Okolnosti, kontext a dôsledky

"O pravde sa nediskutuje."

protiargument: "Pravda bez diskusie neexistuje."

 

"Umelá inteligencia vie všetko, čo sme kedy vedeli (napísali) my všetci."  Kde je teda pravda? Tam, kde je ticho, alebo tam kde sa diskutuje?  

 

"Ja vždy viem, kto je v letiskovej hale tajným agentom. Číta noviny." (V. Javorský) Pre novú dobu si musíme vyššie uvedené pozmeniť "Agenti síce čítajú, ale držia v ruke tablet (alebo mobil)". Kto by dnes čítal noviny, bol by podozrivý. To by sme však boli všetci tajní agenti (a nie sme?). Podobné je to aj s umelou inteligenciou, tá naša k tomu už dávno smerovala, lebo všetko, čo človek vymyslí, má kus jeho inteligencie, aj keď to funguje umelo. Keby umelá inteligencia nevznikla, museli by sme si ju teda vymyslieť. 

Nečudujme  sa, že je tu. Je to dôsledok dostupnej a fungujúcej (vymyslenej) technológie, ktorá predbehla doterajšie spoločenské, právne a iné princípy. Tie sa ťažšie vymýšľajú a ešte ťažšie realizujú. V technike a v technológii je to jasné, tu je plus, tam mínus, tam je akcia a tu reakcia... Otázkou je len to, čo s tou umelou jasnosťou? Ako žiť s vedomím, že je tu niečo (Niekto?), čo (Kto?) všetko vidí a sleduje (Veľký brat?) a za chvíľu bude všade, vo všetkom okolo nás a ovplyvňovať ovplyvniteľných, teda nás všetkých, lebo sme ľudia, nie nejakí umelí inteligenti.

"Umelá inteligencia musela zákonite vzniknúť ako dôsledok internetu." 

Takéto chápanie umelej inteligencie zďaleka nevystihuje celú šírku jej oblasti uplatnenia a záujmu jej tvorcov. Sú oblasti a je ich veľa, kde umelá inteligencia zvládne mnoho zložitých organizačných, či výrobných úloh (automatizácia v priemysle, personalizovaná medicína, dopravné riadiace systémy...). Len či nám vždy povie len pravdu, čistú pravdu ako pred súdom? Bude to mať zákonite dopad na ľudskú spoločnosť, s tým treba počítať, lebo sme "len ľudia". Ako na to, by nám možno mohla poradiť práve umelá inteligencia, ale nezabudnúť pritom tú na našu originálnu, ľudskú... 

Živé koncerty

Bol som na koncerte Mireille Mathieu v sále Incheby (veľká hala, sedenie na obyčajných stoličkách a Mireillle som počúval z jedného veľkého reproduktora), videl a počul som Zaz v priestoroch NTC (akustický tlak ma skoro uzemnil...) a nedávno, v trochu komornejšom prostredí kinosály, som zažil koncert Vojtu Nedvěda s kapelou (tiež tam niekde vzadu sedel zvukár...). Prečo ľudia chodia na živé koncerty? V istom zmysle to ani nie sú živé koncerty, lebo vždy je to spev a hudba reprodukovaná cez snímače, mikrofóny a mohutné reproduktorové súpravy. Hudba a spev sú vnášané do davu super výkonne, s príslušným skreslením aj keď účinkujúci sú naživo. Štúdiové nahrávky, to je vždy niečo iné.

Nedávno som sa rozprával s technikom istej kapely, aké má kvalitné "basáky", že mu ich všetci na koncertoch závidia. Je to tak, kto si chce vychutnať kvalitnú hudbu, ide na komorný koncert "unplugget" (odpojený od elektriny), alebo si pustí doma hudbu z CD. Na veľké koncerty sa chodí hlavne pre zážitky z podujatia a pre živý kontakt publika s hudobníkmi, či spevákmi. Kvalita reprodukcie je druhoradá. Napriek tomu, dobrý zvukár dokáže kapelu akusticky (ak chce) "vyrovnať" a vtesnať do daných priestorov. Lenže veľký priestor je tak nesúrodý, že je ťažké vyhovieť každému poslucháčovi. Nie vždy sa taký šikovný zvukár v pozadí za scénou nachádza. Potom trpia ušné bubienky aj vkus poslucháčov... 

Otázka pre ChatGPT (dnes je to v móde) ohľadom kvality reprodukcie zvuku na koncertoch spevákov a skupín vyprodukovala približne takúto odpoveď:

Hi-Fi (high fidelity) je o prirodzenej dynamike, na ktorú vplýva akustika priestoru (odrazy, dozvuky a rezonancie), ktorá skresľuje zvuk. Za tých okolnosť je veľmi ťažké dosiahnuť verné podanie. Sú v tom aj mixy a rôzne efekty. Živý mix obsahuje množstvo efektov (reverb, delay, autotune, backing tracky). Zväčša ide o estetickú voľbu, nie o „verné“ znenie. Speváci často používajú in-ear monitory, prednahraté vrstvy alebo dokonca playback, aby zneli konzistentne. Zvyšuje to „produkčnú kvalitu“, ale vzďaľuje sa to od autentického Hi-Fi. Cieľom je emocionálny zážitok, nie neutrálna reprodukcia. Hi-Fi teda nie je primárnou prioritou.

Je pochopiteľné, že veľké koncerty sa robia pre zvýšenie popularity speváka, či skupiny (teda aj pre podporu predaja ich nahrávok a samozrejme aj pre konkrétny finančný efekt a ľudia to berú, chodia na koncerty... Nieže by som to všetko nevedel, ale dôležité je, že AI (umelá inteligencia, ktorá vie všetko, lebo my spolu vieme všetko) nepriamo potvrdila, že ak chceme počuť kvalitnú reprodukciu hudby, hoci aj doma, potrebujeme kľud a pohodu, kvalitnú zvukovú reproduktorovú sústavu, prípadne aj dobrú spoločnosť. Ak chceme vidieť obľúbeného speváka, či kapelu, ideme na koncert. Je to vždy naše rozhodnutie a vieme, do čoho ideme. To je dôležité vedieť. 

Kvarky a antikvarky

Písať o umelej inteligencii na internete je už dnes skoro ako nosiť drevo do lesa. Umelá inteligencia začína žiť svojim vlastným (naprogramovaným) životom. V žiadnom okamihu by sme ale nemali zabúdať na to, že je to nástroj a nástrojom aj ostane. Záleží len na tom,  kto ho bude držať v rukách a čo s jeho pomocou urobí (nie čo urobí ona!)

Zaujímavé je, že aj umelá inteligencia je ženského rodu (aspoň gramaticky), takže kto sa má v nej vyznať? Toľko by hádam stačilo ako úvodné slovo  k úvodnému slovu (a nielen k nemu) septembrového časopisu Quark, ktorý má byť takou malou časticou (ako kvark) z 30 ročnej histórie tohto časopisu, tak toto číslo je aj o tom jubileu. 

Je sympatické, ak autorka uvádza, že informácie získala aj od umelej inteligencie a tie si (podľa nej) treba poriadne overiť, lebo umelá inteligencia rada halucinuje. (Halucinácie sú nepravé zmyslové vnemy, ktoré sa môžu zdať reálne, ale v skutočnosti vznikajú v centrálnom nervovom systéme jedinca. U umelej inteligencie zrejme vznikajú "halucinácie" nesprávnym posúdením relevancie nadmerného množstva dostupných informácií.) Vyjadrila presvedčenie, že v určitom smere umelá inteligencia ešte dlho nenahradí človeka z pohľadu ľudského chápania vecí a ich významu, nenahradí naše myslenie, spomienky či zmysel pre humor (podľa mňa nikdy). Preto ju logicky musíme brať stále ako stroj. 

Druhý významový styčný bod v "úvodnom slove" Quarku som našiel v súvislosti s mobilnými telefónmi, ako sa ich svet (a náš tiež) zmenil za posledných 30 rokov od "telefónov" typu tehlička, až po "smartfóny", ktoré sú síce aj na telefonovanie ale aj na mnoho iných vecí a  nosíme ich vo vrecku (všade) ako mobilnú kanceláriu a zábavné centrum (niekto viac a niekto menej užitočne). A kazia nám deti. Otázkou je, aká je a bude v mobiloch bezpečnosť našich vlastných dát (správy, fotky, názory a pod.), ale to je rovnaký problém ako u počítačov a tabletov. 

História vývinu mobilných telefónov je celkom zaujímavá. Kedysi sa rozprávali vtipy, o mobiloch, že vraj v Rusku majú najväčší mobil na svete, ale história sa oklamať nedá: Ruský mobilný telefón (1957) vážil iba 70 gramov a zmestil sa do dlane. Jeho predaj sa začal už v roku 1963 a mal dosah 30 kilometrov. Samozrejme, vývoj mobilov začal na opačnej svetovej strane, aby nedošlo k omylu. Môj prvý mobil Nokia 5110 ma potešil až v roku 2007, keď sme odhlásili pevnú linku, takže ešte nemá 30 ročné jubileum.

Ostávajú mi na klávesnici ešte antikvarky. Neviem čo s nimi, ale sa mi to páčilo, že ako všetko na svete má svoj protiklad - hmota antihmotu, dobro má zlo a tak musia mať aj kvarky svoje antikvarky.  Nepomýľte si ich s antikvariátom, alebo s akváriom...

Zo sféry mikrosveta

Mikrosvet je podľa mňa to čo vidím a cítim na vlastné oči, uši (a nos), teda skoro všetko v dotyku s realitou. Čo oči nevidia, to srdce nebolí, to vraj povedal Ján Amos Komenský. Ten výrok má aj niekoľko zaujímavých variácií. Vo všeobecnosti sú slová veľmi ohybné a do istej miery aj nejednoznačné. Ak pospájate slová do vety, ešte to nemusí byť presne to, čo nám vnukla myšlienka. Preto je lepší rozhovor z očí do očí (z úst do úst). V rozhovore možno vyslovené opraviť, vysvetliť, či odvolať, alebo upresniť ďalšími slovami. V písomnom prejave je to v aktuálnom čase skoro nemožné. 

Priateľstvá ľudí tiež patria do sféry mikrosveta každého z nás, ale majú aj zopár spoločných čŕt a vlastností. Nemám na mysli pravidlá sociálnych médií ako "facebook" a podobne, ale to čo sa šíri pri rozhovore ako fluidum z úst do úst. V nedávnom období "rúškovania" to preto bolo ťažšie... :)

Priateľstvu sa dávajú rôzne prívlastky a je rôzne definované, napríklad "skutočné", "pravé", "najlepší priateľ" (najčastejšie pes), falošné priateľstvo a podobne. Skúsil som to vyhľadať systémom UI na internete:

- Priateľstvom označujeme starostlivý, láskyplný, hravý a obvykle silný emocionálny vzťah.   

- Skutočný priateľ je viac ako kamarát či známy – je to takmer člen rodiny, psychológ i bútľavá vŕba v jednom. Nemôže existovať bez porozumenia.

- Vzťah priateľstva sa zvyčajne považuje za typ väzby s menším vplyvom na citový život ľudí...Vychádza z vôle každého účastníka. 

-  Pravý priateľ je priamy, vie sa prispôsobiť, venuje svoju pozornosť, dopraje bez závisti a poskytne priestor. Ak takého vo svojom živote máme, patríme k šťastným ľuďom. 

- Priateľstvom sa zaoberala aj Slovenská akadémia vied. Výskum, ktorý trval niekoľko rokov, dal jasnú odpoveď. Pre Slovákov je priateľstvo veľmi dôležité. Ruka v ruke sa s ním spájajú aj iné hodnoty.

- Už niekoľko rokov sú novým fenoménom sociálne siete. Výhodou je, že nám pomôžu nájsť priateľov z dávnych čias a zároveň vytvoriť virtuálne kamarátstvo s tými, ktorých sme dovtedy nepoznali. Psychologička Katarína Dobrovodská hovorí: „Sociálne siete môžu byť veľmi prospešné, ale aj veľmi deštrukčné".   

Dopočutia priatelia...

imprimatur

 

Inventúra v živote

 Napísala ARIA UI z prehliadača OPERA

Inventúra je slovo, ktoré v bežnom živote zvyčajne spájame s ekonomickým svetom a presným zrátaním tovaru v sklade. V živote človeka však má oveľa hlbší a osobnejší význam. Je to proces, ktorý sa odohráva v každom z nás, v tichých chvíľach, keď sa zastavíme a zamyslíme sa nad svojim životom, nad tým, čo sme dosiahli, čo sme stratili a čo nás ešte čaká. Je to čas na sebapoznanie, na konfrontáciu s vlastnými myšlienkami, pocitmi a činmi.

Inventúra je vlastne naše vnútorné bilancovanie. Ako keby sme si otvorili skrinku s našimi spomienkami, s našimi snami a sklamaniami, s našimi víťazstvami a prehrami. Prechádzame sa po tejto skrini, vyberáme jednotlivé položky a skúmame ich zblízka. Niektoré z nich nám vyvolajú úsmev na tvári, iné nám pripomenú bolestné chvíle, ktoré by sme najradšej zabudli. Ale aj tie najťažšie spomienky majú svoj význam. Učia nás, formujú nás a dávajú nám silu prekročiť ťažké obdobia.

V priebehu inventúry si uvedomujeme, že život je neustály pohyb, neustála zmena. To, čo bolo včera dôležité, dnes už nemusí byť. To, po čom sme kedysi túžili, dnes už možno považujeme za nepodstatné. Inventúra nám umožňuje prehodnotiť naše priority, naše ciele a naše sny. Možno zistíme, že sme sa v živote vydali na nesprávnu cestu, alebo že sme stratili zo zreteľa niečo dôležité. Ale práve toto uvedomenie nám môže otvoriť nové možnosti a smerovať nás k zmysluplnejšiemu životu.

Pre mňa je inventúra aj časom na vďačnosť. Vďačnosť za všetko dobré, čo sa mi v živote stalo, za ľudí, ktorí ma milujú a podporujú, za zdravie a za všetky malé radosti, ktoré mi život ponúka. Vďačnosť mi umožňuje vidieť svet v pozitívnom svetle a nájsť v ňom krásu aj v tých najbežnejších veciach.

Inventúra je proces, ktorý by sme si mali dopriať pravidelne. Nie je to niečo, čo sa robí len raz za život. Je to niečo, čo by sme mali robiť v pravidelných intervaloch, aby sme si udržiavali kontakt so sebou samými, s našimi pocitmi a s našimi snami. Je to proces, ktorý nám umožňuje rásť, učiť sa a žiť zmysluplnejší život.

Ak poznáte autora tohto textu, musíte mať zvláštny pocit, keď čítate:   

"Pre mňa je inventúra aj časom na vďačnosť."  

Ako si predstaviť tú osobu, ktorá to píše? A taký pocit budeme mať odteraz pri čítaní textov na internete a asi nielen tam. Ak bude UI písať prejavy politikom (a možno im ich už aj píše). Možno bude lepšie, tým, čo čítajú svoje texty z papiera, radšej neveriť, lebo cez nich nás môže ovládnuť UI. 

Na porovnanie uvádzam môj starý článok o inventúre v živote (recyklovaný v roku 2006), možno v ňom nájdete podobné myšlienkové pochody a možno trochu "človečiny" a možno ani nie:   

Zatvorené, inventúra. Takýto oznam občas visí na dverách zatvorenej predajne. Na inventúru v živote nie sú žiadne predpisy. Niekedy príde z ničoho nič, dvere sa zatvoria a my vonku nevieme, ako to skončí. Personál vnútri zatiaľ spočítava všetky pre a všetky proti. Má dať - dal, nedal...

Musí sa dosiahnuť rovnosť, vyváženosť. Musí sa vyčistiť stôl, aby život plynul ako predtým. Stopy a jazvy po prehrách, sa však odstrániť nedajú... Sú to znaky prehry, alebo trofeje po víťaznom boji. Aby naše inventúry dopadli dobre, musíme byť pripravení a rátať aj s neplánovanou inventúrou... Aj s tou záverečnou.