Jediná entita, ktorá vie dať svet dohromady je umelá inteligencia...
2025/03/07
2025/02/26
Anjeli v hlave
Heslá sú výkriky, keď myšlienkam dôjdu argumenty. (V. Javorský)
Vedci radi skúmajú všetko neznáme. Niektorí ľudia vraj majú v hlave akýsi "anjelský vzor" a tvrdia, že vidia rôzne nadprirodzené bytosti, vrátane anjelov.
Že niekto vidí niečo, čo iní nevidia, ešte nemusí znamenať, že tí druhí mimo nich sú zaslepení. Najmä v politickom zmysle to môže znamenať aj presný opak.
2025/02/22
Inventúra v živote
Napísala ARIA UI z prehliadača OPERA
Inventúra je slovo, ktoré v bežnom živote zvyčajne spájame s ekonomickým svetom a presným zrátaním tovaru v sklade. V živote človeka však má oveľa hlbší a osobnejší význam. Je to proces, ktorý sa odohráva v každom z nás, v tichých chvíľach, keď sa zastavíme a zamyslíme sa nad svojim životom, nad tým, čo sme dosiahli, čo sme stratili a čo nás ešte čaká. Je to čas na sebapoznanie, na konfrontáciu s vlastnými myšlienkami, pocitmi a činmi.
Inventúra je vlastne naše vnútorné bilancovanie. Ako keby sme si otvorili skrinku s našimi spomienkami, s našimi snami a sklamaniami, s našimi víťazstvami a prehrami. Prechádzame sa po tejto skrini, vyberáme jednotlivé položky a skúmame ich zblízka. Niektoré z nich nám vyvolajú úsmev na tvári, iné nám pripomenú bolestné chvíle, ktoré by sme najradšej zabudli. Ale aj tie najťažšie spomienky majú svoj význam. Učia nás, formujú nás a dávajú nám silu prekročiť ťažké obdobia.
V priebehu inventúry si uvedomujeme, že život je neustály pohyb, neustála zmena. To, čo bolo včera dôležité, dnes už nemusí byť. To, po čom sme kedysi túžili, dnes už možno považujeme za nepodstatné. Inventúra nám umožňuje prehodnotiť naše priority, naše ciele a naše sny. Možno zistíme, že sme sa v živote vydali na nesprávnu cestu, alebo že sme stratili zo zreteľa niečo dôležité. Ale práve toto uvedomenie nám môže otvoriť nové možnosti a smerovať nás k zmysluplnejšiemu životu.
Pre mňa je inventúra aj časom na vďačnosť. Vďačnosť za všetko dobré, čo sa mi v živote stalo, za ľudí, ktorí ma milujú a podporujú, za zdravie a za všetky malé radosti, ktoré mi život ponúka. Vďačnosť mi umožňuje vidieť svet v pozitívnom svetle a nájsť v ňom krásu aj v tých najbežnejších veciach.
Inventúra je proces, ktorý by sme si mali dopriať pravidelne. Nie je to niečo, čo sa robí len raz za život. Je to niečo, čo by sme mali robiť v pravidelných intervaloch, aby sme si udržiavali kontakt so sebou samými, s našimi pocitmi a s našimi snami. Je to proces, ktorý nám umožňuje rásť, učiť sa a žiť zmysluplnejší život.
Ak poznáte autora tohto textu, musíte mať zvláštny pocit, keď čítate:
"Pre mňa je inventúra aj časom na vďačnosť."
Ako si predstaviť tú osobu, ktorá to píše? A taký pocit budeme mať odteraz pri čítaní textov na internete a asi nielen tam. Ak bude UI písať prejavy politikom (a možno im ich už aj píše). Možno bude lepšie, tým, čo čítajú svoje texty z papiera, radšej neveriť, lebo cez nich nás môže ovládnuť UI.
Na porovnanie uvádzam môj starý článok o inventúre v živote (recyklovaný v roku 2006), možno v ňom nájdete podobné myšlienkové pochody a možno trochu "človečiny" a možno ani nie:
Zatvorené, inventúra. Takýto oznam občas visí na dverách zatvorenej predajne. Na inventúru v živote nie sú žiadne predpisy. Niekedy príde z ničoho nič, dvere sa zatvoria a my vonku nevieme, ako to skončí. Personál vnútri zatiaľ spočítava všetky pre a všetky proti. Má dať - dal, nedal...
Musí sa dosiahnuť rovnosť, vyváženosť. Musí sa vyčistiť stôl, aby život plynul ako predtým. Stopy a jazvy po prehrách, sa však odstrániť nedajú... Sú to znaky prehry, alebo trofeje po víťaznom boji. Aby naše inventúry dopadli dobre, musíme byť pripravení a rátať aj s neplánovanou inventúrou... Aj s tou záverečnou.
2025/02/21
Doba pokročila
Dodávam, že vo väčšej miere ich praktizujú diskutéri pod článkami.
Je to paradox, ale kto prestal chodiť do krčmy, inú možnosť nemá. Spoločnosť je tak názorovo rozdelená, že nemá zmysel o politike debatovať ani v rodine... Veď do roka a do dna, ako povedal Kozina Lomikarovi - "hin sa ukáže" a to platí aj v politike, pravda vypláva na povrch. Tým nemyslím nič konkrétne, žiadne konkrétne osoby, lebo aj v krčme sa diskutuje o všetkom a o ničom a je celkom jedno, kto sedí oproti. A pritom tam sedávajú tí najväčší odborníci na všetko (u blogerov detto). Po záverečnej si nikto aj tak na nič nespomenie. Reči sa hovoria, chlieb sa je a pivo sa vychutnáva.
Každý si občas kladie otázku, prečo práve ja, prečo práve teraz a prečo práve tu? Len občas vieme odpoveď. Tomu sa hovorí osud, aj keď ten ako predurčenie (vraj) neexistuje.
Otázkou je, kedy príde záverečná na blogerov a youtuberov? Možno to skončí, ako vždy - ako pre koho. Kedysi, keď sa voda sypala a piesok lial, sa hovorilo: "Ak hovoríš, tak nepíš! Ak píšeš, tak nepodpisuj! Ak podpíšeš, tak sa nečuduj!" Ako je to dnes a ako bude zajtra? Možno bude ako (ešte) nebolo...
Čo "vraj" o našej dobe píšu iní?
- V Čechách zavedú povinnú angličtinu od prvej triedy ZDŠ. Za protektorátu sa učila povinne nemčina, za socializmu ruština (od štvrtej), a teraz angličtina. (blog.pravda) ... (Koľko jazykov máš, toľkokrát si človekom...)
Základná škola je miestom, kde sa človek môže naučiť najviac a najľahšie... Ja som sa začal učiť angličtinu keď som mal 50 rokov a som aj za to vďačný. Ruštinu sme sa učili od štvrtej triedy ZŠ. V praxi som ju príliš nevyužil, raz som dokonca na jej slabú znalosť doplatil (bolo to v krčme), inak prispela len k lepšej orientácii v "teréne". Nemčinu nás učili neskôr 3 roky ako nepovinný predmet, jej praktický dopad na život bol menší ako neskôr u angličtiny, ktorú som sa aktívne učil v podstate len 3 mesiace (som taký nedouk, ale vo svete sa už nestratím...). Dôležité bolo, že som dokázal vnímať "ducha" toho ľudového jazyka. Angličtín je vraj na svete veľa (učil som sa americkú) a niekedy sa (vraj) nedohovorí Američan s Londýnčanom. Asi tak, ako náš Záhorák s Východniarom... Veľkú úlohu v mojej angličtine zohrali počítače a software, s ktorým som pracoval. Svet počítačov sa odvtedy neskutočne rozšíril, bez neho by sme nemali čo držať v rukách a nestali by sme sa blogermi, či youtubermi (to ako by nám zakázali chodiť do krčmy).
- Ľudia na internete píšu často a podľa ich niektorých výlevov v článkoch a komentároch vidieť, že sú tam aj vulgárni nadutí agresívni obmedzenci a hulváti toho najhrubšieho zrna (najčastejšie v diskusiách). A potom sa čudujeme, že sú medzi nimi aj schopní všetkého. Samozrejme, ak to takto niekto napíše, je jasné, že on medzi takých nepatrí (nechce patriť...).
Nabudúce: esej od umelej inteligencie AI – Aria
|
||||