Lampa zhasla

Včera som ostal pri sledovaní diskusnej relácia Lampa až do prestávky s kapelou, viac by som nebol vydržal tú Hríbovú námahu dosiahnuť v "diskusii" svoj stanovený cieľ. Tak to na mňa pôsobilo, keď sa snažil hraním sa so slovíčkami dotlačiť účastníkov diskusie k výroku, že oslobodenie nebolo oslobodením, lebo potom sme žili v totalite.

Jeho logika ma vrhla v čase o najmenej 40 rokov späť. Neakceptoval logiku diskutujúcich a dokonca ani ich faktický súhlas s jeho názorom. Pripadalo mi to detinsky naivné a strašne účelovo zjednodušené. Ak si uvedomíme len pár faktov, že Európa bola násilne okupovaná fašistickou armádou, nijako inak sa toho nemohla zbaviť ako oslobodením.

Stalo sa tak postupom armád spojencov. My sme boli logicky, časovo a geograficky oslobodení Červenou armádou a stalo sa tak aj na základe dohôd spojencov (silných) o rozdelení sfér vplyvu po vojne, v snahe zabrániť opakovaniu podobných udalostí, ako bola druhá svetová vojna.

Myslenie stratégov však už vtedy naznačovalo nový vývoj napätia na kontinente a vo svete, z priateľov sa postupne stávali nepriatelia, vzniklo a stupňovalo sa napätie v studenej vojne. Postihlo to totalitnými prvkami obe strany, východ aj západ (Ameriku). Východ oveľa jednoznačnejšie a silnejšie. Západná Európa sa dostávala rýchlo z následkov vojny dobrou ekonomickou spoluprácou a vzájomnou pomocou.

Vo východnej sfére sme boli aj my, ale to už bol povojnový vývoj, ktorého sme sa zúčastňovali spočiatku sami ako slobodný a demokratický štát, obnovený a oslobodený. Slovensko sa hlásilo k obnovenej republike, bolo jej súčasťou, teda nedá sa v zmysle oslobodenia posudzovať oddelene, Slovenský vojnový štát bol fakticky anulovaný. Do silného područia Moskvy sme sa dostali až po februári 48 zásluhou našich vlastných politikov, teda aj vlastnou vinou.

Moderátorovi Lampy je toto všetko určite známe, len mu vadí slovko "oslobodenie". Otázkou je, prečo? Pravdou je, že to bolo tak dávno, že už si ani nevieme dobre predstaviť význam toho slova. V tom je problém, slovo zastaralo, lebo žijeme slobodní a v mieri.

V tomto európskom priestore vzniklo toľko rôznych historických interakcií národov, že ospravedlneniam by nebolo konca kraja, zvlášť keby sme stále na tie, ktoré už raz odzneli zabúdali a zabúdali sa pozrieť do budúcnosti a pod nohy kadiaľ kráčame.

Vtipné vety (1)

Rady starnú generačne...

Hodina duchov

Keď sme boli malí, strašili nás polnočnou hodinou duchov. Časy sa menia a duchovia majú v modernej dobe iné maniere. Práca ma dnes priviedla do môjho starého kolektívu, kde sa mi ušiel jeden z desiatich počítačov. Všetky sú udržiavané na aktuálnej výkonnostnej úrovni, vrátane softvéru, tak je to v podstate jedno, kto kde sedí, aj tak sme všetci na jednej sieti.

Mojou úlohou bolo modifikovať dokumentáciu k projektu, čo okrem textu obsahovalo aj zmeny na dvoch výkresoch. Keď som už mal všetko hotové, chystal som sa zapísať aktuálny stav a odísť na obed, na monitore sa objavila správa v tom zmysle, že spracovateľovi softvéru je ľúto, že moja práca je stratená. Vtom zaznel poludňajší zvon na kostolnej veži a monitor v zápätí nadobro zhasol. Márne boli moje vzdychy a snaha o záchranu.

Rozhorčene som sa posťažoval kolegom, ale namiesto údivu sa začali smiať, či neviem že ten počítač sa každý deň, presne o dvanáste hodine uvedie do hypnotického spánku so stratou všetkých neuložených dát... Veru som to nevedel a ani systémový analytik vraj netuší, čím to je, ale už to trvá nejaký čas. Hodina duchov a poludníc v modernom vyhotovení. Aj v dnešnej dobe je niečo medzi nebom, zemou a počítačmi.

Malé katastrofy sa naozaj stávajú každodenne. A vedci v CERN-e sa trápia s malými čiernymi dierami...

Titanský súboj v Maxe

U Anety som avizoval túto moju dojmovú recenziu (12:33), ktorá ešte nie je napísaná, tak si musím pohnúť a idem na vec.

V poslednom období po Avatarovi som si dal predsavzatie, že ak do kina, tak len na 3D. Predo mnou videli Súboj titanov už niekoľkí členovia rodiny, ich odporúčania boli pozitívne, tak som nenápadne vytvoril situáciu a išli sme do kina. Nie som pamätník starého súboja, tak moje očakávania boli otvorené každej možnosti v oblasti filmových dojmov.

Trnavský Max mi je sympatický už od Avatara, tak som sa celkom tešil. Miesto sme mali trochu bokom, ale vydržali sme nápor oneskorencov, ktorí sa počas reklám predierali cez nás na svoje lepšie miesta. Prekonali sme aj sklamanie z dvoch dlhých návštevníkov s vysokým posedom, presne v našom zornom poli, v dôsledku čoho som si dve hodiny naprával chrbticu vzpriameným sedením ako v škole.

Tak som zbieral malé drobné čierne bodíky ešte než začal film. Po nasadení 3D okuliarov som zaregistroval nápadné stmavnutie obrazu, na čo som si musel zvyknúť a ani priestor 3D nebol vo filme príliš dokonalý... Napriek všetkému som sa uvoľnil a sústredil som sa na film. Čakal som dynamiku, ale nie len takú z dynamickej kamery a nastrihaných kúskov scén. Táto umelá dynamika mi pripomenula prvú časť nášho najnovšieho Jánošíka.

Ani efekty a počítačové animácie v Súboji titanov nedosiahli výraznú úroveň Avatara (to je môj súčasný etalón :). Očakával som dokonalejšie spracovanie. Nebudem popisovať dej, ani masky a hercov, o tom píše zasvätene "Riddick", tí pre mňa nie sú až tak dôležití. Vcelku mi začiatok filmu pripadal dosť zdĺhavý a ani finále ma príliš nepresvedčilo.

Nebudem to viac naťahovať, môj zážitok s mládežou a pukancami na začiatku je rovnaký, ako popisuje Riddick, iba mobily nesvietili a ani napomádovaný pubertiak nesedel v našej blízkosti. Zo sály som vychádzal mierne rozčarovaný. Keď som hľadal číselné vyjadrenie môjho dojmu zo Súboja titanov a porovnanie s Avatarom (10 bodov), tento film dostal u mňa len 3 body.

Záverečný gól a isté vysvetlenie ma čakalo až doma vo forme správy, že Súboj titanov nebol natočený ako 3D, až dodatočne bol prepracovaný do tohto formátu. Neviem ako je to možné a či je to vôbec pravda, ale ak áno, tak by som podľa mojich zásad na tento film ani nemal ísť. O veľa by som neprišiel, ale ako sa hovorí, je lepšie raz vidieť film, ako dvakrát o ňom čítať...
________

Fundovaná recenzia: Mariňák Perseus... (Vojtěch Rynda, Lidové noviny)

Hudba sfér

Dnes to bude trochu osobné, tak tí čo ma nemajú radi osobne, nemusia to čítať :) Včera som náhodou, pozde večer chvíľu počúval a pozeral v TV Mariána Vargu, jeho hudbu a jeho interpretáciu vlastných skladieb. Pri tom som prišiel na to, že hudba je vlastne rovnaké "zázračno" ako duša človeka.

Hudba je súčasťou a možno aj podmienkou života, je jedinečným prejavom duše. Vidím Mariána Vargu, ako sa kláti nad klávesami, ale vidím aj jeho dušu, ktorú vkladá do hry aby poletovala priestorom. Cítim to a moja duša hltá tie tóny a melódie, obrazy vytvorené inou dušou. Hudba je súčasťou duše a spev vtákov je dôkazom faktu, že aj zvieratá majú svoju dušu.

Určite má dušu aj celý vesmír, veď pochádza od rovnakého stvoriteľa, ktorého sme si pomenovali Boh. Boh je dušou vesmíru a všetkých živých i neživých vecí v ňom. Všetko tu do seba zapadá a podriaďuje sa stanoveným zákonom v neustálom pohybe, v nekonečnej zmene. V relatívnom pokoji, či v kolíziách nutných pre zrod nových foriem.

Organová hudba to všetko najlepšie vyjadruje. Nie náhodou si našla miesto v kostoloch.

Môj vzťah k organovej hudbe pochádza z kostola. Bežný organista v dedinskom kostole príliš nevynikal, málokedy vybočil z naučenej melódie, ale raz prišiel na návštevu organista odniekiaľ z vesmíru, bol slepý a náš starý organ konečne dostal príležitosť ukázať, čo v ňom je. Chlapci vzadu ledva stačili ťahať mechy, babky sa vo vytržení začali pohoršovať kvôli "svetskej hudbe" v chráme.

Organová hudba je však iba jedna. Je rovnako božská, ako svetská. Napĺňa fyzikálny priestor i nehmotné duše v súzvuku a spolupatričnosti vesmíru.