Okolnosti, kontext a dôsledky

"O pravde sa nediskutuje."

protiargument: "Pravda bez diskusie neexistuje."

 

"Umelá inteligencia vie všetko, čo sme kedy vedeli (napísali) my všetci."  Kde je teda pravda? Tam, kde je ticho, alebo tam kde sa diskutuje?  

 

"Ja vždy viem, kto je v letiskovej hale tajným agentom. Číta noviny." (V. Javorský) Pre novú dobu si musíme vyššie uvedené pozmeniť "Agenti síce čítajú, ale držia v ruke tablet (alebo mobil)". Kto by dnes čítal noviny, bol by podozrivý. To by sme však boli všetci tajní agenti (a nie sme?). Podobné je to aj s umelou inteligenciou, tá naša k tomu už dávno smerovala, lebo všetko, čo človek vymyslí, má kus jeho inteligencie, aj keď to funguje umelo. Keby umelá inteligencia nevznikla, museli by sme si ju teda vymyslieť. 

Nečudujme  sa, že je tu. Je to dôsledok dostupnej a fungujúcej (vymyslenej) technológie, ktorá predbehla doterajšie spoločenské, právne a iné princípy. Tie sa ťažšie vymýšľajú a ešte ťažšie realizujú. V technike a v technológii je to jasné, tu je plus, tam mínus, tam je akcia a tu reakcia... Otázkou je len to, čo s tou umelou jasnosťou? Ako žiť s vedomím, že je tu niečo (Niekto?), čo (Kto?) všetko vidí a sleduje (Veľký brat?) a za chvíľu bude všade, vo všetkom okolo nás a ovplyvňovať ovplyvniteľných, teda nás všetkých, lebo sme ľudia, nie nejakí umelí inteligenti.

"Umelá inteligencia musela zákonite vzniknúť ako dôsledok internetu." 

Takéto chápanie umelej inteligencie zďaleka nevystihuje celú šírku jej oblasti uplatnenia a záujmu jej tvorcov. Sú oblasti a je ich veľa, kde umelá inteligencia zvládne mnoho zložitých organizačných, či výrobných úloh (automatizácia v priemysle, personalizovaná medicína, dopravné riadiace systémy...). Len či nám vždy povie len pravdu, čistú pravdu ako pred súdom? Bude to mať zákonite dopad na ľudskú spoločnosť, s tým treba počítať, lebo sme "len ľudia". Ako na to, by nám možno mohla poradiť práve umelá inteligencia, ale nezabudnúť pritom tú na našu originálnu, ľudskú... 

Kvarky a antikvarky

Písať o umelej inteligencii na internete je už dnes skoro ako nosiť drevo do lesa. Umelá inteligencia začína žiť svojim vlastným (naprogramovaným) životom. V žiadnom okamihu by sme ale nemali zabúdať na to, že je to nástroj a nástrojom aj ostane. Záleží len na tom,  kto ho bude držať v rukách a čo s jeho pomocou urobí (nie čo urobí ona!)

Zaujímavé je, že aj umelá inteligencia je ženského rodu (aspoň gramaticky), takže kto sa má v nej vyznať? Toľko by hádam stačilo ako úvodné slovo  k úvodnému slovu (a nielen k nemu) septembrového časopisu Quark, ktorý má byť takou malou časticou (ako kvark) z 30 ročnej histórie tohto časopisu, tak toto číslo je aj o tom jubileu. 

Je sympatické, ak autorka uvádza, že informácie získala aj od umelej inteligencie a tie si (podľa nej) treba poriadne overiť, lebo umelá inteligencia rada halucinuje. (Halucinácie sú nepravé zmyslové vnemy, ktoré sa môžu zdať reálne, ale v skutočnosti vznikajú v centrálnom nervovom systéme jedinca. U umelej inteligencie zrejme vznikajú "halucinácie" nesprávnym posúdením relevancie nadmerného množstva dostupných informácií.) Vyjadrila presvedčenie, že v určitom smere umelá inteligencia ešte dlho nenahradí človeka z pohľadu ľudského chápania vecí a ich významu, nenahradí naše myslenie, spomienky či zmysel pre humor (podľa mňa nikdy). Preto ju logicky musíme brať stále ako stroj. 

Druhý významový styčný bod v "úvodnom slove" Quarku som našiel v súvislosti s mobilnými telefónmi, ako sa ich svet (a náš tiež) zmenil za posledných 30 rokov od "telefónov" typu tehlička, až po "smartfóny", ktoré sú síce aj na telefonovanie ale aj na mnoho iných vecí a  nosíme ich vo vrecku (všade) ako mobilnú kanceláriu a zábavné centrum (niekto viac a niekto menej užitočne). A kazia nám deti. Otázkou je, aká je a bude v mobiloch bezpečnosť našich vlastných dát (správy, fotky, názory a pod.), ale to je rovnaký problém ako u počítačov a tabletov. 

História vývinu mobilných telefónov je celkom zaujímavá. Kedysi sa rozprávali vtipy, o mobiloch, že vraj v Rusku majú najväčší mobil na svete, ale história sa oklamať nedá: Ruský mobilný telefón (1957) vážil iba 70 gramov a zmestil sa do dlane. Jeho predaj sa začal už v roku 1963 a mal dosah 30 kilometrov. Samozrejme, vývoj mobilov začal na opačnej svetovej strane, aby nedošlo k omylu. Môj prvý mobil Nokia 5110 ma potešil až v roku 2007, keď sme odhlásili pevnú linku, takže ešte nemá 30 ročné jubileum.

Ostávajú mi na klávesnici ešte antikvarky. Neviem čo s nimi, ale sa mi to páčilo, že ako všetko na svete má svoj protiklad - hmota antihmotu, dobro má zlo a tak musia mať aj kvarky svoje antikvarky.  Nepomýľte si ich s antikvariátom, alebo s akváriom...

Z čakárne

Dávno som nebol u lekára, tak si musím niečo o pacientoch z čakárne vymyslieť. 

... bolo to u lekára špecialistu, u ktorého sa čaká podľa potvrdenej objednávky. Moja čakacia lehota bola niečo vyše mesiaca, ale nebolo to nič akútne, tak v pohode som prežil. V pomerne priestornej čakárni som po príchode zaregistroval 5 pacientov predo mnou. Ako zvyčajne som sa začal zaoberať vnímaním čakajúcich a veru bolo to zaujímavé. 

Pomerne mladý pacient, športového vzhľadu v krátkych nohaviciach a s ruksakom na chrbte bol nervózny. Nesadol si, len chodil z miesta na miesto, krížom krážom ako na chodeckom tréningu, zrejme aby nevyšiel z formy. Prišiel na kontrolu. Len dvaja sme tam boli na objednávku a ja som mal byť prvý. Ostatných, ktorí prišli len na kontrolu vybavil lekár a sympatická sestrička asi za 30 minút. 

Začal som sledovať svoje alfa vlny, ale nedarilo sa mi, bál som sa, že zaspím. Keď sme ostali sami dvaja objednávkoví, začali sme konverzovať o svojich diagnózach. Tak sa to zvyčajne robí, pacienti si vymieňajú skúsenosti (a chvália sa, alebo sťažujú). V jednej diagnóze sme zistili zhodu, tak sme si povedali, ako to zvládame. Keďže išlo o problém s chodidlom, odporúčal som spávať v ponožkách. Tiež som sa o tom niekde na internete dočítal. 

Lekárom však nikdy nehovorte, že máte informácie z internetu, niektorí vás preto odmietnu. 

V družnom rozhovore mi moja spolu čakajúca prezradila, že má problém aj s prstami na ruke zapríčinený chemoterapiou. Vďaka Bohu, v tom sme sa diagnosticky nestretli. Vzápätí ma zavolali do ordinácie. 

Na záver, predsa len aj niečo z internetu, zo stránky "osel.cz". Je to o vedeckom výskume (so zapojením UI) o tzv. "zombie reflexe". Vedci odhalili, že:

"ľudský mozog aktivuje imunitné bunky prvej línie obrany, ktoré se hneď pustia do patogénov hlava nehlava, už aj vtedy, keď zbadáme nemocného človeka." 

Veru, oplatí sa chodiť k lekárom, tam najčastejšie (v čakárni) stretneme nemocného človeka... 

Len treba veriť, že UI sa nepomýlila a nie je to naopak.

 

 

Zotrvačnosti

Hovorí sa, že zvyk je železná košeľa, tak preto človek rád robí to, na čo si zvykol. Inšpiroval ma opäť úvodník, tentokrát z časopisu CHIP,  v ktorom sa zamýšľa šéfredaktor nad osudom a budúcnosťou počítačov, tak ako ich poznáme doma alebo v práci. Čo bude s počítačmi? Vraj to vypadá tak, že: 

"stojíme na prahu doby, keď počítač možno prestane znamenať "bednu" s Windows a klávesnicou". "Možno to bude zariadenie, ktoré nám porozumie, bude s nami viesť dialóg a pochopí kontext...  

Tu som sa zastavil a začal som sa obávať doby, keď počítač pochopí kontext... Inak povedané, ten "počítač", keď pochopí kontext, bude vedieť, možno lepšie a viac ako ja, čo chcem a kam smerujem... Nakoniec, možno k tomu nebude potrebovať ani mňa, lebo bude myslieť za mňa. Hrozná predstava, ako sci-fi podľa zle napísaného scenára.  

Možno to však ešte nie je tak horúce, umelá inteligencia je, napriek fantastickým predstavám stroj, ktorý bude potrebovať na svoj "život" kopu energie a keď jej nebude mať dosť, najprv zhlúpne a potom skončí na smetisku dejín. Opäť nastane na Zemi éra ľudí (ak to prežijú). 

Naučili sme sa žiť s počítačmi (niektorí nie) a vznikla akási závislosť, s ktorou chceme zo zotrvačnosti žiť ďalej. Je to skoro ako manželstvo, nemusí byť vydarené, ale ak vznikla závislosť, v zotrvačnosti v ňom chceme žiť ďalej.