Uhorková sezóna, fotky a Bubu

Uhorky kvasené

Skutočná uhorková sezóna je tu, už som si dvakrát urobil kvasené uhorky podľa receptu Pavla Onderu a sú výborné, jemnej chuti s náznakom cesnaku a kôpru...

Zdá sa mi, že cez blog.sme.sk sa tiež prevalila uhorková vlna, ale skôr by som ju nazval "prázdninová". Mládež sme sa asi rozdelila do dvoch smerov - tí čo píšu o svojich prázdninových zážitkoch už teraz a tí, ktorí budú o tom písať po prázdninách..

Téma fotoblogy

Objavil som tam zaujímavú tému Dany Pančurovej o fotoblogoch, s výčitkou všetkým, ktorí uverejňujú fotografie, aby si dali pohov, viac písali a menej fotili... Zvláštne želanie...

Tiež som si všimol, že práve teraz bol spustený nový portál fotky.sme.sk, na ktorý presunuli všetky doterajšie fotky zo zrušeného fotka.madness.sk. Podľa všetkých príznakov, to nemá byť náhrada za uverejňovanie fotoreportáží na blog.sme, ale jeho ťažisko má byť vo vzájomnom hodnotení fotografií..

Zdá sa, že my všetci, čo fotografujeme, sa máme na čo tešiť. Stránka zachováva staré osvedčené prvky, ale je zmodernizovaná v štýle sme.sk.

Politická satira to nemá ľahké

Nateraz posledná uhorková téma, ktorá sa ma trochu dotkla je správa, že Zuzana Bubílková končí na ČT so svojou reláciou "Co týden vzal..." Vraj mala nízku sledovanosť a viacerí diváci sa sťažovali na nevhodné komentovanie istých ľudí.. No, keby sa to stalo u nás, teda na Slovensku, bolo by na blogoch plno rečí o cenzúre a tak podobne.

Rada ČT sa vraj vyjadrila "...že Bubílkovej vtipy niekedy "presahujú hranicu a vedenie ČT by ju malo upozorniť na nevhodnosť niektorých výrokov"...

Platí tu asi to staré známe - doma nikto nie je prorokom. Otázka je len, kde je Zuzana doma a či aj to nehralo istú rolu...

Na planéte Jupiter

Zotavujem sa po šoku, ktorý mi spôsobil fenomén značky: vybrali.sme.sk, menovite "Ruziklan"... Priznávam sa dobrovoľne, že som netušil, aký to má dosah. Samozrejme, niečo zaváži aj téma a jej spracovanie, ale chváliť sa rozhodne nechcem...

Pripadal som si ako vystrelený do vesmíru na planétu Jupiter, ten má síce váhu 317x väčšiu ako naša Zem, ale až toľko to zvýšenie návštevnosti nehodilo.

Zdá sa, že v našej Pošte je stále zopár (dosť) vecí, ktoré sa nás bytostne dotýkajú a mali by sa zlepšiť. Pošta je pilier a ten musí mať pevný základ, premyslené armovanie, aby slúžil.

Elektronická pošta zvládne a urýchli kopu vecí, ale myslím, že doručovanie zásielok medzi nami ešte prežije nejaké to storočie.


Pred pár dňami ma zaujal nový článok Filipa Struhárika, na jeho blogu Bútľavá vŕba o vojne v Mlynskej doline... Filip píše svoje články s nádychom anglického humoru a to sa mi na tom páči, okrem aj inak výborného štýlu... Koniec-koncov, je to budúci novinár, tak ho musí mať.

Jeho nová rubrika "Browser" má byť pravidelná, každý pondelok predvedie svoje novinky týždňa... Máme sa na čo tešiť. Tento môj, už skoro stratený týždeň, mi nepriniesol žiadne prevratné udalosti, ktoré by stáli za zmienku, žiaden pálčivý spoločenský problém ma nezaujal... Tak možno nabudúce.

Keď sa nahnevám, som zlý

Poštára som náhodou zbadal, keď sa blížil k nášmu vchodu. Povyberal svoje veci z tašky, ktorú vozí zavesenú na bicykli, ten tam nechal len tak opretý a šiel zazvoniť. Ešte než sa stačil sústrediť na zvonček, stlačil som tlačidlo elektrického vrátnika, poštár zmenil smer a otvoril si vchodové dvere.

Chvíľu som čakal, aby naplnil naše poštové schránky, potom som zišiel dolu. Boli tam dva žlté lístky, jeden môj, jeden pre susedu. Poštár sa túlal niekde vo vyšších sférach... Na žltých lístkoch sa oznamuje uloženie nedoručiteľnej zásielky. Čakal som knihu, ktorú som si minulý týždeň objednal, ale že by bola tak veľká a nedoručiteľná až do bytu, to sa mi nechcelo veriť.

Na lístku bolo zaškrtnuté políčko - adresát nezastihnutý... Zvláštne, veď som doma celý deň. Počkal som si teda na poštára, pogratuloval som mu, že ma predsa zastihol doma a pýtal som si moju zásielku.

"Nie, nemám ju tu." Vraj si ju musím vyzdvihnúť na pošte sám.
"Ale veď na lístku je napísané, že ste ma doma nezastihli..." Logicky som sa domáhal zásielky.
"Tie lístky píšu ráno na pošte a tak mi to dali" Nelogicky dôvodil poštár...

Viac som sa s ním nehádal, aj tak by to nikam neviedlo, momentálne nemám problém zájsť na poštu a hneď som aj sadol na bicykel. O chvíľu som zaparkoval pred poštou. Pani pri okienku začala podľa lístka hľadať zásielku a keď zbadala dátum, povedala:

"Veď to máte dnes, tú zásielku má doručovateľ, musíte prísť zajtra."
"Nie, doručovateľ ju nemá, pred chvíľou som s ním hovoril, zásielka je tu." Nedal som sa.
"Ale ja ju nemám, musíte prísť odpoludnia..." Snažila sa vec uzavrieť pani za prepážkou.
"Tá zásielka je tu, vy mi ju musíte dať!" Nedal som sa. "Neodídem odtiaľto, kým mi ju nedáte!" a stál som pevne odhodlaný na svojej pozícii pred prepážkou...

Pani za prepážkou sa neochotne zdvihla a zašla si pre informáciu ku kolegyni vedľa. Tá mávla hlavou ku košom, ktoré boli na podlahe hneď vedľa... Moja pani prepážková sa posunula asi o meter ku košu a o 10 sekúnd mala moju zásielku.

Vybavovanie formalít dobierky netrvalo ani pol minúty, zaplatil som, podpísal som prevzatie a kniha je moja... Pre istotu som si vypýtal potvrdenku o zaplatení, človek nikdy nevie, ako to na Slovenskej pošte chodí... Ani som sa nesťažoval, tak vlastne nie som zlý...

Radio WC

Je to už veľmi dávno, čo som dostal nápad nainštalovať na domáce WC rádio. Našiel sa doma nevyužitý starý "sovietsky" aparát VEF206, taký "kufríkový" typ, ale má 8 vlnových rozsahov od krátkych až po dlhé vlny. Na rýchlejšie ladenie má vo vnútri liatinový zotrvačník a celé rádio váži možno aj kilo a pol...

Na daný účel sa však výborne hodil, urobil som mu automatické zapínanie, pri dosadnutí na "dosku" začne vyhrávať... Bol s ním iba jeden problém, že jedine na stredných vlnách sa dalo chytiť rádio Slovensko a nič viac, ale aj to stačí.

Okrem informačnej funkcie to bolo dobré aj ako zvuková kulisa, keď odchádzala návšteva, všetci už boli pri dverách a ešte ten, či onen si potreboval odskočiť, na chvíľu si sadnúť. Vtedy som si spomenul aj na starý ruský zvyk, že keď niekto odchádzal, všetci si pred odchodom ešte na chvíľu posadali... Je to dobrý zvyk aj v modernej dobe...

V dnešnej modernej dobe nám zaviedli namiesto rádia Slovensko na stredných vlnách rádio Patria (1098 kHz) a to je maďarské vysielanie na oslovovanie najmä občanov maďarskej národnosti. Keďže tých u nás veľa nie je, rádio bolo už dlhšie vypnuté, až dnes som skúsil dlhé vlny a ozval sa mi starý dobrý Český rozhlas...

Na frekvencii 270 kHz vysielajú z Uherského Hradiště s výkonom 650 kW. Započúval som sa teda do českého Rádiožurnálu, čím žije Česko. Bolo to ako návrat do starých čias ČSFR. Česko práve žije dohodou o radare, ktorú dnes podpísali. Vraj sa Riceová vyjadrila, že aj keby v Poľsku rakety neboli, radar aj tak prispeje k bezpečnosti sveta...

Nechcem o ničom polemizovať, lebo v mierovom svete sa bojuje a víťazí na poli ekonomiky a Európa ešte svoj raketový dáždnik nemá, tak je tu príležitosť byť prvý na trhu pre druhú stranu, len sa treba uchytiť a získať lokalizačnú výhodu. Strašne budem zvedavý, keď to s Poľskom nevyjde, kde tie rakety nakoniec postavia, že by na Oremovom laze?

Za všetko môžu kravy (a my)

Odkedy čítam blogy, nekupujem noviny, menej pozerám televízne spravodajstvo ale paradoxne mám lepší prehľad o tom, čo sa deje u nás a vo svete. Ale nie len blogy sú zdrojom môjho poznania, sú tu aj iné mediálne stránky internetu.

Napríklad, na mediálne.sk som sa práve dočítal, že Rusko musel svoju Markízu predať Američanom, aby ju zachránil pred zánikom... Vraj to bolo dielo vtedajšieho predsedu vlády, u ktorého bol Rusko v nemilosti... Zaujímavá správa pre nás, čo si to trochu pamätáme a mnohé to vysvetľuje...

Ešte zaujímavejšia je správa o príčinách globálneho otepľovania... Na štyroch obyvateľov planéty vraj pripadá jedna krava a to je dosť. Na každý zamilovaný pár teda pripadne pol kravy (alebo vola, či býka) a pre kompletnú rodinu s dvomi deťmi je treba na farme kŕmiť celú kravu...

Baktérie, ktoré rozkladajú celulózu v žalúdku hovädzieho dobytka, premieňajú 3 až 10% váhy krmiva na metán, ktorý vychádza z hoviadka na jeho druhom konci (to je ten koniec pod chvostom) a takto naše kravy pridávajú do atmosféry takmer 100 miliónov ton metánu ročne, čo stačí na to, aby tým vzrastala teplota planéty (zdroj: ekoškola).

Poľnohospodárske farmy vraj produkujú viac skleníkových plynov ako autá. To mi teda padol kameň zo srdca, lebo už som chcel prestať cestovať autom, aby som zachránil planétu Zem... Dobrá správa je, že nemeckí vedci už vynašli tabletku proti prdeniu kráv... Kravy tak lepšie využijú potravu ponechajú si svoj metán a ešte z neho vyprodukujú aj viac mlieka... (zdroj: sme.sk)

Vŕta mi však hlavou, čo s nami, čo s ľuďmi... Myslím, že ja som na tom ešte celkom dobre, lebo som mäsožravec, teda nie som bylinožravý prežúvavec, aj keď neodmietam ani dobrú fazuľovú polievku a iné zeleninové dobroty ako energetický zdroj.

Možno by som mal na svoj metán tiež používať nejakú tabletku, ale čo potom s tým prebytkom mlieka? Alebo by som mohol metán vystupujúci z druhého konca spaľovať priamo u zdroja a tak, aspoň v zime, znižovať spotrebu tepla na vykurovanie... Možno by som sa mal informovať u vegetariánov, ako to oni riešia...

.

Koniec sveta?

V Nových Zámkoch nakúpili autobusy vyššie o 30 cm ako je podjazdná výška troch mostov vedúcich z mesta...

V Pastovciach udrel blesk do kostolnej veže, veža spadla a zbúrala kostol...

Túžba, z očí do očí

Čítal som nedávno, že mladí ľudia vo väčšine uprednostňujú priame spoločenské kontakty pred internetovou anonymitou... Nebola to až taká výrazná štatistická prevaha, ale aj tak je to potešiteľné, že mládež je ľudsky zdravá a neprestáva hľadať svoje reálne spoločenské kontakty...

Ak by som sa mal posudzovať podľa tohoto kritéria, patrím stále k mládeži, tiež uprednostňujem, ak sa to dá, živý rozhovor pred anonymným internetovým kontaktom. Človek zoči voči človeku hneď vie s kým má tú česť či v dobrom alebo v zlom.

Možno je divné takéto uvažovanie práve tu, kde píšem do prázdna. V nemom rozhovore sa pozerám do neviditeľných očí "v spleti siete končiacich" a spomínam na jednu filmovú premiéru v Bratislave. Bola to veľká slávnosť, československá premiéra filmu Vojtecha Jasného "Touha" v Bratislave, v hlavnej úlohe Jana Brejchová.

Jana, mladá a krásna bola osobne prítomná na scéne a v kultúrnom programe zaznela okrem iného aj báseň Jiřího Wolkra "Balada o očích topičových" v podaní (mne) neznámeho umelca, ktorý svojim mohutným hlasom a podotýkam, že bez mikrofónu navždy zapísal do mojej pamäti slová básne:

"Antoníne, topiči elektrárenský,
do kotle přilož!"

Antonín dnes, jak před lety dvaceti pěti,
železnou lopatou otvírá pec,
plameny rudé ztad syčí a letí,
ohnivá výheň a mládenec
Antonín rukama, jež nad oheň ztuhly,
přikládá plnou lopatu uhlí,
a že jen z člověka světlo se rodí,
tak za uhlím vždycky kus očí svých hodí
a oči ty jasné a modré jak květiny
v praméncích drátů nad městem plují,
v kavárnách, v divadlech, nejraděj nad stolem rodiny
v radostná světla se rozsvěcují.

...

Veľká chyba

Netrvám vždy na bezpodmienečnom dodržiavaní pravidiel a poriadku, lebo tak by bol život dosť "zošnurovaný", ale teraz sa mi to vypomstilo. Mám jednu špeciálnu šálku na kávu, z ktorej mi ten nápoj najlepšie chutí a tiež som si na kávu z nej zvykol.

Nedávno som sa však potreboval trochu vypotiť, chytala ma akási viróza, tak som usúdil, že k tomu mi najlepšie dopomôže šálka dobrého zeleného čaju s medom. Aj pomohla, ale porušil som pri tom tradíciu - zaužívaný poriadok - z pohodlnosti som si urobil čaj do mojej veľkej kávovej šálky.

To bola tá veľká chyba, ktorú som urobil, teraz sa neviem zbaviť hnedého pásu vnútri šálky, tam kde sa pred časom kolísala hladina zeleného čaju... Neviem čo s tým. Sľubujem, že už budem poriadny, len mi poraďte ako sa zbaviť hnedého čajového pásu v kávovej šálke...