Tancuj, tancuj, vykrúcaj...

Mám zameškané spomienky na koncerty pod Pyramídou.. 6. apríla nás potešila mladá slovenská interpretka organovej hudby Daniela Belancová skvelou technikou i umeleckým stvárnením diel Césara Francka a Marcela Dupré. Perfektne a s citom zvládala najťažšie partie skladieb, vychutnali sme si s ňou celý rozsah tónov a súzvukov organovej hudby.

Po takom výkone sú očakávania od nasledujúcich interpretov veľmi vysoké. V nedeľu 27. apríla sme preto s očakávaním zatlieskali, keď na scénu prišiel Philippe Lefebvre, titulárny organista Katedrály Notre Dame v Paríži. Repertoár zostavený výlučne z francúzskych umelcov bol pre mňa príznakom dobrej hudby, lebo som si spomenul na koncert Vincenta Dubois spred dvoch rokov v Trnave.

Pri vnímaní organovej hudby a hudby vôbec, sa dostávam vyšších sfér, ktoré som si označil alfa, beta a gama... alfa znamená odpútanie od denných starostí, ale na pozadí hudby premýšľanie o živote ako takom... beta - stav, kedy si môžem zatvoriť oči a vnímať len hudbu a s ňou asociované obrazy bez rizika, že zaspím..... úroveň gama znamená že všetko je vedľajšie, vnímam iba hudbu s jej superlatívmi, doslova s ňou žijem a do očí sa tlačia slzy dojatia... do úrovne gama sa výnimočne možno dostať aj priamo z alfy.

Francúzska organová hudba tak ako ju pod Pyramídou podal Philippe Lefebvre ma hneď od začiatku dostávala do stavu alfa. Betu som dosiahol až v záverečnej tretine a zdalo sa, že tým aj skončím... Prišiel však záver s pravým majstrovstvom majstra - improvizácia !

Predstavte si jednoduché tóny slovenskej piesne Tancuj, tancuj, vykrúcaj... vo výške organu vyťukané čo najjednoduchšie vynikajúcim majstrom improvizácie a za tým postupné rozvíjanie motívu, jeho narastanie, žblnkotanie, tanečný vír a nakoniec aj burácanie divokých vôd a šum lesa a opäť melódia, ktorá nás dvíhala zo sedadiel... Neskutočne nádherné a emotívne pre nás ako vyznanie lásky Francúzska Slovensku.

Úspech to bol ohromný, perfektné vyvrcholenie koncertu, Standing ovation..... Potom to prišlo ešte raz, najvyššia emotívna úroveň gama, ako odozva na našu najkrajšiu pieseň, na improvizačnú krásu, melodickosť aj dynamiku: Nad Tatrou sa blýska.... Nádhera, nenachádzam slov, čo s tou melódiou dokázal titulárny organista z Notre Dame v Paríži, Philippe Lefebvre urobiť, ako ju zhmotnil do živého obrazu Slovenska... Merci, merci, merci...

Paríž je pre organových interpretov dobrým znamením.... Ale aj Slovensko! Teším sa na jesenné koncertovanie Moniky Melcovej, titulárnej organistky v Saint Martin des Champs v Paríži v jej rodnom kraji na východe Slovenska.

Láska a vďačnosť zadarmo

Jedno staré príslovie hovorí:
„Ak chceš lásku za peniaze – kúp si psa“.
Ja dodávam: "Ak ti stačí vďačnosť, kúp si auto!"

Zdanlivo nesúvisiace veci, ale majú niečo spoločné... Aj láska, aj vďačnosť sú vždy za niečo a nemusia to byť nutne peniaze, ale napríklad láska za lásku... To však už vyznieva ako výmenný obchod. Veľmi častý a obojstranne výhodný barter.

U vďačnosti je to trošinku inak. Vďačnosť v podstate nič nestojí, je skoro zadarmo. Jasné, že tam musí byť niečo za čo som vďačný, ale ani to nemusí byť nejaký zvláštny hmotný statok, vďačnosť môžeme získať aj za číre porozumenie. A porozumenie tiež nemusí stáť veľa, niekedy je skoro zadarmo...

Takže vďačnosť za porozumenie je tiež taký výmenný obchod, pri ktorom sa obvykle nevymieňajú nejaké cennosti z trezoru... Často obchodujeme s porozumením a za odmenu získavame vďačnosť.. Takže, ako to súvisí s autom? Úplne priamo a jednoznačne.

Kúpite si auto a budete jazdiť exponovanými úsekmi v čase dopravnej špičky... Najlepšie prejazdom nejakým špičkovým mestom, napríklad Trnavou, keď všetci motorizovaní idú naraz do práce, alebo naopak domov z práce a v piatok aj šupom na víkendové radovánky.

Keď sa všetci posúvame v hlavnej kolóne, tí čo prichádzajú z vedľajších ciest by nemali šancu zaradiť sa, keby... keby nebolo porozumenia. Stačí jemne pribrzdiť karavánu za vlastným zadkom a jednoznačným gestom, rukou naznačiť chudákovi z vedľajšej, že sa môže bezpečne zaradiť.

A to je tá naša hviezdna chvíľa, keď rozhodujeme o krátkodobom osude svojho blížneho za iným volantom, ako dopravný policajti zo Saint Tropez... To je naša žatva, zbierame ovocie svojho porozumenia - vďačnosť... Ale pozor, nikdy sa nesmú pustiť dvaja naraz... ten druhý by to už považoval za samozrejmosť, treba dať príležitosť aj ďalším..

Sú však aj takí z vedľajška, ktorí sa snažia vtlačiť pred nás, na tých si dajme pozor, lebo tí nebývajú vďační, to by potom nebol žiaden obchod. Skúste si to, je to naozaj fajn pocit, získať úsmev a vďačnosť takmer za nič... len za tú trochu porozumenia, lebo raz sa aj my ocitneme na vedľajšej...

Nešťastný piatok

Ráno, ako obyčajne som sa náhlil do práce, na krátkom úseku diaľnice bola vcelku pohoda, tak som prekonával vzdialenosť na najvyššej dovolenej rýchlosti, v pravom pruhu skoro sám. Mal som malé meškanie. Zrazu som čosi zaregistroval v diaľke v ľavom pruhu. Vzápätí som to identifikoval ako riadneho vlčiaka, ako tam stojí v strede pruhu a zrejme váha, či prejsť krížom..

Noha mi automaticky spadla z plynu a nastavila so do pohotovostnej polohy brzdenia... Pes nehybne stál, bolo vidieť, že ma zaregistroval a čaká na tej nebezpečnej pozícii... Vtom sa okolo mňa prehnalo auto a v plnej rýchlosti (najmenej 140), bez najmenšieho pribrzdenia nabehlo na vlčiaka.

Silný náraz a pes sa v momente ocitol pod autom, kde ho to roztočilo, a za autom ho rotujúc vyhodilo do výšky dvoch metrov a tak dopadol na diaľnicu, kde ostal nehybne ležať.

Pod autom, ako by sa zaprášilo, vypadávali z neho nejaké plechy, no šofér to ustál, ubrzdil a zastavil o kus ďalej na krajnici. Keď som spomalene okolo neho prechádzal, už bol vonku a telefonoval. Celé sa to odohralo predo mnou ako absurdné divadlo...

Pri týchto rýchlostiach musí byť človek neustále v strehu, lebo aj tam, kde sa to nedá priamo predpokladať, sa môže náhle objaviť prekážka. Nemám rád šoférov, ktorí si pri sto tridsiatke zavesia na volant malíček jednej ruky a druhu niekde nechajú odpočívať.

Zapisujem si tento prípad ako vážne varovanie, aj keď sa nikomu okrem toho psa nič nestalo.

My super sweet 16

Ahojte, to som ja Nika.

Rozhodla som sa, že vám napíšem a poviem vám, ako sa mám a čo všetko som v poslednej dobe robila.

V škole sa mi darí, ako vždy, skúšky som urobila dobre. Dnes som bola s kamarátkami nakupovať, lebo máme veľkú párty v piatok. Neviem či viete, ale na MTV je taký program "My super sweet 16" je to o tom, ako rodičia spolu s MTV poriadajú svojim deťom obrovské narodeninové party.

Tak taká párty bude aj tu, mojej kamarátky otec vlastní sieť obchodov a tak poriada veľkú párty pre svoju dcéru a bude tam cez 200 ľudí a nie všetci čo chceli ísť dostali pozvánky, ja som mala šťastie a dostala som pozvánku, preto sme jej boli kúpiť darček a aj sa popozerať po nejakom oblečení. Je tam predpísané oblečenie - čierne.

Strašne sa teším!

V hudbe sa mi celkom dari tiež. Stále chodím na hodiny k speváčke Ire. Je s ňou výborne, vie mi všetko vysvetliť a rozumieme si, a sme ako kamarátky. Na budúcu sobotu si od nej kúpim PA systém to je jeden mixážny board a 2 veľké reproduktory. Do toho sa dá napojiť 5 vecí – gitary, keyboardy a mikrofóny a ešte aj CD prehrávače alebo ďalšie mixážne boardy.

Ira mi ešte tento týždeň ide kúpiť aj pár káblov a potom asi na budúci mesiac pôjdeme spolu kúpiť mikrofón. Už o chvíľu pôjdeme nahrávať do štúdia, dúfam že to vyjde. Ešte som si nie na 100% istá, ktorú pesničku si nahrám. Zohnala som si aj kapelu, už nám chýba len basista.

Bubeník je môj najlepší kamarát Emanuel. Má 17 a je vysoký 2 metre a niečo, gitarista ja Natan (polovičný Angličan) a tiež má viac ako 2 metre, čiže pri nich vyzerám ako trpaslík. Výborne spolu vychádzame.

Budeme cvičiť u Emanuela, má v svojom byte miesto. Akurát pred tým, ako som išla napísať tento mail som si pozerala pesničky, ktoré by sme mohli robiť a strašne sa mi pozdáva pesnička Zombie od The Cranberries , je to výborná pesnička. Je ale trochu obtiažna lebo speváčka používa techniku, ktorá sa volá melisma. Ale mala by som to zvládnuť.

Ináč všetko je v pohode. Veľa chodím von, doma nemám čo robiť. Väčšinou chodím do skateparku. Je to taký akoby park pre skaterov sú tam "bowls" and schody a zábradlia aby sa mohli skateboardovať a môže sa tam kresliť aj grafity.

No, to je asi tak všetko. Už musím aj tak končiť lebo mamina na mňa volá, aby sme už išli spať. Strašne mi chýbate a ďakujem za to, že na mňa všetci myslíte.

Nika

Je tu leto a politika

Je tu leto bez predchádzajúceho varovania, lebo počasie chodí bez objednávky, ako sa mu zachce.
Ešte nedávno som zatváral okná a otváral radiátor, dnes je to naopak. Príroda láka k sebe, do jej materinského lona, tam je vždy dobre, aj v lete najmä v chládku pod stromami. Zatiaľ sa však zelenajú hlavne lúky a stromy trochu nesmelo nahadzujú svoj letný šat.

Krátka reportáž z našich kuchýň: Suseda už pred polhodinou doklepala svoje nedeľné rezne, u nás na šporáku vrie voda so zemiakmi a v trúbe sa pečie sekaná...

A je to, je po obede. Na siestu s kávou si zapínam televízor a politiku... Najprv o tlačovom zákone hlavne z úst Rafaja a Štefanca, hlavným znakom je "multijumping" (skákanie do reči). Inak nič nové pod slnkom, iba že to vypadalo ako trochu nevyrovnané súperenie triezvosti s emóciami... Je fajn, že rukojemnícka dráma sa skončila bez strát na životoch...

Prepínam na Mečiara s Csákym, ani nevnímam, ktorý je to kanál, ale tróni tam Zlatica ako kvázi moderátorka. Nechcem sa miešať do našej politiky, mám svoju vlastnú a som v podstate nezainteresovaný pozorovateľ (nie najmúdrejší, nie s jedinou večnou pravdou...), takže iba v stručnosti moje dojmy, ktoré som si z tejto diskusie odniesol...

Zlatica sa snaží dostať oboch diskutujúcich, tam, kde si to naplánovala...

Mečiar tvrdí, že hlasovanie SMK za Zmluvu bolo výsledkom chladnej kalkulácie strany. Je to celkom pravdepodobné a logické, ak sa nad tým zamyslíme bez emócií. V podstate Csáky tvrdí to isté, takže to bude pravda.

V mysli sa mi vybavuje Dzuridove vybafnutie na SMK po hlasovaní o Zmluve, že SMK tým stratila svojich voličov, ale zdá sa, že opak bude pravdou. Až teraz sa Csákymu podarilo fakticky vyhodiť Bugára zo sedla.

Logické diskutovanie hrá do karát Mečiarovi, tam nemá problémy, má prehľad o politike aj v širšom Európskom rámci, nielen na vlastnom slovenskom piesočku. Iná vec sú jeho konkrétne výsledky v politickej džungli Európy, ale o tom potom, lebo v politike nikto nie je sám... Jeho analýzy sú presné. Csákymu logika tiež nevadí, má na to, ibaže logiku si prispôsobuje svojim cieľom... vlastne to tak robí každý dobrý politik.

Zlatica argumentuje negatívnym hodnotením situácie (kroku SMK) "našimi" politológmi, Mečiar sa z nich smeje.

Csáky argumentuje pozitívnym hodnotením SMK v článku českého novinára Ľuboša Palatu, ak som dobre rozumel, ide o novinára, ktorý sa pokúšal preraziť aj cez slovenské nebo na jeho.blogu na blog.sme.sk a to dosť diletantsky a neúspešne. Po tomto extempore sa mi javí ako najlepší slovenský politológ práve Vladimír Mečiar.....

Nechcem dodatočne špekulovať o tom, prečo Dzurinda na čele opozície išiel do tlaku proti Lisabonskej zmluve cez tlačový zákon, ale mám o tom svoju predstavu, ak domyslím, kto bol jeho oporou počas 8 rokov jeho vládnutia na Slovensku...

Na záver iba postreh, ktorý u mňa nie je nový, ani objavný - Zlatica v tejto diskusii hrala druhé (vlastne tretie) husle. Viedla diskusiu smerom k rozbrojom na domácej scéne a nechcela akceptovať širšie súvislosti... Hostia sa ubránili a ostali u veci... Toto sa mi u moderátorov nepáči, preto Zlatica u mňa skončila ako herečka so zle napísaným scenárom.

... Keď som sa už dnes do tej našej politiky zažral, som zvedavý na komentár Stanislava Krištofíka. Nie že by som hltal jeho hodnotiace rozbory nedeľných diskusií, lebo je to ťažké sústo okorenené stále tým istým jeho straníckym korením, ale dnes si ich prečítam (ak budú), aby som mohol vecne porovnať svoje dojmy...


Príjemný zvyšok nedele.....

Déžavu

Nestretol som Déža, iba som sa dnes ráno trochu zabával. Najprv mi do cesty, na cestu vybehla malá lasica. Zastavila presne v predpokladanej stope pravého kolesa... Prekvapil ma jej samovražedný úmysel, nechcel som jej ublížiť, stačil som ešte uhnúť vľavo. To jej zastavenie sa ukázalo ako dobrá taktika, lebo som mal pevný bod pre jej obídenie. Keby bola pokračovala, mohlo to skončiť horšie. Takto prežila aj nasledujúce auto, lebo za mnou sa opäť rozbehla a kým to prišlo, už bola mimo cesty. Dobrý začiatok dňa - zachránený život.

To pravé "deja vu" prišlo v meste. Presne na rovnakom mieste čakania na zelenú ako už niekoľko dní predtým, prešiel cez cestu pán v čiernom plášti v "najlepších" rokoch, vpredu okuliare a vzadu začínajúca plešina, ktorá sa nápadne podobá mojej a náhlivo kráčal po chodníku hore kopcom. Neuveriteľne rovnaká scéna, ktorá sa odohrala prvýkrát v pondelok a odvtedy sa opakuje každý deň so železnou pravidelnosťou. Rovnaká tvár, rovnaký výraz, rovnaké zaujatie, náhlivo kráčajúc vpred k neznámemu cieľu. Ako ja, iba že cieľ poznám a veziem sa v aute dolu kopcom... Pýtam sa spolu s Cmoríkom: Čo to znamená..?

Za mestom je rušno, nad cestou prelietavajú dva kŕdle bažantov. Krásnym veľkým oblúkom vzlietajú vysoko, nad cestou dosahujú vrchol a opäť oblúkovito klesajú na pole. Dokonale premyslený a bezpečný manéver. Inak to robia šantiace vrabce a drozdy, ktoré z akéhosi rozmaru prelietavajú tesne pred autom, v malej výške nad kapotou a robia to často, myslím, že úmyselne. Je to ako hra pri ktorej využívajú teplý vzdušný prúd okolo auta pre svoje potešenie.

Všimol som si tiež, že dravce sedávajú na stromoch pri ceste (na tejto rovine inde ani nie sú stromy) a vymyslel som si dve príčiny ich sedenia blízo ciest... Pri prechádzaní áut sa vyplašia hlodavce poblíž cesty a tak môžu po nich ľahko vyštartovať. Druhá príčina vysedávania v blízkosti cesty je tiež veľmi prozaická, stáva sa, že autá prejdú zajaca, alebo inú drobnú zver a tá je potom ľahkou korisťou dravca. Tento týždeň som videl na mojej trase tri také príležitosti...

Pred vstupom do podniku stála najnovšia Fábia, tak som ju obchádzal a všímal som si hlavne prednú časť s novým typom integrovaných svietidiel. Už to pomaly začína pripomínať normálne auto... Tak ma to zaujalo, až to bolo podozrivé majiteľke, ktorá práve k autu prichádzala. Že čo si tak obzerám to jej auto? Priznal som sa, že ma zaujali tie drobné vylepšenia vzhľadu. Že či by som si ju kúpil...? Veru zatiaľ nie. Ešte počkám na jedno dve ďalšie vylepšenia...

Dovtedy iba Práci česť!

_______________________
Odporúčané čítanie (nepovinné :):

Zvieratá (vraj) nemyslia na minulosť... (alebo jeden z ďalších omylov našej vedy)
- Americký scifi film Deja vu
- Diskusia o deja vu
- Nevysvetliteľné javy

A ešte niečo o zvieratách a minulosti

Jar je tu

Nevidel som síce lastovičku, ale iba ľahko odetú slečnu v minisukni na výpadovke z Trnavy a to stačí...

Toto nie je prvý apríl

Som nevrlý a pritom dnešný večer tak pekne začínal pokračovaním Normálnej rodinky od Petra Marcina... To vážne, už som si dal túto parodicko-komickú grotesku do svojej čítačky... Teda nie do Gúgl-rídla, ale do Rainlendára.

Dnes večer som sa rozhodol, že utorky venujem televízii, ale už mám aj aké-také pochybnosti o správnosti tohto rozhodnutia. Marcina beriem, zdá sa, že si prečítal moje predchádzajúce blogové hodnotenie, že tento druh humoru a satiry mi vyhovuje. :)

Na chvíľu som si prepol aj na jednotkové SOS, vraj prvo aprílové, kde práve Polnišová pokrikovala v posilovni na cvičenky a cvičencov. Nevydržal som dlho, obával som sa, že z toho škreku ma rozbolí hlava. Ale o tom inokedy.

Môj televízny večer pokračoval Šípovou "Všechnopárty" o peniazoch a financiách. Poznám aj príjemnejšie témy, ale šípovitý inteligentný humor znášam veľmi dobre. Debatovali o štátnych financiách, burze a českých bankovkách... Môžu, Euro ich ešte nestraší...

V závere sa Šíp pýtal autora návrhu všetkých českých bankoviek, ktoré cudzie peniaze sa mu najviac páčia, tak som čakal, že povie: Slovenské. Ale nie, nepovedal. Najkrajšie vraj boli dve bankovky cárskeho Ruska...

Záverečnou bodkou za mojim "sedením" (v závere "ležaním") pri TV aparáte, bola Zuzana Bubílková... Šlo to celkom dobre až k bodu, keď jej už nestačilo české politické javisko a vrhla sa ako za starých čias na Mečiara a Slotu...

Ako to dopadlo, už si nepamätám, lebo v tom zlomovo dôležitom bode relácie som ako na potvoru zaspal. Už chápete, prečo som nevrlý? Nejde o zaspanie, to by bolo v poriadku, ale to pred-polnočné prebúdzanie... Tak som si prišiel, s prepáčením, vyliať zlosť sem k vám do svojho blogu.

Polepším sa, dúfam... Na budúci utorok. Haha - prvý apríl! Mňa dnes nikto nedobehol... (okrem Bubílkovej).


________________________
nevrlý príd. mrzutý, podráždený; nevľúdny, morózny: n. človek, pohľad;