Kniha o p...

 Aby nedošlo k omylu, hneď doplním, že ide o "prdy" a to slovo používa vo svojej knihe aj autor ako spisovný výraz pre... pre prdy: 

"Prd je základné, najbežnejšie slovo. Stručné a výstižné a každý vie, o čom je reč."

 Aby ste si nemysleli, že ide len o to, ide aj o veľa iných javov, trápení a bolestí, ktorým treba porozumieť, aby sme vedeli, ako na to pre pohodu a zdravie. 

Nie je to také jednoduché, kniha "Keď sa brucho nadúva" od autora Doc. MUDr. Ladislav Kužela, PhD., MPH (až som sa zapotil) je plná ohromných množstiev dobrých rád do "jedenia", o vnútorných procesoch nášho tela, aj o opačnom konci trávenia. Internet je plný dobrých rád, ale ako je známe, na dobré rady z internetu je treba byť zvlášť opatrný, najmä na tie od tzv. "umelej inteligencie" (AI). Ona totiž neberie do úvahy kontext (myslím si) a tak rada pre nás nemusí byť správna. Naopak, doktor Ladislav Kužeľa sa pod svoje rady v knihe priamo podpisuje, takže sa mu dá veriť. 

V takejto stručnej zmienke o knihe by bolo možné "vypichnúť" zopár múdrych rád, ale nemá to zmysel, kniha je trvalým pomocníkom. Treba ju prečítať a potom sa encyklopedicky zamerať na záujmové body. Takpovediac na dennej báze. Ako píše autor o trávení - jedlo treba v ústach prežúvať aspoň 15 krát, aby sa premiešalo so slinami a rozomlelo tak, aby žalúdok nemal zbytočnú robotu a ľahko ho strávil. Podobne treba zažívať aj dobrú knihu. 

Pre rýchlu orientáciu je v knihe obsiahly register na vyhľadávanie podľa záujmových oblastí. (Tu ma bolí, tam ma tlačí a pod.) Ak ste si už túto knihu dennej potreby kúpili, gratulujem vám. Ak nie, je najvyšší čas ju začať čítať:

Doc. MUDr. Ladislava Kužela, PhD., MPH - Keď sa brucho nadúva, Ikar, 2025 (strán 296) 

Ďakujem

Titulky článkov sú dôležité. Málokto na internete číta všetko, na čo mu oči padnú, ale titulok láka... Ďakujem v titulku, lebo to je hlavná téma môjho krátkeho vyjadrenia. Druhou podstatnou zložkou článku je záver, teda pointa. Hovorí sa tomu aj "mať hlavu a pätu". 

O titulkoch v novinách sa (rozumne a zasvätene) rozpísal bloger Jaroslav Lipták:

"Keď titulok kričí hlasnejšie než článok - denne nás obklopujú údajne prelomové správy, šokujúce odhalenia a udalosti, ktoré všetko zmenia. Po otvorení článku však často zistíme, že najdramatickejší bol iba jeho názov... Otázkou je, koľko z toho, čo vidíme, je skutočne dôležitá informácia a koľko je iba hluk vytvorený preto, aby získal našu pozornosť."

Stotožňujem sa s tým aj s ďalšími názormi autora v tom článku. Pýta sa, prečo to robia aj "renomované" médiá? Sú dve možné odpovede - "pre zisk (získanie čitateľov)", alebo to už nie sú naozaj "renomované" média (iba boli). Fakt je, že podobne "titulkovo", s vykrikovaním sa správajú aj niektorí agresívni diskutéri. V diskusiách to často vyznieva ako pandémia (hlavne o politike a straníckosti). 

Autor ďalej píše, že zodpovednosť za "názov článku" (aj za obsah) nesie aj bloger.

Áno, aj ja zodpovedám za svoj titulok a ďakujem lekárom a sestričkám Kardiocentra Nitra, ale hlavne môjmu lekárovi v kardiologickej ambulancii č. 1 MUDr. Ľubošovi Roháčovi za príkladnú starostlivosť počas uplynulých 15 rokov, za možnosť žiť plný život so všetkým, čo k tomu patrí. Za ľudský prístup, za prívetivé sestričky, aj za nevšedný kúsok zmyslu pre humor. 

Ďakujem! 

 

Višňové 7 km

 

Rozhovor

Rozhovory sú základom porozumenia v dvojici, v rodine, v štáte aj medzi národmi globálne. 

Medzi pacientmi v čakárni u lekára je rozhovor korením čakania a je jedno, či je to "obvodný" lekár, alebo špecialista. Človek sa občas dozvie detailnejšie čo mu je, alebo čo by mu ešte mohlo byť... Len to nesmie brať ako "písmo sväté". Dôveruj, ale preveruj tu platí podobne ako pri informáciách na internete najmenej dvojnásobne. Vlastne ide len o zdieľanie osudov, v rozhovore sa vlastný osud ľahšie znáša... 

Na rozhovor iba slová nestačia, dôležitá je aj "neverbálna stránka komunikácie". Hrubosti v slovách neprinášajú nič pozitívne a zvyčajne inteligentný rozhovor ukončia. Ani zamračená, či nenávistná tvár a nepriateľské gestá nič v rozhovore neriešia a všetko zhoršujú. Najhorším typom "rozhovoru" je mlčanie a zachmúrená tvár. Úsmev otvára srdcia. Trochu problematické je ovládať výzor tváre, lebo časom sa vytvorí mimika zodpovedajúca dlhodobému stavu mysle, charakteru a prežitým emóciám, to partneri vidia a sledujú. 

A teraz, čo je nové vo svete (bublina internetu ešte ide):

- Dokážeme ešte vôbec fungovať bez "pripojenia" na internet? Bez internetu by sme prišli o pohodlie, ale aj o orientáciu v priestore a čase... Zamýšľa sa Jaroslav Lipták na svojom blogu. 

- Marián má problém, ale v skutočnosti nie on, ale tí druhí... Nech si každý hovorí čo chce. Muziku mal dobrú (Michael Jackson) – píše Marcel

- Už to začalo, objavil sa "zoznam" na ktorý je zlé (či dobré) dostať sa? (novodobá alter-štb, alebo alter-ušb?). Pozitívom je, že už sa prestalo hovoriť o alter-Mimi, lebo "main" má iný bulvárny objekt, ktorý síce nie je ani ryba, ani rak, ale dobre mu tak. Je o čom písať...

- Osel píše: Sociálne vzťahy z televíznych seriálov se nám vtlačia do  mozgu... Prišli na to vedci z Osaky. Zaujímavé čítanie. Bacha na Dunaj, Osud, Sľub a podobné. Tie menšinové nespomínam, lebo nie je na to dôvod - nepozerám.

- Štátna volebná komisia potvrdila neplatnosť referenda, účasť bola 16,13%  (Podľa očakávania a želania väčšiny).

- Objektivita je niečo ako pravda - netvrdím, že pravda je relatívna, ale nikdy ju nemôžeme celú poznať, je len našim konečným cieľom, podobne aj objektivita - v súčasnej teórii žurnalistiky sa jasne dochádza k záverom, že objektivita má byť len našou métou, ku ktorej máme byť nasmerovaní, má byť cieľom nášho snaženia, ale žiaden novinár nie je absolútne objektívny. (z diskusie na wabovinách, marec 2008, podľa Filipa). Relativita vzdelania bez ďalšieho komentára.

- Blog "volajte112" píše, vraj podľa Orwella: "Národ riadený médiami sa NIKDY nedozvie pravdu!"

- Britské listy píšu: "Priemerná hladina testosterónu u mužov sa za posledných 50 rokov znížila na polovicu (konštatujú  vedci). Očakávajú závažnú krízu v oblasti mužského reprodukčného zdravia, ku ktorej čiastočne prispieva obezita a cukrovka."

Na záver niečo úprimné a na telo:

"Priamosť pomenúva problém jasne. Arogancia znevažuje človeka. Úprimnosť môže byť nepríjemná, ale nepotrebuje ponižovanie, pohŕdavý tón ani demonštráciu nadradenosti. Vo chvíli, keď niekto druhému odopiera rešpekt a následne to nazve „otvorenosťou“, nezamieňa iba pojmy. Snaží sa zbaviť zodpovednosti za vlastné správanie." (Mária Zimová)

 

  

 

 

20 rokov W

Waboviny a zopár iných vytrvaleckých blogov na Slovensku, podobne ako facebook majú jednu malú spoločnú črtu: facebook je na scéne 22 rokov,  waboviny budú mať onedlho 20. Žiadne miesto v rebríčku najlepších, ale žijú... (aj ja). A o tom to je. Aký je vlastne charakter blogu wabovíny? Sem-tam sa v nich nájde aj nejaká myšlienka. Zvyčajne sa nachádza priamo v názve článku, lebo na názvoch záleží. Občas by v článkoch mala byť aj prekvapivá pointa, ako to predpisuje teória literatúry.

Waboviny považujem za môj internetový denník, preto nebojuje o milióny návštevníkov a nezarába mi na živobytie. Niekedy s humorom hovorím, že waboviny vznikajú v autorskej dvojici:  ja a život, preto je to môj denník. Diskusie bývali v dávnych pionierskych časoch blogovania nádherné, lebo vtedy sa pod článkami naozaj diskutovalo, vznikali virtuálne priateľstvá a vždy sa diskutovalo k danej téme bez osočovania a dôvodilo sa len argumentami.

Na okrúhle výročie sa patrí zaspomínať. Nie je to len moje spomínanie, iste si občas spomínajú aj tvorcovia podobných blogov z tých "lepších čias" a zároveň diskutujúci, veľmi slušne a vecne diskutujúci pod mojimi článkami. Nebudem menovať... A ktovie, či ešte ich blogy existujú? Niektoré som našiel, niektoré v akejsi hibernácii. Poznám aj blogera, ktorý odišiel do redakcie istých veľkých novín písať pravdu. Potom prešiel do tých čo strácajú písmenká. Stal sa slávnym, veď každý si vyberá svoju slávu a v konečnom dôsledku aj pamätník... Dúfam, že moji starí známi sú v pohode. Všetkých pekne pozdravujem.  

O blogovaní sa od začiatku diskutovalo aj na blogoch a občas aj teraz. Našiel som aktuálne (rozvinuté) myšlienky k téme blogovania z blogu Emila Sútora:  

Dnešná generácia je prvá v histórii, ktorá po sebe nezanechá len spomienky v hlavách ľudí alebo fotografie v albume. Zanechá po sebe celé digitálne verzie samých seba. A možno ešte stále úplne nevieme, čo to psychicky aj spoločensky znamená. Dnes existujú aj takí ľudia (priatelia), ktorých poznáme len z internetu, z ich príspevkov na sociálnych sieťach, z článkov a diskusných príspevkov na blogoch. Poznáme ich, svojim spôsobom, povrchne, ale akí sú v skutočnosti, to je otázne.

Aj keď taký človek odíde (aj nenávratne), pocítime ťažko opísateľný smútok. Sme tu súčasťou spoločnej bubliny. Zdá sa, že online vzťahy nevnímame len tak povrchne, ako sa zdá. Niekoho roky sledujeme, čítame jeho názory, reakcie či životné momenty, tak je prirodzené, že si vytvárame pocit blízkosti. Čo raz bude s nami, s našimi profilmi, fotkami, statusmi, komentármi a správami, keď tu už nebudeme? Budú nám ľudia ďalej písať gratulácie k narodeninám?