Obchvat krajiny

Vyskúšal som diaľnicu Trnava - Bratislava s obmedzenou rýchlosťou na 110 km/h hneď začerstva. Dalo by sa povedať, že pohodička, dnes predpoludním bola minimálna premávka. Z tohto aspektu plynú aj moje dojmy. Bol to nezvyčajný pocit, ako sa všetky autá posúvajú rovnakou rýchlosťou na úrovni limitu. Fakticky (teoreticky) by všetci mali byť v pravom pruhu a nikto by nemal predbiehať. Kto skôr odíde z Trnavy, skôr príde do Bratislavy... Výnimkou by mali byť len vozidlá špeciálneho určenia, ako sanitky, polícia, ústavní činitelia a páni poslanci, ktorí sú voči "veškerým" pravidlám imúnni.

V neposlednom rade je tu aj skupina vodičov s nepísanou prednosťou v jazde - tí ktorí sa sami nadraďujú nad obyčajných vodičov z dôvodu výšky konta v banke, silných motorov a ešte silnejšieho ega... To však nepatrí do sféry pravidiel. Napriek teórii, predsa sa na diaľnici D110 legálne pohybujú vozidlá dvoch kategórií. Jedna skupina jazdí podľa "tachometrových" 110 a druhá podľa GPS 110. Tým sa vytvára slušná diferenciácia oprávňujúca na využitie druhého a niekedy aj tretieho pruhu.

Nikomu to prosím nehovorte, ale môj tachometer má tú GPS diferenciu pri 110 km/h cca 10 km/h. Otázka je, ako sa na to pozerá polícia, ale som presvedčený, že údaj môjho tachometra nezaznamenávajú a ich merania by mali byť bližšie hodnote, ktorú udáva GPS.

Predbiehanie trvá dlho, ale niet sa kam ponáhľať, nič svetoborné neušetríme. Podľa mojich prepočtov je teoretická strata času pri 110 km/h oproti 130 km/h medzi Trnavou a Bratislavou 5 minút. To nie je až tak veľa. O vplyve zníženia rýchlostného limitu na bezpečnosť premávky by som nechcel diskutovať, lebo si myslím, že nie rýchlosť, ale vodič je ten element, od ktorého na ceste závisí najviac. Či už pri riadnej diaľnici so stotridsiatkou, alebo pri takejto obmedzenej. Rozdiel vplyvu rýchlosti je aj tak nemerateľný, dá sa odvodiť len zo štatistík, ktoré sa zase dajú formovať podľa potreby...

Druhým dôležitým opatrením je požiadavka na dodržiavanie odstupu min. 70 m. Toto plne schvaľujem a tu súhlasím aj s Drahovským. On síce tvrdí, že účinnosť tohto opatrenia bude závisieť od intenzity policajných kontrol. Do istej miery áno, ale takéto striktné vyžadovanie odstupu by malo mať hlavne výchovný vplyv a mal by sa dodržiavať na všetkých diaľniciach. Potom by to bol obrovský úspech. Nedá sa k tomu dnes viac povedať, len že uvidíme.

Z dodržiavania odstupu vyplýva ešte jedna zaujímavá vec. Ak ja idem podľa GPS a vodič predo mnou podľa tachometra, mám pred ním k dobru cca 10 km/h, teda ho dobieham a keď sa medzi nami skráti vzdialenosť pod 70 m, je to dôvod spomaliť, alebo predbiehať. Popravde, dnes sa mi do odstupu 70 m nanominovali iní vodiči najmenej trikrát. A to je to, čoho sa niektorí obávajú. Ja mám zásadu, že síce môžem si zanadávať, ale na takýto skutok musím reagovať uvážene a brať to ako reálnu skutočnosť, podobne ako mokrú vozovku, či sneh na ceste.

Suma sumárum, osobne mi toto obmedzenie nevadí, s tým, že je to len dočasné opatrenie, ktoré skončí buď vybudovaním odstavných odpočívadiel, či definitívnym dobudovaním odstavných pruhov, alebo praktickým zistením, že to nemá žiaden zmysel a želaný účinok. Moja viera, či neviera v tom nič nezmení. Zatiaľ som spokojný a nešiel by som hlavou proti múru. Fakt je, že takáto jazda znižuje aj moju spotrebu. Len mi bude chýbať ten bývalý adrenalín... Budem si ho hádam kompenzovať inde, napríklad turistikou...

Na záver vysvetlenie titulku - cesta medzi Trnavou a Bratislavou mi odteraz bude pripadať ako spoločný obchvat týchto dvoch miest, s mierne zvýšenou maximálnou rýchlosťou...

Jedna stolička nestačí

Všetky svoje doterajšie i budúce príspevky napísané v sobotu a pre sobotu budem odteraz zaraďovať do rubriky "sobotník". Bohužiaľ Slovník slovenského jazyka tento termín nechápe v zmysle publicistiky vychádzajúcej v sobotu, ale nesprávne ho klasifikuje ako "subótnik", čo bývali pracovné soboty v ZSSR (u nás: "pracovná sobota"), prípadne ho radí do náboženskej oblasti súvisiacej so židovstvom. Od týchto pojmov sa môj "sobotník" dištancuje a vyhlasuje sa za úplne nezávislú publicistiku... Od čoho nezávislú? Ktovie.

Dnes nebudem opisovať naše trhovisko, kde som si výnimočne kúpil kyslú kapustu, lebo sa mi pri pohľade do suda zbiehali kyslasté slinky. Asi mi chýba kyslý vitamín C. Dnes by mal zo mňa radosť Matúš Kostolný zo SME, keby vedel, že som si zase výnimočne kúpil jeho noviny, tiež v "sobotníkovej" forme. Inšpiráciou mi bola opäť - reklama na zázračné informácie, ktoré budú v prílohe o stoličkách. Niečo ako "Dvanásť stoličiek" vždy predsa zaberie.

Popravde, na internete sa dá nájsť podstatne viac informácií o správnych zásadách sedenia a nepreberné množstvo rôznych typov stoličiek. Výrobcovia i obchodníci vedia, že človek dneška je hlavne človekom sedavým (homo saedens), preto núkajú stoličky pre každú peňaženku. V sortimente nie je problém, ten pes je zakopaný v ich kvalite i životnosti. Mám osobnú skúsenosť, že úspech "spisovateľa" je priamo úmerný stoličke (niekedy aj stolici). Vyznať sa dnes v stoličkách je veľký problém.

Problém nie je v ponuke, ani v trhovom hospodárstve dopytu, ale vo výbere. V dobe, keď je človek zaplavený informáciami, už tieto nie sú podstatnou prísadou rozhodovania, všetko záleží na vlastnom "vyhľadávaní". Vedieť si stanoviť kritériá, ich hierarchické hodnoty a potom mať správny algoritmus vyhľadávania v tej veľkej kope internetového sena. Viem o čom hovorím, za posledných 10 rokov som si už "odsedel" niekoľko stoličiek a stále nie som na konci tohto skúmania. Stále som nestretol tú pravú a vyvolenú stoličku, že už skoro ani nedúfam. Často myslím aj na to, že "Jedna stolička nestačí..." (J. Bond :).

Aby bolo jasné, stále tu ide o stoličky "pracovné", na ktorých sa realizuje hlavne "človek počítačový". Tvorcovia dizajnu stoličiek sú na tom niekedy ako programátori, ktorý síce vedia programovať, ale neovládajú profesnú problematiku, na ktorú šijú program. Potom výsledok závisí od kvality komunikácie medzi programátorom a profesionálom. Podobne sú na tom aj konštruktéri, ktorí zase odflinkajú pevnostný výpočet, vyhovárajúc sa na hmotnosť sediaceho. Zabúdajú na jeho temperament a z toho plynúcu dynamiku. Vôbec neberú do úvahy znudeného človeka, ktorí sa do stoličky riadne oprie, aby si ponaťahoval stuhnuté svalstvo. Veď som ich už zopár polámal...

Mohol by som sa tu rozpisovať o slabinách počítačových stoličiek. Vyskúšal som viacero typov, ako hovorím, čosi som si už odsedel, ale bolo by to nosenie dreva do lesa. Problematika sedenia je dôverne známa nielen pisateľom, ale aj čitateľom blogov. Viem to, lebo aj ja som čitateľ. Najradšej čítam "sobotníky". Aj to dnešné SME prinieslo až dva zaujímavé postrehy. Okrem spomínaných stoličiek je tam aj článok o aktuálnej sfére, ktorá sa blíži vedeckej fantastike, ak taká ešte v dnešnom svete bujnej a neobmedzenej fantázie vôbec existuje. To fantazírovanie si nechám na budúce písanie.

Príjemnú nedeľu, slnečný svit a chladivý vetrík (pokus o predpoveď počasia).

:)


 

Československé pripomenutie

     Najväčším sklamaním Eduarda Beneša vraj bolo SNP a následné opätovné prihlásenie sa Slovákov k vlastnej národnej svojbytnosti. Tam skončil jednotný československý národ, Masarykova idea, ktorá nám v čase počiatku republiky pomohla zdvihnúť sa na vyššiu úroveň národnej slobody. Tak to aspoň vyplýva z rozprávania pamätníkov. V Česku si dnes na deň 92. výročia vyhlásenia Československa pietne zaspomínali.

     Pripomenuli si, aké je dôležité držať spolu vo vlastnom štáte a Václav Havel šiel v spomínaní ešte ďalej do minulosti. Skonštatovali, že minulosť nemožno súdiť súčasnými kritériami, možno sa z nej len poučiť. Pri hodnotení významu jednotlivých udalostí a osôb v politike je nutné brať do úvahy dobové súvislosti. Chybou je, dívať sa na minulosť len dnešnými očami.

     My sme odhalili sochu T. G. Masaryka v nadživotnej veľkosti. Vidíme ho tam v dobových súvislostiach, nie ako súčasníka. Aj sochy sú symbolickými míľnikmi pamätí. Aj Svätopluk, ktorý je spoločný nám i Čechom... Možno aj Slováci raz dospejú k takej úcte k vlastnej minulosti akú majú bratia Česi. Nezáleží na tom, aká bola, v každom prípade je poučením. Nikto nemôže poprieť, že sme si s Čechmi rečou i povahami blízki.

     Ja verím že raz dospejeme aj my a bratia tam na druhej strane Moravy už nebudú hovoriť o Slovensku s dešpektom, ako sa to ešte občas vyskytuje. Najviac však záleží na nás. Raz, keď už nebudeme mať poslancov len na šaškovanie a vláda bude vládnuť, nielen privatizovať, keď budeme svoje veci riadiť naozaj sami a zodpovedne, bez absolútneho poníženia sa do rolí sluhov. To sme dĺžny aj my histórii, ktorá sa začala 28. októbra 1918.

Vesmírny prach

Kedysi dávno existoval blog "Vesmírny prach". Zafúkal vietor a bolo po prachu. 14. marca 2006 sa tam písalo o blogerskom ostrove. Asi takto:

     Ostrov je osamelé miesto v mori, aj môj blog je ostrov. Kam sa pozriem samá voda, ale aj veľa iných ostrovov. Byť na blogu je spôsob ako nebyť sám a zároveň byť osamelý, alebo naopak - byť sám a nebyť osamelý... Ostrov je miestom plným pozvaní, len návštev býva málo. Miesto vhodné na rozjímanie, prechodný domov duše...

     Začínam si zvykať na prázdne reči... Naozaj sú odrazom môjho myslenia? Alebo len hľadajú iné slová, aby s nimi založili spoločenstvo príbuzných slov? Musím provokovať, naraziť na odpor, aby si ma všimli. Mám tu byť ako Robinson Crusoe na opustenom ostrove? Haló! Je tu niekto? .....Nič, iba ozvena... niekto ...jekto... kto.

     Musím si vymyslieť blogovú kozu, ktorá ma bude živiť svojim duchovným mliekom. A hlavne - naučím ju slovám. Slová, slová, slová... To prvé bude Mééé... A možno príde aj piatok, alebo radšej sobota (nie Luděk), len taká obyčajná pekná sympatická sobota. Sobota na Ostrove Blog. A bude hrať hudba - Ludwig van Beethoven, Symfónia č. 5 c-mol.

Čas odvial Vesmírny prach, z ostrova sa stal poloostrov a neskôr pevnina Pangea.

 

 

Dobrý večer

Práve som použil jednu z rád "rozhľadne" na odstránenie pisateľského bloku, ale neprezradím ktorú. Čo je to, keď sa povie "dobrý večer"? Dnes večer som zažil niekoľko príjemných stretnutí. Najprv sa len tak bez varovania objavila Věra Špinarová, moja stará láska zo speváckeho neba, potom sa predstavil doktor Radim Uzel, Tereza Pergnerová a Jiří Krampol.

Ešte čakám na dvoch tiež veľmi príjemných ľudí, moju najmilšiu herečku Veroniku Žilkovú a Eduarda Hrubeša, tých dvoch zo záznamu. Nedávno začali opakovane na ČT1 seriál "Tak neváhaj a toč", kde Veronika sekunduje Edovi takým úžasným spôsobom, že hneď obnovila moje dávne sympatie k nej. No a Eduard Hrubeš je nenapodobiteľný komik, ktorý nikdy nezaváha. Našťastie.

Hádam to stačí na dobrý večer.