Dálnice

Po týždni lietania po českých cestách a "dálnicích" mám ešte stále pocit, že sa vznášam. O začiatkoch diaľnic sa kedysi v Česku hovorieval vtip, že "dálnice je kus hezký cesty a dál nic". Už to dávno neplatí, sú tam mestá, kde najazdíte desiatky kilometrov, než sa vymotáte z jedného smeru na druhý a to už ani nehovorím o matke českých miest, Prahe.

Čo sa týka kvality povrchu, to sú české diaľnice kapitola sama o sebe a možno aj svetový unikát. Ak náhodou vojdete na diaľnicu pri Jihlave smerom na Brno, tak zažijete unikátny pocit jazdy na "tankodrome" a kultúrny šok. Ak by niekto nevedel, čo je to tankodrom, tak isté vysvetlenie je na tejto stránke, z ktorej citujem:

Dálnice D1 připomíná tankodrom, její stav je zoufalý. Ačkoliv odborníci na dopravu prohlašují, že D jednička je na konci své životnosti, jízda v pravém pruhu jasně dokazuje, že komunikace je po smrti.

Neviem, ako by som to lepšie opísal. Keď som tam vošiel, mojou prvou myšlienkou bolo, nájsť čím skôr únikovú cestu z automobilového pekla. Nakoniec som vydržal, bol pracovný deň, takže na tej ceste bolo dosť nákladných áut, ako dôvod pre takmer trvalú jazdu v ľavom rýchlom pruhu, ktorý je ešte "konzumovateľný". Len ten rýchly pruh bol dosť preplnený, a samozrejme rýchly na medziach maxima, lebo všetci domáci to tak praktizujú.  

Negeneralizujem, niektoré nové cesty majú celkom slušný povrch, ale zďaleka nie všetky, čo ma dosť prekvapuje. V okolí Přerova by sa také príklady našli. Inak v Hřensku, ktoré vlani postihla veľká povodeň, pobrala im mosty a poničila cesty, sa na opravách usilovne pracuje, veď je sezóna...  Most cez riečku Kamenice ešte nie je hotový, v ťažkom teréne ešte len zakladajú stavbu a jazdí sa po provizórnom premostení. Treba povedať aj to, že na prístupových cestách opravujú staré, zničené úseky ciest pomerne rýchlo.

A keď sme už v Hřensku, tak do Drážďan je to na skok. Od čias DDR sa tam dosť zmenilo. Aj cesty sú dobré, slušne prejazdné aj vysoko v horských obciach Saského Švajčiarska. Ceská "dálnice" je v poslednom úseku pred riekou Moravou dobrá, ale aj tak príchod na Slovensko bol pôžitkom. Niet nad to, keď je doma poriadok.
   

Zipsová kauza

Nechtiac som si overil škodlivosť odkladania dôležitých vecí na zajtra. Pred dvomi mesiacmi sa mi pokazil zips na vetrovke, ktorú v lete beriem na seba v prípade zlého počasia. Leto bolo pekné (:-), tak som sa bez nej stále vedel zaobísť. Žena ma aj tak obdeň posielala ku krajčírke (ženy myslia na všetko, ale kto by ich počúval): "Daj si vymeniť ten zips u krajčírky". Je tu jediná v meste, ktorá také veci robí. Ja som mal stále čas, veď nehorí. Sú aj dôležitejšie veci. Napríklad surfovanie po internete, čítanie blogov, písanie blogov a diskutovanie.

Medzičasom som predsa urobil míľový krok k mierovému riešeniu v tejto veci. Kúpil som si zips potrebnej dĺžky a nebolo to jednoduché, pochodil som kvôli tomu niekoľko predajní s galantériou. Krajčírku som stále odkladal na zajtra. Až tento týždeň som si stanovil ako hraničný, že teda k nej konečne zájdem. Chyba lávky, krajčírka má celý mesiac dovolenku. Čo teraz? Spomenul som si na časy, keď sme mali starý šijací stroj, takú storočnú mašinku a raz som v rámci stávky ušil normálne dlhé nohavice, len aby som dokázal rodine, že to nie je nič ťažké.

Ten stroj už čaká na hutnícke recyklovanie, ale je tu čosi iné. Spomenul som si, že kdesi je odložený pomerne moderný elektrický šijací stroj. Od nápadu nebolo ďaleko k realizácii. Lámacím nožom som vypáral starý zips, odfúkol som pod stôl staré nite a dal som sa do šitia. Dopadlo to dobre. Až na malú chybičku krásy, ale tú našťastie zvonka nie je vidieť. Inak to funguje na sto percent. Ušetril som najmenej 5 €. Tak aj zlé veci sú niekedy na niečo dobré. Ak by ste potrebovali vymeniť zips na vetrovke, napíšte mi, aspoň si zarobím.

   

Wikipédia:

Prokrastinácia (z latinského pro crastinus – na zajtrajšok) je označenie pre chorobné odkladanie dôležitých úloh na neskôr (na zajtra)... Postihnutý má vo zvyku tráviť čas nepodstatnými činnosťami, ako sú napríklad surfovanie po internete, pričom dôležité úlohy odkladá na neskôr.

Sobota

     Som plný dojmov z dnešnej tržnice, aj keď na vrchole sezóny je dosť jednotvárna. Všetci ponúkajú papriku, rajčiny aj koreňovú zeleninu a ovocie, ktoré už my máme takpovediac za sebou, teda slivky a jablká. Novinkou sú černice, tie sa v tomto roku urodili obzvlášť veľké a je ich veľa. Bol to výnimočne dobrý černicový rok. Aj na tanieri, tu vedľa klávesnice (kde by sa vôbec nemalo jesť), mi svieti černicový koláč. Jeho oči čierne na mňa trochu kyslasto žmurkajú. Je výborný, až mi tečú slinky v podmienenom reflexe.   

     Človek sa však nesýti len koláčmi, ale aj chlebom. Po roku jedenia chleba z domácej pekárničky (nič zlé proti nemu nemám) som dnes kúpil "dedinský chlieb". Taký, čo má priemer skoro pol metra a výšku na vrchole poľany až 20 cm. To je chlieb, ktorý nie je treba mazať maslom, alebo masťou, stačí k nemu zopár paradajok úhľadne naporcovaných a štipľavá paprika. Všetko pekne na tanieri a jesť zásadne holými rukami. Nakoniec vypijeme paradajkovú šťavu, ktorá ostala na tanieri priamo z taniera. 

     To je chlieb, ktorý sa ani vo sne nedá nakrájať na krájacej mašine. Krájanie takéhoto chleba si vyžaduje ostrý nôž, aby bol  krajec pekný. Pri krájaní si ho opierame o hrudník ako milenku pred milovaním a po akte si z košele slastne oprášime múku. Do úst si vložíme neodolateľný kus voňavého chleba. 

Oči ako zrkadlo duše?

Môžete si, na prvý pohľad myslieť, že som sa práve vrátil z krátkej dovolenky, ale nie je to tak. V duchu sa už nejaký čas zaoberám guľovitým orgánom zraku, ktorý je zdvojený a uložený uložený v hlave. Niekedy sa hovorí, že oči sú oknom do duše. Ako okno to však príliš nevyhovuje, lebo niektoré sú čierne, iné sivé, či modré, hnedé, alebo dokonca modro-zelené.

Oči často bolia, štípu a slzia. Sú situácie, kedy ich otvárame dokorán a čudujeme sa. Inokedy zatvárame oči pred niečim hrozným, alebo v očakávaní niečoho slastného. Aj to je príklad toho, že ak chceme človeku nahliadnuť do duše, otvorené oči nie sú vždy nutnou podmienkou. Ráno oči otvárame, potom ich máme celý deň otvorené, vnímame pozorne svet i ľudí. Ak príde koniec, zatvoríme oči naposledy.

Keď sliedime, ani okom nemihneme, aby nám nič neušlo. Pred očami sa nám môžu robiť kruhy, v nich sa niekedy iskrí. Len ten pohľad do duše mi celkom nesedí. Buďme chvíľu na pevnej zemi, nechajme básnické inotaje a priznajme si, že samotný pohľad do očí nič neznamená. Nedovolí nám nahliadnuť do duše človeka. Napriek tomu si to myslíme, a niekedy z prvého pohľadu preskočí iskra. Pokojne môžete mať pri tom na očiach aj tmavé okuliare, ak má iskra peskočiť, tak preskočí.

Oči sú tým pevným bodom stretu, ale do duše vidieť len vtedy, keď v periférii nášho zraku vnímame ústa. Zakryme žene ústa, zahalme jej hlavu a duša je preč, darmo sa jej dívame do očí. Oči sú len pevným bodom, aby sme správne periférne vnímali ženské pery. Tie vnemy vedú priamo do našej duše. Oči môžu byť v tomto prípade básnickým symbolom, ale bez pier a ostatných mimických svalov tváre neuvidíme nič z duše, žiadnu hĺbku.

_________________________________________________
... Moju teóriu si môžete ľahko overiť na fotografických portrétoch ľudí.

Kacír u mňa

Aneta Čižmáriková, neúnavná recenzentka zhodnotila slovenské knižné vydanie románu "Kacír". To mi pripomenulo, že nedávno som tú knihu tiež dočítal. Anetina recenzia je komplexná a fundovaná, môj pohľad sú iba dojmy z prečítaného:

Mám šťastie na ženy, na tie v literatúre. Nie je to tak dávno, čo som prečítal všetky knihy od Kate Mossovej a potom ma zaujal Kacír S. J. Parrisovej.

"Kacír" je román z obdobia stredoveku, čo je ďalším spoločným znakom kníh Kate Mossovej a S. J. Parrisovej. Aj téma príbehov je podobná, týka sa náboženských rozporov a bojov tej doby. Dej "historickej detektívky" Kacír sa odohráva v roku 1583 na univerzitnej pôde v Oxforde. Hlavnou postavou je historická osobnosť Giordano Bruno, čo je trochu zvláštne aj preto, že príbeh je vyrozprávaný  v 1. osobe. Veľmi mi to nesedelo.

Giordano Bruno začal svoj život ako dominikánsky mních v Miláne. Kvôli čítaniu zakázaných kníh ho chceli postaviť pred inkvizíciu, preto ušiel z kláštora a postupne pôsobil na rôznych miestach Európy. Detektívnou zápletkou sú tri záhadné vraždy s okázalými náboženskými motívmi. Dej sa odohráva v anglikánskom Anglicku s tajným prežívaním zakázanej rímsko-katolíckej cirkvi.

V stredovekých reáliách sa rozvíja pútavý detektívny príbeh, ktorý Giordano Bruno vyrieši k spokojnosti svojich kráľovských „sponzorov“. Bruno pri svojom krátkom pobyte na univerzite pôsobí ako tajný agent kráľovnej. Ako vyobcovaný z rímskej cirkvi má zvláštne postavenie v prostredí medzi utajenými starými prívržencami Ríma a nariadeným štátnym náboženstvom. Jeho osobným cieľom je na univerzite prezentovať svoje kozmické teórie. V tom ostáva nepochopený. 

Pútavosť príbehu, aj historické pozadie mi pripomenulo aj knihy Dana Browna. Hlavne historické pozadie vytvára istú podobnosť. Kacír však neoplýva neuveriteľnými tajomstvami a ohromujúcimi starými múdrosťami v takom rozsahu, ako je to známe u Dana Browna. Je tu vlastne len zhánka po starej, veľmi vzácnej stratenej knihe. Inak je dej absolútne realisticky detektívny, aj keď v závere dosť pritiahnutý za vlasy.

Na záver musím skonštatovať, že kniha je napísaná pútavým štýlom a dobre sa číta. Kapitoly deja sú radené za sebou v reálnej časovej postupnosti, čo veľmi uľahčuje sledovanie príbehu.

Všetky faktografické údaje o knihe nájdete na blogu Anety.