Verejnoprávnosť má zmysel

To som nevymyslel, to mám aktuálne odpočúvané zo Slovenského rozhlasu. Je to síce iba reklamný slogan, ale otázka je, prečo práve teraz? Aký je aktuálny stav verejnoprávnej RTVS a čo vlastne znamená verejnoprávnosť? 

Podľa Stanislava Bašku na blog.sme: 

"Dodnes nikto presne nezadefinoval pojem verejnoprávnosť. Tak sa o to pokúša slovenská vláda na čele s Róbertom Ficom. Vybrala si na to zaujímavú cestu. Žiadna z doterajších vlád to nepovedala otvorene, až tá súčasná: ... chceme mať vplyv v Slovenskej televízii a v Rozhlase.“ Vládu si volí občan, alebo tiež inak povedané, verejnosť. Po demokratických voľbách vznikne vláda. Získala najviac hlasov a preto má právo, mať vplyv vo verejnoprávnych médiách...Takže verejnoprávne média sú vlastne média, ktoré patria vláde, lebo bola demokraticky zvolená verejnosťou, takže má na to právo." (diskusné vlákno 14x pod článkom nebolo nájdené)

Denník n si o tom myslí svoje:

Verejnoprávna televízia má byť príkladom nediskriminačných postupov, voči menšinám citlivého jazyka či dôsledného dodržiavania rovného prístupu k rôznym sociálnym skupinám. Podstatou verejnej programovej služby je poskytnúť kvalitný, vyvážený a univerzálny obsah a informácie vo verejnom mediálnom priestore...

Iná definícia verejnoprávnosti:

Verejnoprávnosť sa dá nazvať zjednodušene službou občanovi, na ktorú má v zmysle Ústavy SR právo na informácie. Pod ústavným právom na informácie rozumieme nielen oblasť spravodajstva a publicistiky, ale aj právo na informácie sprostredkované umeleckými a ďalšími televíznymi reláciami. STV má povinnosť vysielať programy spĺňajúce základné kritériá etiky, humanizmu, objektívnosti, pravdivosti... 

Aktuality.sk majú názor založený na ekonomike:

Verejnoprávne médiá by mali byť jedným z garantov práva na objektívne a vyvážené informácie. Štát by mal zabezpečiť nielen ich ekonomickú a politickú nezávislosť, ale aj dôslednú verejnú kontrolu.

(... možno práve o to ide vláde...)        

Na stránke RTVS je verejnoprávna funkcia definovaná stručne asi takto:

RTVS je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, zriadená zákonom č. 532/2010 Z. z., ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania...

Programy RTVS utvárajú podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti.

K tomu hádam nie je čo dodať... Stačí porovnať s realitou. O všetkých aspektoch by sa dalo diskutovať, polemizovať, lebo asi je niekde chyba. Keby nebola, nebolo by treba o tom hovoriť.  

Mimochodom, pozrime sa na štatistiku (nezáväzne): Na Slovensku je jedna verejnoprávna rozhlasovo-televízna organizácia, ktorá má 3 TV kanály okrem športu). Komerčných TV, na ktoré vláda nemá žiaden dosah je, v počte kanálov 10 v presile. Žiaden z nich sa nemusí riadiť verejnoprávnosťou (vyváženosťou), teda tým, čo by hlavne poctivé spravodajstvo a komentáre mali obsahovať. 

Aký je môj záver k tejto diskusii? Nie je to prvýkrát, čo u nás dochádza k snahe vlády o "umravnenie" verejnoprávnej televízie. Už od čias Mečiara, cez Radičovú a Matoviča... Potichu, alebo nahlas žiadna vláda nechcela nechať verejnoprávne médium bez svojho vplyvu v presile iných médií v duálnom systéme, ktorý máme na Slovensku od vzniku samostatnosti. Menia sa formy vplyvu (nielen zo strany vlád), ale podstata a poslanie verejnoprávnosti ostáva rovnaká (je jedno, či ide o RTVS, alebo „Slovenskú televíziu a rozhlas“):   

"Utvárať podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť spoločnosti."

 

Klišé a frázy

Zlozvyky zvukové: mimorečové a rečové, t.j. floskuly, protetické frázy, klišé, úslovia, klišéovité idiomy :). Zaujímavé je toto pozorovať v prejavoch, najmä u politikov, ale nielen u nich. Rovnako nepríjemne pôsobia aj (často opakované) reklamy, priam nabádajúce vystrihnúť ich z našej pozornosti. Ak to ide, možno ich "vykľúčovať" aj technicky. 

Používam systém automatického záznamu. Pri dvojhodinovom filme zaberie reklama na reklamných televíziách ako je Markíza, Joj a podobných, cca  30 minút. Nechám bežať záznam a nepozerám. Po 30. minútach ho vrátim späť na začiatok. Keď príde reklama, posuniem o 8 minút dopredu a spokojne pozerám film ďalej, ako to v reklamách odporúčajú "prinášači". To sú tí, čo nám, akože "prinášajú" tento program. Aj tie "prinášacie" frázy  už bezpečne patria do kategórie "klišé". 

Sú to slovné spojenia, ktoré častým používaním stratili svoj pôvodný význam (alebo ho, v prípade reklamy, vôbec nemali) a pôsobia ako frázy, ošúchané slová. Nie, že by som proti iným reklamám nič nemal, ale tieto "prinášacie" ma zvlášť "oslovujú" lebo sú obvykle oddelené od ostatného bloku reklám, teda zdôraznené. 

Reklama je cieľavedomé pôsobenie na potenciálnych zákazníkov, s cieľom sprostredkovania informácie, vyvolania určitej predstavy a dojmu - mnohé v TV praxi vyvolávajú najmä zlé a nepríjemné dojmy (bača a jeho honelník sú vzácnou výnimkou).

(Zo stránky: https://mybystrica.sme.sk/c/20227085/aj-vy-ste-si-oblubili-bacu-z-reklamy-mieri-na-horehronie.html)

 

 

Vice versa

Môj svet, aj ja sme 18 naopak. Áno, môžem to tu napísať, veď aj tak to skoro nikto nebude čítať... 5 až 20 čitateľov za týždeň, to nie je žiadna sláva (ale možno, z historického pohľadu o 1000 rokov...). Kde sú tie staré dobré časy, keď tu existovala úžasná komunita blogerov-čitateľov? Na ilustráciu, waboviny majú cca 1750 článkov a 3310 komentárov. Začalo to v auguste 2006 a s väčšími, či menšími prestávkami trvá dodnes. 

Už Konfucius veril, že úsudok a múdrosť sú dôležitejšie ako bezmyšlienkovité rešpektovanie pravidiel... Tiež povedal, že človek by mal milovať všetkých, ale držať sa v blízkosti dobrotivých a morálnych a ak mu zvýši energia, mal by veľa čítať... A ešte jedna myšlienka z knihy (lebo čítam). Múdrosť sa dá naučiť tromi spôsobmi: uvažovaním (najvznešenejšie), napodobňovaním (najľahšie) a skúsenosťou, ktorá je najtrpkejšia (platí to dodnes aj v politike, možno dvojnásobne).    

Sokrates sa vraj prirovnal k pôrodnej babici, ktorej úlohou je rodiť myšlienky. Táto myšlienka sa dosť podobá mojej, o ktorej som písal v roku 2007. Platón si myslel aj to, čo sme už prakticky zažili: Ideálna spoločnosť by si mala osvojiť spoločné vlastníctvo (odstrániť pokušenie získavať súkromný majetok). Vláda by mala udržiavať sociálnu harmóniu, spravodlivosť a odstraňovať akýkoľvek potenciálny zdroj korupcie. (cca 375 pred N. L.) Niektoré myšlienky sú večné, tak sa možno aj k tejto ešte raz vrátime.

V roku 1002 spísala Sei Šónagon zápisky s názvom "Dôverné zošity". Ide o zmes denníkových záznamov, osobných úvah, postrehov a početných zoznamov, ktoré nám poskytujú pohľad na vtedajší japonský život...  Je to žáner, v ktorom sa náhodne spájajú neformálne a často nesúvisiace literárne fragmenty, zvyčajne inšpirované osobnými skúsenosťami autora a jeho okolím... 

Prečítajte si ešte raz tú definíciu žánru a máte stručnú charakteristiku žánru Wabovíny. 

Všetky citácie a grafický motív, sú voľne prevzaté z úžasnej knihy Daniela Smitha "50 kníh, ktoré písali históriu sveta", zo slovenského vydania vo vydavateľstve Ultimo Press, Bratislava 2023.

 

Škrabanie zemiakov a hviezdy

Nie veľmi obľúbená činnosť v kuchyni, prináša aj mysliace pokušenia, stav nezaťažený ničím aktuálnym, nad tou prácou nie je potrebné premýšľať. Dalo by sa to prirovnať k meditácii, vstúpeniu do seba. Niečo podobné som zažíval kedysi, keď sme po ukončení náročnej intelektuálnej práce boli nútení zapojiť sa aj do mechanickej "nemysliacej" činnosti (strihať a skladať výkresy). Boli to chvíle uvoľnenia bez nutnosti intelektuálneho vypätia, ale nie celkom, lebo myseľ sa nedá vypnúť, dá sa však presmerovať do diametrálne odlišných reálií, ktoré zároveň znamenali v tej súvislosti relax.

Rád čistím zemiaky, raz som o tom dokonca napísal aj úvahu s názvom "Trikrát a dosť" (nie podľa L.). (Trikrát a dosť o inom...)    

Dnešné čistenie starých zemiakov ma priviedlo k meditácii o hviezdach. Nie o tých obyčajných, čo tam hore svietia, ale o tých obyčajných ľudských, ktoré nám svietia na cestu životom. Nemyslím tým, že by to boli "vzory", za ktorými treba kráčať, to je skôr pozícia pre deti, ale skôr myslím na tie "hviezdy", ktoré nám na tú "našu" cestu svietia, ako pouličné lampy v noci. Niekedy môžu byť aj ako semafory - raz zasvietia zelenou, inokedy červenou, alebo len ožltnú, aby sme ostali v očakávaní. 

Aby som bol konkrétny, sú to ľudia, ktorých si zapamätáme na celý zvyšok života. Samozrejme sú to rodičia, niektorí učitelia , či profesori. Môžu to byť aj umelci, spisovatelia, herci, alebo šéfovia, či kolegovia z práce. Pri hercoch však treba byť opatrným, aby sme si nezamenili herectvo s natívnym charakterom človeka... Aby som bol konkrétny o mojich hviezdach, k tomu by som potreboval odvahu. Menovať žijúce hviezdy je trochu ošemetné, aj keď hviezdou života sa môže stať len ten, ktorý je jasne viditeľný na (mojom) nebi. Tak možno nabudúce...

 

História

Od roku 1990 sa u nás často hovorí o minulosti ako o uzatvorenej historickej etape. Je to vcelku pochopiteľné z hľadiska spoločnosti, ktorá urobila hrubú čiaru, z ktorej znova štartuje.

Nie je to však také jednoduché z hľadiska ľudského, lebo život je kontinuálny dej a nedá sa povedať, že od zajtra budú platnými členmi spoločnosti len tí, čo sa narodili v novej dobe a tí, čo nemajú nič spoločné s minulosťou.

S minulosťou nikto svoje vzťahy nepreruší, lebo v minulosti má svoje korene, svoju životnú kontinuitu. Tak nejako sa musíme každý za seba pozrieť na svoju vlastnú minulosť. Zásadne iné sú teoretické hamletovské otázky - byť, či nebyť? Ak máme posudzovať vinu iných, najprv sa musíme zamyslieť nad vlastným svedomím, nad vlastným životom.

Patrím k tým, čo sa narodili a takmer celý svoj život prežili v režime, ktorý zákonodarcovia pred časom označili ako obdobie neslobody. Mám sa preto cítiť vinný, že som sa narodil počas druhej svetovej vojny? Že náš dom bol dočasným príbytkom najprv nemeckých, potom ruských vojakov? Nie! 

Mám sa cítiť vinný za to, že moja rodina bola postihnutá (ako všetky) menovou reformou? Za to, že sme po nej opäť začali žiť a rodičia zarábať v potu tváre na živobytie? Nie! Že som mal štúdium zadarmo, ale okrem toho skoro nič? Nie, také boli vtedy pravidlá a v spoločnosti sa musí žiť podľa pravidiel, lebo inak sa ani nedá.

Keď som už bol sám za seba zodpovedný a na svoju prácu odkázaný, mám si dnes vyčítať, že vo voľnom čase som staval letecké modely? Že som sa neskôr aktívne zaoberal fotografovaním, že som sa v hifiklube venoval modernej i klasickej hudbe? Že som sa takto okľukou dostal aj k tajomstvám elektroniky? Nie! Bolo to celoživotné vzdelávanie, získavanie nových zručností...To si nemôžem vyčítať.

Nie, nie a nie! Keby som si čokoľvek z toho vyčítal, musel by som sa znova narodiť, lebo tento úsek, skoro celý život by sa mi stratil a bol by som bez minulosti. Je to moja minulosť (inú nemám) a sám pre seba ju nevidím ako obdobie neslobody, aj keď niekedy bolo ťažko. Pre to všetko nie sú mi sympatické snahy o vyhrabávanie starých a domnelých krívd, lebo žili sme tak ako nám to okolnosti a "spoločnosť" dovoľovali. 

Človek je tvor spoločenský, inak neprežije. História je nemenná, niekedy sa mení bohužiaľ len aktuálny výklad dejín... Niekto žije aktívnejšie, niekto pasívne, ale každý človek je súčasťou spoločnosti, v ktorej žije. Všetci narodení majú právo žiť. To je tuším jedno zo základných ľudských práv.

Tí, ktorí sa v aktívnom veku preniesli cez hrubú čiaru roku 1990 museli nové spoločenské pravidlá akceptovať ako vždy predtým. Avšak viny spáchané proti zákonu a pravidlám spoločnosti by však mali byť postihované bez ohľadu na zmeny spoločenského poriadku. To je doména práva a spravodlivosti.

 

Spracované podľa článku na blog.sme.sk z roku 2005