Pandémia

Pandémia je epidémia, ktorá sa rozširuje na geograficky rozsiahlom území, dokonca medzi kontinentami a celosvetovo. (wikipedia)

Svetu hrozia rôzne pandémie, presnejšie, hrozia hlavne ľudstvu. V súčasnosti napríklad svinská chrípka, AIDS a čakajú ďalšie, ktoré ešte nepoznáme. Ľudstvo však nie je vystavené len telesným neduhom, pandémie hrozia aj v iných sférach civilizačného procesu, teda aj v kultúrnej a spoločenskej sfére.

Pandémiu, ktorá svojho času postihla Čínu máme ešte v živej pamäti ako "kultúrnu revolúciu" pod vedením Mao Ce-tunga... Narobila u nich doma veľa škody, ale možno ich aj poučila a stali sa voči podobným pokusom imúnnymi. Nás a "šestinu sveta" v minulom storočí nakazil vírus komunizmu a fašizmu. Nákazu sme prekonali, len nie je isté či sme imunizovaní.

Vrátili sme sa do lona západnej civilizácie, kde sme v podstate vždy patrili a s vervou sme sa nechali naočkovať novým vírusom dravého kapitalizmu, ktorý už dlhšie gniavi pandémia reklamy. Reklama v médiách je chorobou, na prvý pohľad neškodnou, ale pomaly a iste narúša psychiku jednotlivcov a spoločnosti.

Súdiac podľa reklám v našich televíziách, cieľovou skupinou sú analfabeti bez vlastného názoru, so sklonom k imbecilite. Časť reklám je zameraná špeciálne na deti a tak je ohrozovaná aj ich výchova. Pandémia sa šíri a nadobúda globálne rozmery. Účinky sú podobné ako v neslávne známej čínskej kultúrnej revolúcii, strácame schopnosť rozlišovať pravdu a lož.

Existuje vakcína proti reklame? Začali už farmaceutické kolosy vyvíjať liek? Pochybujem, že taký liek existuje, lebo ani šoková terapia krízou nepomáha. Raz však ľudstvo zmúdrie a niekedy v ďalekej a možno už v blízkej budúcnosti zmizne zo sveta médií reklama a aj verejné priestory budú čisté ako čerstvý sneh.

Z reklamy sa stane intímna záležitosť internetu a vyhľadávačov, ktoré na požiadanie poskytnú všetky potrebné a pravdivé informácie z databázy o výrobkoch a službách. Podrobnosti vymyslia programátori budúcnosti. Stačí vysloviť želanie. Nebude existovať žiadne spojenie medzi informačnou, či zábavnou televíziou a reklamou, spoločnosť sa uzdraví.

Knihy v nás

Blogy sú vlastne diskusným systémom, kde je málokto osamelý, navzájom sa čítame a reagujeme na podnety v istom presne neohraničenom priestore. Tak sa navzájom obohacujeme o myšlienky a podnety, ktoré by inak v behu života asi neprišli. Diskutujeme nielen v komentároch pod blogmi, ale aj na úrovni článkov.

Už dvakrát ma nakopol do úvah Filip na jeho bútľavej vŕbe, aby som sa zamyslel nad svojim vzťahom ku knihám. Je to z mojej strany dlhoročný vzťah a prešiel rôznymi štádiami. Začalo to v útlej mladosti, hneď ako som sa naučil čítať. Odvtedy žiadna kniha nebola predo mnou istá, všetko som hltal na jedno posedenie.

Boli to romány, aj červená knižnica od mojich sestier, než sa odhodlali prečítať požičanú knihu, ja som ju už mal prežitú, niekedy aj v noci so sviečkou v ruke. Boli medzi nimi aj sväté knihy s náboženskou tématikou s posvätením "Imprimatur", ale bola medzi nimi aj Krásna Helena, aj drastické romány Jókaiho, aj dobrodružstvá Mórica Beňovského.

Neskôr pribudli Križiaci, Anna Kareninová, niečo z povinného čítania, neopisoval som obsahy, ale často som sa sám prehrýzal knihami z čírej poctivosti. V začínajúcej dospelosti som objavil aj poéziu, márne sa snažiac napodobniť veľkých básnikov. Čítal som však ďalej a veľa, ale už som si začal vyberať žánre, ktoré ma zaujímali viac. Bolo v tom menej romantiky a viac faktov.

Niekedy v polovici svojej profesnej kariéry som sa už orientoval takmer výlučne na odbornú a encyklopedickú literatúru, podvedome som si uvedomoval, že život už beží ďalej zotrvačnosťou a niet času na zbytočné hľadanie ihly v kope sena, teda tých akýchsi životných múdrostí v knihách. Čo už, keď som dosiahol vek spisovateľov, o čom ma ešte môžu poučiť?

Napriek tomu čítam knihy dodnes, ale si ich vyberám, ak mi nepríde do cesty tá pravá, ktorá ma zaujme, tak ju nehľadám, dnes je aj reklama na knihy tak mohutná, že ich dokáže vsugerovať čitateľovi. Beriem knihu do rúk zriedka, ale ak ju chytím, čítam aj za pochodu a stále ma láka aj poézia, ale tiež si vyberám, tak ako si logicky vyberám aj filmy.

Do čítania kníh sa vklinil internet, na prvý pohľad je hrozbou knihám, s mojim čítaním však nemá zhola nič spoločné, kniha je a ostáva knihou, aj keď sa ich už nesnažím zhromažďovať ako kedysi, už viem, že kniha je po prečítaní vlastne zbytočnosťou, na ktorú padá prach, kým ju niekto znovu neobjaví.

Kniha je teda dekoráciou, ale aj akosi duchovnou istotou, že je tu blízko zhmotnený príbeh, ktorý som prežil a tak je pripomienkou lepších virtuálnych čias.

Stávalo sa mi a stáva sa mi dodnes, že niektorú knihu nedočítam. Málokedy sa mi stáva, že tú istú knihu čítam dvakrát, vlastne je taká iba jedna, ktorú som si kúpil za 4 koruny ako žiak štvrtej triedy a príliš som jej nerozumel. O pár rokov som opäť narazil na tú istú "Filozofskú históriu" a vychutnal som si jej obsah, už s pochopením všetkých súvislostí.

Nedočítal som napríklad Rimanku, nedočítal som ani Matkina, ktorý sa mi dostal do rúk, lebo sa mi zdalo, že motív sa len opakuje a obmieňa, a u Matkina aj kvôli zneužívanému slovníku vulgarizmov, ktoré tam nie sú vždy funkčné, resp. sú vzdialené môjmu svetu. Nemám na konte veľa takých kníh, rozhodne však nehľadám chybu v sebe, ak nejakú odložím, lebo tam chyba nemôže byť...

Konečne, tak ako mnoho iných vecí, aj vzťah ku knihe sa vekom mení, v mladosti človek hltá všetko, neskôr sa z neho stane gurmán. Mám veľa kníh, ktoré ma v živote nestretli, aj veľa slávnych kníh, ale mám aj veľa vrcholov na zemi, na ktoré som nevystúpil a už nikdy nevystúpim, je na svete veľa riek, do ktorých som nevkročil a už nevkročím a som tu.

Nečítal som ani Malého princa, ktorého každý obdivuje a už ho ani neprečítam, iba ak by náhodou, ale aj tak, nech nikto neskúma čo som prečítal a čo nie, lepší je obrátený postup, skúmať priamo človeka lebo prečítané knihy sú v nás, knihy nás formujú najmä v mladosti a to je dôležité, neskôr môžeme my formovať svoje knihy...

Jánošííík...

Titulok tohto článku je silne bulvárny, lebo čitateľa zvádza k myšlienke, že budem spievať chválospevy na nový film "Jánošík, pravdivá história" a to nie je pravda. Pravda je vo hviezdach, ale naopak. Pozitívne (alebo negatívne?) je to, že som dostal na film v Maxe zľavu 20% a ani som nemusel predložiť doklad totožnosti.

Tak začnem po poriadku, kino CineMax je slušné, len neviem načo som si kupoval vstupenku, keď som vošiel do sály bez akejkoľvek kontroly. Predstavenie začalo presne, oveľa presnejšie ako v komerčných televíziách doma a začalo reklamným blokom s rovnakými reklamami ako vo všetkých TV. To považujem za hrubú chybu produkcie.

Jediné pozitívum reklamného bloku bolo v tom, že tam nebola reklama o tom, ako sa na Kájovom záchode lepšie kaká a z upútavok na nové filmy ma zaujali dva, o ktorých som už niečo začul, tak som si ich zaznačil do svojho filmového itinerára, menovite ide o scifi s novým poňatím "District 9" a film o blížiacom sa konci sveta "2012". Potom o nich napíšem, ak to stihnem do reálneho konca.

Odbočil som hodne ďaleko od Jánošíka, ktorý je zvláštnym slovenským fenoménom. Filmy o ňom nie sú len o dobe, v ktorej tento zbojník žil a zbíjal, ale sú aj svedectvom o dobe v čase nakrúcania toho ktorého Jurka. Siakelovci ako prví, točili vlastne z Ameriky, nemý film s dvomi koncami, trpký Jánošíkov koniec pre nás a s happyendom pre Američanov.

Prehľad slovenských hraných filmov o Jánošíkovi:

- 1921 Jánošík – prvý slovenský, americké financovanie, réžia: Jaroslav J. Siakeľ, Jánošík: Theodor Pištěk ... film nakrútený podľa legendy o Jánošíkovi, zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával.

- 1935 Jánošík – slovenský a český film, réžia: M. Frič, Jánošík: P. Bielik ... pre mňa akási klasika, rovnako nakrútený podľa legendy o dobrom zbojníkovi a jeho konci.

- 1963 Jánošík I-II – dvojdielny slovenský film, réžia: P. Bielik, Jánošík: F. Kuchta ... film, ktorý je skutočným odrazom doby, v ktorej ho natočili, Jánošík ako národný hrdina, ktorý bojuje za práva ťažko utláčaných poddaných. Zbojníci v horách mali dokonca celkom moderný mechanický výťah, aby sa tým behaním po horách príliš neunavili...

- 2009 Jánošík - pravdivá história – slovensko-poľsko-český film, réžia: A. Holland a K. Adamik, Jánošík: V. Jiráček ... To je on, ktorý by mal byť pravdivou históriou, hádam najvernejšie a citlivo odráža aj dobu v ktorej bol natočený. Teraz niečo o tomto "pravdivom" filme...

Pravdivý by sa dalo chápať ako oslobodený od ľudových legiend, vychádzajúci z historických dokumentov. Povedzme, že áno, ale rozhodne to nie je dokument, na to netreba zabúdať, pravdivá môže byť naozaj len kostra príbehu a historické dátumy. O pohnútkach Jánošíka a členov jeho družiny však možno iba špekulovať a zamýšľať sa nad ľudským správaním vo všeobecnosti, v danej situácii.

Práve o okolnostiach a o spoločenskej situácii, ktorá viedla zbojníkov ku zbíjaniu, nie je vo filme ani zmienka. Príbeh je len, takpovediac technicky, o zmenách v Jánošíkovom živote a najnutnejších súvislostiach s ním. Ale nechajme príbeh v historickej kostre ako pravdivý, detaily sú samozrejme literárne prispôsobené, ako to potvrdila scenáristka (v rozhovore na SRo), niektoré dokonca vymýšľala na objednávku aj dodatočne.

Samotný film sa točil na dvakrát a asi polovica scén je natočená na začiatku projektu, zrejme pod silným vplyvom aktuálneho amerického štýlu voľnej kamery, čo pôsobí dosť únavne, ak je to v jednom dlhom kuse, takmer polovicu filmu, potom to prestane robiť dynamiku a začne to unavovať. V závere sa to používa primerane.

Vraj sú tam v tomto filme veľmi pekné zábery krajiny, možno sú, ale vždy len nakrátko prestrihnuté, že to ani nie je na osobitné vnímanie, len ako nevyhnutná kulisa. Erotické scény, tie dnes vo filme musia byť, nie sú tam preexponované, ak scénu s oblizovaním medových prstov nepovažujeme za erotiku, lebo tá pôsobí dosť odpudivo...

K hereckým výkonom nemám výhrady, ťažisko bolo na hlavnej postave a tá bola zvládnutá veľmi dobre. Tu by som sa však chcel zamyslieť nad charakterom postavy Jánošíka, ako bola stvárnená. Podľa tej postavy Jánošík nebol žiadna osobnosť, nemal charizmu slávneho zbojníka z legiend, nemal svoj cieľ a od ostatných sa odlišoval hádam iba tým, že premýšľal o živote a občas o tom aj čosi múdreho povedal.

Nevadí mi, že boli všetci herci perfektne dobovo ohodení, to mi nevadí, nemám rád filmy, v ktorých kominár chodí zafúľaný aj v tvári, ako by sa nikdy neumýval.

Krvavé scény sú podľa môjho názoru celkom primerané, hádam ani v záberoch z mučenia a zavesenia Jánošíka na hák nie sú prehnané, ale sú veľmi naturalistické a pre slabšie povahy dosť náročné, vrátane zladenej akustickej zložky. Scénu s mŕtvym deckom by som však vyhodil hneď a bez váhania. Inak vidieť, že na konci si dali tvorcovia záležať, aby film zapôsobil práve tam. Na výborný film to však nestačí.

Po doznení prvých rozporuplných dojmov, je pre mňa najnovší Jánošík, pravdivá história, vcelku akceptovateľný, nesplnil však všetky moje očakávania, hlavne pre spomínanú kameru a iste aj pre strih, ktorý mohol byť razantnejší, aby sa film dostal na svoju normálnu dĺžku. Napriek tomu, čas strávený v kine nebol pre mňa dlhý, iba v jednej fáze príbehu som si už v duchu želal, aby Jánošíka konečne chytili!

(nech mi to želanie Jánošík vo filmovom nebi odpustí)

_____________________
Informácie o filmoch s Jánošíkom: Wikipedia

Skutočné (a iné) recenzie filmu:
kinema.sk
...
Zuzana Roy 1 , Zuzana Roy 2 ,blog.sme.sk
Martina Ivaničová blog.sme.sk
H. S. Laučíková blog.sme.sk

Superman

Všetko je inak. Včerajší pohodový večer strieda večer plný akcie a to doslova. Najprv som si pozrel akčný film v TV a teraz sa chystám na ďalší, z požičovne. Už roky si nepožičiavam filmy z požičovne, dnes mi to napadlo cestou okolo, ale neprezradím, čo som si požičal, možno to bude prepadák, tak radšej až potom.

V požičovni sa úplne vymenil personál a možno aj majiteľ, pekné dievčatá absentujú, takže chlapík, čo to teraz riadi, nepoznal moje členské číslo. To by až tak nevadilo, výhoda je v tom, že nevie o mojom kritickom postoji k zlým filmom, ktorých je tam väčšina. Dievčatá, čo to obsluhovali predtým, už mali hrôzu, odporučiť mi nejaký titul.

Ale vráťme sa do reality, na otázku, aké mám číslo, som okamžite zareagoval: 575 a doplnil som to poznámkou, že pamäť je občas na niečo dobrá. Zožal som dvojnásobnú pochvalu, jednak za číslo, ktoré presne sadlo k môjmu menu, aj za vtipnú poznámku...

Nie vždy to však ľudia uznajú. Tak minule, stál som ako druhý v rade pred pokladňou v obchode, keď pokladníčke došla páska. 5 minút sa pokúšala nahodiť novú, keď sa jej to konečne podarilo, pokladňa bola ako zakliata, nechcela sa pohnúť, iba na displeji svietili nejaké nezaujímavé čísla.

Vtedy sa tam objavil Superman, teda ja a poradil slečne, aby pokladňu vypla a znovu zapla. A hurá, všetko šlo ako po masle. Slečna sa pekne usmiala, ale pochváliť som sa musel sám, že som v okruhu niekoľko metrov od pokladne najmúdrejší...

Dôležité upozornenie: Záver poslednej vety berte ako vtip založený na skutočnej udalosti :)

Sanitky

Mám voľný večer, nesledujem "hríbovú" diskusiu o hokeji, vypustil som ju z okruhu dnešných záujmov, radšej mám Hríba, keď diskutuje so svojim stabilným vedeckým zoskupením o vesmíre, alebo o Bohu s farármi, čo je z istého zorného uhla takmer to isté. Iné sú diskusie o náboženstve a o cirkvách, to už ide o aktuálne svetské záležitosti.

Nesledujem ani zdravotnícku diskusiu na dvojke, s ministrom o sanitkách, lebo od sanitiek radšej ďalej, aj ako pacient radšej chodím pešo, alebo vlastným autom, proste do nemocnice radšej pomaly ako rýchlo a s húkaním, ale tiež je pravda, ako v tej reklame, že keď musíš, tak musíš. Za licenciami cítiť veľký kšeft a pacient sa do týchto diskusií dostáva, ako Pilát do kréda.

Moja predstava je taká, že licenciu by mali obnoviť automaticky tým, u ktorých sa nevyskytli vážne sťažnosti na úroveň služieb. Ale platný zákon je treba dodržať a chápem tiež, že tí, ktorým neobnovili licenciu sú nahnevaní a kto by nebol? Očakávať dokonalú spravodlivosť tam, kde ide o peniaze a rozhodujú o tom ľudia, by bolo naivné.

Našťastie do toho zákulisia vôbec nevidím, tak len toľko, môj nezainteresovaný laický názor na vec... Popravde, húkajúcou sanitkou som sa odviezol iba raz a aj to bol našťastie planý poplach, po ktorom som si preventívne poležal dva dni v nemocnici a vypočul som si bizarné príbehy spolu-pacientov na traumatológii.