Apollinaire, Alkoholy života

 Siahol som do archívu pre toto poučenie. V edícii KPP (Klub přátel poezie) vyšla táto kniha v roku 1965. To v tých dávno zabudnutých časoch to bolo tak, knihy sme si nekupovali len v kamenných obchodoch, ale aj na "dobierku" poštou (aká novina). Z edičného programu sme si vyberali knihy pre nás zaujímavé a objednali sme si tituly na celý rok. 

Básne v tejto zbierke vyšli v preklade Karla Čapka, Adolfa Kroupu a Milana Kunderu. Samozrejmosťou bol v tom čase aj pribalený singel s nahrávkou niektorých básní.Ako motto som si vzal myšlienku od Vítězslava Nezvala: 

"Bez tohto básnika by nebola poézia dvadsiateho storočia..."   

Veľmi zaujímavé sú aj úvodné state Milana Kunderu, z ktorých vyberám:   

"Každý národ má svoju vlastnú `históriu` svetovej literatúry."  

Apollinaire bol podľa neho utopista, ktorý veril v šťastnú budúcnosť ľudstva plynúcu z rozvoja vedy a techniky. 

Ó, kdyby čas dal aby stroje
konečne začali přemýšlet...         

(Kopce)

A ten čas, zdá sa, že nadišiel... Len všetko ostatné ostalo utópiou. 

"Apollinaire vo svojich básňach zrušil starú kompozíciu básne založenú na logickom rozvíjaní obrazu, či myšlienky a objavil kompozíciu novú, založenú na voľnom prúde vedomia, bez prechodu a často bez zjavného logického sledu nesúvislé prvky, pocity, úvahy, spomienky."  (M. Raymond) 

Konečne mi je jasné, čo znamená to voľné, neviazané veršovanie 21. storočia a kde pramení... Vďaka Milan Kundera.

"Každý je básnikom... ale veľkí básnici a veľkí umelci majú spoločenské poslanie: Ustavične obnovovať ľudské videnie prírody. Bez básnikov by boli ľudia unavení z jednotvárnosti prírody."

O tom by sa dalo polemizovať...

Nedá sa verne sprostredkovať to všetko pestré, čo v tej knihe je. Je ju treba držať v ruke a bez zjavného logického sledu sledovať pocity, úvahy, spomienky, hoc aj tie vlastné. Hlavne tie. 

 

Let do Prahy a do Burgasu

 Bolo to dávno, leteli sme do Prahy ako rizikoví cestujúci. Tak sa hovorilo pasažierom, ktorí nemali dopredu objednané letenky na príslušný let. Tak sme prišli do Bratislavy autom a reku, skúsime, či budú mať dve voľné letenky. A mali. Tak sme po chvíli odpochodovali k hučiacemu stroju IL-18. Usadili sme sa hneď za pilotnou kabínou a na tej prepážke bol látkový záves. Hukot motorov sa zdvojnásobil, keď sa lietadlo presúvalo na štartovaciu pozíciu. 

Na štarte zabrzdil a pridal plyn, už som si myslel, že to tie turbovrtuľové motory roztrhne, ale nič, pridal ešte a odbrzdil. Rozbehli sme sa po bratislavskej dráhe a na konci sa k nám naklonila záclonka pred nami asi pod uhlom 30°, ale to už vibrácie tlmil vzduch a leteli sme rovno nad Senec. Bol to môj prvý let a to ešte takto ako rizikový pasažier. Zabudol som, že pred nástupom do lietadla sme si dali ešte v bufete po dva poldeci niečoho ostrého. 

Praha bola pred nami asi o 45 minút a všetko skončilo šťastne. Naspäť sme leteli tou istou linkou a aj ten len bol bez problémov. To však už bol môj druhý let. Prešlo mnoho rokov, kým som sa znovu dostal do lietadla. Bol to TU154 a leteli sme na dovolenku do Bulharska. Všetko v pohode, až na spiatočný let. Na letisku v Burgase nás nechali čakať 4 hodiny a nič nám nepovedali. Okolo lietadla bol čulý pohyb, asi odstraňovali nejakú poruchu. 

Spiatočná cesta bola plná vzdušných prepadlísk, až tak, že sa to blížilo bezváhovému stavu. Budapešť sme videli s nočným osvetlením, nad Brnom bola búrka a nič sme nevideli. Z klimatizácie sa začal šíriť zvláštny zápach, niečo ako acetón. Bol to horor. Na pražskom letisku niektorí cestujúci bozkávali rodnú zem, šťastní, že to skončilo. Stihli sme aj nočný rýchlik z Prahy do Bratislavy. Pekná dovolenka to bola, Bulharsko v tom čase bolo len o stupienok nižšie ak Juhoslávia. 

Dnešná spomienka bola inšpirovaná rozhlasovou reláciou Borisa Filana.

Záchrana planéty

Kde kto dnes zachraňuje planétu, tak som sa odhodlal zachrániť kúsok z nej. Aj myšlienky sa časom množia, zapĺňajú priestor a tak často vzniká neprehľadná kopa odpadu, ktorý treba roztriediť a časť aj recyklovať. Našťastie, tých čo sa hodia na nové použitie máme dosť. Tak to medzi nami chodí, kto je človek, má čo recyklovať a čím väčšie "Č", tým je toho viac. Najznámejší (ako pre koho) prípad je u mňa básnik, Charles Baudelaire, ktorý sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. V jednej svojej básni triedi svoje spomienky (Spleen, úryvok v preklade Svatopluka Kadleca):

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk."  

Hořké propasti, KPP, Československý spisovatel, Praha 1966

Je toho podstatne viac, na čo by sa dalo spomínať a nenechať to odísť do stratena v komunálnom odpade. Nabudúce: Alkoholy života, Apollinaire

Bilancia

Koniec roka je príležitosťou na hodnotenie našich aktivít. Bilancovanie sa však posúva vždy o dĺžku núdzového stavu. Nedá sa nič robiť, pripravte si súvahu k najbližšej Veľkej Noci. Zimný spánok pokračuje.

Sneženie

Sneženie je prezliekanie krajiny do nočnej košele. Noc je opakom dňa a sneh je opakom leta. Zasnežená krajina je zjednotená. Ľudia ožívajú, asi je to dané kontrastom farieb. Na bielom podklade je všetko jasnejšie. Aj myšlienky sa zjednocujú a sú jasnejšie. Ostáva len dúfať, že to vydrží až do leta, alebo aspoň do jari. Držme si palce. Spoločne.