Srdce je a bije

Ťažko sa mi píše o poézii Evy Leškovej, keď ju už pochválili také veličiny ako Ľubomír Feldek a Daniel Hevier. Na druhej strane, odborné posudky ma vôbec nemýlia, sú v pohode. Pohoda je obzvlášť dôležitá aj pri čítaní, presnejšie pri vnímaní poézie. Najmä ak nie je vo viazaných veršoch. Alebo naopak?

Už istý čas žijem obklopený voľne píšucimi básnikmi, tak už takto formulovanú poéziu vnímam celkom prirodzene a zdá sa, že ju už začínam aj chápať a mať ju radšej ako tú, pevne zviazanú rýmom. Moje vnímanie dobrej poézie sa silne transformuje do pocitov, podľa ktorých ju prijímam, alebo nechápem. Poézia je ako most, ktorý spája autora s čitateľom na vyššej duchovnej úrovni.

Páčila sa mi táto zbierka Evy Leškovej aj preto, že ma priviedla k zamysleniu nad poéziou. Básne sa nedajú vnímať slovami, musí ich človek vnímať celou dušou i srdcom. Slová nie sú podstatné a Eva ich vyberá tak, aby bol skutočný význam skrytý nie v slovách, ale v slovných medzerách a medzi riadkami, mimo textu. V tom je krása ktorú som tu objavil.

V mojich dojmoch sa aktuálne opieram o porovnávanie s poéziou Milana Rúfusa, Dany Janebovej a iných ešte neznámych básnikov z okolia. Feldeka som bohužiaľ už dávno nečítal, budem to musieť napraviť... Aj keď sa básne mojich obľúbených autorov v mnohom líšia, jedno majú spoločné - vlastnú osobitú cestu maľovania svojich myšlienok a poetických pocitov. K tomu nemusí ísť o veľké hrdinské činy, ale stačia aj drobné, často prekvapujúce postrehy zo života.

Držím palce každému tvorcovi a v poézii zvlášť, lebo je tak nedostižná pre človeka bez talentu a tak príjemná, ak sa blíži k dokonalosti. Fandím odteraz aj Eve Leškovej, pre jej osobitosť, skryté vyjadrovanie cez zvláštne, neobvyklé metafory. Jej myšlienky i emócie sú pekne zabalené tak, aby si ich čitateľ zľahka dopĺňal svojou vlastnou fantáziou.

Ešte dodám, že básne v tejto zbierke sa nesú v ľahkom, až zľahčujúcom tóne s príjemným humorom. Ťažko mi je vybrať vhodnú ukážku, pri čítaní som mal vybrané tri. Pravda je, že takéto útle knižočky treba čítať jedným dychom, až vtedy sa dá splynúť s fluidom okolo slov i nevypovedaných metafor.

Na ukážku...

Pri sviečke

Zem sa už nekrúti

Hlava sa sklonila

Vlasy zametajú noc

V mihotavom svetle

Spomaliť dych


Oddialiť

Ostrosť videnia

______________________________________________
Eva Lešková, Srdce je blbec, Vydavateľstvo Michala Vaška, 2007

Všednosť

Iveta Radičová je na mojom fejsbúku dosť osamelá. Máme spolu iba 11 spoločných priateľov, ale to ma vôbec netrápi, lebo mám iné všedné starosti. Napríklad aj to, že zase ma poslali do mesta kúpiť plus jeden deň. Kúpte si deň! Toľko som si to opakoval, až som nakoniec nevedel, či mám kúpiť plus jeden, alebo plus sedem... Rozhodol rozdiel v cene a fakt, že to nemali byť noviny na čítanie, ale ako pomôcka na umývanie okien a na to je vraj najlepší plus jeden deň, je na jemnom papieri.

Aj tak si myslím, že ani jeden, ani sedem nie sú príliš vhodné na čítanie a ani v umývaní okien sa veľmi nevyznám. Naša novinárka (predavačka novín v stánku) ma dobrovoľne a dôkladne poučila ako na umývanie okien s novinami, aj keď som ju o to nežiadal. Ona vraj kedysi umývala okná v tunajšej vládnej budove, tak to dobre pozná. Vyslúžila si za tie rady odo mňa len 30 centov, veď aj centy sú na niečo dobré, aj keď tak nevyzerajú.

Predovšetkým, do "jarovej" vody načim pridať trochu octu, aby tá jar tak veľmi nesmrdela. Okrem novín je dobré použiť aj klasické plienky, len musia byť čisté, najlepšie ešte nepoužité. Kde však v dnešnej dobe jednorázových plienok zobrať tie klasické? Do vody je tiež dobré pridať aj prášok do pečiva, len to som nepochopil na čo. Treba vyskúšať.

Pri zmienke o vôni jari som si aj ja spomenul na vôňu jari zo starého, ale jarého fejtónu Karla Čapka a začal som vnímať tie zmeny, ktoré ešte nevidieť, ale už ich cítiť vo vzduchu a hneď sa mi ľahšie dýchalo. Mám rád jar, so všetkým čo prináša. Aj ženy, ktoré v jarnom rozmare voňajú akosi inak a krajšie.

p.s.

Nezabudol som na srdce, ktoré je blbec. Už ho mám v sebe, len nech sa trochu upokojí, dám sem svoje dojmy...

:)

Diskusia

Včera bola lampa o vlastenectve. Téma už dostatočne prežutá a čiastočne zbavená prudkých emócií v súvislosti s "vlasteneckým zákonom". Bol som zvedavý, ako sa zafarbí Hríbov lakmusový papierik, ponorený do názorov diskutujúcich. Základom diskusie je vždy výmena názorov a rozoberanie problematiky z rôznych aspektov, ale predpokladom istého dorozumenia je vyjasnenie si pojmov.

Vo včerajšej Lampe som registroval pozitívne i negatívne postoje k vlastenectvu názory vyprovokované zákonom. To je v konečnom dôsledku asi jediným prínosom tohto zákona, že rozvíril diskusiu o vlastenectve, ktoré je u každého človeka prítomné akosi prirodzene, že si to ani neuvedomuje. Je to ako dýchať vzduch, pokiaľ ho je dostatok, netreba na dýchanie ani myslieť. Moderátor sa snažil dávať svojim hosťom aj sugestívne otázky, aby sa prejavili a niekedy sa zdalo, že ich chce niekam nasmerovať, ale to Hríb robí v každej relácii.

Skvelou ukážkou človeka s jasnou argumentáciou, dobrou analýzou problematiky a správnym pomenovaním vecí, aj keď nakoniec vždy zo svojej národnostnej pozície, bol Kálmán Petőcz. Veľmi jasne, ale aj diplomaticky formuloval svoje vstupy Ľudovít Černák. S týmito dvomi je zrejme radosť diskutovať. Aby bolo jasné, tu sa nezaoberám postojmi účastníkov diskusie v iných sférach, ide mi len o dojmy z tejto včerajšej diskusie pod lampou, ktorú som sledoval.

Daniel Hevier u mňa obhájil svoj trochu skeptický postoj umelca a individualistu, to sa dá akceptovať, človek ktorý vytvára duchovné, či iné hodnoty prospešné celej spoločnosti, vôbec nepotrebuje hlasno a slovami deklarovať svoje vlastenectvo, to hovorí samé za seba. Zvláštnymi postojmi sa prezentoval historik Milan Zemko. Akoby sa snažil o historizujúci pohľad, ale niekedy sa mi zdalo, že sa nechal príliš ovplyvniť moderátorom. Tak trochu nerozhodné...

Skoro by som bol v tejto rekapitulácii zabudol na prítomnú dámu, Luciu Piussi. Akosi ma ničím nezaujala. Mal som dojem, že opakovaním svojich negatívnych postojov, špeciálne ku slovenskému vlastenectvu, plnila dohodnutý scenár relácie, ako oponent ostatným účastníkom. Možno aj pre ňu bola diskusia, poučením, podobne ako pre divákov. Stačilo iba chcieť a trochu pozitívne myslieť o svojej domovine, či vlasti.

Diva, ktorá sa diví

Dostal som prácu, už nie som nezamestnaný. Nesťažujem sa, lebo nemám čas, pracujem. Pred časom kolovalo také zistenie, že čítame texty povrchne, podľa prvého a posledného písmena v slove. Poprahedzované písnemá vo vnúrti slvoa vôbec nevadia. 11. marca mi padol zrak na titulok článku, ktorý som prečítal takto: Mladík zabil vlka... pri opakovanom čítaní som už prečítal skutočný titulok: Mladíka zabil vlak... To je to rýchle čítanie.

Blogovanie je sedenie pri počítači, ale aj tak je to istý relax po práci pri počítači. Čítal som nedávno, že aj Diva sa diví. Je to neuveriteľné, ale aj na tomto portáli sa nájdu zaujímavé veci. Toto bolo o "flirtovaní a gramatike". Zdanlivo nesúvisiace činnosti, ale opak je pravdou, vo virtuálnych flirtoch sú jediným dôležitým nástrojom potešenia slová. Adam Zajac sa v článku zamýšľa nad úrovňou gramatiky v pokecoch pri flirtovaní.

Nedá mi, aby som necitoval niektoré pasáže, napríklad takúto vetu:
- "Najtrápnejšie sa cítim vo chvíli, keď si začnem vymieňať RPčky so slečnou, ktorá robí také školácke chyby, že sa splaší aj môj antivírový program."
Najkrajšia myšlienka je však táto:
- "...kto podceňuje perfekcionizmus v narábaní s jazykom, podceňuje možno aj základnú slušnosť, čestnosť, dôveru."
- "Vadí mi ľahostajnosť a nedôslednosť. Aj keby išlo iba o nevinný flirt. Nielen šaty robia človeka. Slová takisto."
Vrelo odporúčam prečítať si celý článok na Dive, ktorá sa diví... Hlavne tým, ktorí si myslia, že dôležitejší je obsah ako forma.

______
Všetky gramatické chibi v tomto článku som urobil úmyselne... :)

Obnovený sci-fi seriál

Za starých, zlých čias sme v politike počúvali výlučne jednostranne orientované komentáre, teda neobjektívne, s povinným skloňovaním slova socializmus. Dnešná mládež Slovenska si nemôže pamätať aké to bolo, keď sa po "novembri" objavil prvý politický komentár z ktorého kričala maximálna snaha o nestrannú objektívnosť. Pre mňa to bolo ako živá voda.

Žiaľ tento štýl sa neujal nadlho, do politických úvah sa opäť vkradla stranícka neobjektívnosť. Dokonca aj politológovia sa už škatuľkujú na dobrých a zlých...Na blogoch sa potichu vytráca názorová pluralita a hlavne jej tolerovanie v diskusiách, kde často chýba vecnosť vyjadrovania. Existujú však aj svetlé výnimky, keď sa autor (diskutujúci) odváži mať iný názor ako väčšina a kolegovia diskutéri ho nevypoklonkujú s posmeškami a osobnými urážkami.

Na Nove začali opakovať seriál Hviezdna brána SG1. Potešilo ma to, lebo tieto najstaršie diely som nevidel. Kto číta waboviny vie, že nie som televízny maniak, SG je jediný seriál, ktorý sledujem, ak ho náhodou objavím. Aj na blogoch už teda začal predvolebný seriál skladaním poklôn vlastným protagonistom. Stále je v hre aj problematické delenie na pravých a ľavých, akoby všetkým nešlo o naše dobro...

V tejto súvislosti mi vždy napadne, ako jeden bývalý zakladateľ strany, ktorá vládla 40 rokov, spomínal na ich zakladajúci zjazd slovami: Viete, vtedy bola len sociálna demokracia, ale v nej boli jedni praví a my sme boli ľaví, tak sme si založili novú stranu... Dnes sa strany delia na inom, "osobnostnom" princípe. Našťastie už nie je šanca, že by sa tí ľaví opäť dostali k moci, aj keď "ľavých" politikov máme v každej časti spektra dosť. A keby len ľavých, ale aj kľavých...