2008/02/21

Zuby, svine a tí druhí

Cestou do práce mi chodili hlavou témy hodné zaznamenania na blogu, bohužiaľ v práci som na ne rýchlo zabudol asi preto, že vo fabrike aj na blízkom okolí sa šíril nechutný smrad svinskej močovky, ktorú "farmári" rozliali po okolitých poliach (alebo to bol napršaný hydrazín?).

Ten pach bol všade a bol silnejší a nepríjemnejší ako všetky umelé vône z parfumérií a drogérií dohromady. Iba v našej kancelárii bol čistý vzduch. Kolega, ktorý zvykne rád a dlho vetrať, dnes prezieravo okno neotvoril.
V tejto súvislosti som si spomenul na starý vtip, ako si vojak vedie do kasáreň kozu, že si ju bude chovať na izbe. Strážny na bráne sa z neho rehoce: A čo ten smrad? Vojak na to: Veď ona si zvykne... Tým nechcem nič naznačiť, iba že dnes bolo v práci teplúčko.
Môj dnešný silno-smradový dojem takmer prekryl včerajší zážitok z krátkeho sedenia u zubárky. Myslím to vážne. Milá pani zubárka mi odstraňovala zubný kameň, čo je pre mňa veľmi nepríjemná operácia.

Čo chvíľa, to mi kázala otvoriť hubu viac a viac, až som sa bál, že mi sánka vyskočí. Oslovovala ma v najnevhodnejšej chvíli s rúškou na tvári, práve keď som mal plné ústa jej pogumovaných rúk, s ktorými sa v mojej puse pohybovala ako doma.

Použila na mňa všetky svoje technické prostriedky, vrátane pomalobežnej vŕtačky s rôznymi nástavcami na vnikanie do medzier, na jemné šmirgľovanie povrchu a v záverečnej fáze aj na vyleštenie akousi brúsnou pastou...

Zvláštne pocity to boli, pripadal som si ako v mučiarni, ale aj tak musím moju zubárku pochváliť, lebo napriek všetkému - čo robila, to robila s citom a s primeranou razanciou. S výsledkom som veľmi spokojný, odviedla na mne úžasnú prácu a opäť sa teším zo života, veď niekedy stačí tak málo ku šťastiu.

Nerozhádzalo ma ani to, že som si za túto operáciu musel zaplatiť 360 korún... Nenadávam na hlúpy zákon, ktorý ma takto trestá za to, že som v závere minulého roku nestihol absolvovať povinnú preventívnu prehliadku.

A možno práve preto, že to bolo za hotové, odviedla moja pani zubárka takú perfektnú prácu a zaslúži si moju vďaku a pochvalu.





Súvisiace linky:
Prevencia chrípkového ochorenia... :)

2008/02/17

Hudbou cestovať v čase

Pred niekoľkými hodinami som sa vrátil z cestovania časom i priestorom... Hudba má tú moc, najmä v dokonalom predvedení majstra. Bernadetta Šuňavská rozohrala svoj organový koncert pod pyramídou s úžasnou krásou a presvedčivosťou.

S Johanom Sebastiánom Bachom som prežíval spoločenskú viazanosť a silné duchovno... Motívy melódie ma unášali do šľachtických sídiel minulosti, medzi dámy vo výpravných róbach, ale aj na lov zveri, ale rovnako som vnímal aj duchovný rozmer človeka tých čias.

S Domenicom Scarlattim som sa oslobodzoval od zažitých konvencií a nadýchal som sa voľnosti nových čias...

Leoš Janáček v transkripcii pre organ od Bernharda Haasa svojou živosťou mi pripomenul, že svet je krásny nielen medzi vyvolenými, ale že do neho patríme všetci, aj naše polia, lúky a háje so svojimi tvormi. Hudba je život, ak z neho čerpá inšpiráciu.

Sergej Prokofjev v transkripcii pre organ od Jeana Guillou, v jedinečnom podaní Bernadetty Šuňavskej ma od prvého tónu až do konca plnil úžasnou energiou. Tú hudbu som si pripodobnil k nespútanej energii vo svojej čistej podobe. Úžasná dynamika, perfektne zvládnutá... Obecenstvo nešetrilo potleskom. Nádhera.

V závere nás čakalo upokojenie s Césarom Franckom... a vytlieskanie prídavku...

Vďaka za nezabudnuteľný zážitok Bernadette Šuňavskej a Slovenskému rozhlasu..!



-.-
Aktuálne kultúrne podujatia Slovenského rozhlasu

2008/02/15

Paralelné svety

Včera bolo Valentína, predvčerom už vtáci o tom spievali, dnes im severák vyfúkol jarné piesne zo zobákov. I ja som mal v úmysle čosi k tomu napísať, aj keď nie som vták, tak vzniklo, možno trochu od veci a zmätene, zamyslenie o paralelných svetoch...

Skutočný svet je iba jeden, ten o ktorom vieme, ale ja viem iba o mojom skutočnom svete, vy viete o tých svojich, každý z nás má svoj vlastný svet... I stáva sa, dokonca je to pravidlo, že dvaja ľudia z dvoch rôznych svetov chcú spojiť svoje planéty do jednej spoločnej sféry.

V zásade sú dva typy ľudských svetov - mužský a ženský. Len spojením týchto dvoch protikladov vzniká ďalší nový svet. Dva protichodné svety sa spočiatku k sebe približujú, až sa stotožnia. Ľudský jedinec si však zachováva časť svojho sveta, časť svojej osobnosti len pre seba, aj keď v stave eufórie sa deklaruje 100% fúzia.

Pretože život je pohyb - raz hore, raz dolu - od okamihu spojenia sa tieto svety začínajú pozvoľna voči sebe vymedzovať, pohybom a trením vznikajú napätia, určujú sa vnútorné sféry vplyvu... Vzniká nový svet, spočiatku plne kompatibilný s pôvodnou dvojicou...

Navonok jeden svet je vnútorne štruktúrovaný, má rôzne kontaktné body, styčné plochy ale aj istú nedotknuteľnú vzájomne tolerovanú samostatnosť v konaní. Tak sa časom formujú dva paralelné nezávislé svety, ale zviazané mnohými putami.
_______________
Z ekonomickej teórie (voľne upravené :):
Fúzia je spojenie, splynutie či zlúčenie dvoch subjektov za účelom odstránenia nepriaznivého vývoja daného subjektu, pričom pôvodne fuziované subjekty navonok zanikajú.

2008/02/08

Running Processes 40

Kedysi na fyzike u profesora Kleina sme sa učili, že rýchlosť svetla vo vákuu je najvyššia známa a konečná, a nepredstaviteľne veľká - približne 300 tis. km/s . Svetlo je v podstate elektromagnetické vlnenie a vlastnosti tohto vlnenia sa menia podľa jeho frekvencie. Má to niekoľko minimálne filozofických aspektov, napríklad:

- že vesmír nie je nekonečný, ak má svetlo aj vo vákuu stanovené hranice
- alebo to znamená, že vákuum nie je nič, ale niečo čo kladie svetlu odpor

Z ľudského hľadiska je rýchlosť svetla tak obrovská, že v danom okamihu sa svetlo nachádza zároveň na svojom počiatku aj na konci a ruší tak vesmírny rozmer času, čo je paradox, lebo vlnenie má vo svojej podstate zakódovaný čas...

V našich počítačoch sa to elektromagneticky vlní rôznymi frekvenciami, vlnenie sa šíri vo vodičoch a polovodičoch, tie mu kladú odpor, ktorý ich zohrieva, energia sa spotrebováva a rôzne mení - počítač číta a zapisuje stavy 01 01 01... obvody sa preklápajú veľmi rýchlo, ale tá rýchlosť má svoje technické hranice, zodpovedajúce použitým materiálom a technológiám.

Možno raz príde doba, keď budú počítače založené na technológii svetelného vlnenia vo vákuu a tak budú reagovať na zadanie (takmer) okamžite, stavy 0-1 sa budú striedať maximálnou možnou rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu.

Ešte predtým ako dosiahneme dokonalosť sveteľného počítača, budeme v medzičase počítať pomocou živých buniek, neurónov. Tie naše bunky pracujú určite rýchlejšie ako naša elektronika. Naše rozhodovanie a reakcie sú niekedy bleskové, ale nie sú určite tak rýchle ako svetlo vo vákuu.

Keď porovnávam svoj starý počítač so systémom W98, ktorý bol dlho funkčný a dokázal skoro všetko ako môj súčasný expertný systém XP, nestačím sa čudovať. Kým ten starý nabehol za pár sekúnd, tomuto to trvá jednu až dve minúty... To by som ešte chápal, zobúdza sa zo sladkého ničnerobenia, tak potrebuje ponapínať svaly, aby potom podával plný výkon.

Ale prečo mu aj vypínanie trvá tak strašne dlho, to už vôbec nepochopím... Začal som pátrať po príčinách, spustil som Process Manager a zistil som, že mi tam beží 40 procesov súčasne... Fí ha, to sa mi zdá byť dosť veľa, veď v starom systéme ich stačilo 18 - 20 a bežal ako hodinky (vždy až dovtedy, kým nespadol :).

Nakukol som aj do systémovej zložky a udivilo ma množstvo dolárových súborov - 2125 v takmer 500 priečinkoch, ktoré zaberajú na disku vyše pol GB. Nie je to veľa a načo sú tam?

Po inštalácii nového operačného systému si ten môj panensky čistý XP stiahol z netu množstvo ďalších dát pre SP2 a 102 ďalších záplat... Vyzerá to tak, že som si kúpil polotovar za cenu tovaru... Aj ja sám som sa snažil a inštaloval som rôzne viac i menej užitočné programy a takých tam mám práve teraz celkom 95... Nie je to veľa?

Napriek tomu všetkému by som chcel, aby ten zázračný systém XP nabiehal a odchádzal trochu rýchlejšie, len kto mi poradí?... a tiež by som chcel, aby ho jeho výrobca predčasne neodkazoval do večných lovíšť histórie...

2008/02/07

My runtime

Básnik kedysi dávno písal o rutine, ktorú si želá: Každý deň stretnúť človeka, to stačí - človeka stretnúť každodenne... Aj to by bol istý druh rutinného konania, zážitok ktorý sa opakuje každodenne, ale stretávanie s ľuďmi nám nikdy nezovšednie...

Sú však aj iné každodennosti, ktoré sa stávajú nevyhnutnou rutinou nechtiac. Napríklad taká cesta do práce, aj práca samotná môže byť za istých okolností rutinná... Tá moja však našťastie nie je taký prípad, mám ju pestrú, neopakovateľnú, úlohy sú vždy nové, aj problémy a riešenia sú zakaždým jedinečné...

Cesta do práce sa však po čase stáva rutinnou záležitosťou, v mojom prípade už mám dojem, že poznám každú zákrutu, každú dieru každý hrbolček na ceste. Sledujem prácu cestárov, ako z nadhľadu, keď sa niektorý výtlk zväčší, určite si to do mesiaca všimnú a odrazu je na ceste po diere iba tmavší fľak.

Sentimentálne potom istý čas spomínam: aha, tu som musel pribrzdiť, tu som uhýbal vpravo a tam zase vľavo...

Poznám miesta, kde zastavujú policajti, mňa iba raz, lebo moje auto vyzerá dôveryhodne :) Jazda cez mesto prináša okrem zdržanie aj isté uvoľnenie, nikto sa nenáhli, striedajú sa krátke zastavenia s niekoľkometrovým posúvaním a my, sediaci Cimmermani v autách sa navzájom pozorujeme.

Najlepšou pozorovateľňou v aute je spätné zrkadielko...

Nedávno som zaregistroval na skle maľovanú Mazdu2, s krásnou ženou za volantom, až môj Peugeot obdivne zavrčal. Ona, trnafčanka zastavila tesne za mnou, až som mal pocit, že mi dýcha na krk, ba skoro až na plešinu... Jej krátky účes guľatého tvaru rámoval pokoj v tvári a istotu v očiach... Bola to perfektná šoférka na prvý pohľad...

Poslušne sa posúvala za mnou, zastavila vždy včas, za jazdy volila primeraný odstup, na zelenú reagovala rozvážne, pri státí sledovala dianie okolo, bolo jasné, že sa zabáva ako ja. Na kruhovej križovatke som moju peknú Mazdu nenávratne stratil, odstredivá sila ju vrhla na iný koniec sveta. Ostala iba nádej, že každodenná rutinná jazda mestom mi ju možno ešte raz, niekedy vráti do zrkadla...

Spätné zrkadlo v aute je vynikajúci vynález.