budú mať dve voľné letenky. A mali. Tak sme po chvíli odpochodovali k hučiacemu stroju IL-18. Usadili sme sa hneď za pilotnou kabínou a na tej prepážke bol látkový záves. Hukot motorov sa zdvojnásobil, keď sa lietadlo presúvalo na štartovaciu pozíciu.
Na štarte zabrzdil a pridal plyn, už som si myslel, že to tie turbovrtuľové motory roztrhne, ale nič, pridal ešte a odbrzdil. Rozbehli sme sa po bratislavskej dráhe a na konci sa k nám naklonila záclonka pred nami asi pod uhlom 30°, ale to už vibrácie tlmil vzduch a leteli sme rovno nad Senec. Bol to môj prvý let a to ešte takto ako rizikový pasažier. Zabudol som, že pred nástupom do lietadla sme si dali ešte v bufete po dva poldeci niečoho ostrého.
Praha bola pred nami asi o 45 minút a všetko skončilo šťastne. Naspäť sme leteli tou istou linkou a aj ten len bol bez problémov. To však už bol môj druhý let. Prešlo mnoho rokov, kým som sa znovu dostal do lietadla. Bol to TU154 a leteli sme na dovolenku do Bulharska. Všetko v pohode, až na spiatočný let. Na letisku v Burgase nás nechali čakať 4 hodiny a nič nám nepovedali. Okolo lietadla bol čulý pohyb, asi odstraňovali nejakú poruchu.
Spiatočná cesta bola plná vzdušných prepadlísk, až tak, že sa to blížilo bezváhovému stavu. Budapešť sme videli s nočným osvetlením, nad Brnom bola búrka a nič sme nevideli. Z klimatizácie sa začal šíriť zvláštny zápach, niečo ako acetón. Bol to horor. Na pražskom letisku niektorí cestujúci bozkávali rodnú zem, šťastní, že to skončilo. Stihli sme aj nočný rýchlik z Prahy do Bratislavy. Pekná dovolenka to bola, Bulharsko v tom čase bolo len o stupienok nižšie ak Juhoslávia.
Dnešná spomienka bola inšpirovaná rozhlasovou reláciou Borisa Filana.
