2023/01/17

Iveta, jedine Iveta...

 Len stručne a jasne, Iveta zdvihla zo stoličiek niektorých Trebišovčanov. Ja som pri nej v nedeľu zaspal a keď som sa zobudil vypol som TV prijímač a vzal som si do rúk knihu. Dalo by sa povedať, že ten seriál má na mňa pozitívny vplyv. Niektorí sa vyjadrili, že to je "Horná-Dolná", ale ak by sme to mali až tak zhovadiť, išlo by do toho vreca viacej seriálov, nielen na televízii s citoslovcom (ako ju na Pravde premenovala blogerka "rmontmartre"). 

Už som raz zvolil "Hornú-Dolnú" ako etalón riadne prízemnej zábavy (zábava na úrovni detských hier pre hercov, nie pre diváka, podobne ako tzv. "Partička" inde). 

Nebudem tu zdôrazňovať, že je to len môj názor, veď to je na blogoch zväčša samozrejmé. Pri tejto príležitosti si neodpustím trochu kopnúť aj do seriálu "Hranica". Najprv som ho zaradil do kategórie "Horná...", potom som to odvolal a tiež som sa vyjadril, že 40. diel seriálu bol najlepší, lebo som sa pri ňom skutočne nasmial. Potom to už bola viac-menej zvedavosť. Včera bol pondelok, "hraničiari" dávajú už druhú sériu a latka kvality im značne poklesla. Asi bol včera zvláštny deň, následky piatku trinásteho. 

2022/12/08

Reklama ešte raz

 Po roku 1989, keď skončil jeden druh totalitného ovládnutia spoločnosti sa nenápadne začal pripravovať ďalší. Vychutnávali sme si pocit slobody aj v reklamách. Bolo to krásne, čo všetko nám bolo ponúkané z reklamných inzerátov a televíznych šotov! Nebolo kedy sa ani presvedčiť, či reklama aj sľuby dodržiava, reklama nám začala doslova pučať pred očami a rástla, rástla a kypí dodnes  ako ten rozprávkový hrnček var! Tam v rozprávke to skončí zle, lebo sa v tej kaši utopia. Tak ako sa spočiatku reklama tvárila nezištne, dnes je už jasné, že ju platia tí, ktorí si kupujú výrobky ponúkané v reklame (a ktorí to sledujú). V globálnom svete vlastne my všetci.

2022/12/07

Zamyslenie nad...

Nedávno som začul taký názor, že keď je človek chorý, ak je choré jeho telo, duch sa povznáša vyššie. Čosi na tom bude, lebo keď sa nemôže pre chorobu hýbať, nahradí si potrebnú aktivitu premýšľaním. Byť nečinným, to je v živote to najhoršie. Dobre je však, ak človek nemyslí na chorobu, alebo na jej následky. 

Lepšie je nechať bojovať s chorobou podvedomie a vedomú myseľ zamestnať duchovnou tvorbou - žiť v aktívnom stave myslenia. Takto možno prežiť v chorobe aj príjemné chvíle snenia, nových objavov, alebo rozvíjať životné múdrosti, ako sa o to pokúšam v tejto chvíli ja. Je však asi vidieť, že momentálne som fyzicky fit, lebo sa mi nedarí danú tému rozvíjať tak, ako by som chcel. 

Zvláštne je, že v chorobe si človek postupne zvyká žiť s ňou v akomsi stave prímeria. Človeku pomáha vedomie, že časom choroba musí ustúpiť (nekonečná nádej) a naozaj, vždy keď nenormálny stav tela pominie, prichádza uzdravenie,  iný zvláštny stav, keď sa človek cíti ako keby sa zbavil veľkej záťaže, ľahko sa mu chodí a skoro mu je ľúto za chorobou, na ktorú si privykol. 

Dôkazom tohoto tvrdenia je, že ľudia celkom radi spomínajú na prekonané choroby, na pobyt v nemocnici, rozprávajú iným svoje zážitky a so zle utajenou pýchou rozprávajú ako hrdinsky znášali bolesti a ťažkosti choroby i jej liečenia. To je dobré, lebo človek sa potrebuje pozrieť na svoje nešťastie, ktoré prekonal, nad ktorým zvíťazil (hoci aj, alebo hlavne s pomocou iných). Je to zároveň akt posilňovania odolnosti organizmu voči prekonanej chorobe. Som presvedčený, že vždy to takto chodí, až dovtedy, kým človek v závere svojho života netransformuje všetko svoje telesné bytie do duševného... 

Stav povznesenia ducha možno v istom zmysle porovnať aj so stavom zamilovania. Zamilovaný človek nachádza v sebe toľko citu a duchovných síl, že často inokedy životný epik sa premieňa na odvážneho básnika, stáva sa tajným hrdinom a verí že prekoná všetky prekážky. Je tu však aj jeden podstatný rozdiel v tom, že zamilovaný človek nerastie len v oblasti citu a ducha, ale je obvykle plný aj energie telesnej. Tak je to vtedy, ak je zamilovanie opätované - šťastné, ale na jedno opätované zaľúbenie v mladom veku obyčajne pripadá (štatisticky) deväť zamilovaní nešťastných. Človek nešťastne zamilovaný sa potom môže veľmi podobať na chorého človeka a niekedy sklamanie z nešťastnej lásky môže spôsobiť ozajstnú fyzickú bolesť a krajnom prípade aj skutočnú chorobu tela.          

Prijímať všetky veci života tak ako idú, chápať svoje vlastné postoje, vedieť sa vžívať do pozície iných a poznať sám seba, to pokladám za podstatu najväčšej životnej múdrosti, z ktorej pramení porozumenie medzi ľuďmi, ľudská spolupatričnosť a láska. Je to pozitívny vzťah k životu a vôbec to neznamená, že človek sa o nič vlastnou vôľou neusiluje, že sa navonok nerozčúli, že občas nevybuchne, ale vnútorne za tým musí byť vždy, za každých okolností pripravený začínať vždy všetko znova a znova. Nie je všetko na svete ružové, to vie lepšie každý optimista s pozitívnym vzťahom k životu ako hociktorý pesimista, ktorý všetko maľuje čiernymi farbami práve preto, že žije v mylnom presvedčení o tom, že existuje niekde na svete ideálny stav vecí. Je to veľký omyl, kvôli ktorému pesimisti otravujú život nám nešťastným optimistom.

Pre aký čas človek má žiť, to je takmer Hamletovská otázka. Prítomnosť? Minulosť? Budúcnosť? Existuje vlastne prítomnosť? Mnohí ľudia sú presvedčení, že existuje len minulosť a možno aj budúcnosť, ale prítomnosť je len „okamih“... Prítomnosť je čas. Čas beží len v prítomnosti, teda prítomnosť je čas. V minulosti čas neplynie, tam je už všetko stabilné, nemenné. Čas je priestor, v ktorom sa veci menia, pohybujú a minulosť je mŕtva. Existuje čas v budúcnosti? Nie! Budúcnosť neexistuje, lebo neprebieha. Čas v budúcnosti nebeží, len sa predpokladá, že bude. Vieme si tiež predstaviť, že v minulosti čas bežal, ale teraz nebeží, teda minulosť neexistuje. Je teda možné cestovať v čase?.. Možno v duchu, v predstavách a keď sú dostatočne silné, zážitok môže byť hodnoverný. Každé cestovanie v minulosti, či v budúcnosti však nevyhnutne končí prebudením do okamihu prítomnosti. 

Touto zložitou úvahou som si sám sebe dokázal, že žiť treba a žiť sa dá len v prítomnosti, ktorá navyše existuje len v súradniciach prebiehajúceho času. Pre čo teda človek má žiť, na to je jediná odpoveď: človek žije v prítomnosti, ale preto, že čas je len okamih, jeho činy v prítomnosti sa nemeniteľne a každým okamihom zapisujú do minulosti, kde ich možno sledovať len z predpokladanej budúcnosti (ktorá zatiaľ existuje len v teoretickej rovine, ak sa čas nezastaví) v okamihu priebehu budúceho času prítomnosťou. 

Z krkolomnej filozofie, ktorú som si vymyslel, aby som prispôsobil svet svojmu presvedčeniu, jednoznačne plynie, že tento čas žijeme pre minulosť, ktorá bude zhodnotená v budúcnosti. Svoje hodnotenie, svoju pravdu môžeme ovplyvniť len v prítomnosti, v každom okamihu. Každý okamih, ktorý nevyužijeme pre lásku, poznanie a odovzdávanie skúsenosti vlastným príkladom je stratený. Je preto treba prežiť každý okamih, ktorý nám je daný.

2022/10/28

Odseky prakticky

Pred 13 rokmi sa tu písalo čosi o odsekoch v článkoch na blogu. Niečo z tej teórie sa už asi dostalo aj do literárnej praxe. 

Citujem voľne z článku z júla 2009 (waboviny):

"Niečo na tých odsekoch bude, aj keď klasická literárna veda má iste v odsekoch jasno, internet a zvlášť blogy si žiadajú svoje, iný prístup k textu. Aspoň si to myslím... Pravdou je, že ja som sa ku krátkym odsekom dopracoval celkom logicky ako čitateľ blogov. Možno až úporne sa snažím dodržiavať istú maximálnu veľkosť odseku. Niekedy je to dosť obtiažne, lebo odsek za odsekom by mali predsa na seba logicky nadväzovať a zároveň byť akousi samostatnou myšlienkou. Ako čitateľ, nemám rád dlhé odseky, lebo sa to ťažko číta. Písanie by malo byť tak trochu aj o empatii, pochopiť čitateľa a pritom nestratiť zo svojej výpovede autorskú myšlienku a nezahodiť pointu."

1. Praktická ukážka z knihy vydanej v roku 2022, dlhé odseky, klasik píše dve stránky, len dva odseky:


 2. Praktická ukážka z knihy vydanej tiež v roku 2022, krátke odseky ako v mojich článkoch na blogu:


...

 

2022/10/14

Rok blázna a iné oné

Riadením osudu, či plánovanou náhodou, sa mi dostala do rúk kniha Juraja Štubniaka a René Skalného Rok blázna. Doslova a do písmena a nepustil som ju z rúk, kým som ju nedočítal. Výnimkou bol len čas na posedenie v istej malej miestnosti a na nutnú osobnú hygienu. Pustil som ju z rúk (nie však zo zreteľa) aj pri príprave mäsa na varenie guláša a pri čistení zemiakov,  lebo guláš je u nás mojou doménou (a vydaril sa).

Za rok blázna si ľahko dosadíte príslušnú magickú číslovku (2020) a z pamäte vylovíte svoje ešte čerstvé spomienky na vlastné paralelné deje v tomto pamätnom roku, o ktorom sa raz budú učiť deti na základných školách. Nie je vopred zaručené ako ho budú hodnotiť, lebo je známe, že história je len jedna, ale jej hodnotenie sa prispôsobuje potrebám danej doby. Jedno čerstvé hodnotenie je v tejto knihe. 

Dosť bolo úvah o histórii, už som dostatočne naladený na štýl humoru a sarkazmus, aký uplatnili autori v tejto knihe. Mám rád humor, aj keď ide o vážne veci. V tomto prípade ide o to, byť, či nebyť, ale zdá sa, že zatiaľ sme to prežili s celkom obstojným telesným i duševným zdravím a to sa počíta. Koniec koncov aj blázon v ponímaní cirkusového klauna by mal prispievať k duševnej pohode, záleží len na prijímateľovi.

Rok blázna je v podstate životopisná esej autorov, ale na druhej strane treba zdôrazniť, že to nie je ich autobiografia, ale nastavené "zrkadlo" zvláštnej dobe, ktorá je bláznivo "oplodnená" udalosťami dejinného významu, ktoré znamenajú možno aj prerod tohto nášho malého sveta. Žiadna planéta vo vesmíre na nás pohostinne nečaká, máme len túto jednu, napriek optimistickým vyjadreniam niektorých vedcov. 

A o tom to je, ako hovorieva Pitkin v záveroch svojich vystúpení. Táto kniha je v tomto zmysle aj apel na nás, na každého, aby každý začal myslieť (a konať) s vedomím, že treba začať od seba, aby sa nestalo to, čo autori vložili do záverečnej apokalyptickej kapitoly. 

Aby som neskončil len tak, s konštatovaním, že Rok blázna nie je detektívka, ale číta sa ako detektívka, aj keď sa týka všeobecne známych udalostí nedávnej doby a tak trochu aj "perspektívou" budúceho chodu dejín, ktorú si mysliaci človek neželá. 

Nechcem citovať pasáže z knihy, ale voľne povedané, Juraj Štubniak hodnotí prácu médií, ktoré sa snažia o to, aby "plebs" nezačal kriticky uvažovať a pýtať sa. Televízia podľa neho v kvalite poklesla príliš nízko (mierne povedané). S tým súvisí aj všeobecná snaha mocných zmonopolizovať si pravdu a pokles morálky.

Páčili sa mi takmer básnické, neotrepané metafory a humorná nadsádzka vo vyjadrovaní sa o vážnych takmer tragických udalostiach, lebo humor je, ako je známe, korením života, či už je to život ľahký, alebo ťažký. Všetko nakoniec dobre dopadne, cituje autor Johna Lennona... Od neho je aj tento výrok: “Žijeme vo svete, kde sa musíme skrývať, keď sa milujeme, zatiaľ čo násilie sa praktizuje za denného svetla.”

Juraj Štubniak & René Skalný, Rok blázna (satira, ktorá spoľahlivo urazí každého), Bez náhubku, o.z., Bratislava 2022