Kladivo na virózu

S príchodom voľných dní prišla na mňa viróza. Ohlasovala sa miernymi príznakmi už v práci, ale včera vrcholila. Povedal som si, že potrebujem pokoj a teplý čaj s energetickými prísadami, tak som si vzal voľno aj na piatok a kurírujem sa... Nakúpil som C vitamín, čosi na cmúľanie a v teple čakal som, čo bude.

Dnes je našťastie ešte len piatok a inak všedný deň, tak som si od rána užíval pokoj a ticho domova. Predpoludním som to nevydržal a vyšiel som von. Neďaleko pod stromami hučala motorová kosačka trávy. Na druhej strane, vedľa novostavby bežal kompresor a pneumatické kladivo.

O 200 metrov ďalej fičí cesta prvej triedy a na nej sa naháňajú hlavne nákladné autá. V škôlke oproti práve vypustili deti von na trávnik... Najmenej 30 detí vypustených z tried bez zábran po sebe pokrikujú, len občas ich prevýši učiteľské usmernenie. Celkom milé, ale tá namiešaná zmes zvukov tvorí kakofóniu veľmi vzdialenú akustickej pohode.

Ako zlaté klince sa k tomu pridávajú drozdy a iné vtáky svojim jarným trilkovaním. Úplná paráda. Môj kolega z Moravy, keď vošiel na jar do lesa, to vždy glosoval slovami: "Tohle má být ticho a ptáci tady řvou..."

V televízii nie je nič, na knihu nemám náladu, tak som skúsil niečo zo záznamu a nebudete mi veriť, poldruha hodina pri českej komédii ma vrátila do života. Je neuveriteľné, čo dokáže smiech a rehot, už verím, že smiech je liek, že je najlepší lekár.

Nie je dôležité, aký to bol film, bolo to niečo o ceste zájazdového autobusu k moru do Chorvátska, ale ak vás (nedajbože) chytí viróza a budete potrebovať zdravý smiech, dajte si predpísať hocijakú komédiu, takú čo vám najlepšie rozhýbe bránicu.

Šaty robia človeka...

Napriek zdaniu, to v názve článku nie je celá pravda. Celá pravda je,
že
šaty robia človeka spokojným.

Platí to nielen o ošatení, ale aj o obutí. Ak si na seba ráno človek natiahne handry, ktoré ho niekde omínajú, celý deň je v háji. A to nehovorím o topánkach, ktoré tlačia na otlaky (najhorší je otlak na malíčku), alebo odierajú pätu, či tak podobne. Oblečenie aj obutie spätne pôsobia na človeka.

Zlé topánky spôsobujú nemohúcu chôdzu, ťažký krok, alebo pokrivkávanie. Tak to cíti sám postihnutý a tak si to určite všimnú všetci s ktorými príde do kontaktu.

Spotené chodidlá, to je nedostatok, ktorý je veľmi nepríjemný v sede i v chôdzi. Nič nepomôže, iba sa doma vyzuť, ponožky zahodiť (postaviť) do kúta a na nohy nechať pôsobiť osviežujúci kúpeľ, potom premastiť, prepudrovať a podobne...

Nohavice, ktoré nechcú držať tam kde by mali - na páse a padajú nižšie... Toto je zvlášť nepríjemné a viditeľné u ľudí, ktorí v priebehu rokov nejakým nedopatrením prišli o svoj štíhly pás.

V krajnom prípade to môže dopadnúť aj tak ako včera, keď sa istý pán v bielom pracovnom odeve naklonil k okienku v lekárni, zároveň odhalil zástupu za ním deliacu čiaru svojich značne objemných polovičiek... Tak tak, že neskĺzli celkom dolu.

Nepríjemné sú nohavice príliš krátke, v ktorých sa človek cíti, ako porevolučný prezident, alebo naopak príliš dlhé v ktorých automaticky zametá podlahu na dráhe svojej strely.

Úzke tielko, sťa po mladšom bratovi zviera človeku hrudník a drží jeho náladu v štichu. Podobne je to s košeľou, ktorá nie je akurát, alebo radšej o číslo väčšia, ale človek si nesmie myslieť, že raz a navždy je jeho košeľa O.K., lebo každé pranie jej môže čosi ubrať, podľa materiálu z ktorého je ušitá, aj podľa pracej technológie...

Košeľu je dobré každé ráno odskúšať, urobiť v nej niekoľko spartakiádnych cvikov zameraných na pohyblivosť rúk a rozpínanie hrudného koša. V prípade akéhokoľvek obmedzenia, treba košeľu okamžite vyradiť zo šatníka.

U košele je veľmi dôležitý aj golier. Pri zapnutom hornom gombíku človek musí vedieť otáčať hlavou a zľahka pri tom aj dýchať. V prípade nedostatočného zásobovania hlavy (resp. mozgu) okysličenou krvou hrozí bezvedomie.

Ak si človek nebodaj musí natiahnuť aj obojok (kravatu), najlepšie je horný gombík vôbec nezapínať a kravatu nechať voľne, elegantne ležérne ovísať .

O saku platí to isté, čo o košeli. Čiapka, alebo klobúk nie sú až tak dôležité z hľadiska pohody, iba v zime v treskúcich mrazoch je dobré pamätať na ich hlavné poslanie. Aha, ešte som nehovoril o slipoch, trenírkach, či boxerkách, to je ale dosť intímna oblasť, takže kto nechce, nech ďalej nečíta...

Trenírky sa kedysi nosili zásadne červené, občas modré a len výnimočne biele. Podľa istých vonkajších znakov sa chalani delili na ľavákov a pravákov. Podobne opticky, ale podľa vnútorných znakov sa dala zistiť predo-zadná orientácia, ale iba po dlhšom nosení.

Stredná trenírková cesta vtedy neexistovala. Dnes sa preferuje symetria, aj keď odborníci tvrdia, že voľnosť a sloboda sú aj v tejto oblasti ideálom. Škóti iste dobre vedia, prečo nosia sukne naostro...

Tancuj, tancuj, vykrúcaj...

Mám zameškané spomienky na koncerty pod Pyramídou.. 6. apríla nás potešila mladá slovenská interpretka organovej hudby Daniela Belancová skvelou technikou i umeleckým stvárnením diel Césara Francka a Marcela Dupré. Perfektne a s citom zvládala najťažšie partie skladieb, vychutnali sme si s ňou celý rozsah tónov a súzvukov organovej hudby.

Po takom výkone sú očakávania od nasledujúcich interpretov veľmi vysoké. V nedeľu 27. apríla sme preto s očakávaním zatlieskali, keď na scénu prišiel Philippe Lefebvre, titulárny organista Katedrály Notre Dame v Paríži. Repertoár zostavený výlučne z francúzskych umelcov bol pre mňa príznakom dobrej hudby, lebo som si spomenul na koncert Vincenta Dubois spred dvoch rokov v Trnave.

Pri vnímaní organovej hudby a hudby vôbec, sa dostávam vyšších sfér, ktoré som si označil alfa, beta a gama... alfa znamená odpútanie od denných starostí, ale na pozadí hudby premýšľanie o živote ako takom... beta - stav, kedy si môžem zatvoriť oči a vnímať len hudbu a s ňou asociované obrazy bez rizika, že zaspím..... úroveň gama znamená že všetko je vedľajšie, vnímam iba hudbu s jej superlatívmi, doslova s ňou žijem a do očí sa tlačia slzy dojatia... do úrovne gama sa výnimočne možno dostať aj priamo z alfy.

Francúzska organová hudba tak ako ju pod Pyramídou podal Philippe Lefebvre ma hneď od začiatku dostávala do stavu alfa. Betu som dosiahol až v záverečnej tretine a zdalo sa, že tým aj skončím... Prišiel však záver s pravým majstrovstvom majstra - improvizácia !

Predstavte si jednoduché tóny slovenskej piesne Tancuj, tancuj, vykrúcaj... vo výške organu vyťukané čo najjednoduchšie vynikajúcim majstrom improvizácie a za tým postupné rozvíjanie motívu, jeho narastanie, žblnkotanie, tanečný vír a nakoniec aj burácanie divokých vôd a šum lesa a opäť melódia, ktorá nás dvíhala zo sedadiel... Neskutočne nádherné a emotívne pre nás ako vyznanie lásky Francúzska Slovensku.

Úspech to bol ohromný, perfektné vyvrcholenie koncertu, Standing ovation..... Potom to prišlo ešte raz, najvyššia emotívna úroveň gama, ako odozva na našu najkrajšiu pieseň, na improvizačnú krásu, melodickosť aj dynamiku: Nad Tatrou sa blýska.... Nádhera, nenachádzam slov, čo s tou melódiou dokázal titulárny organista z Notre Dame v Paríži, Philippe Lefebvre urobiť, ako ju zhmotnil do živého obrazu Slovenska... Merci, merci, merci...

Paríž je pre organových interpretov dobrým znamením.... Ale aj Slovensko! Teším sa na jesenné koncertovanie Moniky Melcovej, titulárnej organistky v Saint Martin des Champs v Paríži v jej rodnom kraji na východe Slovenska.

Láska a vďačnosť zadarmo

Jedno staré príslovie hovorí:
„Ak chceš lásku za peniaze – kúp si psa“.
Ja dodávam: "Ak ti stačí vďačnosť, kúp si auto!"

Zdanlivo nesúvisiace veci, ale majú niečo spoločné... Aj láska, aj vďačnosť sú vždy za niečo a nemusia to byť nutne peniaze, ale napríklad láska za lásku... To však už vyznieva ako výmenný obchod. Veľmi častý a obojstranne výhodný barter.

U vďačnosti je to trošinku inak. Vďačnosť v podstate nič nestojí, je skoro zadarmo. Jasné, že tam musí byť niečo za čo som vďačný, ale ani to nemusí byť nejaký zvláštny hmotný statok, vďačnosť môžeme získať aj za číre porozumenie. A porozumenie tiež nemusí stáť veľa, niekedy je skoro zadarmo...

Takže vďačnosť za porozumenie je tiež taký výmenný obchod, pri ktorom sa obvykle nevymieňajú nejaké cennosti z trezoru... Často obchodujeme s porozumením a za odmenu získavame vďačnosť.. Takže, ako to súvisí s autom? Úplne priamo a jednoznačne.

Kúpite si auto a budete jazdiť exponovanými úsekmi v čase dopravnej špičky... Najlepšie prejazdom nejakým špičkovým mestom, napríklad Trnavou, keď všetci motorizovaní idú naraz do práce, alebo naopak domov z práce a v piatok aj šupom na víkendové radovánky.

Keď sa všetci posúvame v hlavnej kolóne, tí čo prichádzajú z vedľajších ciest by nemali šancu zaradiť sa, keby... keby nebolo porozumenia. Stačí jemne pribrzdiť karavánu za vlastným zadkom a jednoznačným gestom, rukou naznačiť chudákovi z vedľajšej, že sa môže bezpečne zaradiť.

A to je tá naša hviezdna chvíľa, keď rozhodujeme o krátkodobom osude svojho blížneho za iným volantom, ako dopravný policajti zo Saint Tropez... To je naša žatva, zbierame ovocie svojho porozumenia - vďačnosť... Ale pozor, nikdy sa nesmú pustiť dvaja naraz... ten druhý by to už považoval za samozrejmosť, treba dať príležitosť aj ďalším..

Sú však aj takí z vedľajška, ktorí sa snažia vtlačiť pred nás, na tých si dajme pozor, lebo tí nebývajú vďační, to by potom nebol žiaden obchod. Skúste si to, je to naozaj fajn pocit, získať úsmev a vďačnosť takmer za nič... len za tú trochu porozumenia, lebo raz sa aj my ocitneme na vedľajšej...

Nešťastný piatok

Ráno, ako obyčajne som sa náhlil do práce, na krátkom úseku diaľnice bola vcelku pohoda, tak som prekonával vzdialenosť na najvyššej dovolenej rýchlosti, v pravom pruhu skoro sám. Mal som malé meškanie. Zrazu som čosi zaregistroval v diaľke v ľavom pruhu. Vzápätí som to identifikoval ako riadneho vlčiaka, ako tam stojí v strede pruhu a zrejme váha, či prejsť krížom..

Noha mi automaticky spadla z plynu a nastavila so do pohotovostnej polohy brzdenia... Pes nehybne stál, bolo vidieť, že ma zaregistroval a čaká na tej nebezpečnej pozícii... Vtom sa okolo mňa prehnalo auto a v plnej rýchlosti (najmenej 140), bez najmenšieho pribrzdenia nabehlo na vlčiaka.

Silný náraz a pes sa v momente ocitol pod autom, kde ho to roztočilo, a za autom ho rotujúc vyhodilo do výšky dvoch metrov a tak dopadol na diaľnicu, kde ostal nehybne ležať.

Pod autom, ako by sa zaprášilo, vypadávali z neho nejaké plechy, no šofér to ustál, ubrzdil a zastavil o kus ďalej na krajnici. Keď som spomalene okolo neho prechádzal, už bol vonku a telefonoval. Celé sa to odohralo predo mnou ako absurdné divadlo...

Pri týchto rýchlostiach musí byť človek neustále v strehu, lebo aj tam, kde sa to nedá priamo predpokladať, sa môže náhle objaviť prekážka. Nemám rád šoférov, ktorí si pri sto tridsiatke zavesia na volant malíček jednej ruky a druhu niekde nechajú odpočívať.

Zapisujem si tento prípad ako vážne varovanie, aj keď sa nikomu okrem toho psa nič nestalo.