Prezident republiky aktuálne

Nemajte obavy, nechcem písať o novom českom prezidentovi. Slobodne si vybrali z ponúkanej ponuky. Zvolili si skúseného politika, ktorého dobre poznajú. Druhá vec je, aké sú tie skúsenosti, ale sú čitateľné, čo je dôležité. Pre nás je dôležité, aby sa v budúcnosti vyjadroval o Slovensku krajšie ako doteraz. Myslím hlavne na popradské pivo a náš najmilší mienkotvorný denník. Slušnosť a diplomacia nadovšetko.

Začal som s tým, o čom som nechcel. Nechcem písať ani o našom súčasnom prezidentovi, to je vyššia moc, do ktorej radšej nič nehovorím. Ak dobre počítam, ďalšie voľby prezidenta budú na budúci rok, preto je čas zamýšľať sa nad novým prezidentom. Objavujú sa rôzne mená, ale bohužiaľ ma ani jedno zatiaľ neoslovilo pozitívne. Iveta Radičová správne a niekoľkokrát povedala nie. Na to sa síce nemožno spoliehať, ale predpoklad je taký.

Ján Čarnogurský už začal zbierať podpisy na svoju kandidatúru, to bude určite silný kandidát, ale ja mu nedávam veľké šance. Sme totiž dosť zaťažení na minulosť. V dielni KDH inak nevidím žiadneho prezidentsky vhodného kandidáta. Z hľadiska vystupovania by mi sedel  Pavol Hrušovský, lebo si myslím, že prezident by mal mať v prvom rade vážny výraz tváre a nemal by byť vo svojom prejave humorista. Preto nepočítam ani s Františkom Mikloškom. Problematické je naviazanie na ideológiu a s tým spojené jednoznačné postoje. Róbert Fico je naopak, príliš vážny na takú funkciu.

Myslím si, že najlepšie by bolo pri príležitosti prezidentovania zabudnúť na všetky naše hlavné politické strany a ich protagonistov, aj na všetky politické strany výťahového typu a na všetkých "starých" osvedčených politikov. Najlepšie by bolo nájsť kandidáta kdekoľvek, rozvážneho a múdreho. Ešte lepšie by bolo, keby taký na seba upozornil verejnosť svojou rozvážnou múdrosťou sám. Lebo niekoho niekam nútiť nie je fér a ani to neprináša požadovaný efekt. Mám jeden taký návrh, celkom solídny a zdôvodniteľný... Nejde o moju osobu, aj keď som rozvážny a tak podobne.

Keby nebol Boris Filan tak trochu a niekedy aj viac, humoristom, jeho vyjadrovacie schopnosti sú sympatické, aj postava. Trochu riziková pre taký úrad je jeho prostorekosť a priamosť. Preto radšej a teraz celkom vážne navrhujem za kandidáta na prezidenta Milana Kňažka. Milan Kňažko je mladší ako Ivan Gašparovič, má bohaté herecké, ale aj politické skúsenosti, videl našu spoločnosť z oboch strán, bol symbolom "novembra", spolupracoval s Václavom Havlom aj s Vladimírom Mečiarom, dokonca bol chvíľu aj ministrom zahraničných vecí.

Všetko sú to dobré skúsenosti pre zodpovedného politika. Jeho názory prešli pozitívnou premenou času bez príklonu k politickým ideológiám. Má môj hlas.


 

Čevabčiči

Všední dny tak jak jdou za sebou po řadě,
pusté a prázdné jsou v nejlepším případě...
nejhorší je neděle.

Nesťažujem sa, len mám rád túto pieseň Hany Hegerovej. Včera bola sobota a zajtra si budem spievať "Včera nedele byla..." V sobotu som počúval starého známeho Borisa (12. minúta) ako desať minút opisoval niečo malé, skoro ako šúľanec, ale čo má tisíc rôznych chutí. Také obyčajné čevabčiči , až mi tiekli sliny a nás čakali na obed šišky. Trochu to vylepšovala výborná krúpová polievka. Ono je to tak, jar a leto sa nedá ničím nahradiť. Každú sobotu chodím na trh, potom sa ľahko píšu sobotníky. 

Sobotník je odľahčovací žáner, slovo na nedeľu je už o poznanie vážnejšia vec. Na nedeľné slová som ešte nedorástol. Poučenia z biblie sú síce stále platné, ale múdrostí bolo aj okrem nej vyslovených aj napísaných strašne veľa. Škoda len, že každá múdrosť má rub aj líce a život je potom ešte zložitejší. Aj taká jednoduchá kulinárska vec ako čevabčiči na tisíc spôsobov je potom zložitá. Moja skúsenosť hovorí, že nie každé jedlo sa vždy podarí. Záleží aj na prílohách a spôsobe podania. Fantázia je dôležitá, už cítim tú vôňu a tisíc chutí!  

Slovom vážne

Dosť bolo vážnosti na tomto blogu, dosť bolo politiky a umenia v politike, či politiky v umení, dosť bolo aj vážnej hudby! Fíha, to posledné beriem späť, vážna hudba mi nevadí, ba práve naopak. Pri vážnej hudbe klasikov sa dobre myslí v mysli a niekedy aj v hlave. Práve včera som mal hlavu plnú klasiky, až som sa z toho zadychčal. Bolo to mojou chybou, lebo v snehovej kalamite treba na cestách použiť inú cestovnú kalkuláciu, ako v lete. Obzvlášť to platí pre Bratislavu.

V tejto sezóne (ne)šťastnej trinástky sa práve začali organové koncerty pod Pyramídou. To je dobré znamenie, aj keď ešte nestačili odhádzať sneh okolo pyramídy, už sa ide na vec. Ešte že je tá pyramída obrátená, inak by bolo viac snehu na odhadzovanie. Takže, ako hovorím, dobehli sme akurát presne na začiatok rozhlasového hlásenia stanice Devín o koncerte Christiana Schmitta z Nemecka.

Tu sa musím vrátiť k úvahám o organovej hudbe ako takej. Isteže som ju počul prvýkrát v našom kostole, ale vážne som ju začal vnímať až keď som si sám postavil malý organ pre vlastné neumelé improvizácie. Aj to prispelo k tomu, že teraz, keď som už pánom svojho času, som začal navštevovať koncerty skutočných majstrov.

Je potešujúce, že medzi našimi mladými organistami je aj niekoľko vynikajúcich žien. Z tých najznámejších môžem menovať Moniku Melcovú, Bernadettu Šuňavskú, Zuzanu Ferjenčíkovú. Teším sa aj na najbližší recitál pod Pyramídou, na Danielu Belancovú. Mužov sa neodvažujem menovať, hádam len z "klasikov" spomeniem:  Ferdinand Klinda, J.V. Michalko a potom aj Imrich Szabó. Z mladých Ľuboš Ihring, Peter Sochuľák a nezabudnuteľný Stanislav Šurín z koncertu so Slovenskou filharmóniou v Dóme.

Organová hudba musí mať niekoľko základných pilierov, jedným je samotný nástroj, druhým priestor, tretím skladateľ, jeho skladba a na vrchole tej pyramídy je interpret.

Z koncertných sál, či organov v Bratislave poznám "dôverne" sálu pod Pyramídou, Dóm sv. Martina a nový organ vo filharmónii. Okrem toho ešte poznám aj chrámové organy v Nitre u Piaristov, v Banskej Bystrici katedrálny kostol sv. Františka Xaverského a vo Zvolene kostol sv. Alžbety. Spočiatku bol mojou jednotkou organ pod Pyramídou, teraz sa rozhodujem medzi filharmóniou a Dómom sv. Martina, aj keď všetky považujem za vynikajúce nástroje a priestory, ale s istými počuteľnými odlišnosťami v maličkostiach. Zamyslieť sa nad tým, to dnes nie je mojim cieľom.

Sám seba považujem za náročnejšieho poslucháča organovej hudby, napriek tomu bol Christian Schmitt pre mňa novým poznaním. Jeho repertoár na tomto koncerte bol výnimočný, sústredený na (pre mňa) menej známe diela známych autorov. Odzneli diela Bartholdyho, Essla, Bacha, Vidora, Rotha a v závere oslňujúci Reger. Obecenstvo koncertnej sály bolo nadmieru spokojné a vyžiadalo si aj prídavok. Koncert bol vysielaný v priamom prenose na stanici RTVS Devín.

Pánisova identita

Ku každému článku sa snažím zvoliť priliehavú menovku, označenie, napríklad kultúrne, či filmové dojmy, zábava a podobne. Teraz som v rozpakoch, nič sa mi sem nehodí, aj keď som plný dojmov. Bohužiaľ sú takmer všetky negatívne. Vyšlo mi to tak, že som dnes videl film od Zuzany Piussy - Krehká identita. Pravdu povediac, vôbec to nebolo krehké, ale dosť tvrdé. Nechápem.

Nechápem názov, ktorý evokuje dojem, že ide o "slovenskú identitu". Nie je to pravda, je to o identite Stanislava Pánisa, okrajovej figúrky slovenského politického spektra minulosti. Celý film je o ňom, s ním a pre neho. Intímne nazeranie a načúvanie za chrbtom modliacich sa žien nesvedčí o dobrých úmysloch. Popravde, keby som premietal zostrih z hociktorého môjho dovolenkového videa, bolo by to filmársky rozhodne lepšie, preto ma tento film kvalitou sklamal.

O filmárskych kvalitách tohto "dokumentu na objednávku" ani nie je možné písať, lebo to v podstate nie je film, sú to surové zábery bez akejkoľvek filmárskej, či zvukovej kvality. A to nehovorím o obsahu, o zobrazení intimity náboženských aktov účinkujúcich systémom skrytej kamery. A toto je vydávané za "krehkú identitu". Pri troche súdnosti by hádam aj samotní účinkujúci tento film odmietli.

Jednu vec na tom filme však musím pochváliť a tou sú perfektné anglické titulky... To samo o sebe svedčí o klientele, ktorej bol zrejme tento film určený. Bohužiaľ, podáva veľmi pokrivený a nepravdivý obraz slovenskej identity. A podporil to slovenský audiovizuálny fond. Aj český... 

Inverzia

Inverzia je vo všeobecnosti obrat, zvrat, premena. Špeciálne v meteorológii ide o teplotnú inverziu, teda zvýšenie teploty vo väčších výškach oproti teplote v menších výškach. Dôsledkom toho sú aj nezvyklé optické javy v prírode. Na wikipédii existuje ešte niekoľko podružných definícií, ale definíciu spoločenskej inverzie tam nenájdete. K tejto úvahe o inverzii ma inšpiroval titulok v blogu Miroslavy Kernovej, že ministerka má problém s redaktorkou Markízy. Nie že by ma to prekvapilo, veď kto by nemal problém s Markízou?

Nielen Markíza, ale aj SME ma utvrdilo v tom, že u nás existuje aj spoločenská inverzia. V rozhovore na SME  Martin M. Šimečka píše, že "novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu". Znie to veľmi prirodzene a logicky. Ale tiež tvrdí, že "SME nehľadá pravdu, lebo ju pozná a písaním ju len potvrdzuje..."

Vedieť pravdu je veľmi ošemetné, lebo to môže spôsobiť, že človek ju prestane hľadať a ocitne sa v omyle. Tento stav by sa dal chápať ako istá spoločenská inverzia novinárskej práce a poslania. Zo zrkadla sa stáva kazateľ. Inak povedané, ak médiá robia politiku, politici sa cítia dotknutí, že im lezú do kapusty. Pravda potom trčí za dverami, nastáva inverzia. Dôsledkom je strata dôvery v médiá a zhovievavosť ľudí k osudu politikov.

Proti

Môj predchádzajúci článok mal stručný názov "ZA". Aby ste si nemysleli, že som zásadne za všetko, tentokrát som toto nazval PROTI. Dnes je "in" a "cool" protestovať, byť proti a niekedy aj "Proti všem" a proti všetkému. Frflať a nadávať, že za plotom u suseda je všetko lepšie a krajšie, len doma bieda. To je taká módna ľudská vlastnosť. Netvrdím, že len u nás je to tak, ale niekto vidí len našu domovinu ako to najhoršie, čo nás mohlo stretnúť.

Nečudujem sa istému televíznemu protagonistovi, čo kladie naivné otázky, že jeho odpovede v diskusii na jednej českej stanici o Slovensku a o našej súčasnosť boli tiež naivné. Táto situácia nie je však tak jednoznačná, ako sa na prvý pohľad zdá. Niekedy to vyzerá ako neustále pokusy o zmanipulovanie verejnej mienky a nabáda to k opatrnosti, či nebodaj ku konšpiračným úvahám. Nie celkom bez príčiny. Je známe, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou. Je tiež známe, že stokrát zamlčaná pravda je v skutočnosti lož.

Česi už dvíhajú svoje hlasy za nového prezidenta a aj my už začíname byť netrpezliví. V minulom článku som vyjadril svoju podporu najkrajšej kandidátke. Dnes keď už sranda končí, dávam svoj hlas Jánovi Fischerovi. Vo "Vtipe za stovku" odpovedal na otázku o korupcii tak perfektne, že ma presvedčil o pragmatickom prístupe k veci. Povedal niečo v tom zmysle, že tí čo najviac "bojujú" proti korupcii by si mali najprv pozametať pred vlastným prahom.V každom prípade si myslím, že keď je niekto prezident, malo by sa k nemu pristupovať ako k prezidentovi.

Týždeň tiež priniesol čosi podivné, čo sa vymyká zdravému rozumu. Chápem oslavu súčasného vedenia STV, ale tak nekriticky by sa nemalo pristupovať k tej "zázračnej" zmene. U nás je to tak, objektívny pohľad je neznámou veličinou, existuje len stranícke videnie. Raz napravo, druhýkrát naľavo. Nechce sa mi to rozvádzať, stačí si prečítať článok s otáznikom a zázrak je hotový. Objektívne nevidím v spravodajstve STV veľkú zmenu, hádam len v tom, že sa snažia zrýchliť reč...

Čo sa týka ostatných programov, to je na dlhý čas. Divákov je ľahko stratiť, ale ťažko sa vracajú späť. Našťastie tomu napomáhajú komerčné televízie svojimi "jóbovkami" namiesto novín. Ale držme im palce, aby bola STV aspoň tak dobrá ako ČT.  Nie som proti tomu.   

 

Za

"Volte pro naši zemi, volte mne!" Toto mi utkvelo v pamäti ako motto prezidentskej kampane v Česku. Náhodou som si nechal v pozadí tieto predvolebné reklamné šoty z ČT a zistil som, že reklama je furt len reklama. Úžasné. Hotové panoptikum ideálov. Proste zábavný program, až na to viacnásobné opakovanie. Kedysi som si myslel, že Miloš Zeman je najlepší český komik súčasnosti, dnes viem, že ich majú oveľa viac (my tiež, aby ste si nemysleli). Ťažká voľba by to bola pre mňa, našťastie som z tejto voľby vyradený. Keby však predsa, volil by som Janu Bobošíkovú, je najkrajšia a to je pri poštových známkach dobré kritérium.


:)

Na horný okraj

Konečne som sa zbavil ťažkých myšlienok z ťažkých vianočných jedál. Už opäť vidím jasnú budúcnosť ľudstva a samozrejme aj moju. Potešilo ma, že svet neskončil podľa Mayov, sme predsa len onakvejšia civilizácia. Už zase čítam zmysluplné reči na internete. Napríklad aj to, ako Daniel Hevier pranieruje negatívny jav kváriaci ľudskú spoločnosť, teda prázdne reči, paradoxne plné jedu, zlomyseľnosti a zloželaní... Ja nám želám len dobré a neteší ma značne rozšírený negativizmus v rečiach. Nuž ale, čo môžeme robiť s takýmto stádovým efektom? Len začať od seba, tak ako nám to radí pán prezident. Odteraz len plné reči a dobromyseľnosť so štipkou humoru a občasnou kritikou, ale bez znižovania vážnosti a ľudskej dôstojnosti, teda nenadávať. 

Čo bolo, to bolo

Teraz už iba spomíname. Na wabovinách som, v práve minulom roku, napísal 96 článkov. Prekvapuje ma to, lebo som mal skoro dvojmesačný výpadok z aktívnej činnosti. Na začiatku bola Novoročná úvaha, dosť málo podobná tejto, ale aj tak jej platnosť trvá naďalej. Tomu sa hovorí "trvalé hodnoty", alebo inak: klasika. Na ilustráciu, aby ste nemuseli klikať o rok späť, je tu malý výňatok z malej, rok starej úvahy:
     
       "... čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci."

Vo verejných vyjadreniach je vždy najdôležitejšia pravda a tá tam je ako vyšitá. Klamať by som si tu ani nedovolil... A to isté by mohli konštatovať všetky médiá. Nespočetné výnimky potvrdzujú toto pravidlo, lebo aj zamlčanie pravdy je často príznakom úmyselného klamstva. A vôbec, je dôležitá pravda alebo fakty?

V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť nový zdroj úvah a komentárov na našom internete, ktorý ma nedávno zaujal. Začal som ho sledovať, lebo niektorých autorov, ktorí tam píšu, poznám ešte z éry minulej. Napríklad Milana Markoviča a z novodobých "humoristických" postáv Rasťa Piška. Ale to sú len "hviezdy", ktoré priťahujú pozornosť. Píšu tam aj iní.

Píšem o "AM reporte" preto, že sa tam práve píše o "bulvarizácii" médií (taká sympaticky otrepaná téma), tak ako to vidí magazín Axess. Stručne asi toľko, že klesajúci dopyt po papierových novinách sa snažia vydavatelia zvýšiť "bulvarizáciou", čo však účinkuje len krátkodobo a paradoxne vedie k dlhodobej strate záujemcov o noviny.

Druhá myšlienka, ktorá ma v AM reporte zaujala je, že noviny z hľadiska správ strácajú zmysel, lebo píšu o tom, čo sa už aktuálne opísalo na internete (v televízii ukázalo). V novinách sa tak objavujú správy až s niekoľkohodinovým oneskorením. Budúcnosť teda majú, podľa Axess, hlavne "intelektuálnejšie" časopisy (dnes sú u nás aj tie značne zbulvarizované). Dobrá správa by to bola, ak dovtedy nezabudneme čítať.

Aj Pavol Múdry (šéf IPI na Slovensku - medzinárodný novinársky inštitút) hovorí, okrem iného, že najviac mu chýbajú v našich médiách žánre a vadí mu ich povrchné informovanie. Tiež si myslím, že spravodajstvo sa často mieša s komentárom. To má iste aj politický kontext, lebo ak sa niečo podáva ako správa a pritom je to v skutočnosti zaujatý (stranícky) komentár, je jasné, že ide o skrytú agitáciu.

V protiklade s článkom v AM reporte, Pavol Múdry tvrdí, že noviny sa u nás robia pre intelektuálov a nie pre bežného čitateľa. Veľmi zaujímavý článok, aj keď so všetkým nesúhlasím.

Vari by som už mohol prezradiť dnešnú pointu, ale neurobím to, lebo kde nič nie je, ani "google" neberie. Ale predsa sa dotknem istého otrepaného faktu, že na internetových spravodajských serveroch sa niektoré správy (väčšina "dôležitých") pohybujú ako loptička na ping-pongu. Ešte lepšie by bolo prirovnanie s hrou "3D Pinball", ktorá sa nedávno vrátila do "okien". Rozdiel oproti hre je výrazný, za ping-pongové správy čitateľ nič nedostane. Nuž, ale všetci chcú písať o tom istom, lebo svet je len jeden. Preto aj ja niekedy kompilujem (múdro som to povedal).

:)

Veľa šťastia pri čítaní v roku 2013!  Aj inde, aj všade. Len pri práci hýbte hlavne rozumom.

PF 2013