Polčas rozpadu

Videl som "Polčas rozpadu", už viem, čo tento nový slovenský film obnáša. Bolo to trochu zložitejšie, lebo som zmeškal jeho premiéru u nás doma, tak som musel za filmom cestovať do susedného okresného mesta. Spomínam to preto, lebo aj to ovplyvnilo môj dojem z filmu, lebo nie je kino ako kino a nie je premietač ako premietač...

Keď začal film, mal som najprv dojem, že sa pozerám na televízne noviny aj so smotánkou dohromady. Prvý, priebežný aj celkový dojem bol ohromujúci... Ohromujúci v tom zmysle, že od prvej chvíle ma ohúril ohromný akustický tlak v sále zaplnenej asi tak tridsiatimi divákmi. Mal som dojem, že ak neprasknú moje ušné bubienky, tak sa roztrhnú aspoň membrány reproduktorov.

Samotná zvuková stránka filmu zdôraznená neprimeranou hlasitosťou v sále, ma neuspokojila, odvádzala moju pozornosť od deja skoro po celý čas. Vysoká úroveň pozadia - hudby aj ruchov ulice v porovnaní s rečou filmových postáv znepríjemňovali sledovanie dialógov, miestami som mal dojem, akoby herci hrali v češtine.

Naozaj, Iva Janžurová a jej filmová dcéra hrali česky, ale to mi nevadilo, len postava kleptomanky v podaní Ivy bola pre mňa dosť nepresvedčivá, ale aj charakter postavy celkom (pre mňa) nejasný, akoby tam bol umelo vsadený. Príbeh filmu bol dosť rozdrobený, veľa postáv sa stretávalo hlavne v posteli v rôznych kombináciach, až mi to bolo miestami nejasné, že kto s kým a prečo...

Vcelku sa dá povedať, že herecké výkony neboli zlé, ale z filmu som mal taký dojem, že čítať knihu, či scenár by bolo pohodlnejšie a možno aj zaujímavejšie, veď fantázia dokáže divy.

Vulgarizmy v tomto filme, podľa mňa až tak netrčali, boli prednesené v pravej chvíli a celkom realisticky, aj keď by sa to dalo hodnoverne zahrať aj bez nich, ale taká je doba, ľud si žiada len chlieb a hry (ako vždy)...

Konečne - spoločenská vrstva, o ktorej je film, z veľkej časti vyšla zdola, z podhubia privatizácie, tak ešte nenadobudla onakvejšie spôsoby. Ani mladí diváci v sále sa nijako zvlášť nechytali na vulgarizmy, hádam iba v jednom prípade to vyvolalo smiech.

Na záver ešte dva moje smiešne najsilnejšie momenty filmu - keď sa Viktor so svojou partnerkou hádajú vo svojej kancelárii a on odchádza, ona za ním až medzi ostatných spolupracovníkov pokračujúc vo výčitkách: - Odkedy máš tú novú podnájomníčku, si ma ani raz poriadne nepretiahol...

Druhý silný moment filmu je, keď si Viktorová manželka prinesie od "očuchávača", ktorý jej veštil budúcnosť bielu myšku, tá jej pred vchodom do domu vypadne z kabelky, vtom sa tam objaví čierna mačka, očuchá bielu myš a vezme ju do zubov, na prvý pohľad drastická scéna, až kým som si neuvedomil, že ju vzala do zubov ako mláďa, nie ako správna mačka, ktorá chytí chytenú myš zubami za hlavu...

To je všetko čo som chcel povedať, to sú moje dojmy, a vďaka aj danému kinu a (nahluchlému) premietačovi dojmy dosť negatívne, kultúrny zážitok okresaný na minimum. A prečo si myslím, že v našom kine by to bolo trochu lepšie? Nuž, premietač je môj kamarát a keď mu poviem, aby to nedával tak hlasne, dá na môj názor... :) a okrem toho aj Dolby surround čosi zaváži.

V celku som s mojim filmovým večerom spokojný, videl som to čo som chcel a už viem čo si mám myslieť o doteraz prečítaných recenziách filmu. Choďte aj vy, odporúčam, lebo nie je nad to vidieť to na vlastné oči, možno budete mať šťastie na premietača... len nechoďte do kina v susednom okrese. :)


Na ukážku, čo sa píše o filme na blogu.sme:

- pozitívne
- negatívne
- negatívne

Test národa

Dnes ráno som šiel do práce ako obyčajne, na prízemí som odomkol skrinku, kde mám odložený bicykel a bicykla nikde... Nestalo sa mi to prvýkrát, napriek tomu mi verte, že je to nepríjemný pocit prejsť zo stavu absolútnej spokojnosti so sebou do neistého skúmania včerajška.

Tá snaha o preskúmanie svojho vlastného alibi na niekoľko včerajších okamihov je horšia ako stav po opici s oknom a s obavou, čo som to len stváral? Že ako to viem? No, veď som už prečítal veľa kníh a niečo som si aj vyskúšal na vlastnej koži...

Môj bicykel je už dosť starý, nie je to žiadna "Ukrajina", ale veľa si pamätá (nie toľko ako ja) a pamätá si aj to, ako som ho trikrát nechal samého celú noc v meste pred úradom. Nikto ho nikdy neukradol, to by som dnes o ňom inak písal. Pravdou je, že vždy ho riadne zamykám, ale to zlodejov neospravedlňuje.

Tie rána "day after", vždy po tom, ako som ho nešťastne opustil, boli rovnako nepríjemné ako to dnešné. Okamžite sa mi v hlave spustil spätný chod, od momentu, keď som bicykel vyložil pred garáž a v garáži zamkol auto. Stáva sa, že ľudia si vyložia bicykel pred garáž a domov prídu pešo...

Mohlo sa to stať aj mne, ale na to by som určite prišiel už cestou domov. Poznám sa... Nezastavil som sa ani v obchode (tobôž nie v krčme Pod orechom), viem, že som išiel rovno domov, tak prečo nie je bicykel tam kde by mal byť? Vyšiel som von, odhodlaný kráčať späť po vlastných stopách a kašlať na prácu kým sa nedozviem pravdu, nech by bola akokoľvek krutá.

Hneď ako som vykročil z domu svitlo mi - môjho tátoša som zazrel na chodníku pred susedným vchodom... Neuzamknutý, len tak ležérne postavený smutne stál a zavadzal na chodníku. Heuréka, zvolal som...

V tom momente som si spomenul, ako sa to stalo. Cestou z garáže, už pred domom som uvidel pracovníka dodávateľskej stavebnej firmy v suteréne pracovať na našej zákazke, tak som sa hneď rozhodol reklamovať vymenený zámok na dverách.

Bol to iba moment čo som odstavil bicykel na chodníku, vošiel som do dverí a zavolal majstra N a s ním som potom podišiel k autu pred vchodom, dal mi kľúče od nového zámku a s pocitom, že som už vlastne doma som sa rozlúčil.

On (my bike) tam stál 14 hodín a nikto mu ani vlások na sedadle neskrivil. Nech mi už nikto nehovorí, že zázraky patria do ríše fantázie.

Keby som to chcel zovšeobecniť tak, ako sa to zvyčajne robí pri negatívnych skúsenostiach, zodpovedne by som vyhlásil, že my Slováci sme už takí, čo nie je naše to nezoberieme, cudzie nechceme aj keď sa nám priam núka. Držíme sa hesla z Desatora: Nepokradneš a nepožiadaš bicykel blížneho svojho...

Keď hovorím Slováci, mám na mysli obyvateľov Slovenska, všetkých našich susedov v dome a na okolí vrátane Maďarov, Rómov, Rusínov, Čechov, Nemcov, katolíkov, luteránov, 4%-tných a iné menšiny...

Lancaster v noci

Malý "pub" na okraji mesta Lancaster v strednom Anglicku mi pripomenul našu krčmu Pod orechom. Na dvore je stojan na bicykle, odkladám ten môj a poctivo zamkýnam predné koleso o stojan. S pocitom príjemne stráveného dňa vchádzam do jedálne, aby som tam zjedol svoju skromnú večeru po celodennom šliapaní do pedálov a obdivovaní anglického vidieka.

Cítim sa tu skoro ako doma, krajina je trochu odlišná, aj ľudia sú iní, ale inak to podstatné je ako na každej dovolenke rovnaké - je to čas slobody, takmer žiadnych povinností, iba primitívna základná starosť - kde sa najesť a kde sa v noci vyspať. Vcelku príjemne ubiehajúce dni plné poznania nádherných scenérií a množstva fotografických úlovkov, ktorými sa každodenne plní moja databanka.

Večera bola skromná, ale zvykol som si jesť častejšie a pomenej. Človek sa potom ľahšie pohybuje a cíti sa príjemne. Spokojne začínam spomínať na domov, po ktorom sa mi zatiaľ príliš necnie, domovina je len kulisou v mojich spomienkach na ľudí, ale aj ľudské tváre priateľov a známych mi pripadajú veľmi vzdialené, akoby monochromaticky vyblednuté.

Po krátkom rozjímaní a sieste prichádzam k svojmu bicyklu. Dnes ma čaká už len niekoľko stoviek metrov po rovine. Ešte netuším, že ma čaká aj malé prekvapenie, vlastne dosť veľké prekvapenie, takmer sa rovnajúce úžasu... Čumím na svoj pripútaný bicykel a čosi sa mi nezdá. Namiesto skrutiek a matíc len holé diery... Všetky spojovacie súčiastky sú vymontované, ale akoby zázrakom to ostatné drží pohromade.

Rozladilo ma to, ale aj tak som nevychádzal z údivu nad týmto spôsobom drobnej krádeže. Čo to znamená? Dával som si stále tú istú otázku, keď som odomkýnal neporušený zámok. Možno nejaká vyšinutá recesia, alebo varovanie, či znamenie od mimozemšťanov? Kde kúpim nové skrutky v metrickej sústave tu v Anglicku? Skúsil som vysadnúť na bicykel a šlo to. Napriek všetkému zázračne držal svoju obvyklú formu.

Na neďalekom parkovisku som mal odstavené auto, ktorým som sa presúval medzi cyklistickými lokalitami podľa vopred pripraveného itinerára. Otvoril som kufor a strčil som tam bicykel, zmestil sa na chlp presne, veď som to mal natrénované už doma.. Zadné dvere sa s buchotom zatvorili... a na ten zvuk som sa zobudil...

Šesť hodín ráno, vonku prší. O chvíľu odchádzam do roboty nevyspatý s hlavou plnou anglického cestovania...

...

Blogeri sú už v Mexiku

Motto:
Všichni sou už v Mexiku
Buenos dias já taky du...

"Michal Tučný"

Ťažký deň a ešte ťažší večer...
Konečne som videl a počul Televízne noviny na M. s hedlajnom...

Som unesený invenciou, ktorá predstihla dobu...

_____________________________
... aspoň si poslechnu pěknou muziku
co se hraje v Mexiku.

Snívanie a realita

Snívanie je príjemná vec, ak myslím na tie bdelé predstavy o budúcnosti, ktoré často skončia ako vzdušné zámky. Aj snívanie v skutočných snoch býva príjemné, ale niekedy je aj vážnym varovaním.

Príjemné spomienky a predstavy, ktoré vypĺňajú diery v realite zväčša fungujú ako životodarný elixír, uvoľňujú každodenný stres a napätie... Časom a možno aj s vekom prichádza zmena a človek si už nedokáže s takou ľahkosťou navodiť stav uvoľnenia, nedokáže si tak ľahko a bez námahy vytvoriť priestor pre spomienky a krásne predstavy a stres sa hromadí...

Prečo je to tak? Možno preto, že aj spomienky sa častým používaním "ošúchajú" a predstavy nevšedných krás zovšednejú... Telo i duch sa vyčerpali v tvorivých predstavách... Treba ich opäť povzbudiť niečim skutočne výnimočným, taká je zrejme mechanika tela a duše v ich spolupôsobení...

O skutočných snoch (v spánku) možno rozvíjať rôzne teórie, ja verím len tým, ktoré tvrdia, že je to odraz prežitého, že je to logické pokračovanie skutočnosti podľa vlastných skrytých želaní a kritérií v podvedomí. Niekedy aj podľa diktátu tela, lebo sny sú aj alarmom, varovným systémom tela pre dušu.

Varovné sny sa snažia varovať správcu vlastného systému, že niečo nie je v poriadku, vytvoria šifrovaný príbeh sna, pošlú SMS, alebo len vydajú jednoduchý varovný tón vo forme zlej nálady a pocitu z ťažkého sna... Na tomto mieste môžu nastúpiť vykladači snov so snahou o dešifrovanie príbehu.

Napriek tomu, že sny svojim varovaním predbiehajú súčasnosť, som presvedčený, že skutočné posolstvo z budúcnosti v nich nikdy nie je!

Sobotná depka

Napíšem!

Ľahko sa to povie, ale teraz som v kaši, lebo som sľúbil písať o "prime time" v televíznych programoch a chodí mi po rozume skôr sobotňajšia depresia... Niekto ani nevie čo to je a ja iba tak okrajovo to čo som si vygúglil, aby som vedel čo ma to dnes chytilo... :)

Nechajme však sobotňajšiu depku, aby náhodou nebola nákazlivá a vrhnime sa na hlavnú tému. Televízia málokedy vypĺňa môj hlavný večerný čas a to najmä z dvoch príčin. Prvou a hlavnou je to, že v tom čase zväčša sedím tu pri počítači. Druhou príčinou môjho nezáujmu je televízny program obsahujúci množstvo seriálov a starých filmov.

Urobil som si štatistiku na troch slovenských a troch českých staniciach a vyšlo mi, že v hlavnom večernom čase sa vysielajú seriály v štyroch dňoch zo siedmych. Zaujímavé však je to, že seriály na jednotlivých kanáloch sa nestriedajú, ale ak je seriálový večer, tak je skoro všade. Ak sú filmy, tak sú na väčšine staníc.

Neviem, prečo je to tak, ale vyzerá to, ako by bola medzi TV stanicami nejaká nepísaná dohoda, ktorá takto znižuje konkurenčnosť tohto mediálneho prostredia v neprospech zákazníka... Seriálové dni v sledovaných televíziách sú: pondelok, utorok, streda a štvrtok... Prevaha filmov tak vychádza na víkendové dni.

Televízne seriály nemám rád pre:

- ich nízku kvalitu
- lebo naťahujú čas
- lebo ak náhodou zaujmú, pútajú človeka na dlhší čas a robia ho závislým

Týždenné menu, to kedysi fungovalo u nás doma, a do istej miery sa ustaľuje aj v súčasných rodinách... Ako to chodí u nás, spýtal som sa...

Pondelok - ešte ostalo z nedele...
Utorok - cestoviny, tvarohové rezance (kedysi aj makové slíže), občas šúľance s makom .
Streda - zemiaky s cestovinou, alebo niektorá z omáčok a klobása, alebo s vajce.
Štvrtok - kuracie mäso, obvykle ako čína, alebo niečo z nových receptov - deň na experimenty.
Piatok - zeleninové rizoto, koláče.
Sobota - parené buchty, zemiaková kaša s opraženou cibuľkou.
Nedeľa - klasický rezeň, bravčové pečené, skrátka mäso. Kedysi u nás doma bývali pochúťkou pečené holuby s plnkou...

Starší si iste pamätajú, že za "komunizmu" v istej fáze budovania bol zavedený takzvaný bezmäsitý deň, myslím, že to bola streda. Vtedy ste ani v reštauráciach nedostali mäsité jedlo.
Dnes sa môžeme napchávať každý deň a teší sa hlavne naša tetka obezitka...

Milujem Bubu

Aby ste si nemysleli, že Bubu je moja frajerka, tak to radšej hneď uvediem na správnu mieru, že ju milujem len tak akosi kultúrne, či humoristicky... Pôvodne som ju nemal rád, pila ni krv... Až neskôr...

Áno, uhádli ste, ide o Zuzanu Bubílkovú, slávnu hviezdu politickej satiry z čias delenia siamskeho dvojčaťa Č a S SR... Onoho pamätného času spolu s akýmsi Černým moderovali televízne diskusie na tému "rozdeľ a panuj".

Černý ako praotec Čech a Bubu ako "soudružka ze Slovenska" položili základ voľného štýlu neskoršieho slovenského televízneho politického moderovania a kariéry Daniela Krajcera a iných jemu podobných.

Bubu sa mi po oddelení dvojčiat stratila z dohľadu, presťahovala sa do svojej novej domoviny, osvojila si českú reč. Jej komediálny talent znovuobjavil až Miroslav Šimek v excelentnej politickej šou "S politiky netančím..."

Vtedy som začal Bubu milovať, v klasickej dvojici, kde jeden musí byť múdry a druhý sprostý, hrala vynikajúco úlohu virtuálneho fackovacieho panáka a nahrávača. V tých časoch mi bola kvôli nim aj politická scéna Česka veľmi blízka.

Matne si spomínam aj na nášho Markoviča, tiež sa pokúšal robiť politiku na šikmej ploche v Česku, ale kvalitu dvojice Šimek - Bubílková nikdy nemohol dosiahnuť. V podaní tých dvoch sa stávala politická satira láskavým humorom a nie nenávistným ohováraním. Dobrá správa je, že Markovič, zdá sa chytá svoj druhý dych v Slovenskom rozhlase.

Po Šimkovom náhlom odchode som Zuzanu opäť stratil z dohľadu, až teraz som zachytil na ČT1 jej novú krátku reláciu "Co týden vzal". Držím jej palce, aby to vyšlo, aby tú príležitosť naplno využila, lebo inteligentný humor je stále nedostatkovým artiklom nielen u nás, ale zrejme aj v Česku.

Traja králi a Bútľavá vŕba

Tak k nám konečne prišli traja králi aj pravoslávne Vianoce a dni sú dlhšie a dlhšie... Bude ich treba niečim naplniť. Od Nového roku to vyzeralo tak, že sa nič nedeje, iba novinári a blogeri dostali od premiéra k sviatku Jánošíka, na ktorom sa už týždeň odbavujú, najmä na blog.sme...

Nič proti politickým agitkám a nenávistným výlevom s vopred stanoveným cieľom nemám, len tá podobnosť s dávno minulou minulosťou ma trochu desí. A mnohí cítia potrebu pridať sa, byť súčasťou hlavného prúdu média...

Na Bútľavej vŕbe som však našiel článok, analýzu súčasných médií, ktorá takmer presne vyjadruje aj môj názor, že médiá často podávajú informácie tak, "...aby dobre zapadli do vopred zvolenej dejovej línie..."

Je mi úplne jedno, či to robia vedome, alebo podvedome, pre nejakú politickú stranu, alebo pre vlastný komerčný úspech, je to zavádzanie verejnosti, teda v podstate klamanie zdôraznením nedôležitých vecí a zamlčaním dôležitých...

Analýza Filipa Struhárika je podľa môjho názoru excelentná. Len so závermi, ku ktorým sa dopracoval, nemôžem celkom súhlasiť. Situácia síce nie je kritická, lebo iba odráža stav spoločnosti, ale nestačí povedať, že človek, ktorý chce, tak sa pravdy dopátra hoci aj na internete.

Informácie v masových médiách sú predovšetkým určené "masám" a masy nemajú čas, chuť, ani príležitosti overovať si každú pravdu z niekoľkých zdrojov, lebo masy žijú v presvedčením, že to za nich urobili médiá...

Argumentácia internetom ako alternatívnym zdrojom informácií je síce v dnešnej dobe oprávnená, ale sú už signály, že aj informácie na internete by mali byť nejakým spôsobom kontrolované a nebodaj aj cenzurované...

Dnes si málokto uvedomuje, aké možnosti dáva zhromažďovanie údajov a informácií z netu. Je to súčasť globálneho systému do ktorého časom vstúpia aj implantáty ((skúšobne aplikované u psov :), ktoré budú kompletným dokladom totožnosti človeka s možnosťou jeho globálneho sledovania...

Tak ako nahromadené informácie, tak aj médiá zohrajú významnú úlohu v organizácii riadenia budúceho globálneho sveta. Otázkou je len, kde sa momentálne nachádzame na tejto ceste, ale trendy sú jasné.

Už dnes žijeme v dobe diaľkového ovládania nálad a myslenia ľudí, masovými médiami (tlač, rozhlas, televízia). To je objektívna skutočnosť a pochybujem o tom, že v budúcnosti bude rásť kritické myslenie, intelektuálne návyky a kultivované myslenie más...