2007/12/19

Kde to ľudia berú?

Ráno, po polhodine v práci sedím pri počítači a pozvoľna si uvedomujem diskomfort v oblasti chrbta... Kolega už vybavuje telefonáty, on chodí do práce o hodinu skôr ako ja, už má za sebou aj rannú kávu. Vtedy si všímam, že okno pri ktorom sedí je otvorené na vetračku. Jasné, to je jeho systém, radiátory nahodiť naplno a otvoriť okná.

Vtom vojde do miestnosti kolega z výroby a prvé čo zahlási: Máte tu ťažký vzduch, čo si nevyvetráte! Automaticky mi oči padli na jedno otvorené okno, aj na druhé a obe sú otvorené už najmenej pol hodiny. Nezmohol som sa na nič, iba na protiotázku: Ťažký vzduch, to je ako ťažká voda?

Môj kolega je praktik, hneď si spomína na vzorec ťažkej vody: Molekula vody, v ktorej sú atómy vodíka nahradené atómami deutéria... ale ako je to vo vzduchu, nevie... jedine že by molekula kyslíka bola nahradená molekulou metánu z výfuku... V duchu sa pýtam, kam na to kolega z výroby chodí, lebo keď tam prídem ja, vždy sa zľahka dusím v ich chemických vôňach a výrobných smradoch...

Po obede som musel ísť do výrobne overiť jednu vec. Popíšem iba vektory môjho pohybu... Už vstupná miestnosť, z ktorej sa vstupuje do výrobne mi dala zabrať, lebo tam bolo neprimerane horúco. Na prízemí som si pomyslel, že to nájdem sám. Obišiel som halu, ale žiadne dvere neviedli tam kam som chcel. Tak som si to nechal vysvetliť vo velíne.

- Choďte výťahom na štvrté, zo štvrtého zídete po schodoch na tretie a tam sú dvere do toho priestoru... Fajn, je to jasné. Trvalo 5 minút než sa dostavil výťah. Netrpím klaustrofóbiou, ale v tomto miniatúrnom výťahu je tesno aj pre jedného, našťastie je dosť rýchly. Dvere sa zatvorili a stúpal som daným smerom. Trasoval som sa presne podľa inštrukcií...

O poschodie nižšie som našiel dvere, za nimi ďalšie a myslel som, že som tam, ale nebol som. Žiadne iné dvere som nenašiel, akciu som vzdal a chcel som ísť domov... vrátil som sa späť cez tie jediné dvere, ale ocitol som sa na schodišti... Ako je to možné? Dal som sa do hľadania dverí, ktorými som tam prišiel, hore po schodišti, dolu po schodišti, ale tie ktorými som tam vstúpil zmizli.

Nervozita stúpala, ale k panike som mal ešte ďaleko. Na všetkých poschodiach strašidelného schodišťa som otváral dvere, ale tie vždy viedli do iného nadmerne hlučného priestoru, z ktorého sa do výrobne nedalo dostať, dvere boli jednosmerné, s guličkou. Vtom som zbadal výťah a myslel som si, že mám vyhraté....

Dvere výťahu sa otvorili, nastúpil som, dvere sa zatvorili a stlačil som cieľový gombík a nič. Stlačil som ďalší a nič, iba na prízemie to zasvietilo, ale výťah sa aj tak nepohol. Dvere ostávali zatvorené, stláčal som gombík na otváranie dverí a nič. Zatvorené. Začal som vyzváňať pre obsluhu, vraj servis 24 hodín, tam bolo napísané.

Dvere sa stále neotvárali, výťah sa nepohol. Skúsil som dvere otvoriť manuálne, hrubou silou a dvere na druhý pokus povolili. Rýchlo som vypadol späť na mysteriózne schodište. Spomenul som si na turistické pravidlo, že každá rieka tečie do doliny a teda k ľuďom... Tak to musí byť aj so schodišťom - celkom dolu musí byť východ... a bol, boli tam dvere a neboli zamknuté... Heuréka!

______________________________________
Ospravedlnenie čitateľom: V ostatnom čase píšem dlhé veci, viem a sľubujem, že sa polepším... :)

4 komentáre:

  1. okno otvorené na vetračku a naplno pustené radiátory som zažívala 4 roky pri mojej tvrdohlavej kolegyni, ktorá si nedala vysvetliť, že v zime sa má vetrať na plné okná a krátko a potom zavrieť a trochu priškrtiť radiátory (a to zopakovať niekoľkokrát počas pracovnej doby)..našťastie už sedím sama a radiátory mám v kancli vypnuté i v zime, napriek tomu mám príjemných 23 stupňov.. viem ťa pochopiť,wabt, niekedy to dá neskutočnú námahu udržať takt ,,na uzde".. :) ale keď sa prihlásil zápal močových ciest s následnou PN, tak som sa už nezdržala... :)
    Popis toho takmer hororového cestovania nemá chybu..aj so správnym happy endom :)
    ešteže si našiel ten východ a neuzamknutý...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Je logické, že nejako sa z tej šlamastiky dostať musel. Ináč by nám sem nepísal. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. - lev, máš logiku, nielen silu...

    - mia, happy end je podmienkou blogovania.. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. fuuuha, to bola ako scéna z filmu, predstavila som si seba, jaaj to by bola krásna panika ;o)

    OdpovedaťOdstrániť