Priatelia a priateľstvo

Už dávnejšie ma omínala téma priateľstva. V prvom rade si treba ujasniť pojmy, kam sa však pre vysvetlenie obrátiť? Do slovníka slovenského jazyka, alebo do wikipédie, či len proste do googlu a nevynechať umelú inteligenciu, lebo tam je už (asi) všetko v jednom... S UI by som bol opatrný, lebo umelá inteligencia logicky poskytne len umelú syntézu a ja potrebujem najprv faktický a ľudský rozbor problému (pojmu).

Takmer vo všetkých charakteristikách je uvedené, že priateľstvo je zhodné s láskou. Na rozdiel od lásky však priatelia nie sú fyzicky (sexuálne) priťahovaní svojimi náprotivkami (to je predsa jasné). Wikipédia to ďalej podrobne rozvíja, teda kto by v tom nemal úplne jasno, môže sa tam pozrieť a identifikovať sa. 

Kto teda môže byť priateľ? 

a) Môže to byť duchovne a podobne blízka osoba, priaznivec, stúpenec, podporovateľ... (pozor, nie podnikateľ)

Kto je skutočný priateľ?

b) Skutočný priateľ je ten, kto ťa drží za ruku a dotýka sa tvojho srdca...

 Z toho plynú ďalšie otázky:

- Máme skutočných priateľov a do akej kategórie patria priatelia na fejsbúku? Koľko priateľov môže mať človek? (Či už tam, alebo naozaj...?)

Ak postupujeme podľa bodu a), môže mať priateľa každý. Podľa bodu b) to už nie je také isté.

Priateľa a kamaráta už budeme po takejto úvahe ľahšie rozpoznávať. Priateľ stojí v tých najťažších chvíľach pri nás, podá nám pomocnú ruku, ak to najviac potrebujeme. Z toho plynie poznatok, že kto nikdy nebol v núdzi, nenašiel priateľa... Ale kto má len samé slnečné dni? Myslím si, že kamarátov býva v živote viac. Striedajú sa podľa prostredia, podľa životnej etapy. Nájdu sa v každom kolektíve. Priateľov si treba hľadať oveľa pozornejšie a priateľstvo môže pretrvať cez rôzne životné etapy.

Hovorí sa, že najlepší priatelia sú v rodine, medzi rodičmi a deťmi. Priatelia by mohli byť aj manželia... Ak nie, je to zlé, lebo priateľstvo má protiklad v nepriateľstve, láska v nenávisti a hranica medzi tým je tenká... 

 

Jeden deň BB

Základom úspešného článku je názov, ale aj patrične kontroverzná téma. Vypísal som si články jedného dňa, ktoré ma niečim zaujali. Bolo to na svätého Valentína, dalo by sa čakať, že články sa budú točiť okolo valentínskej komercie, alebo budú plné lásky a vyznaní. Politika je len v pozadí.

- Daj si relax, nabáda blogerka a iná hľadá pointu v Eure.
- Článok o konformite je ako šitý na societu mládežníckych blogerov a diskutérov.
- Kristína sa ocitla v rozprávkovom snení: kde bolo, tam bolo...
- Zdenko sa vytasil maďarskými kačkami v hlavnej úlohe bez slov.
- Marek sleduje červenú žiaru nad Melbourne - Slovák v Austrálii.
- Katarína už vie, ako na finančnú situáciu
- Tomáš vyzýva: medzinárodná výzva pre tento deň.
- Zidealizuj si ma! Hľadanie pravých lások...

Alexandra píše o pravej láske:

"Pri množstve ľudí koľko poznám ma desí predstava že niektorí chalani zdieľajú rovnakú ideu, čo sa týka hľadania pravej životnej partnerky. Budú cítiť vraj ktorá to je. Bude voňať po jahodách alebo sa im zrýchli tep? Čo keď ich oklame aj vlastné EKG?"

(Recyklované zo starých konceptov)

Ja a pes, či pes a ja

Odborníci iste vedia, ako sa má (dá) komunikovať so psom. U domácich psích maznáčikoch je to jasné, tam si určite rozumejú, lebo každodenný kontakt a spolužitie človeka a psa musí vyústiť do dorozumievacej reči doplnenej gestami, či mimikou. To by bola dobrá téma na diskusiu s "priateľmi" psov. Ja som však nikdy nedospel k častejším kontaktom s psou inteligenciou. 

Raz som bol na návšteve v jednom dome, kde mali psa. Keď som odchádzal, začal na mňa zlostne brechať. Nebol veľký, bol by som sa ubránil (topánky čosi vydržia), ale volil som komunikačný prístup. Začal som pískať (nie na prstoch) a zrejme som zvolil správne tóny, lebo psisko zmenilo chovanie a už sme boli kamaráti. Tú melódiu (poradie tónov) som si zapamätal a odvtedy to používam v rozhovoroch s nepriateľskými priateľmi človeka.

Najnovší prípad ma stretol nedávno v Kláštore pod Znievom. Stalo sa to na miestnom futbalovom ihrisku, kráčal som ku stredu hracej plochy a to vyprovokovalo huňatého obrancu štadióna a dával to jasne najavo, že som neohlásený hosť. Nedal som sa odstrašiť, došiel som až ku stredu ihriska a on pokračoval z druhej strany. Keď už bol dosť blízko, začal som mu "prepískavať" moju melódiu priateľstva. Brechanie sa trochu zmiernilo a ja som ostal stáť na stredovej čiare. Prišiel ku mne, už ticho a priateľsky nabral pachy z mojich tenisiek a tváril sa, že ako nič, len sa tu prechádzame... Funguje to!

Namiesto pointy kto by chcel recyklovať moje staršie psie príhody, tak tu sú: 

Pes, či mačka?

 Vytrhnutá stránka 3

    Nešťastný piatok

Aby to nebolo tak suché, kopírujem ešte výber z múdrostí iného staršieho článku (2011/04/06):

To, čo my voláme civilizáciou, je len snaha človeka vnútiť svoje hodnoty svetu prírody.
(Bailard v knihe Hrobka od K. Moss)

Do džungle demokracie sa hodí iba ten, kto zdravo vidí len cudzie chyby.
(Ľubomír Feldek)

Ideál je to, čo nie je.
(ja)

Ak ja chcem byť ako on, kto potom bude ako ja?
(Marián Béreš)

Hovorí sa, že 90 percent televízneho vysielania je odpad. Lenže 90 percent čohokoľvek je odpad.
(Gene Roddenberry)

Naši politici preferujú Slovákov. Na nikoho iného nekašlú.
(D. Mika)

Každý predsa vie, že v knihách sa píše konečná a úplná pravda, zatiaľ čo vety na webe píše kdejaký pes alebo šimpanz.
(Nič mimoriadne)

Keď ruka ruku myje, tváre môžu ostať špinavé.
(voľne podľa pravdy)

Osamelí ľudia venujú zvýšenú pozornosť záporným sociálnym podnetom.
(veda.sme.sk)

Demokracia niektorým vyhovuje len ak majú väčšinu.
(M. Tkáč)

Čo človek nezažije na tomto svete, v druhom márne čaká.
(ja)

Minulosť je všade okolo nás a je stále silnejšia ako budúcnosť.
(ja)

Jedine Chuck Norris dokáže z USA urobiť USB :-) 

(Jozef Kuric)

 

  

 

Koncert v aréne NTC

 Po dlhšom čase sme boli na koncerte. Neviem či je to správny názov takéhoto podujatia, lebo vo viacerých aspektoch ma prekvapilo. V inom aspekte mi zase potvrdilo niečo veľmi dobre známe. Ešte sme ani poriadne nevstúpili do arény a už sa ozvalo burácanie hromu, ako by vystrelili salvu z hajmarsov. Rýchlo sme sa zbavili strachu, hrdinsky sme udržali rovnováhu a vstúpili do hrmenia bez bleskov, aj keď sveteľná šou by mohla byť prirovnaná k aktívnemu  bleskozvodu. Sedenie na tribúne bolo vcelku pohodlné, v porovnaní s mládežou, ktorá pod pódiom stála v plnom počte.Hala NTC bola plne obsadená aj obstáta.

Prišli sme, lebo sme chceli počuť Zaz. Keď sme si sadli, Zaz ešte odpočívala v zákulisí a na scéne excelovala akási domáca hviezdička so svojou kapelou (meno mi ostalo neznáme). Spievala pochopiteľne zásadne anglicky, ale občas prehovorila ku "svojim" divákom aj po domácky, aká je šťastná, že prvýkrát spieva pred takým obrovským publikom. Publikum napriek tomu, že prišli kvôli Zaz, burácalo aj pri jej výkonoch nadšením. Basy burácali v neskutočných úrovniach decibelov. Podobný pocit ako kedysi, keď na železnice pricválala lokomotíva s názvom "Sergej". Proste chvenie vnútorností v rytme "hudby".

Tešil som sa, že až príde na scénu Zaz, bude to jemne kultivovanejšie. Márne. Zaz prišla a priniesla na scénu okrem burácania aj dynamiku v speve, ale aj v pohyboch, ktoré rozpohybovali mladú masu publika, čo sa chvíľami podobalo tzv. modernému tancu - knísanie zboka na bok, výzvy k potlesku a tak podobne.  Pripomenulo mi to precvičovanie spartakiády (dnes už málokto vie, čo bola spartakiáda). Chvíľami boli reproduktory vyvažované aj občasnými výkrikmi poslucháčstva. Oveľa silnejší však bol výskot istej dámy vľavo asi dva rady za mnou. Proste taká ušná záľaha. 

Zaz bola úžasná, prišlo aj na jej slávne evergreeny a to bolo vyvrcholenie nadšenia diváctva. Môj záverečný dojem z masového živého koncertu je však taký, že ak si chcem "vypočuť" a vychutnať Zaz pustím si zas Zaz radšej doma z youtube, lebo mám rád aspoň akú-takú hi-fi kvalitu. To bolo teda asi všetko, čo ma prekvapilo na koncerte Zaz. Neprekvapilo ma, že zvukári už dobre nepočujú alebo, že podliehajú klamu, že mladí diváci dobre nepočujú... Podobný trend sa ujal aj v moderných kinách. Technika balšája, no kultúra ešte burácajúcejšia.

            

Štyri pády natvrdo

Slovenčina má 6 pádov, predtým mala sedem. Ja mám štyri, ale tvrdé.

Prvý pád (NOMINATÍV): Kto? Čo? Ja, bicykel a taška so zeleninou. Bolo to dávno, náhlil som sa na bicykli s textilnou taškou so zeleninou na riadidlách (presne tak, ako sa to nemá). Skončilo to ako číslo z cirkusu - artista šliape do pedálov, naberá rýchlosť a keď je dostatočne veľká, taška za zachytí do otáčajúceho sa predného kolesa. Koleso ostáva stáť na mieste, ja a zvyšok bicykla sme sa pohybovali ďalej okolo osi predného kolesa. Nádherným oblúkom som letel dopredu. Moja zotrvačná hmota je dosť veľká, preto som dopadol ako prvý, bicykel za mnou. Vo vzduchu som sa otočil a chystal som sa dopadnúť ako keď sa nacvičuje džudo-kotúľ. Prvé je pravé plece a kotúľať sa plynulo po chrbte. Skončil som vzorne natiahnutý ako na žinenke v telocvični. Okamžite som vstal, bol som celý, ani ranka, žiadna bolesť, žiadne odreniny... Pozdravil som slušne prítomné obecenstvo s vystrašenými tvárami. Po malej úprave bol aj bicykel pojazdný. Následky teda prakticky žiadne, až na to nedobrovoľné predstavenie pred susedmi v záhrade. Poučenie č. 1 – nedávať tašku na riadidlá bicykla.

Druhý pád (GENITÍV): Od koho? Od čoho? Opäť bicykel a ja. Tiež to bolo dávno, v historickej dobe. Spúšťal som sa dolu miernym svahom z mosta a chcel som odbočiť doľava. Obzrel som sa za seba, nič nešlo, tak som ešte predpisovo ukázal zmenu smeru ľavou rukou (neviem pre koho). Trochu som to prehnal, balans bol príliš veľký, nezvládol som rovnováhu a skončil som na kolenách a na rukách, ako Ján Pavol Druhý, keď pozdravil našu rodnú zem pri prvej návšteve Slovenska. Hneď mi toto prirovnanie napadlo ako som tam bol sklonený k zemi, takmer som sa dotýkal ústami slovenského cestného asfaltu. Mal som šťastie. A následky? Na prvý pohľad nič, ešte hodinu som bicykloval po meste. Až doma som zistil že mám zodraté nohavice na ľavom kolene a pod tým už zaschnutú odreninu. A opäť som si z nehody niečo odniesol – poučenie č. 2, že na ceste netreba podceňovať ani jednoduché nacvičené manévre.

Tretí pád (DATÍV): Komu, čomu? Bez bicykla, ale s českými turistami. Český raj, zámok Humprecht na kopečku a silný dážď. Ako turisti sme čakali na otvorenie zámku postávajúc na úzkom ochodze s výškou asi 0,7 m. Z dlhej chvíle som fotil. Fotografista potrebuje odstup, tak som urobil úkrok dozadu a už som letel horeznačky dolu. Chránil som fotoaparát ako oko v hlave a spomínal som si na pieseň Ivana Mládka „… padaj trochu doprava, pod náma je výprava…“ Českí turisti v nemom úžase sledovali toto kvalitné divadlo, ale žiaden potlesk. Padanie v daždi bolo jemné, nič sa mi nestalo a prehliadku zámku som absolvoval s ostatnými.Už si pripadám ako nepoučený.

Štvrtý pád: (AKUZATÍV) Koho, čoho? (dúfam, že posledný). Už sa aj bojím napísať, že to zase bolo z bicykla. Na vine bola zelenina. Zvolil som inú trasu do supermarketu ako obyčajne. Odbočil som z cesty na úzky betónový chodník v pravom uhle. Zadné koleso sa zošmyklo z chodníka (do diery asi 10 cm) a tak som tú zákrutu nevybral. Odniesla si to pri dopade na betón ruka. Poučenie? Dajte pokoj, už žiadne neberiem, je to asi osud...