Sen a palacinky

Dnes ráno som vstával s odtlačkom sna v hlave. Kto mi ho tam vložil, ja predsa nie? Sen prichádza spravidla nepozorovane a hlavne v noci, keď spím a "ja" o sebe nerozhodujem. Prichádza, kedy sa "mu" zachce, bez môjho vedomia... Komu sa to zachce a kto je ten "mu"? Kto je môj sen, keď to nie som ja, ani moje vedomie?

Takéto múdre úvahy, otázky bez odpovedí mi vírili hlavou hneď ráno, ako som sa zobudil zo sna. Bol to "hrôzostrašný" sen o štatistike (!). Mal som za úlohu (kto mi ju dal?) zistiť, koľko je v našom kraji evanjelikov a koľko katolíkov... Výsledok bol ten, že v tom sne som sa začal zamýšľať nad tým, prečo sa takto delíme, keď dúfame, že Boh je len jeden?

A prečo sa delíme na národy a prečo hovoríme rôznymi jazykmi, keď myslíme rovnako, alebo aspoň veľmi podobne? Bolo to vždy tak, alebo pred biblickou stavbou Babylonskej veže všetci ľudia hovorili jedným jazykom? Asi ich bolo tak málo, že to inak ani nešlo... Potom sa im otvorili obzory a diaľky priniesli cudzincov ako stavebnú výpomoc.

V tom to asi je, tie otvorené obzory pospájali svety rôznych kultúr... Čo je to vlastne kultúra a čo je civilizácia? Stačí vziať do ruky slovník, alebo wikipédiu a je to jasné... Ibaže, prečo sa nezamyslieť? Mali sme tu iba jedného Adama a jednu Evu? Alebo sa ľudia najprv rozišli do sveta a žili dlhé veky oddelene, až kým niekoho unudeného nenapadlo postaviť vežu, ktorá by siahala až do Neba.

Je v tom vývoj, ktorý prebieha od mínusu k plusu a potom naopak. Je v tom akási sínusovka, ale prečo práve ona? Je v tom samoregulačný princíp vesmíru? Ktovie, možno sa národy opäť spoja a budú hovoriť jednou rečou, možno aj farba pleti sa časom unifikuje a vzrastom sa vyrovnáme tak, že sa skoro od seba nerozoznáme a začneme znovu, nepoučení stavať Babylonskú vežu siahajúcu až na Mars a ku hviezdam...

A budeme znovu vyhnaní z Raja.

Viem, že to nesedí s biblickým príbehom, ale je iná doba, myslíme na to isté, ibaže trochu inak. Tak ako ja som ráno premýšľal o svojom sne a teraz ma už tieto fantázie opúšťajú, lebo ich nahrádza čosi iné. To iné leží o pár poschodí nižšie ako hlava... No tak sa priznám, sú to palacinky s lekvárom, tvarohom a kakaom a to je veľká systémová zmena, tak už bežím, aby som nedopadol ako Piťo od Andera...

Cesta Styx

Podľa povesti je rieka Styx hranicou medzi svetom živých a ríšou mŕtvych. Voda rieky Styx robí tých, čo sa v nej vykúpu, nezraniteľnými – preto sa v nej napríklad kúpal aj Achilles. Na druhej strane bola voda vraj jedovatá, údajne ňou otrávili aj Alexandra Veľkého. (wikipedia)

My máme, nad Nitrou "cestu smrti" a nikto na nej, nemá istotu návratu. Bola nedeľa, okolo obeda, keď som sa vydal na túto cestu. Minimálny "trafik" dával istotu a pohodlie, pocit nesmrteľnosti, aký asi mal Achilles... Jazda podľa najlepšieho vedomia a svedomia, teda podľa pravidiel.

Spiatočná cesta v nedeľňajšom podvečere bola diametrálne odlišná. Jazda s maximálnou opatrnosťou a predvídavosťou, aby ma tá voda neotrávila ako Alexandra...

Potme je cesta dosť neprehľadná, keď sa v protismere stovkou rúti súvislý rad svetiel a nedočkavci sa tlačia na môj kufor, čakajúc na svoju životnú príležitosť, aby mohli vyraziť vpred a boli prví v cieli, zase o auto bližšie k čelu kolóny, alebo tam, kde nechcú byť...

V takýchto kliešťach to nie je dvakrát príjemné, napriek tomu si držím odstup primeraný rýchlosti a mokrej vozovke. Z času na čas zisťujem, že som nad sto, ale nedá sa príliš tlmiť dynamika kolóny... Som spokojný, keď som na konci, nikam sa neponáhľam, iba chcem dôjsť v zdraví domov...

Biela čiara, dve neprerušované biele čiary, ani zákaz predbiehania pre niektoré ešpézetky zo začiatku abecedy neznamenajú žiadne prekážky v predbiehaní. Aj preto sa pre mnohých táto cesta premenila na cestu do záhrobia.

Servisný deň

Inak povedané, deň venovaný údržbe a opravám hmotných i nehmotných záležitostí, alias "deň blbec".

Hneď ráno som v garáži našiel slepca, čo ani za svet nechcel rozsvietiť svoje lampy. Havarovaný hlavný spínač svetiel a to som sa ponáhľal do práce. Neostalo mi nič iné, len s ním skočiť do servisu, kde som na to konto nechal päťstovku.

Keď som už bol tak rozbehnutý, nahodil som do kufra aj zimné pneumatiky a v pneuservise som nechal 780 Sk. To preto, lebo som si tie zimné dal pred vyvážením aj umyť. Taký luxus... Aby to bolo komplet, zašiel som ešte na poštu zaplatiť mesačné poplatky za byt TV, rádio a podobné hlúposti. Toľko tuším ani za mesiac nezarobím...

Aha, a ešte sa s nami rozlúčil aj televízor, ale ten už dnes nebudem pitvať, nech si počká až keď budem mať náladu na ďalší servisný deň... Veď aj tak to asi skončí iba stanovením posmrtnej diagnózy. Dovtedy budeme bežať na piatom kolese, teda na "rezerve".

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Na bežný servis povrchu počítačového monitora používam takú jemnú chlpatú antistatickú (alebo statickú?) kefu. Existuje aj špeciálny roztok na čistenie LCD monitorov, ale pri cene 500 Sk za malú fľaštičku, ostávam pri obyčajnej vlhkej optickej handre. Za veľké peniaze chcem primerane veľké veci...

Tá drastická operácia čistenia monitora sa aj tak koná len v mimoriadnych prípadoch, keď sa zídu pri monitore nadšenci, ktorí cítia potrebu ukázať prstom presne na ten ktorý zaujímavý pixel a tak nechávajú svoju biometrickú stopu nevyužitú na mieste, kde neskôr ruší moje kruhy, alebo chudák monitor schytá kvapôčkovú infekciu kýchajúcej obsluhy... Ešte že je zaočkovaný.

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Z času na čas vznikne konflikt aj v medziľudských a susedských vzťahoch, aj tie treba občas podrobiť servisnej prehliadke, tak som sa dnes udobril so susedkou. Povedala, že už sa nehnevá za to, ako som jej nedávno vyčítal nedbalé upratovanie spoločných priestorov... (a ja tiež... sa už nehnevám).

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Z času na čas sa niekde v byte vypáli žiarovka, alebo sa pokazí 40 rokov perfektne fungujúci vypínač, pekne obrastený vrstvami starých náterov, ako teraz nedávno, asi pred mesiacom... Čo je veľa, to je aj na mňa, tak som sa dnes rozhodol nahradiť ho novým, funkčným..

Pekne jemne som sa pohral so starými hliníkovými vodičmi a dielo sa podarilo, len mi ešte trochu brní v prste, ako som naslineným ukazovákom kontroloval, či je fáza tam, kde má byť..

Nakoniec sa zo mňa stal, na pol hodiny, mechanik nábytkárskych závodov. Zmontoval som si pohodlné kreslo k počítaču, lebo staré, ktoré som pred rokmi kúpil vyradené za 50 korún, ma už neuspokojovalo...

Nie že by bolo nefunkčné, ale akosi "morálne" zastaralo. Nevydržal som tu sedieť dlhšie ako pol hodinu, čo ale na druhej strane možno považovať za pozitívum, lebo pracovné prestávky pri počítači sú nanajvýš potrebné.

Teraz mi je hej, keď je zo mňa veľký manager, čo sedí v rovnomennom kresle. Ani neviem ako skončiť tento denný záznam, lebo sa mi veľmi dobre píše... Keby ma tak mohol niekto zastúpiť, to by bolo fajn...

- Práve som si spomenul, ako to doriešim, máme doma výbornú slivovicu, tak si nalejem, a nech ona píše....

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Tá píše...

~~~~~~~~~~~~~~~~~

Číslo 5 ešte žije

...sú také dni, keď sa nič nedarí a potom prídu lepšie, alebo aspoň nádej na ne...
...len blázon čas medzitým odpláva do neznáma v spomienkach...

Včera, dlho po polnoci som sa pokúšal oživiť môj starý skener na porte LPT1, pod systémom windows XP a nešlo to, tak som sa vzdal a skúsil som v oknách nainštalovať windows 98 na virtuálnej mašine. Zase nič.

Dnes ráno (10:30), po normálnom štarte windows XP som ho skúsil znovu zapnúť a on žije! Rozbehol sa a pracuje ako nový... Primax Colorado 600p, Made in China.

Sviatok pozostalých

Oficiálne Sviatok všetkých svätých a po ňom hneď Spomienka na zosnulých. Každý svätý má teda dva sviatky - jeden samostatný a druhý spoločný. Tak či onak, začína to až zajtra, ale ja už dnes padám od únavy, lebo som porozvážal plný kufor chryzantém na cintoríny v širokom okolí. Preto dnes, lebo zajtra ma čaká druhá šichta.

Možno si poviete, že sa rúham, ale nie je to tak. Vyjadril som pietnú spomienku každému nášmu blízkemu zosnulému, nech ich pánboh oslávi, ako sa hovorievalo... Čo viac, sa dá urobiť? Ja si pri týchto príležitostiach, v rámci modlitby, najradšej spomínam na veselšie príhody zo života zosnulého. Iba v jednom prípade ide o trochu humornú pohrebnú spomienku.

Bolo dosť sychravo a všetci chlapi z rodiny (aj ja :) sme niesli truhlu s našou tetou k vykopanému hrobu. Vtedy sa to tak robilo. Všetko klapalo, len keď sme prišli k jame a chceli sme ju položiť na pripravené drúky, zistilo sa, že truhla je naopak, teda hlava bola tam, kde majú byť nohy a naopak...

Nestalo sa nič hrozné, čo by ste čakali, s rozmyslom a z posledných síl sme začali riešiť situáciu. Bolo to dosť náročné, urobiť kolo kolo mlynské na kopčekoch šmykľavej hliny, pred očami zástupov príbuzných a známych, ale v poriadku sme ju otočili.

Počas operácie "kolo-kolo" som si nevdojak predstavil tetu, ktorá mala svojský zmysel pre humor v každej situácii, ako sa tam vnútri pod fúzy usmieva a hneď mi bolo veselšie... Takže naozaj je to aj sviatok pozostalých, lebo všetko - radosti i starosti života ostávajú navždy iba na ich (na našich) pleciach...