Kam sme došli

Kto to vie? Pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou, ale natrápi sa pri tom. Nenávisť necháme bokom, s pravdou príliš nesúvisí. Pravda je vďačnou témou úvah, ale písať o pravde ešte neznamená písať pravdu. Zdá sa, že hranica medzi pravdou a "nepravdou" nie je nijako výrazná. Niekedy lož bije do očí a pravda sedí zastrčená v kúte. Ak si uvedomíme, že aj zamlčanie pravdy možno v istých súvislostiach považovať za lož, tak je orientácia v pravde ešte zložitejšia. Hlavne v politike.

Psychologička Zuzana Podkonická sa v diskusiu na TV JOJ (34:20 min.) vyjadrila, že každý z nás klame 10 až 200 krát denne. Ešte som svoje denné klamstvá nepočítal, ale pri takej frekvencii blogovania sa iste nemusím hanbiť :). Hrozivé je to číslo, ale vraj najčastejšie klameme s dobrým úmyslom. Ešte že tak, že rozhodujúci je úmysel. A čo dôsledky lží? Sú oblasti, kde sa čistá pravda ani nepredpokladá, napríklad v tej politike. Možno ani nejde o pravdu či lož, možno ide len o to, že omylom považujeme sľuby a chvastúnstvo za vyslovenie pravdy. 

Faktom je, že v spoločenskom živote, teda v politike, sa vždy klamalo (aj pretvárka je istý druh klamstva), klame sa a asi aj bude, lebo moc je veľká čarodejka. Aj dobré úmysly a dobré predsavzatia možno po čase kategorizovať ako vedomé, či nevedomé klamstvo. Alebo proste ako omyl, zlé zadanie, nesprávne vstupné informácie, nedokonalá analýza a závery, či neschopnosť zastávať danú funkciu. To sa dá vidieť v politike často. Iná situácia je v osobných a partnerských vzťahoch. Tam ide o viac.

Závislosť

Ak sa človeku nedostáva niečo, na čo si zvykol na čom je nejakým spôsobom závislý, pociťuje to ako nepohodu a nespravodlivosť. Nerád ostávam v takomto stave dlhšie, lebo mám pocit, že mi čosi dôležité uniká pomedzi prsty. Chýba mi to.

Existujú rôzne náhražky, no tie nie sú rovnocenné originálu. Pred časom som kdesi (tu na okraji sveta) napísal, že život možno naplniť žitím, alebo čítaním kníh. Nie je to pravda, aspoň nie celá. Kniha je len slabou náhražkou života.

Podstatnou esenciou života je HUDBA. Hudba je nenahraditeľná pre naše zdravie, je  duševným vitamínom "C". Ak chýba dlhší čas, objavujú sa abstinenčné príznaky. Duša stráca imunitu. Bez hudby si človek často ani nezaslzí dojatím a dojatie je duševným adrenalínom.

Amerika je unavená

Rád píšem o svojich dojmoch z filmov. Ešte radšej píšem o prvých dojmoch, ak sú. Občas píšem aj o svojich povrchných dojmoch. V každom prípade sú to moje vlastné dojmy, od nikoho si ich nepožičiavam. Ktovie, kam by som mal zaradiť dojmy zo včerajšieho prideľovania Oskarov? Sú prvé, ale tak trochu aj povrchné. Napriek tomu si z nich robím ďalekosiahle závery.

Vo filmovom priemysle som v poslednom desaťročí (možno viac) zaregistroval nadvládu dynamickej kamery nad klasikou. Tá istá bláznivá dynamičnosť sa objavuje aj v zostrihu scén. Divák má dojem, že svet sa skladá z kratučkých okamihov a že profesionálna stabilná kamera je "out". V móde je "kvázi" amatérska kamera. Áno, je to móda. Už to obletelo svet, tá vlna zanechala stopu aj na Slovensku a v Česku tiež.

Včerajšia "oscarová" slávnosť mi dáva nádej, že táto hlúpa módna vlna upadá. Filmári sa vrátia ku svojim koreňom, prestanú sa módne opičiť po dynamike kamery a strihu. Hádam objavia stabilnú a dokonale premyslenú kameru a hádam opäť dospejeme k tomu, že filmy budú robiť hlavne herci a nie len štáb okolo nich. Tvár herca (dobrého) je totiž to, čo vyjadruje dušu a svet ľudí.

Dobrým príkladom takého prístupu je pre mňa slovenský film "Dom".

Trikrát a dosť

Zásada "trikrát a dosť" zavedená v trestnom práve vyzerá na prvý pohľad dobre a dokonca aj spravodlivo. Na druhý pohľad, teda z opačného konca spoločnosti, by mohla navodzovať atmosféru, že až pri treťom opakovaní zločinu rovnakej kategórie ide o ošemetnú záležitosť s nedoziernymi následkami pre páchateľa. Iste to tak naozaj nie je, ale ten pohľad môže dávať páchateľom akýsi pocit odkladu "definitívy".

Nie som potenciálne postihnuteľný touto zásadou, ale aj tak mám k nej spomenutú výhradu. Podobnú zásadu však uplatňujem aj ja doma v kuchyni. Pri čistení starých zemiakov uchopím každý zemiak trikrát a dosť. Prvým krokom je vyrezanie klíčkov a hrubých viditeľných  kazov na povrchu nožom. Druhou fázou je očistenie povrchu škrabkou. Nakoniec nožom dočistím všetky drobnosti, opláchnem a rozkrájam do hrnca.

Zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by proti tomuto postupu "trikrát a dosť" protestoval. 

Večné istoty

Donedávna existovala jediná istota a tou bola nemenná a neprekročiteľná rýchlosť svetla.Vedci, túžiaci po nových objavoch, ju spochybnili. Dnes už ani to nie je isté, vraj išlo iba o chybné zapojenie káblov. Negácia negovanej istoty znamená jej návrat?

Kde už je Archimedes, čo žiadal iba pevný bod, aby mohol pohnúť planétou Zem? Iste netušil, že svetlo je niečo, čo okolo nás lieta rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu. Samozrejme iba vo vákuu a iste len cez deň, lebo v noci svetlo spí ako slnko. Žiarovky sa nepočítajú...

Sedíme a nestačíme sa čudovať, ako sa ohýbajú základné pravdy. Všetko je relatívne, aj "Homo erectus", čo sa zmenil na "Homo sapiens" už nie je to čo býval. Zliezli sme zo stromov a začali sme chodiť. Myslíme, teda si myslíme, že sme. A sedíme. Nielen v base, sedíme vždy a všade, pri každej príležitosti.

Vítame návštevu a prvé čo jej núkame: "Sadnite si, prosím". Často sedíme so založenými rukami a chodíme na rôzne "sedenia". Hádam iba niektoré recepcie, vďaka "švédskym" stolom sa konajú postojačky. Sedíme vo vlaku, v autobuse a najmä v aute. Tam asi najviac. Na koni sedia už iba výnimočne úspešní jedinci. Z výšky hľadia na svet pod nimi.   

Už teda nie sme "erectus", rôzne sa ukláňame a veľa spoločensky i nespoločensky sedíme. Mýlime sa, ak sa nazývame "Homo sapiens". Mýli sa aj Wikipedia keď píše, že Človek rozumný je jediný žijúci druh človeka, že ostatné druhy vyhynuli. Zdá sa však, že v detailnom pohľade sa "Človek rozumný" vyskytuje zriedkavejšie, ako by sa zdalo.

Budíček...

Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo.

Tak som to zložito uviedol, že som medzitým zabudol, o čom to malo byť. To je asi nedostatok nás mysliteľov, že máme veľa myšlienok a niekedy nevieme vybrať tú správnu v pravý čas. Včera som mal len dve myšlienky, tak bolo ľahké zaumieniť si, že "zajtra o nich napíšem". Dnes mám najmenej tri, len neviem o čom sú, lebo mi uniká prítomnosť do minulosti.

Kašlať na myšlienky, skúsim napísať niečo len tak, bezmyšlienkovite. Písať bez myšlienky je podobné, ako zverejniť fotografiu bez obsahu. Mohla by mať správnu kompozíciu, technickú úroveň, ale keď tam nie je nič čo by upútalo zrak, je to zlá fotka. A tu, keď chýba myšlienka, je to zlý text.

Najradšej píšem o knihách, lebo v nich je život a myslenie autora. Aj o ľuďoch v čakárni u lekára sa dobre píše. Niekedy je čas na pozorovanie až pridlhý, včera som bol podozrivo rýchlo vybavený. Až tak, že som sa slečny v červenom a s knihou od Chaima Potoka nestačil povypytovať na všetko, čo som chcel.

Našťastie som jej nestihol dať ani odkaz na tento blog, teda môžem smelo napísať, že bola celkom sympatická. Tá slečna. Včera boli všetci sympatickí. Aj doktorke som prezradil, po odbornom vyšetrení, že je sympatická. Nie tak priamo, ale širokým oblúkom. Že to správne pochopila, prezradil jej úsmev, aj úsmev ambulantnej sestry.

Odchádzam s myšlienkou, nabudúce si lepšie strážiť myšlienky.

Hore bez

Kedysi bývali okná plné muškátov. Vraj kvôli smradu, ktorý odháňa muchy a komáre. Iná doba prináša iné metódy, na oknách sa čoraz častejšie objavujú orchidey. Z hľadiska zápachu (sorry) si môžu podať ruky s muškátmi. Problém je len v tom, že orchidey sú vnútri a teda neplašia muchy, ale nás. Konkrétne mňa. Istým riešením by bolo, zabudnúť ich poliať. Alebo čakať, kým ich EU v rámci ekologickej normotvorby nezakáže? 

Nikdy nepíšem bez diakritiky, ak niekomu píšem. Ale vážim si aj seba, tak aj pre seba tak píšem. Výnimkou sú len e-maily Slovákom do neznámej cudziny a správy SMS. Tie už vôbec nemilujem, lebo to čo vyťukám do SMS za 5 minút, vybavím telefonicky za pol minúty. Tak načo sa trápiť, aj tak na SMS nezbohatnem.

Pre istotu a pre tie výnimočné prípady som si nainštaloval "stripovací" program. Odstráni diakritiku na šup. Škoda len, že to nevie aj naopak. Taký múdry program(átor) sa ešte nenarodil a to je škoda. Asi to bude preto, že pri písaní s diakritikou musí spisovateľ aj myslieť a to zatiaľ žiaden program nedokáže.   

Niekedy v "talku" napíšem niečo aj bez diakritiky. Keď chcem byť záhadný. Lebo pri texte bez príslušných dĺžňov a mäkčeňov, teda "hore bez", čitateľ nikdy nemá istotu, čo chcel básnik, alebo pragmatik povedať. Stáva sa aj opak, teda čitateľ číta opak toho, čo je napísané. Akosi naschvál tuší to, čo by nemal. Tento prípad "striptízu" by som mohol uzatvoriť konštatovaním, že "bezdiakritika" v slovenskom texte (ale aj v Česku určite) je prinajlepšom dvojzmyselná.

Polemický monológ s knihou

V predchádzajúcom článku som spomenul knihu Elisabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Písal som to v stave istého nadšenia zo štýlu, akým je kniha napísaná, teda aspoň jej prvá tretina. Dočítal som do polovice a ďalej som nevládal. 

Tá prvá časť ma priviedla k názoru, že človek rád preberá pri hodnotení diela štýl, akým je kniha napísaná. Tak by som teda mal písať, či rozprávať o tejto knihe. Ona "Píše ľahko, vzletne a plynulo, je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére". (To som napísal ja). To je stručne povedané a tak by som mal teraz písať aj ja - ľahko, vzletne a plynulo. No, nie je to také ľahké, ako sa zdá. Ale človek by rád...

V časti zážitkov z Indie sa pre môj vkus príliš rozširuje o meditáciách, o rôznych technikách, ako sa priblížiť k Bohu, aj keď ten je vlastne v nás. Tak sa to tam popisuje. Tam to pre mňa strácalo príťažlivosť, stránku za stránkou, lebo sa nechystám do žiadneho "ašrámu". Teraz trochu polemiky s Elisabeth Gilbertovou (voľná interpretácia):

- Ľudská myseľ je opičia, Myšlienky skáču z konára na konár.
(Niekedy naozaj)
- Človek je tým, na čo myslí.
(S tým by sa dalo teoreticky súhlasiť. Ak myslí napríklad na sex, je sexuálne príťažlivý?)
- Problémom myšlienok je to, že nikdy nie sme tam, kde práve sme.
(Iste, sme všade a nikde, pokiaľ nemeditujeme.)
- Skáčeme z minulosti do budúcnosti ale málokedy visíme v prítomnosti.
(Prítomnosť je pritom večná, je vždy! Ale stále iná.)

Prečo si hovoríme, keď navštívime krásne miesto, že sa tam chceme vrátiť, keď tam práve sme? Tiež zaujímavý myšlienkový zvrat z knihy.

Z kapitol o meditáciách ma zaujal názor, že práve meditácia je snaha o sústredenie myslenia na prítomnosť, zbaviť sa postranných myšlienok. Z toho mi vychádza (ak to preženiem), že vrcholným cieľom meditácie je nemyslieť, prestať skákať zo stromu na strom (ako opica) a ustrnúť v jednej prítomnosti. Mantra je teda nástroj na vedenie myšlienok v stále menších kruhoch, až na jej vrchole zastanú na jednom bode, teda na bode nemyslenia a podľa teórie mantry je to v bode na okraji "pobrežia božskosti".

Zdalo by sa, že to je teda stav podobný spánku, ale nie je to tak. Sny v spánku sú v duchovnom kontakte s telom, v ktorom sa tvoria. Nejde teda o žiaden dotyk s božskou nekonečnosťou.  

Asi by som si mohol povedať spolu s autorkou, že na meditáciu sa mi hodí citát z filmu Čeľuste: "Budeme potrebovať väčší čln". Keďže člny sú už raz a navždy rozdané, mantra asi ostane navždy mimo mňa.


Poznámka:

Nič z tohto polemického dialógu neberte vážne, nič to nie je, len voľne poletujúce myšlienky vyprovokované knihou Elisabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj.
_____________________________________
Film je vraj podobne rozpačitý ako kniha...
Alebo výstižný názov pre recenziu filmu: Nuda v Indii.

... dodatočne odporúčam túto najkrajšiu recenziu filmu.

Prerušený celibát

Práve dnes som sa rozhodol, na chvíľu prerušiť internetový celibát. Medzitým, v medzičase som sa vrhol na obcovanie s knihami. Sú plné dojmov a života, len ten skutočný nenahradia. Dočítal som Spasiteľa od Jo Nesba, detektívka každým "coulem", potom konečne svojho prvého Coelha: Víťaz je sám. Tiež detektívka, ale fakticky bez detektívov.

Autor sa viac rozširuje o filmovom festivale v Canes a popritom tam účinkuje zvláštny typ šialeného vraha. Tie opisy miesta festivalu boli celkom príjemné mojim spomienkam, ale príliš veľa detailov zo snaženia nádejných filmových hviezdičiek a zákulisia festivalu. 

Najnovšie som vzal do rúk babský román Elizabeth Gilbertovej: Jedz, modli sa a miluj. Nie je až taký babský, ale ten pohľad ženy na život je zaujímavý. Píše ľahko, vzletne a plynulo. A je to o svete, o cestovaní, o Bohu a samozrejme o umení a duchovnej sfére. Zatiaľ stále naozaj zaujímavo. Ešte neviem, ako skončí, ale verím jej. Verím životu v knihách aj mimo.

Moja prestávka sa končí, dopísania nabudúce.