Pán vedúci

Inovácia postihuje aj oblasť marketingu... Ešte donedávna ma potulní predavači na trhoviskách oslovovali "mladý pánko" , odteraz som "pán vedúci"...

- Pán vedúci kúpte si ďalekohľad.!
- Ďakujem, nechcem, už mám ďalekohľad...
- Tak si kúpte holiaci strojček...
- Nie, nie a bežím preč, lebo "pán predavač" začína byť neodbytný a ja sa začínam obávať o peňaženku.

Na mestskom trhu, na pešej zóne sa toho veľa premelie... Stánky predajcov, nastavané okolo celého námestia ponúkajú samé lákavé veci... Od handier, cez topánky, rôzne prístroje, proste všetko, čo dostanete na každom výpredaji v kultúrnych domoch... Len ceny sú vyššie, aby to malo šmrnc.

Bohato sú zastúpené lahôdky, poľské "krówky" (po 25) a rôzne turecké medy, to je pre mňa najväčšie lákadlo, ale odolávam, je pred obedom. Na druhom konci sa čapuje pivo, aj by som si dal, je poriadne dusno, ale tiež odolávam.

Odolávam, šetrím na zdravotné poistenie... Práve som bol priznať vlaňajší zárobok a to, čo mám zaplatiť ma vôbec neteší. Budem musieť častejšie navštevovať lekára, užívať viac liekov :). Nič s tým však nenarobím, keď to minulá vláda vymyslela a táto ešte nestihla, alebo nechce zmeniť... Radšej preč od politiky, tam sa totiž nič nerieši iba bohatnutie bohatých a zbohatnutie vplyvných a mocných..

Vrátil som sa domov, spokojný, že som odolal lákadlám. Na stole sa na mňa usmievajú dve malé fľaštičky, vraj liek (v návode je napísané, že to nie je liek, ani výživový doplnok...) jing-jang .... Japonský tradičný prostriedok, vyrobený v Nemecku... a na otázku, za koľko? počúvam odpoveď, že len za 1000...

Padám do mdlôb (fiktívnych) a vraciam sa do mesta kúpiť si kilo "krowiek". To je správny výživový doplnok.

Nech žije klíma

Život je niekedy pes. Nie že by som mal niečo proti psom, božechráň, naopak, niekedy majú oni niečo proti mne, ale keď sa človek cíti ako pes, alebo dokonca pod psa, to nie je ono. Zdá sa mi, že sa rozlúčim so svojim šéfom, ktorý mi aj tak nikdy neprirástol k srdcu. Nie že by ma naháňal do roboty, to bolo občas presne naopak, ja som ho naháňal, aby mi dal robotu...

Asi som ho nemal naháňať, lebo pri nástupe mal podmienku, aby som bol samostatný.... A čo je to za samostatného pracovníka, ktorý si samostatne nevie nájsť robotu a otravuje šéfa?

O pracovnom prostredí a ergonómii pracoviska s výpočtovou technikou som už čosi prezradil, to sa ma až tak netýkalo, až do nástupu predčasných letných horúčav... lebo. Lebo miestnosť je vybavená klimatizačnou jednotkou, ktorá je umiestnená presne tak, aby fúkala vietor na moju pracovnú pozíciu... Nehovorím, že mi niekto urobil naschvál, len som si pred pár mesiacmi sadol na nesprávnu stoličku v nesprávnej miestnosti...

Čím teplejšie je vonku, tým je tento problém vypuklejší, lebo máme kolegyňu, ktorá sedí pekne v závetrí ale trvá na tom, aby tam bol vietor a chlad. Ak je jednotka nastavená na 18°C, tak sa snaží fúkaný vzduch aspoň 16 - 17°C... Pritom vonku je práve 30°... Sedieť v tom prúde celý deň (teda aspoň niekoľko hodín) je zdraviu škodlivé, nielen podľa objektívnych zistení v rôznych štúdiách a odporúčaniach vychádzajúcich z praxe, ale aj podľa môjho subjektívneho pocitu nepohody...

Včera bolo tak chladno, že môj počítač dostal šok a program skolaboval... Dnes to postihlo mňa. O pol druhej som praštil enterom na logoff a shutdwn, buchol som dvermi a zmizol do príjemne vyhriateho auta (to trochu preháňam, ale po chvíli to bolo O.K. Teraz mám dilemu, či dám výpoveď ku koncu tohto týždňa, alebo až ku koncu mesiaca (mám rád okrúhle čísla...). Dovtedy budem sedieť za kompjútrom vo vetrovke a na tvár si zavesím ochranný nepriestrelný štít.

Nastavenie klimatizácie
Pre správne používanie klimatizačného zariadenia sa odporúča rešpektovať pár pravidiel. Nenastavovať rozdiel medzi vonkajším a vnútorným prostredím väčší ako 5, maximálne 7 stupňov, aby človek nebol vystavovaný prudkým zmenám pri prechode z jedného prostredia do druhého.

Škoda, že kolegynka (prípadne jej šéf) nečíta tie správne stránky na internete a tie správne blogy...

Ander a tí druhí

Správa, ktorá sa v občas objavuje na viacerých miestach webu a v reťazových mailoch:

"Výsledky štúdie ukazujú, že človek nečíta slová po písmenkách, ale vníma ho ako celok – stčaí, ak je pvré a posldené písemno slvoa na svojom meiste a osttané písemná môžu byť mirene rozházdané."

Je to naozaj tak, lebo vždy hľadáme veci podobné, aj medzi napísanými slovami hľadáme podobnosť s tým, čo poznáme, čo predpokladáme, čo nám plynie zo súvislostí. Toto pravidlo platí pri všetkých vizuálnych vnemoch človeka, nemusí to byť len písmo. Vždy, keď sa nám dostane niečo nové, neznáme do rúk, začíname to skúmať a pýtame sa:

- Čo je to?

Tá otázka spúšťa v našej vizuálnej pamäti databázu vecí na porovnávanie, hľadáme niečo, s čím by sme danú vec mohli porovnať, alebo stotožniť.

Málokto si uvedomuje, že presne to isté, čo ukazujú výsledky "štúdie" s čítaním slov, platí aj v oblasti porozumenia reči. Ak niekoho dlho poznáme, môže "brblať", môže "mlieť", alebo aj mierne koktať, nevadí, ľahko porozumieme jeho slovám, jeho reči aj keď bude hltať písmená, čo skoro všetci za istých okolností, v bežnej komunikácii aj robíme...

Rozumieme rečiam, známeho "hovorcu", lebo vieme, ako znejú jeho slová, automaticky tú "brblaninu" porovnávane s oficiálnym zvukom slov - v mozgu nám pracuje veľmi rýchly prekladateľ.. Stačí však, aby sa stretli dvaja neznámi ľudia, aby na seba začali hovoriť tak ako sú bežne zvyknutí, a je problém, nasledujú otázky ako:
- Môžeš mi to zopakovať? Hovor prosím, pomalšie... Čo hovoríš? ... Ale to iba spočiatku, kým si na svoje rozdielnosti nezvyknú. Mám kolegu, ktorému som v prvý deň na pracovisku skoro nič nerozumel, potom som musel byť dva dni v strehu, ale už mu rozumiem všetko, aj v jeho rýchlej bežnej reči (možno je na tom aj on podobne vo vzťahu ku mne... :).

Bežne sa ráno zdravíme ...bréráno.., namiesto dovidenia počujeme len ..denia.., namiesto ahoj iba ...hoj a vieme, koľko odbilo...

Tak podobne je to aj v porozumení medzi nárečiami, preto je dobré, keď ľudoví rozprávači z rôznych kútov Slovenska šíria medzi nami osvetu a učia nás zvukom ich reči z Mauacek, spod Tatier, či zo Šariša alebo ešte ďalej. Rozdielnych slov nie je až tak veľa, ale rozdielny je zvuk aj tých, ktoré poznáme.

Preto som mal (a mám) rád rozprávanie Strýca Marcina, či Andera z Košic a iných a rád počúvam aj Drišľakoviny...

..brývečer..

Slová...

Slová sú len slabou napodobeninou myšlienok...

Báseň, to sú rýmy, pred ktoré sa naskladajú myšlienky a emócie, alebo len ďalšie slová...
Moderná báseň - myšlienky, emócie, alebo len slová, ktoré sa sem tam okorenia rýmom, alebo aj nie...

Cez zdanlivo bezvýznamné chybičky a nepresnosti sa dá dospieť k obrovskému omylu...

Panoptikum čakárne

Čakárne lekárov sú miestom, kde pacienti zabíjajú čas a čas ubíja pacientov...

V polkruhovom amfiteátri z koženkových kresiel, práve v strede sedí dáma a jej priateľ, nemožno ich prehliadnuť, ich rozhovor je zrozumiteľný na celú čakáreň a tak sa všetci dozvedáme podrobnosti zo životopisu nevšednej krásavice.

Jasné a výrazné črty tváre, z ktorej vyžaruje kúzlo osobnosti, melírovaný účes ako svätožiara, čierne mihalnice (možno umelé) pekne vytvarované obočie, príjemná tvár, pod tým šedá blúzka s veľkým nápisom "25" vpravo (z môjho nenápadne opakovaného pohľadu...:). Muži zaťažení na čísla, ťažko odolajú...

Náhodne prechádza okolo kamarátka krásavice, prihovára sa jej dáma štíhla, v bielom odetá od hlavy po päty, v strede rezaná zvláštnym opaskom z niekoľkých prúdov povrázkov s navlečenými korálkami.

Z druhej strany vstáva mladé žieňa ako srnka, vypne sa na svojich podpätkoch, keď kráča v priliehavých pekne tvarovaných rifliach ku dverám ambulancie.. Za ňou opäť žena, stredná výška, plnoštíhla v trojštvrťových letných nohaviciach, za ňou "cupitá" jej dcéra, o hlavu vyššia s pásom rifľoviny okolo bedier namiesto sukne, inak ešte kde nič, tu nič..

Pred susednou ambulanciou sa zdvíha búrka o poradie, keď sestra vyjde von s hláškou:

- Kto je na rade? Nedajte sa predbehnúť..!

Tak sa múti kalná voda... A výsledok - dohadovanie o tom, kto prišiel skôr..? Skončilo to zrážkou pacienta a pacientky medzi dverami... Sestrička má náladu, pousmeje sa, nakoniec dáma víťazí. Ja sa zabávam. V našej sekcii čakárne je pokoj a mier, každý si pamätá každého, panuje tichý konsenzus.

Pokračuje prehliadka a aby to nebolo iba o ženách, sú tu aj chlapi...

Slušne oblečený mladý muž, inteligentný vzhľad, nohavice i košeľa z kvalitnej látky, na štíhlom vyšportovanom tele sedia perfektne (tak som aj ja kedysi vyzeral, až na tú kvalitu látok...). Výborný dojem, až do chvíle, keď sa aktívne zapája do dohadovania o svojom poradí... Sestra to svojou výzvou tak trochu domrvila.

Sprava prichádza ďalší mladý muž, fešák podľa všetkých príznakov, v belasom tričku s veľkým nápisom cez prsia ITALY, kráča ďalej krížom cez čakáreň, ako páv s vážnou tvárou a s mobilom na uchu..

Oproti mne si sadá športovec, ako by si práve odskočil z tenisu (možno áno).. Športová obuv s prevládajúcou sivou, biele ponožky (a mne žena stále hovorí, že biele sa nenosia... načo ich teda štrikujú?), oranžovo biele trenírky (alebo sú to kraťasy zo športového úboru), modré tričko.

Začínam z nudy rozmýšľať nad systémom, ktorý by tieto spory o poradie raz a navždy rozriešil.. Boli tu už všelijaké čísielká od liekových dílerov, ale iba dočasu, kým sa nepostrácali. Pravdu povediac, lekárov to asi príliš nezaujíma (malo by, ale asi nechcú hasiť, čo ich nepáli), je to vec medzi pacientmi.

Elektronické prihlasovanie pacientov s monitorom, na ktorom by bolo aktuálne poradie nevybavených zavrhujem, to by bolo príliš prehľadné a jednoduché, ale aj drahé a počítačová gramotnosť by asi nesadla na každého len tak z ničoho nič... Možno by bol dobrý systém, aký je zavedený na ústrednom katastri v Bratislave...

Môj aktuálny nápad je - očíslované kreslá v čakárni (veľké nezmazateľné čísla) a výzva pacientom, aby si sadali na voľné čísla podľa poradia príchodu. Postupne by sa posúvali z miesta na miesto, ako na páse... Jednoduché, lacné a prehľadné. Ak by si niekto sadol nesprávne, hneď by ho ostatní mohli umravniť.

Moja doktorka dnes nemá biely plášť, syndróm nebude.. O chvíľu sa presvedčím, dopisujem posledné slová poviedky o panoptiku jednej čakárne... Vedľa mňa si na záver sadá dáma s dvomi kopčekmi hore a s podobnou pneumatikou, akú mávam ja po zimnom spánku... Už som na rade, presadnem si bližšie ku dverám, aby ma nikto nepredbehol, ale hádať sa nebudem, nie som na to oblečený...


(Toto je pokus o opis postáv fiktívneho príbehu. Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná, osoby, aj ich konanie je vymyslené...)