Reštauračné asociácie

Je to zvláštne, ako vedia niektoré vnemy vyvolať spomienky na iné prežité príjemnosti. Práve som dovečeral bravčové dusené na fazuľkách s perfektnou ryžou a ako na krídlach som sa ocitol v roku 1955 v reštaurácii III. cenovej skupiny v Sklených Tepliciach, oproti kúpaliska, kde som trávil niekoľko dní mimoriadnych prázdnin s bratrancom, ktorý ma tu prvýkrát učil "distingvovane" narábať s príborom.

On sa učil za kuchára, takže už bol spoločensky vzdelaný a ja obyčajný dedinský chalan. Bola to moja prvá reštaurácia v živote, stretol som tam dievča, moju prvú virtuálnu frajerku (očné kontakty a výmena adries :). Vlastne, keď to preberiem dopodrobna, nebola prvá, ale to je jedno, detských lások býva viac. Tá reštaurácia, ako všetky v tom čase, bola v čase obeda na roztrhanie. Niekedy sa čakalo aj pol hodiny, kým sa uvoľnil nejaký stôl.

Na tanieri som mal vtedy najčastejšie také jednoduché jedlo - vyprážaný rezeň so zemiakmi, k tomu polievka aj s pohárom minerálky tak asi za 8 - 12 Kčs. Na prvý pohľad úplne iná skúsenosť, ako dnešná večera, ale každá doba má svoju typickú atmosféru jedální, typické jedlá a aj ich typické chute, ktoré ak sú príjemné, pretrvávajú v spomienkach.

Za dávneho socializmu muselo byť všetko typizované, uniformné a tak aj do jedál, aj do klobás sa smelo dávať len predpísané množstvo pochutín. Ten svet reštauračných chutí bol preto trochu fádny. Až prišiel vysnívaný 68. rok a nastal zlom aj v ochucovaní jedál. V ére Dubčeka už mohli byť aj klobásy pikantné, tak ako sa robievali doma pri zabíjačkách, ku klobásam sa začali servírovať feferónky.

Pekári začali piecť "dubčekové rožky", veľké a chutné ako malá francúzska bageta (slintám :) a na chrumkavom povrchu pripečená hrubozrnná soľ. No proste, bola to úžasná jar i leto. Rusi prišli, ale stravovacie návyky Dubčekovej éry našťastie v reštauráciách pretrvali až do "nežnej". Až nástupom prvotného kapitalizmu sa opäť postupne začali meniť aj reštauračné jedlá.

Blahobyt a rozvrstvenie spoločnosti priniesli bohatosť chutí a porcie sa začali prispôsobovať tučným zadkom zbohatlíkov až tak, že keď si dnes objednáte v "nóbl" reštaurácii vyprážaný bravčový rezeň, na tanieri vám donesú dva. Jasné, že aj cena tomu zodpovedá a niet úniku z tejto situácie, lebo znižovaním dávok by musela byť znížená aj cena a tadiaľ je dnes cesta zarúbaná, darmo Dzurinda hlásal, že kde je vôľa, tam je i cesta...

Čo som to vlastne chcel povedať? Zase mám problém s pointou, ale už si zvykám. Musím sa teda vrátiť k dnešnej večeri, ktorá to svojou vynikajúcou chuťou všetko spôsobila a pritom to nebolo v reštaurácii, ale doma. Možno práve preto, že všade je dobre, ale doma sa varí najlepšie...

Brassica napus

Práve som sa vrátil z dovolenky, ktorá má prívlastok "slovenská", ale nie preto, že by to bola dovolenka, akú si organizujú typickí Slováci. Slovenskou bola v zmysle spoznávania doteraz pre mňa neznámych historických miest a objektov Slovenska so zameraním na južný stred.

Možno by nezaškodilo niekoľko čísel zo štatistiky, čo všetko sa stalo počas štyroch dovolenkových dní. Tak teda niečo z dopravy - 830 km po cestách rôznej kategórie, celkom skoro 15 hodín za volantom. Navštívil a zdokumentoval som 17 lokalít, do fotoarchívu mi pribudlo 1600 nových fotografií...

Boli to príjemné chvíle, strávené v úzkom rodinnom kruhu, ale aj pri stretnutí s doteraz neznámymi ľuďmi. Môj zápisník je plný dojmov z prírodných krás, čistého vzduchu lesa a jarnej prírody, lebo jar napriek všetkému skepticizmu, je v prírode práve teraz. Trochu zvláštne je, že žlté polia repky olejnej (Brassica napus) sú všade, len lánov s obilím je stále menej.

Budeme mať múku na chlieb?

Život podľa prírody

V prírode je všetko vopred určené, nič sa nedeje náhodne (osud a predurčenie)... Ak máte málo železa, na vine je váš železný problém, ktorý je skrytý vo vašej psychike. Zbavte sa ho, a hladina železa v krvi sa normalizuje... Všetky telesné neduhy a abnormality spôsobuje narušená psychika.

Ak poznáme telesný nedostatok, podľa neho môžeme určiť príčinu v psychike, ktorá ho spôsobila. Príčiny sú v ľudských vzťahoch, v duševnej traume. Platí to aj naopak, na každý mentálny problém sa časom vyvinie ako odozva telesná abnormalita, narušenie príslušného orgánu... Toľko veľmi nepresná a trochu zdeformovaná citácia jednej strany diskusie, ktorá ma dnes stretla.

Oponujem slovami, že nič nie je vopred určené, všetko je náhodné, udalosti a deje života i svetov sú vzájomne nadväzujúce a zmena jednej maličkosti ovplyvní mnoho nasledovných dejov, teda každý počin, viac či menej významný, svojim dielom pozmeňuje osud vecí i života vo svojom dosahu na budúcnosť.

Existuje len jedna pravda. Áno a tou je Boh, či príroda? Musím opäť oponovať, že pravda je relatívna a vždy platí len vo vzťahu niečoho k niečomu inému. Podobne sa to dá povedať aj o viacerých ľudských kategóriách, aj v otázke dobra a zla, lebo často dobro niekoho je priamo podmienené zlom iného alebo aj naopak.

Zachovanie života nie je ani dobrom, ani zlom, je to sám život, ktorý má svoj vnútorný mechanizmus zrodu, rastu klesania a umierania jeho entít. Vo vzťahoch v prírode (aj my sme jej súčasťou) je to aj vzájomné požieranie a boj medzi druhmi. Vo vzťahoch medzi živými matematika neplatí.

My, ľudia sa sami vnímame ako výnimočné prvky prírody, dohodli sme sa, že sme stvorení na obraz boží... Sme zahľadení do seba, sme mierou vecí i života. Všetko vo vesmíre je vo vzťahu k nám, sme stred, sme ego vesmíru... V spoločnosti máme svoje zákony, svoju etiku, pravidlá vzťahov slúžiace pre zachovanie nášho výnimočného rodu, bez nás Vesmír nemá žiadnu cenu pre nás.

Bola to krátka improvizovaná diskusia s odborníkom na život podľa prírody, ako začala, tak náhle aj skončila. A život beží ďalej podľa svojich vopred určených pravidiel, od náhody k náhode, od počiatku ku koncu...

Tampax a chlapi v krčme

Vrátil som sa zo záhrady, tak akurát "urobený" a zrelý na nejaký chladený mok. V garáži som sa ešte chvíľu zdržal, aby som povysával interiér a pri tom som našiel pod sedadlom malý valcový predmet, zabalený ako bonbón, asi 7 cm dlhý, bez nejakého známeho označenia. Keďže to bolo v mojom aute, bol som presvedčený, že mám právo ten balíček otvoriť.

Bolo to niečo zvláštne, najprv som nebol istý čo ten valec s centimetrovým priemerom v plastovom púzdre je. Usúdil som, že je to akýsi tampón so šnúrkou... a vtedy mi zaplo, že to asi bude tampax z dávnejšej TV reklamy (predsa sú na niečo dobré tie vzdelávacie reklamy). Na internete som to našiel aj s návodom na použitie, takže už viem... Vďaka tomu som objavil výbornú stránku s vtipnými obrázkami. Odporúčam začať touto...

Smäd po živote som si potom išiel uhasiť do neďalekej krčmy, čo je vlastne športový bufet s terasou a dnes bol pekne obsadený, lebo sa čakalo na majstrovský zápas v nejakom kolektívnom športe... Uličku k pultu som absolvoval s jedným zdvorilostným pozdravom adresovaným všetkým a zároveň nikomu. Chcel som si kúpiť domov dve fľaškové, ale keď som zistil že aj čapujú, volil som menšie zlo - čapovanú orosenú výčapnú desinu.

Sadol som si k voľnému stolu, aby som chlapom nerušil ich kruhy (dôležité rozhovory o hokeji), lebo to sa ani nepatrí. Popíjal som to svoje orosené a sledoval som len tak mimochodom chlapov naokolo. A veru to boli chlapi všetkých generácií, od 18 do 70. Chlapskú idylu narúšala iba jedna dvojica dievčat vo veku okolo 17 s poctivou kofolou a cigaretkou. Tá vážnejšia chlapská časť bola správne generačne zarastená, takže som medzi nich veľmi dobre zapadol so svojou týždeň neholenou bradou...

U starších prevládala ťažká váha (mimo mňa:) a pivné, či gulášové pupky si chlapi s pôžitkom opierali o ťažké dubové stoly. A mleli a mleli a stále a všetci spolu o niečom. Nie nadarmo sa hovorí, že chlapi po päťdesiatke sú strašne ukecaní. Ten mumlaj vznášajúci sa pod ľahkou strešnou krytinou ma v duchu povznášal až do kláštorných sfér Tibetu k Dalajlámovým mníchom. Neverili by ste, že krčmový mumlaj je tak poetický, zvlášť keď hladina v pohári klesá ku dnu.

S údivom som si všímal poloplné poháre na stoloch. Jedna skupinka štamgastov pila biele víno z trojdecových pohárov. Priznám sa, to som ešte nevidel. Po takomto zážitku sa už ťažko hľadá pointa. Aj tak ma pointy v poslednom čase prenasledujú ako nočné mory, takže radšej končím posledným postrehom, ako si ku mne prisadol môj bývalý kolega s borovičku v decovom pohári. Začal som sa hanbiť za môj obyčajný polliter piva, tak som si objednal ešte jedno...

Hneď tam som si zaumienil, že po dobrej večeri (po pive sa žiada dobrá) si sadnem k počítaču a napíšem o tom sem na blog, aby ste všetci vedeli, že v našej krčme sú onakvejší chlapi, čo nepijú na EX, ale na XXL.

Topánkový príbeh

Na fotke hore je sada mojich vychádzkových topánok, kvôli ktorej sa už začínam považovať za zberateľa topánok. Všetky slúžia rovnakému účelu a všetky sú v prevádzky schopnom stave už štyri roky ako nové...

Začalo to značkou Riecker za cca 2 tis. Sk, potom som zbadal veľmi podobné obutie od inej firmy za 230 Sk. No nekúpiš to? Pomyslel som, že ak vydržia jednu sezónu, bude to stačiť a vydržali. Podobne to dopadlo ešte s ďalšími dvomi značkami s cenou za pár 240 Sk.

Úplná všednosť, ibaže včera som sa zase motal okolo výstavy obuvi a čo nevidím? Výsosť Poľany hory a opachy nezvratných skál? Nie! Úplne podobné topánky do mojej zbierky... Všetky pohodlné, ľahké, no radosť chodiť.

A teraz narýchlo nejakú pointu...
Mám ju, tie najnovšie (sú v strede) stáli v prepočte 140 Sk.