Človek a ľudia

Rád by som trochu napravil zlý dojem z môjho predchádzajúceho povzdychnutia... Predsa sa mi podarilo na deň vypadnúť zo zabehaného kolotoča, podarilo sa mi stráviť pekný deň na plavárni, starostlivo stráženej sestrami červeného kríža...

Máčal som sa v horúcej vode, ktorá pálila na celom povrchu tela, potom v plaveckom bazéne, na chvíľu pod masážnymi tryskami, odtiaľ do perličkového kúpeľa a to všetko pod jednou strechou... Vonkajší bazén som striedal s relaxačným centrom, slnko s pohodou plnou ľudí, plnou krásnych dievčat a žien....

Ale nielen žien, na plavárni je každá nová tvár predmetom vzájomného záujmu, nenápadného skúmania, je to ako čítať z knihy života. Pán s okuliarmi, ponorený po krk do vody v horúcom bazéne má tvár skúseného lekára, ako ho vídame v ordináciách, keď vstane na vlastné nohy, je to človek, ktorý pre zodpovednú prácu zanedbával svoju telesnú schránku...

Na každej tvári, aj na zbytku tela sa na plavárni zračia stopy života... Tak mi napadá, ako je to na nudistických plážach, v kempoch tých, čo dlhodobo holdujú tej vášni, slniť sa bez odevu a aj spoločensky sa tak stýkať v podobe, akej nás Boh stvoril.? Možno si človek na všetko zvykne, možno prvé vzrušenie rýchlo pominie.

V malom rozsahu som to skúsil pri poslednej dovolenke pri mori, kde sa relatívne veľký počet žien slnilo hore bez. Uvedomil som si, že ženy tak strácajú svoju bežnú "plavkovú" uniformitu, že sa tak predstavujú trochu viac, ako osobnosti. Nebolo to nepríjemné, ženy každého veku tým v mojich očiach získali niečo naviac a nebolo to len vzrušenie z nových pohľadov...

Dali by sa o tom písať poviedky, aj o tom básniť... Tak ako v tvári je zapísaná životná skúsenosť človeka, tak aj jeho telo rozpráva príbehy o cestách, ktorými ho nohy niesli... Pri mori sme zvyčajne dlhší čas, ľudia sa spoznávajú, nadväzujú priateľstvá. Na horách je to iné, tam sa stretávajú ľudia na krátke momenty, na chvíľu sa k sebe otvoria, potom navždy odídu svojimi cestami.

24 hodín denne

Očakávané dni slastného ničnerobenia sa zatiaľ nedostavili... 24 hodín prázdnin denne sa transformovalo na niečo horšie, ako je práca - na rôzne organizačné a tomu podobné starosti pre 60 ľudí, ktorí majú na každú vec 60 rôznych názorov. Súčasťou blázninca je aj stavebne technický dozor nad niekoľko miliónovou stavbou, rozčuľovanie nad majstrovstvom majstrov...

Na ilustráciu len taká maličkosť, pokazil sa elektrický zámok, privolaní majstri v počte 5 ks skonštatovali, že to sa nedá opraviť, lebo vnútri sú v tom elektrónky.. a pred tými majú oni strach... Tie "elektrónky", to je v skutočnosti jeden obyčajný elektromagnet a zopár drobných mechanických elementov. Keby tá vec nebola v záruke, tak to opravím na počkanie...

Skrátka, tento spôsob leta mi príliš nevyhovuje, napriek ranným teplotám okolo 12°C sa už teším na dovolenku... A to je ďalšia akcia, ktorú treba tak trochu pripraviť. Lokalita je už známa, trasa cesty v podstate tiež, len ubytovanie treba zabezpečiť, alebo ísť na slepo... Nebude to k moru, tam by som rád, ale ako, keď sa mi nechce lietať?

Miesto, ani čas dovolenky dopredu neprezradím, ani dlhšia prestávka na blogu nemusí znamenať dovolenku :). Celkom prozaicky strácam v tomto zhone inšpiráciu.

Záhada vedomia

13. júna povedala Mária v diskusii: zaujímavé, ale čo povieš o vedomí človeka... pre mňa je to záhada... odkiaľ sa nabralo? a čo to vlastne je, vedomie???

Je to ťažká, aj keď zaujímavá otázka a akékoľvek laické odpovede na túto otázku v sebe skrývajú riziko nepochopenia... V matematike nás kedysi učili, že neznáme javy sa najlepšie skúmajú v ich extrémnych polohách. Extrémnou polohou popri vedení je nevedieť o sebe nič teda - bezvedomie, ale nie som istý, či v čase bezvedomia neprebiehajú nejaké myšlienkové procesy, ktoré sa neskôr objavia ako sny, vidiny, či videnia...

Z predchádzajúceho môže plynúť, že myslenie môže byť východiskom pre definovanie vedomia, keď myslím, tak som (alebo viem o sebe, že som)... myslím, teda som... aspoň v zmysle uvedomovania si seba samého, čo vyslovil francúzsky filozof a matematik René Descartes, známy aj ako Cartesius (1596-1650). Je to však len jeden z názorov o vedomí....

Možno som týmto celkom neuspokojil Máriinu zvedavosť, ona sa pýta aj: kde sa vzalo? Otázky, otázky... Zdá sa mi, že aj kladenie otázok je prejavom vedomia... Kto sa pýta, má vedomie o sebe, uvedomuje si svoje okolie, a uvedomuje si, alebo hľadá svoje miesto v ňom... Aj to je vedomie. Druhou stránkou otázok sú odpovede. Odpovedám si na otázky, teda sa vnímam, našiel som (nenašiel som) odpoveď, teda opäť som...

Naše vedomie začína už s príchodom osobnosti do sveta bytostí. Po narodení sa uvedomujeme stále viac, tak rýchlo, a tak ďaleko, ako sa učíme... Zvláštnou formou učenia je zabúdanie. Riadené zabúdanie je vlastne akýsi archívny a skartačný poriadok. Najprv si ten poriadok uvedomujeme, neskôr môže postupovať aj bez nášho vedomia... Ale to som už za hranicami vlastného poznania, tu končí moja úvaha o vedomí..... :)


Kto chce vedieť viac, ako je to naozaj (naozaj?), o vedomí, nech si ho vyGooooglíí........ hoci aj na Wikipedii:

Vedomie je komplexny pojem z psychológie a filozofie, kvantovej fyziky, kozmológie (antropický princíp), mystiky, umenia a vôbec všetkých oblastí existencie človeka ako takého. Patrí k zatiaľ nevyriešeným otvoreným otázkam a základným problémom ako v „materiálnom“ - (napríklad interakcia vedomia s hmotou pri pozorovaní merania v kvantovej mechanike), tak aj v „nemateriálnom“ (filozofickom, psychologickom, atď.) aspekte. Posledné štúdie naznačujú dokonca možnost existencie vlastného časopriestoru, energie a informačného poľa (holografická paradigma).

Nech žijú prázdniny

Dni plné všedností neprinášajú významné témy hodné zápisu na blog. Od včera som sa stal dobrovoľne nezamestnaným, napriek tomu som unavený, veď vyberať zemiaky je ťažšia práca ako len tak sedieť pri PC a hrať sa s kvalitným softvérom...

S pracoviskom aj s kolegami som sa rozlúčil v mieri, šéfovi som dal pusu (obrazne :) deň vopred, lebo si bral dovolenku. Možno sa ešte stretneme, až zadujú jesenné vetry. Teraz mám jedinú snahu, prežiť dva mesiace v pohode. Trochu mi plány narúša záhrada, v ktorej bude vrcholiť produkčné obdobie ... Prečo práve v lete?

Technicky som pripravený na nový fotoaparát, len riešim ešte malú dilemu vo výbere toho správneho, čo splní moje predstavy. Aké sú tie predstavy, o tom radšej pomlčím, vyjadrím sa až po kúpe, ktorú budem prezentovať ako správne rozhodnutie... :) Tak mi držte palce, aby to bola pravda...

Rozfúkané púpavy

Niekoľko dní som nepísal do wabovín, času nie je nazvyš a hlavne je naplnený udalosťami, ktoré začínajú mať spád smerom k letným prázdninám. Tie udalosti nie sú až také "dejinotvorné", v podstate je to práca a všetko čo s ňou súvisí, vrátane neskutočných horúčav, ktoré sú nepríjemné hlavne pri ceste domov, keď slnko praží najviac.

Na okolí už nesmelo začína žatva, vyšiel som aj ja do polí, zažiť atmosféru dozrievajúceho obilia. O niečo príjemnejšie bolo v parku, v neďalekom mestečku, kde majú rozpadávajúci sa kaštieľ, ešte nie celkom zrúcaninu, ktorý dokonca poskytuje domov, neviem, či útulný - bezdomovcom.

Bol som k nim pozvaný na návštevu, aby som ich odfotil, ako tam bývajú, lenže ja nie som investigatívny novinár a nepoznám miestne pomery, tak som radšej odmietol. Strach som nemal, ten "pán bezdomovec", ako sa predstavil, vyzeral celkom slušne. Obavy na mňa doľahli až dodatočne..

Poslednou zastávkou nedeľňajšej vychádzky do okolia aj do minulosti, bolo posedenie v záhradnej reštaurácii Kotva na brehu rieky, kde hrala živá kapela ako za starých čias. Staré pesničky, ako na želanie, pre nás pamätníkov... Nevadilo mi ani to, že občas skĺzli z notovej osnovy, ale vždy sa im podarilo do melódie vrátiť.

Mám rád takéto dedinské kapely, aj keď hrajú v malom meste. Jediné, čo mi trochu prekážalo, že nemajú cit (ako takmer všetky súčasné hudobné skupiny) pre silu akustického tlaku na blízko sediacich poslucháčov...

Púpavy, čo rástli blízko reprákov, už mali semienka odfúkané vetrom z membrán, a slnečnica za plotom skláňala svoju hlavu hlbšie ako býva v tomto kraji zvykom. Zdá sa mi, že zosilňovače, reproduktory a mikrofóny sa už dávno dostali do nesprávnych rúk...