Mám, či nemám...

Zamilovaní niekedy používajú kvet margarétky, aby zistili, či ich ten jej, alebo tá jeho majú radi. Sú veci, ktoré máme radi aj keď práve nie sme zamilovaní. A sú tiež veci, ktoré nemáme radi. Za žiadnych okolností ich nemáme radi. Aby som nepísal do vetra, spomeniem niekoľko vecí, ktoré napríklad ja, nemám rád. Nemám rád, lepšie povedané, nemal som nikdy rád vojenskú disciplínu a vojenské poriadky. "Komínky" šatstva na nočnom stolíku, či naukladané veci v skrini, to mi nikdy nevoňalo.

Pochopiteľne, že som preto nemal rád rozkazy a nerád som ich aj vydával. Som asi muž "konsenzu", najradšej sa dohodnem, aj keby malo ísť o rozumný kompromis.

Tak hlboko som tu nechcel rozoberať svoju vlastnú podstatu, skôr len také maličkosti zo všedného života. Chcel som len povedať, napríklad, že nemám rád, keď sa v byte naukladajú kvetináče na okenný parapet. Možno to niekomu pripadá pekné, ale okno tým stráca svoju poctivú funkciu. Nevadia mi muškáty zvonka, či na balkóne. V dnešnej dobe sa však už namiesto muškátov "nosia" orchideje. Nie že by boli krajšie, ale sú módne, ale je fakt, že nemajú takú prenikavú vôňu ako muškáty.

Nemám rád tie umelé "smrady", ktoré niektorí precitlivelí jednotlivci rozprašujú po použití toalety. Namiesto prirodzenej "vône", ktorá sa aj tak rýchlo "vyparí" cez vetracie otvory, lebo metán je ľahší ako vzduch a snaží sa čím skôr vyletieť hore komínom. Tie "smrádečky" naopak, sú ťažšie ako vzduch, preto sa "rozplazia" po celom byte, kde vytrvalo otravujú prirodzenú klímu dosť dlho. Skutočne, je asi pravdivé tvrdenie jednej reklamy, že tieto prípravky neprekryjú zápach, ale ho nahradia. Za cenu otravy ovzdušia niečim iným.

Na dnes tých negatív bolo dosť. Nabudúce, niekedy možno napíšem aj niečo pozitívne, čo mám rád. Ak také niečo objavím :).   

Stalo sa

Aj na benzínovom čerpadle by sa niekedy dalo zbohatnúť. Včera som natankoval za 30 €, platil som 50 eurovou bankovkou. Milá pani, s nadmiernou nadváhou sa mi zadívala do očí a z 50 mi vydala 30 €. Podržal som v ruke ten výdavok a čakal som, čo bude. Nič. Tak som sa spýtal, či mám odísť, alebo to prepočíta? Zase nič. Tak som sa pozrel na účtenku a hovorím, že je tam 30 €. Až keď som to vyslovil, pokladníčka sa zbadala a 10 € si zobrala späť. Jej pocity som nedokázal odhadnúť, ale začervenanie to nebolo. Možno ma chcela obdarovať... Poctivec už ani na pumpe nezarobí.  

Poriadok musí byť

Tak nejako to je, náš život sa vždy riadi nejakým poriadkom. Aj na stole, či v počítači musíme mať čisto, aby sme sa v tom všetkom vyznali. Čo je to vlastne poriadok a čo je upratovanie? Poriadok, to je niečo, čo je v podstate proti prírode, ak si nemyslíme, že aj človek je súčasťou prírody. Ak spadáme pod pojem "príroda" aj my, je všetko čo robíme prirodzené. Či už ide o "neporiadok", alebo upratovanie. Pravdou je, že všetko v živote i v prírode má svoj poriadok. Dokonca aj katastrofy majú svoj predurčený scenár.

Na úvod iba toľko, teraz niečo o mojom "upratovaní". Najčastejšie upratujem v počítači. Pri aktívnom surfovaní často sťahujem rôzne programy a skúšam, či spĺňajú moje predstavy. Ak nie, idú bez milosti do koša. Po niekoľkých inštaláciách a odinštalovaniach je vhodné poupratovať. Na to mám zase niekoľko ďalších dobrých programov. A tak to ide dokola. Poriadok musí byť hlavne v dátovom archíve, kde sú  vlastné údaje a dáta (to najcennejšie). Texty, dokumenty, fotografie, videá, záložné kópie, aj zálohy vlastných blogov. Dosť široká agenda, ktorá zaberie hodne miesta.

Aby som sa v tom vyznal i po rokoch, (a nielen ja), musí v tom byť systém. Pod slovom systém tu myslím také usporiadanie, v ktorom sa dá čo najľahšie hľadať. Lebo celá človečia múdrosť je založená na porovnávaní a v modernej dobe aj na hľadaní. Preto sa stali vyhľadávače nosným systémom internetu. Darmo by tam niekde boli celé encyklopédie a vedomosti pridávané denne v miliónoch bytov, keby sme sa v tom nevedeli rýchlo orientovať. Nemalo by to tú správnu pointu a zmysel.

Ak sa nehodláme spoľahnúť na "dáta v oblakoch", musíme mať doma svoj vlastný archív. Taký malý domáci nedobytný sejf na jednotky a nuly. Lebo čo nám je vzácne, to si chránime. O poriadku a systéme usporiadania vecí na pracovnom stole sa už veľa popísalo existujú o tom aj (srandovné) vedecké štúdie. V praxi však vždy vychádzame z vlastných podmienok, zo svojho štýlu práce a osobných preferencií. A vychádzame aj zo svojej "pracovnej", či "zábavnej" náplne trávenia času pred monitorom. Kto má počítač len na hranie, nestará sa o poriadok.

Dobrý sen

Nie, nebojte sa, nebudem zase písať o sne, aj keď tento bol príjemný. Len som chcel, podľa zásad "feng shui", vykompenzovať zlý dojem zo "zlého sna" v minulom článku. So snami je to ako v živote, po zlom musí nutne nasledovať lepší. Nech robím, čo robím, zo sna sa vždy zobudím!

Zlý sen

Sny sú zvláštne, najmä keď sa nalepia na realitu. Tak mám rozčítanú knihu, v ktorej autorka opisuje svoje príhody z horskej turistiky. Zatiaľ som pri jej ťažkých začiatkoch, keď má nabalený ruksak, ktorý ani nevládze zdvihnúť zo zeme, ale nakoniec si ho navalí na chrbát a prekoná s ním 5 km v horskom teréne. Bolo mi ťažko, keď som to včera večer čítal, ale to nič nie je proti tomu, čo ma čakalo nad ránom v hroznom sne.

Poslali ma na pracovnú cestu do mesta vzdialeného len 5 km, ale pešo a s ruksakom, ktorý vážil najmenej 40 kg (skoro polovica mojej telesnosti). Šli sme traja, kolegovia naľahko a ja ten ruksak. Cesta viedla rozbahneným horským terénom, stále hore do kopca. Kolegovia sa mi, pochopiteľne, skoro stratili z dohľadu a na horskej lúke som mal problém, aby som nezablúdil. Nakoniec som došiel do cieľa. Bola to okresná nemocnica a moji dvaja kolegovia už rokovali s primárom oddelenia.

Nechcel som ich vyrušovať, tak som čakal na chodbe, kde bola jedna posteľ a v nej ležal iný bývalý kolega, vychudnutý a s divnými fúzami. Skoro som ho nespoznal. Povedal, že sa má dobre, ale to už asi myslel na to, že jeho trápenie sa čoskoro skončí... Aby som to uviedol na pravú mieru, tá moja rozčítaná kniha začína tým, ako autorke ochorela mama na rakovinu a v priebehu krátkej doby zomrela. Ani vo sne sa teda nič nedeje náhodne.

Nerád delím knihy na "mužské" a "ženské", ale tejto by som v tejto fáze dal ochotne prívlastok "ženský" román. Veru tak, napísala ho žena, je o žene, ktorá putuje sama divočinou, niečo ako románová autobiografia. Opisuje svoj ťažký život a svoje vážne rozhodnutia po smrti matky, rozvod, striedanie milencov len dvakrát za týždeň... A medzitým pričuchnutie k drogám. Proste iný svet za veľkou mlákou. Taký zlý sen, ktorý ale, dúfam, skončí oveľa lepšie.

Tú knihu nebudem menovať, lebo z nej mám prečítanú iba malú časť, dúfam, že sa to zlepší. Najkrajšie na tom je to, že to je vraj román o turistike. Musí byť, ale zatiaľ som s ňou prešiel len prvých 5 km s tým najťažším batohom na svete.

Rada na záver: Nečítajte ťažké knihy pred spaním...  

Podmienky leta

V priateľskom vzťahu si možno klásť podmienky, ale to skutočné je založené na niečom inom. Podobné je to aj s láskou. To ozajstné priateľstvo si nekladie podmienky - buď je, alebo nie je. Takže vlastne tu nemám o čom písať. Buď zmením titulok, alebo prestanem písať. Aj tak, najmenej dvaja ľudia z desiatich súdia, že moje články na tomto blogu sú zložité a nejasné. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Mne áno. Dnes to však prekračuje aj moje únosné medze, tak ako toto tropické leto. Nekladiem si podmienky pre život, beriem to, čo prináša. Niekomu to vyhovuje, inému nie. Z jedného uhla je to pokora, z iného slabosť. Čo je potom poznanie hraníc vlastných možností? Na všetko v živote je potrebná energia, paradoxne aj na "nič nerobenie". Aj leto, ak je také extrémne, si žiada svoje. Niektoré šance spáli a my ani nevieme prečo. 

Windows sa vypína

Vždy ma mrle žerú, keď sa nado mnou vypína windows (seven). (X-péčko bolo v tomto smere sympatickejšie). Pri vypínajúcej sa sedmičke som maličký ako mravček. Keď sa ONA tak dlho vypína nado mnou, ja mám už mnoho "bytov" v hlave pripravených na iné riešenia. Tá situácia mi vždy pripomenie Vatikán a jednu náboženskú pieseň: "V sedmobrežnom kruhu Ríma, kde sa Petra chrám vypína...". Je to tak, Petrov chrám sa naozaj vypína nad nami. Ale prečo windows? Nikdy nepochopím, čo vlastne robí ten nešťastný systém s mojim počítačom a to za mojim chrbtom, keď ja som už dávno skončil.

V škole nás učili, že rýchlosť prúdenia elektriny je rovnaká ako rýchlosť svetla vo vákuu, tak by to všetko, čo robí PC pri vypínaní, malo trvať iba chvíľu - šup sem, šup tam a je ticho. Chápem, že sa tam točí aj disková mechanika a hlavičky skáču z pozície na pozíciu, ale prečo, keď je všetkému koniec, ako som sám rozhodol? Veď už je "vsjo jásno", všetko skončené, treba len vypnúť zdroj. Záhadou mi je, čo tam vlastne robí?  Že by si zapisoval budúci bod obnovenia, pre prípad svojho vlastného zlyhania? Ej veru, nedôvera ku vlastným schopnostiam je zlá vec. Nakoniec, ten  bod obnovenia by si mal udržiavať priebežne. Či nie? (to je otázka pre autorov systému).

A ešte jedna poznámka k vlastníckym vzťahom. Od istého času sa ma pýta, textový (office) procesor, keď ho vypínam, či chcem, aby ten rozpracovaný súbor "dočasne" uložil na môj počítač. Ešte že tak, že počítač je môj... Možno aj ja som dočasný a môj počítač tiež. Len "cloud" je večný, ako to božské oko, čo vidí všetko okolo i v nás.