Omladol som pri nej najmenej o 10 rokov. Je pekná, aj keď mnohé iné sú krajšie, ale na tejto sa mi páči jej jednoduchá krása, nenáročnosť prešpikovaná prvkami dokonalosti. Jej tvary sú rovnako príťažlivé, ako prísľuby, ktoré skrýva pod svojim povrchom.
Viem, že žiadna nie je dokonalá... Medzi dobré vlastnosti tejto mojej patrí mladícka dynamika, poslušnosť a snaha urobiť do bodky presne to, čo si želám. Dokonca niektoré moje želania, vykonáva lepšie, rýchlejšie a rafinovanejšie, ako by som si to urobil sám, bez jej premyslených postupov...
Trochu ma omamuje jej silná vôňa, ale akceptujem to, lebo je to vôňa mladosti, ktorá časom vyprchá. Je naozaj poslušná, ľahko sa dá ovládať a usmerňovať aj pri najrýchlejších pohyboch. Stačí sa jemne dotknúť niektorých citlivých bodov a ozve sa z nej hudba sfér. Obľúbil som si ju na prvý pohľad, dnes ráno...
Bohužiaľ nie je celkom moja, patrí inému, mojou je iba dočasne... Je to firemná Pežótka 206...
2007/10/15
2007/10/13
Pravda víťazí
Kúpil som si Pravdu a s ňou aj DVD "OMO - cesta do praveku".
Bol to vynikajúci nápad, výnimočne silný zážitok z dokumentárneho filmu Pavla Barabáša z plavby dravou Etiópskou riekou OMO, na okolí prales, bez spojenia s technickým svetom... Stretnutia s ľuďmi z kmeňov žijúcich v priamom spojení s prírodou, ako pred tisícročiami, vo svojom svete, z nášho pohľadu v praveku...
Bol som uchvátený hlavne výbornou kamerou, ktorá nepodľahla súčasným módnym trendom, bola absolútne pravdivá. Tak som ju vnímal. Na pozadí pokojných, aj dynamických záberov som obdivoval prácu kameramana v prostredí plnom možných zvratov a prekvapení.
Tento film mi pripomenul dávne doby cestovateľov Zigmunda a Haznelku a môžem konštatovať, že sa nič nezmenilo, stále sú na zemi miesta, kde akoby sa zastavil čas, ale nie život... Stále sú na svete ľudia, ktorých túžba po dobrodružstve vedie do neznámych kútov sveta...
Okolo rieky Omo žijú ľudia na úrovni svojich skromných každodenných potrieb, pracovať pre každodenné jedlo, každodenný úlovok a potom sa celkom prirodzene aj zabaviť spevom a rytmickým tancom. Majú svoje ideály krásy, často chodia úplne nahí.
Ale majú aj svoj svet bojov, vojen medzi kmeňmi... Nič sa v zásade nezmenilo po stáročia, len namiesto luku a šípov majú samopaly...
Som vďačný sám sebe za ten výborný nápad, kúpiť si Pravdu s DVD a nie iné noviny, som vďačný Pavlovi Barabášovi a jeho odvážnym cestovateľom, ktorí podstúpili dobrodružstvo v praveku sveta. Šesť odvážlivcov na rafte, odkázaných len na seba.
...
"Najlepší expedičný film" OMO - cesta do praveku
scenár, strih, réžia: Pavol Barabáš
kamera: Pavol Barabáš
hudba: Michal Ničík
Bol to vynikajúci nápad, výnimočne silný zážitok z dokumentárneho filmu Pavla Barabáša z plavby dravou Etiópskou riekou OMO, na okolí prales, bez spojenia s technickým svetom... Stretnutia s ľuďmi z kmeňov žijúcich v priamom spojení s prírodou, ako pred tisícročiami, vo svojom svete, z nášho pohľadu v praveku...
Bol som uchvátený hlavne výbornou kamerou, ktorá nepodľahla súčasným módnym trendom, bola absolútne pravdivá. Tak som ju vnímal. Na pozadí pokojných, aj dynamických záberov som obdivoval prácu kameramana v prostredí plnom možných zvratov a prekvapení.
Tento film mi pripomenul dávne doby cestovateľov Zigmunda a Haznelku a môžem konštatovať, že sa nič nezmenilo, stále sú na zemi miesta, kde akoby sa zastavil čas, ale nie život... Stále sú na svete ľudia, ktorých túžba po dobrodružstve vedie do neznámych kútov sveta...
Okolo rieky Omo žijú ľudia na úrovni svojich skromných každodenných potrieb, pracovať pre každodenné jedlo, každodenný úlovok a potom sa celkom prirodzene aj zabaviť spevom a rytmickým tancom. Majú svoje ideály krásy, často chodia úplne nahí.
Ale majú aj svoj svet bojov, vojen medzi kmeňmi... Nič sa v zásade nezmenilo po stáročia, len namiesto luku a šípov majú samopaly...
Som vďačný sám sebe za ten výborný nápad, kúpiť si Pravdu s DVD a nie iné noviny, som vďačný Pavlovi Barabášovi a jeho odvážnym cestovateľom, ktorí podstúpili dobrodružstvo v praveku sveta. Šesť odvážlivcov na rafte, odkázaných len na seba.
...
"Najlepší expedičný film" OMO - cesta do praveku
scenár, strih, réžia: Pavol Barabáš
kamera: Pavol Barabáš
hudba: Michal Ničík
2007/10/12
Dnes u mňa neprší
Ľudia sa často rozčuľujú nad chovaním iných, niekedy sa zdá, že oprávnene, inokedy je to na zváženie... Tak mi včera mladá (sympatická) suseda povedala: - Pán sused, neserte ma! Uznajte, že som nemohol voči dáme reagovať adekvátne, tak som sa na ňu iba usmial a ona zmiernila reč..
Celkom rád s touto susedou diskutujem, aj keď som v takom prípade v menšinovom postavení, lebo už som stratil niekdajšiu prax v skoku do reči... Som iste zvláštny človek, lebo málokto sa s ňou pustí do vážnej debaty. Problém je v tom, že z jej dlhého prejavu, s viacnásobne opakovaným motívom je treba vybrať racionálne jadro a to ostatné si nevšímať...
Nedávno ma v telefóne začala oslovovať "Môj zlatý..." (podotýkam, že nemáme spolu žiadne techtle-mechtle), až sa mi srdce rozbúšilo, ale nezaváhal som a hneď som jej to vrátil rovnakou mincou, čo ju trochu zarazilo, prezradila to krátka pauza v prúde slov, v ktorej si ten film pustila ešte raz a pochopila že nie sme z tej istej planéty...
Nezadržateľné prúdy slov mi v zásade nevadia, dokonca v ženských prúdoch sa niekedy nechám unášať vlastnou fantáziou a potom mám problém nadviazať niť... :) Vadí mi, ak sa tie vlny nekonečne opakujú, aj keď sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, toto viacnásobné omývanie tou istou vodou mi nepripadá očistné...
Taký pestrofarebný je náš život, každý má niečo za ušami, každý má inú povahu, schopnosti a talenty... Preto som ku každej odchýlke od normálu (čo je to normál?), od mojej predstavy (človek ako ja...) veľmi tolerantný... Dokonca až tak, že si hovorím - veď ľudská povaha je ako počasie... škoda sa rozčuľovať, že prší, páli slnko, alebo mrzne a sneží, to je vyššia moc...
Hlavné je, že každý deň (každý človek) je iný.
Celkom rád s touto susedou diskutujem, aj keď som v takom prípade v menšinovom postavení, lebo už som stratil niekdajšiu prax v skoku do reči... Som iste zvláštny človek, lebo málokto sa s ňou pustí do vážnej debaty. Problém je v tom, že z jej dlhého prejavu, s viacnásobne opakovaným motívom je treba vybrať racionálne jadro a to ostatné si nevšímať...
Nedávno ma v telefóne začala oslovovať "Môj zlatý..." (podotýkam, že nemáme spolu žiadne techtle-mechtle), až sa mi srdce rozbúšilo, ale nezaváhal som a hneď som jej to vrátil rovnakou mincou, čo ju trochu zarazilo, prezradila to krátka pauza v prúde slov, v ktorej si ten film pustila ešte raz a pochopila že nie sme z tej istej planéty...
Nezadržateľné prúdy slov mi v zásade nevadia, dokonca v ženských prúdoch sa niekedy nechám unášať vlastnou fantáziou a potom mám problém nadviazať niť... :) Vadí mi, ak sa tie vlny nekonečne opakujú, aj keď sa hovorí, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, toto viacnásobné omývanie tou istou vodou mi nepripadá očistné...
Taký pestrofarebný je náš život, každý má niečo za ušami, každý má inú povahu, schopnosti a talenty... Preto som ku každej odchýlke od normálu (čo je to normál?), od mojej predstavy (človek ako ja...) veľmi tolerantný... Dokonca až tak, že si hovorím - veď ľudská povaha je ako počasie... škoda sa rozčuľovať, že prší, páli slnko, alebo mrzne a sneží, to je vyššia moc...
Hlavné je, že každý deň (každý človek) je iný.
2007/10/11
Zrod vegetariána
Aj veľké rozhodnutia sú niekedy úžasne jednoduché a ľahké, tak som sa dnes rozhodol stať sa vegetariánom. Ako hovorím, bolo to veľmi ľahké, lebo na obed (aj na večeru) som mal také dobre vypražené chutnučké fašírky z bravčového mäsa a k tomu dobre pomastené varené zemiaky s petržlenovou vňaťou ozdobené.
Čo vám budem hovoriť, jednoducho pochúťka... K večeri ešte pribudla navrch štrúdľa v dvoch variantoch - jedna jablkovo-orechová, druhá hruškovo-maková. Niet lepšieho klinca po fašírke ako dobre naplnený závin a keď je človek tak dobre napapaný, začne vymýšľať hlúposti, až kým ho nepremôže únava z dobre urobeného jedla.
Kým som zdriemol, povedal som si, že takto to ďalej nejde, predsa len treba prejsť na racionálnu výživu, lebo nech je fašírka akokoľvek chutná, je to len kus mletého opáleného mäsa a to vraj nie je zdravé. Ja už som taký, keď som dobre najedený, aj hladovku by som držal, pravda, len kým znovu nevyhladnem.
Tak sa vo mne v tejto chvíli zrodil vegetarián... No veď uvidíme, ako dlho mu to vydrží... už mám aj zajtrajšie raňajky naplánované - ako prasiatko - kukuričné vložky (asi malo byť vločky...) s čokoládovou príchuťou nasypané do smotanového jogurtu... už sa teším na ráno... len neviem, ako prespím túto noc naplnenú fašírkami.
Čo vám budem hovoriť, jednoducho pochúťka... K večeri ešte pribudla navrch štrúdľa v dvoch variantoch - jedna jablkovo-orechová, druhá hruškovo-maková. Niet lepšieho klinca po fašírke ako dobre naplnený závin a keď je človek tak dobre napapaný, začne vymýšľať hlúposti, až kým ho nepremôže únava z dobre urobeného jedla.
Kým som zdriemol, povedal som si, že takto to ďalej nejde, predsa len treba prejsť na racionálnu výživu, lebo nech je fašírka akokoľvek chutná, je to len kus mletého opáleného mäsa a to vraj nie je zdravé. Ja už som taký, keď som dobre najedený, aj hladovku by som držal, pravda, len kým znovu nevyhladnem.
Tak sa vo mne v tejto chvíli zrodil vegetarián... No veď uvidíme, ako dlho mu to vydrží... už mám aj zajtrajšie raňajky naplánované - ako prasiatko - kukuričné vložky (asi malo byť vločky...) s čokoládovou príchuťou nasypané do smotanového jogurtu... už sa teším na ráno... len neviem, ako prespím túto noc naplnenú fašírkami.
2007/10/09
Heuréka
Našiel som to! Konečne už viem, že slepé črevo nie je appendix a appendix nie je zbytočný...
Takže slečna z vtipu, ktorá chce za mierny poplatok ukazovať miesto kde jej vyoperovali slepé črevo, vlastne myslí na appedix, lebo pri operácii "slepého čreva" sa vždy odstraňuje iba appendix, nie slepé črevo...
Slečna sa nemá čím chváliť, lebo tento tenký výbežok má podľa najnovších teórií veľký význam pri obnove črevnej mikroflóry...
Páni doktori (alebo vrátnici v nemocnici, ako sa kedysi hovorievalo) by nemali len tak, na počkanie odstraňovať tento vzácny kúsok... :)
Viac informácií: osel
Takže slečna z vtipu, ktorá chce za mierny poplatok ukazovať miesto kde jej vyoperovali slepé črevo, vlastne myslí na appedix, lebo pri operácii "slepého čreva" sa vždy odstraňuje iba appendix, nie slepé črevo...
Slečna sa nemá čím chváliť, lebo tento tenký výbežok má podľa najnovších teórií veľký význam pri obnove črevnej mikroflóry...
Páni doktori (alebo vrátnici v nemocnici, ako sa kedysi hovorievalo) by nemali len tak, na počkanie odstraňovať tento vzácny kúsok... :)
Viac informácií: osel
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)