Klamanie telom

Hovoriť (písať) a nič nepovedať, to je ťažké umenie, ale najhoršia je strata sebavedomia. Zvlášť, ak je to v oblasti, na ktorej si človek dlhodobo zakladá. Už sto rokov si myslím, že som mladý...

Včera som dostal pozvánku do internetovej skupiny od osoby, ktorú dobre poznám, tak som sa tam prihlásil, len tak narýchlo som sa zaregistroval. Aj fotografiu som vyhrabal kdesi z archívu, vznikla v dávnych dobách ako pokus o sériu mimických grimás.

Na stránke som nadobudol takmer istotu, že moja kamarátka omylom, alebo nerozvážnym ťahom pozvala do skupiny všetkých ľudí zo svojho googlovského adresára, takže som sa ocitol v náhodnej skupine akoby mimochodom.

Dnes som dostal ďalšie osobitné pozvanie od inej dámy z toho spolku na priateľský pokec, tak som sa začal bližšie (pasívne) zoznamovať s členmi skupiny... Sú to zväčša mladé (solídne) dámy vo veku 30-40 rokov, viem že o veku žien sa nediskutuje, tu však ide iba o spoločný znak anonymnej skupiny, tak ten údaj hádam môžem uviesť.

V súvislosti s vekom som sa začal zaujímať o vlastný profil, v ktorom som uviedol pri prihlasovaní iba minimum údajov a na moje prekvapenie som zistil, že môj domnelý vek vypočítaný z preddefinovanej hodnoty dátumu v rubrike je 13 rokov...

Keď si to dám dohromady s fotkou, na ktorej som mal 17, tak to je celkom zaujímavá a možno aj príťažlivá kombinácia - trochu staro vyzerajúci pubertiak...

Hneď som uviedol veci na pravú mieru, len dúfam, že nádejným kamarátkam som tým nespôsobil príliš veľký šok a možno ma budú právom považovať za klamára, ktorý si pridáva (uberá) roky... a to som včera napísal, že už iba pravdu a nič než pravdu...

.....a možno to bolo inak a ja som naletel......
.............................................................................

Fotoreportáž

Od včerajška píšem len čistú pravdu.

Zánik človeka

Pred dvomi rokmi som tu písal o knihe, ktorá v tom čase existovala iba v autorových úvahách, dnes je už na svete. Práve som ju dočítal, je presne taká, ako som o nej písal vtedy, nemám k tomu čo dodať, hádam iba stručnú charakteristiku...

Kniha "Človek a jeho zánik" je súborom filozofických úvah autora na podklade hlbokých znalostí nášho sveta, techniky i ľudských vzťahov vo vesmírnych súvislostiach. Autorove závery v knihe vôbec nie sú optimistické, ako naznačuje aj názov knihy a snaží sa ich podoprieť svojou logikou i logikou ľudských dejín.

Zaujala ma úvodná stať o vzniku vesmíru, úvaha o tom, keď na počiatku nebolo nič, ešte pred Veľkým treskom, či existovali prírodné zákonitosti... Dochádza k záveru, že prírodné zákonitosti sú tu nepretržite, že sú nemenné ako duša vesmíru, aj keby vesmír zanikol a nanovo vznikol.

Nikto z nás nevie, ako to je v skutočnosti, ale ja si myslím, že je to inak... Skúsim preto o tom trochu pošpekulovať...

Keď na počiatku nebolo nič (alebo všetka hmota vesmíru sústredená v jednom bode...), neexistovali nijaké vzťahy, teda ani pravidlá interakcie neboli potrebné. Až keď zaznelo to známe SLOVO, došlo k veľkému tresku, hmota sa začala deliť a upravovali sa vzťahy medzi jednotlivými časticami.

Až vzájomným pôsobením vesmírnych elementov sa definovali zákonitosti, ktoré považujeme za prírodné zákony. Ak sa zásadne menia vzťahy vo vesmíre, vznikajú nové závislosti, aj nové prírodné zákony. My totiž všetky určite nepoznáme, možno iba niekoľko základných, z nášho pohľadu.

Nakoniec - poznáme to aj z ľudskej praxe - pri zmenených podmienkach sa menia aj naše zákony a čím radikálnejšia je zmena spoločenských vzťahov, tým radikálnejšie sa musia meniť zákony...

Paľo Malohradňanský: Človek a jeho zánik, LORCA, Bratislava, 2008

Mienkotvorné médiá

Tak som si dnes posedel v spoločnosti "mienkotvorných" ľudí, v čakárni u lekára... Kedykoľvek sa tam vyskytne dvojica, ktorá má k sebe blízko, začne sa rozhovor. Keďže ja som nemal partnera, tak som iba počúval a nechal som ich pôsobiť na moju mienku...

Nebudem to ďalej rozoberať, či úspešne, alebo nie, len ma to priviedlo k zamysleniu nad jedným našim mienkotvorným médiom, ktoré som si ráno kúpil. Taký papier sa občas zíde na podpálenie dreva v krbe, ale v dávnej minulosti býval aj vhodným východiskom pri ukončovaní istého aktu.

Dnes je iná doba, informácie radšej prijímame v instatnej podobe internetových spravodajských portálov a na WC si kupujeme toaletný papier. Klasické noviny vraj aj tak čoskoro zaniknú... Na internete je všetko to, čo aj v papierovom obale i viac a navyše je to vždy čerstvé...

Keď je také médium, hoci aj papierové dostatočne silné, vraj sa stáva mienkotvorným... Na príklade z praxe som nad takouto logikou úspešne zapochyboval - po nástupe vlády, ktorú si mienkotvorné médium neželá, začne zo strany média tlak, s cieľom nakloniť verejnú mienku opozične, fakticky suplujúc politickú opozíciu, ktorá mlčí ako hrob.

Je jasné, že každá vláda musí byť pod kontrolou verejnosti, aj prostredníctvom médií, inak to byť nemôže a každá moc má mať opozíciu... Tak som hľadal v dnešných novinách politickú opozíciu, prelistoval som ich od A po Zet ale nenašiel som tam o opozičných stranách ani slovo...

Na záver sa núka otázka - čím to je, že niekedy je mienkotvornosť sakra problematická, že aj napriek výške nákladu, osvedčeným metódam a návodom sa smer verejnej mienky akosi nemení, preferencie smeru sa stále držia vysoko a paradoxne, aj tzv. mienkotvorné médiá majú na tom svoj neželaný podiel...

Krátky slovník slovenského jazyka:
mienkotvorný príd. (výrazne) pôsobiaci, vplývajúci na verejnú mienku, zúčastňujúci sa na jej utváraní: minekotvorné noviny...

Sme v blogu a fotky

Kedysi dávno som chodil do príjemného fotografického klubu fotka.madness.sk, kde publikovali fotoamatéri svoje dielka a viedla sa tam celkom slušná diskusia o obsahu, aj o technickej kvalite jednotlivých fotiek. Bolo to celkom príjemné a prínosné prostredie.

Fotka.madness.sk nedávno konvertovala na fotky.sme.sk, čo prinieslo modernizáciu vzhľadu a rozšírenie o niektoré nové funkcie. K inovácii prispela aj vnútorná diskusia medzi "madnesákmi" a "smečkármi" z oblasti fotografie. Už v prvom okamihu diskusie padli logicky aj otázky, aký to bude mať dopad na zverejňovanie fotografií vo fotorubrike na blog.sme.sk.?

Problém je v tom, že fotky.sme.sk majú slúžiť podobne ako pôvodný madness, na odbornú diskusiu k jednotlivým fotografiám a ich hodnotenie, na druhej strane na blog.sme.sk sa nezverejnňujú jednotlivé fotky (až na malé výnimky), ale najčastejšie fotoreportáže s cestopisným charakterom, alebo inak ladené články využívajúce text i fotografie.

Ak by fotky.sme.sk mali slúžiť pre blog iba ako úložisko fotografií, tak o nič nejde. Zdá sa však, že ani správcovia blogu v tom nemajú celkom jasno...

Tomáš Bella sa v spomenutej diskusii vyjadril, že na SME by boli radi, aby čo najviac ľudí vkladajúcich teraz fotky na blog.sme.sk, používalo fotky.sme.sk a to naznačuje, že by mohlo ísť o použitie fotky.sme.sk ako jednotného úložiska aj pre blog.sme, ale dovetok, že "...násilím fotorubriku na blogoch určite rušiť nebudeme, aspoň nie v dohľadnej dobe " dáva možnosť aj iného výkladu (časom)...

Fotorubrika na blog.sme.sk je totiž obsahovo úplne o niečom inom ako prezentácia jednotlivých fotiek s diskusiou a odborným hodnotením. Fotoreportáže a dokumentácia cestopisných zážitkov na podklade fotografií má podľa mňa oveľa bližšie k publicistike (a k blogu), ako diskusia o pekných fotkách.

Zrušenie, alebo obmedzenie fotorubriky na blog.sme.sk by bolo ochudobnením blogu, aj keď na druhej strane by ostalo viac priestoru pre iné témy a žánre... Otázne je len to, aký by to malo vplyv na celkovú kvalitu a záujem o blog.sme.sk.