Goya's Ghosts

Goyove prízraky - do kina ma priviedlo odporúčanie mojej dcéry a som rád, že som ju poslúchol, ani nie tak pre krásu, alebo pohodu pri sledovaní filmu, ale pre silu výpovede a drsnú pravdepodobnosť zobrazenia doby z dávnej (vlastne ani nie tak dávnej) minulosti Európy (1792) - v časoch politickej nestability a veľkých historických zmien...

Ako sa to pozná, v danej dobe, že práve prebiehajú historické zmeny? Politické nepokoje, to máme v živej pamäti a zažívame to takmer v pravidelných intervaloch, historické zmeny sa vlečú, až príde k zlomu v podobe násilia, revolúcií a vojen.

Doba španielskej inkvizície, vpádu Napoleona i jeho porážky Angličanmi dáva možnosť vyniknúť silným mužom, karieristom ktorí bezohľadne obracajú kabát podľa vetra. Povedal by som, nič nové pod slnkom, ale ten hrozný príklad z filmového príbehu Miloša Formana je poučný.

Je dobré vedieť, ako veci v historických zlomových časoch prebiehajú, poznať ich mechanizmy a spoznávať včas ľudí, ktorí si menia ideológiu a presvedčenie na počkanie, pre svoj vlastný prospech... Pravdu povediac, neverím tomu, že ľudia, alebo ľudstvo sa poučia.

Princípy ostávajú nezmenené, menia sa iba dostupné prostriedky, aj politický boj, aj krágľovanie aj korupcia, aj zneužitie moci to všetko nadobúda nové a nové formy, ale podstata sa nemení... Keby som mal povedať, ako že nechcem, čo týmto filmom Forman chcel povedať, povedal by som asi toto.

_______________________________________________________________________
Réžia: Miloš Forman, scenár: Jean-Claude Carriére a Miloš Forman, hudba: Varhan Orchestrovič Bauer
Hrajú: Natalie Portman, Javier Bardem, Stellan Skarsgård, Randy Quaid

Tunel

Dnes som mal obrovské šťastie, motal som sa okolo tunela s takým silným svetlom na konci a ani som o tom nevedel, až neskôr v práci som si uvedomil, ako ľahko som mohol do toho tunela vojsť... Uvoľnená páka pod autom...

Jazda diaľnicou, bolo obrovským šťastím, že sa to nestalo tam a vtedy... Zaisťovacia skrutka zrejme vypadla asi v polceste na diaľnici, myslel som, že je to kamienok vymrštený z auta predo mnou, bol to taký zvuk.

S uvoľnenou pákou som prešiel bez problémov, až na koniec mesta, kde som sa rozhodol zastaviť na malý nákup. Výborné rozhodnutie, inak som mohol minimálne ostať trčať kdekoľvek na ďalšej ceste. Po nákupe, pri cúvaní predný koniec páky spadol na zem...

Provizórna oprava trvala zhruba hodinu, neďaleko je rýchloservis, technik prišiel so zdvihákom, vliezol pod auto, v daždi, nasadil páku na svoje miesto a zaistil ju skrutkou. V servise potom na zdviháku opravu dokončil a mohol som pokračovať v jazde...

Príčina? Včera som si dal vymeniť opotrebené kĺby páky radenia. Pri spätnej montáži technik nedotiahol zaisťovaciu skrutku...

Ja som sa náhodou znovu narodil...

Času je málo...

Je mi fajn, som pozitívne naladený, oblak dobrej nálady mi visí nad hlavou (na vlásku) len padnúť a padnúť. V tomto kúte ťukám do klávesnice, v kúte oproti mi hrajú Dríšľakoviny cigánsku muziku. Čo viac by som mohol chcieť.?

U Silviah je (pekný) nový článok o mini-búrke, ktorá prešla aj nad mojou hlavou. Aká bola krátka, tak bola bujará. Keď som v daždi, prikrčený kráčal z garáže do najbližšej krčmy schovať sa, krčil som sa viac ako obvykle, lebo hromy a blesky sa naháňali tesne nad strechami, mal som taký pocit.

Keď som už popíjal pivko, na otvorenej terase, s plechovou strechou, už som sa nebál (veď ani štamgasti okolo sa nebáli), nebadane som pohľadom skontroloval uzemnenie trámov a stĺpov, všetko bolo ako má byť, tak mi pivo chutilo... To bolo včera.

Dnes sa nemám čím chváliť (preto píšem o včerajšku). Dnes sa tak trochu hanbím, lebo som sa zabudol v robote... Tak som sa zahĺbil do práce (aj to sa mi stáva), že som prestal vnímať čas. Čo už s časom, aj bez neho sa človek niekedy zaobíde. Niekedy je okamih večnosťou, inokedy večnosť okamihom.

Aha, teraz sledujem čas - už píšem 22 minút... som zvedavý, za aký čas ste sa dočítali až sem, a či vôbec?... To nie je výzva ku komentárom, beztak si už zvykám na život bez nich... ja viem, práca je prvoradá a času je málo... Tak si hovorím, dnes večer s básnikom

Ešte môžeme | Piť čaj v tichu večera | a oheň v krbe kŕmiť | hoci aj vodou... | Na nohách nás hrejú | štrikované papuče.......

(Štefan Chrappa: Na obojku, Limerick, 2001)

Sny, realita a vnímanie sveta

O snoch i o snívaní bolo už popísaných veľa listov papiera, vytvarovaných veľa bytov na disketách, HD, alebo na CD či DVD, preto ak si myslíte, že toto bude nosenie dreva do lesa, nečítajte...

Včera sa mi podarilo zdriemnuť na pol hodinu, po obede, v obývačke na gauči a prebudil ma zvláštny sen, spojený s realitou. V mojom sne buchli železné dvierka, to ma zobudilo a ten zvuk bol súčasne aj reálny - buchli dvierka na neďalekej bráničke.

Bolo to naozajstné spojenie sna s realitou. Môj sen o zatvárajúcej sa bráničke sa odohral o zlomok sekundy skôr, ako sa udalosť naozaj stala. Je to prvý dokázaný prípad predvídania budúcnosti? Ale vážne, som skeptik a hľadám aj iné možné vysvetlenia, napríklad...

1. bránička, keď sa v realite zatvára, jej pánty vydávajú "nemastený" zvuk, ktorý má iste aj zložku v oblasti ultrazvuku. Moje ucho (telo) zaregistrovalo ten zvuk a príslušné výkladové centrum mozgu mu priradilo obraz škrípajúcich dvierok s následným buchnutím... Na buchnutie som sa zobudil s obrazom sna, ktorý sa presne zhodoval s realitou...
2. Buchli dvierka, na čo som sa zobudil a príslušné výkladové centrum mozgu tomu zvuku priradilo obraz zatvárajúcich sa dvierkach, ale preto, že som v tom momente ešte spal, udalosť zaradilo do sféry sna so spätnou platnosťou... Udalosti vo sne majú iný priebeh času, dokonca nemusia mať vôbec časový priebeh, vyskytnú sa v okamihu, keď dostaneme signál z podvedomia do vedomia..
   

Podobný prípad sa mi stal raz na pracovnej ceste, bolo to školenie o CAD, niekde v Čechách. Ubytovaný som bol v hoteli spolu s kolegom na dvojposteľovej izbe. On sa večer zúčastnil nejakej akcie, ja som spal. Snívalo sa mi, že chrápem a že ma niekto budí..... A bol to fakt, naozaj som chrápal a naozaj ma kolega budil.... :) (ale tváril som sa aj naďalej, že spím...).

To bol historicky prvý prípad (pokiaľ som informovaný), že spiaci človek počuje svoje vlastné chrápanie... O výklade snov sú popísané snáre, ale ja nechcem vedieť, ako niekto vykladá moje sny. Ja si ich aj tak vyložím podľa svojho.

Napríklad sen, ktorý by mal znamenať niečo zlé, si vyložím presne naopak, pomyslím si, že to bude znamenať šťastie a sen, ktorý by mal znamenať niečo dobré, príjemné, si vyložím, nie naopak, ale... ale rovnako presne tak, že to znamená niečo dobré...

U mňa je to tak, aj s poverčivosťou... Všeobecne sa chápe prebehnutie čiernej mačky ako nešťastie, u mňa naopak, je to dobré znamenie.. alebo ak niečo zabudnem a musím sa vrátiť, v tej chvíli si uvedomím, že je to dobré znamenie a vyhol som sa tým niečomu zlému... Pre mňa vlastne neexistujú zlé znamenia, iba dobré...:)

Tak, tak, je to v pohľade na svet...



Na záver myšlienka z webu:

Vidí veci a pýta sa: "Prečo ?". Ale ja snívam o veciach nevídaných a pýtam sa : "Prečo nie?".

A kto sa chce úplne zapliesť do neskutočna, tak tu.

Slovenské rádiá

Niekedy sa zabávam sám, veď ani to nie je na zahodenie. Pri cestovaní autom, počúvam hudbu, ale už nenastavujem rádiá do predvoľby, jednoducho preladím ďalej, ak ma omrzia hoci aj jemné melódie. Nemám žiadne slovenské rádio, ktoré by som nejako zvlášť preferoval, alebo ignoroval.

Často prepínam celý rozsah a nenachádzam tú vhodnú hudbu pre (môj) daný okamih, tak ma to priviedlo k zisteniu, že v celom rozsahu som ešte ani raz nenatrafil na vážnu hudbu a niekedy by padla na úrodnú pôdu. Viem, že sa to dá riešiť CD, alebo kazetou, ale rádio je jednoduchšie.

Privítal by som takú dohodu všetkých slovenských rádií (celoplošných máme skoro 12), v ktorej by sa zaviazali na hranie vážnej hudby, každé rádio jednu pol hodinu raz za 12 hodín, tak aby sa striedali a potom znova. Bola by to štafeta, za ktorú by som bol vďačný a možno nielen ja. Tá hudba by znela éterom nepretržite.

V najlepšom...

V najlepšom treba prestať, len treba vedieť, kedy je to najlepšie... Vždy predsa môže byť lepšie, ale skoro vždy môže byť aj horšie. Toto pravidlo iste neplatí v istých intímnych situáciách, lebo prestať, keď sa blíži to najlepšie je niekedy takmer nemožné... Takmer nemožné...

Sú situácie, ktoré sú takmer, ale vždy je ešte kúsok, ktorý je o niečo viac. Je to podobné predstave nekonečnosti... Nedávno som čítal podnetnú úvahu o nekonečnosti. Bolo to okrem iného aj o koľajniciach, ktoré sa zbiehajú v nekonečnu. Koľajnice sú názorným príkladom toho, že nekonečno existuje. Že kde? No predsa v nekonečnu...

Keby boli tie koľajnice nekonečne dlhé, určite by sa stretli, otázka je, kedy? Na tú otázku je tiež celkom priliehavá odpoveď - stretnú sa vo večnosti. Večnosť je taká časová obdoba nekonečnosti. Nie vždy sa jej pre svoju nedočkavosť dočkáme. Napríklad sme sa nedočkali nekonečného naplnenia hesla "Zo Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak". A budú ešte ďalšie podobné, ale verme, že sa tiež skončia v reálnom čase.

Poznám ešte dve ďalšie kúzelné slovíčka - nikdy a vždy. Sú v absolútnom vyjadrení krajné hodnoty, maximum a minimum... Nikdy nehovor nikdy, múdrosť vyjadrujúca pesimizmus, i presvedčenie zároveň, že náš osud nie je presne vopred určený (našťastie). Nikdy vlastne ani neexistuje... Kedy by mohlo existovať? Nikdy iba nikdy. Nikdy nie je, alebo nie je nikdy?

Opakom nikdy je vždy. Vždy je nejaká možnosť voľby. Vždy existujú najmenej dve možnosti, o tom sa narozprával Jozef Švejk, keď rozoberal princíp dvoch možností...

Vždy sa dá niečo neurobiť, len či sa vždy dá niečo určité aj urobiť? Trochu by som pochyboval, lebo práve teraz by som chcel urobiť dieru do sveta touto úvahou, ale nedá sa. Podobných hlúpostí už bolo napísaných na tisíce, ba čo, možno milióny, v histórii nášho písomníctva...

Tak radšej končím aj keď nie som v najlepšom (ktovie, možno najlepšie už bolo), hoci aj bez odpovede na večnú otázku Prečo?

Majte sa pekne,
preto lebo...

:)

Perníkové srdiečka

Nedeľné odpoludnie na hrade, kde sa práve konali rytierske hry, ukážky sokoliarstva a mnoho iných atrakcií. Vyzeralo to ako na púti, plno ľudí, plné parkoviská. Prešli sme popri stánkoch s nádhernou keramikou, pokochali sme sa perníkovými srdiečkami, chutne malé, iba za dvacku, zdobené rôznymi ornamentmi, ručná práca, každý kus originál..

Originálne boli aj srdiečka, také odzadu - s tangáčmi... len zahryznúť... Presadzuje sa moderna v ľudovom umení...

Na hrade sme sa dlho nezdržali, máme ho dostatočne preskúmaný, posedeli sme si na letových predvádzaniach sokoliarov. Boli správni tí vtáci len mi trochu vadilo, keď občas po pristátí odvisli za nohu dolu hlavou. Ťažko povedať, čo si o tom myslia, ale čo sa týka stravy, asi sú spokojní. A kde je ich domov? Tam kde sa človek (vták) cíti dobre...

Od dojmov sme vyhladli, v reštaurácii sme si sadli na voľné miesto k mladej mamičke s dcérou a synom. Malá druháčka si dávala cesnačku, ktorá pekne zaváňala, až mi krútilo nos a zbiehali sa mi slinky. Zaželal som jej dobrú chuť a ona si na oplátku pustila na špacír svoju detskú pusu.. Bola to príjemná konverzácia, za chvíľu sme o nej vedeli všetko... že má dve mamy (toto je jej nevlastná) a má aj dvoch otcov... Priznám sa, na mňa boli tie jej rodinné vzťahy príliš zložité, hlavne, že ona je v tom doma...

Mama, teda tá nevlastná sa len usmievala na reči svojej malej mudrlantky. Kým dojedla polievku, vedeli sme, že sa volá Viky, že jej otec je Maďar aj o tom, aké má záľuby... Dozvedeli sme sa, že v škole má len kamarátky, nie kamarátov, lebo chlapci sa radi bijú. Viky vie pekne žmurkať... najprv pravým okom (to ju naučil otec) lebo je praváčka, potom aj ľavým a oboma tiež (to predsa vie každý). Chlapci jej generácie sa musia mať na pozore...

Čo, to objasnila aj mama, takže sme sa dozvedeli časť jej CV... Kým sme dojedli bryndzové halušky a dopili kofolu, mali sme príbeh na pekný román. Mám rád takéto improvizované, neformálne bezprostredné rozhovory a zvlášť deti sú tak úprimné, že môžete veriť všetkému, čo vám povedia, hlavne dievčatá... až kým nevyrastú a nenaučia sa klamať... samozrejme nie všetky... :) a my im uveríme...

Merci...

Niektoré dni sú tak významné, že nie je možné nazvať ich inak ako sviatkom. Včera bol taký deň, keď som mohol stráviť večer vo virtuálnej sieni Kitara, Sapporo Concert Hall v objatí organovej hudby, v podaní Moniky Melcovej a Juan Maria Pedrero.

Bol to zážitok, napriek pohodliu domova a určite si ho zopakujem, vždy vo chvíľach s potrebou dobitia bateriek...

Merci Monica... Merci Juan.

Sci-fi

Čo to vlastne je, alebo čo to bolo?

Podla wikipedie - Vedecká fantastika (science fiction [sajenc fikšon] alebo sci-fi [sajfaj]) je žáner prozaických alebo audiovizuálnych diel, v ktorých sa obraz sveta, spravidla premietnutý do budúcnosti, opiera o znalosti súčasnej vedy a techniky a o predpoklady jej vývoja.

Otázka znie: Čo sa dá zahrnúť pod pojem "predpoklady vývoja"..? V tom môže byť zádrhel, to môže byť čokoľvek, to záleží len od znalostí, zámerov a fantázie autora. Predpoklady vývoja si možno zameniť aj slovom fantázia, potom je oblasť predstáv o budúcnosti takmer nekonečná, presnejšie obmedzená fantáziou autora a to môže byť niekedy dosť malý priestor :).

Príbehy v žánri sci-fi o blízkej až vzdialenej budúcnosti, by mali svojim spôsobom nadväzovať na súčasnosť, mali by čosi povedať (nenápadne) k životným, filozofickým, morálnym, technickým, alebo iným otázkam doby, inak si ťažko nájdu čitateľa.

Určite by ste si vygúglili omnoho presnejšie a fundovanejšie názory na túto tému, toto je iba môj pohľad na vec, môj areál fantázie... Niektorí pamätníci vedia, že som tu kedysi dávno... začal uverejňovať sci-fi poviedku na pokračovanie.

Ten príbeh má dodnes otvorený koniec. Mal som vymyslenú "vedecko-technickú teóriu" pre podstatu príbehu, čas mi ju však trochu nahlodal... Ľudský príbeh bol druhoradý jednoduchý a triviálny, čo bola chyba a slabé miesto pre dramatický vývoj deja.

Tak neviem, rád by som ukončil ten príbeh... Neviem, či sa mi to podarí a či to bude čitateľné..... V súčasnosti mám oveľa menej času na také dôležité aktivity (hlúposti), ako je písanie sci-fi poviedok... Tak neviem, ale pokúsim sa. Ak to vyjde, bude to v pondelok... :)

Zatiaľ prosím milovníkov sci-fi príbehov navštívte iné stránky na túto tému, napríklad: scifi space.....

Bravčové rizoto

Štyri pekné malé okrúhle pologule na tanieri, "pocukrované" strúhaným syrom, aj dáma ku ktorej som si prisadol v jedálni, má dva kopčeky, ale zdajú sa mi väčšie... Ako tak porovnávam, oslovila ma, vraj už tie dva si odnesie domov na večeru... Prehodili sme ešte pár slov o stravovaní v tejto jedálni. Najviac si cením, že porcie hlavného jedla nie sú nadmerné, ako je to u nás v porevolučnom čase zvykom. Veď to už aj na časti mladej populácie vidieť.

Druhá vec, ktorá ma tu drží, sú chutné zeleninové šaláty.. Ku každému obedu si môžem vybrať najmenej z ôsmych druhov rôznych šalátov od mrkvy, cez kapustu, uhorky, kukuricu a čo ja viem čo ešte, všetko v rôznych úpravách až po čerešničku na torte v podobe feferónky... Len minulý týždeň som neodolal a vybral som si šišky, mali lákavý vzhľad, priam sa núkali do úst... Boli výborné, len som vzápätí ľutoval, že sa k nim nehodí žiaden šalát...

Keď nedávno prišli s anketou, ako ste spokojní s našimi službami?... na všetky otázky som s čistým svedomím volil tie najpozitívnejšie odpovede... Kvôli tejto jedálni rád chodím do práce...

Búrka v garáži

Dnešná búrka zasiahla našu záhradu iba svojim okrajom. Len tak tak sme stihli dobehnúť k autu, ktoré bolo potešené, že sa konečne poriadne poumýva. Niekoľko minút lialo tak, že stierače nestíhali. Keď som konečne otvoril dvere garáže, za tých pár sekúnd zmoknutý ako kura, prišiel mi na um príbeh o stvorení sveta...

Na počiatku nebolo nič, iba slovo... potom vznikol ten úžasne dokonalý svet, vesmír kde všetko má svoj účel, všetko so všetkým je v súlade, všetko je v dokonale vyváženom vzťahu a v pohybe. Pri tej zložitosti sa my, ľudia nemôžeme ani pozastavovať nad tým, že občas niekde príde ku kolízii, ku katastrofe.

Kolízie a katastrofy sú súčasťou božského systému, nie je to výmysel pekiel, je to súčasť cyklu život - smrť a pokračovanie života so znovuzrodením... Fascinuje ma dokonalosť všetkého, i to ako je to všetko vzájomne poprepájané a vo svojej podstate dynamicky vyvážené. Všetko má svoje miesto, svoj účel, až kým sa neskončí jeho čas.

Takéto myšlienky sa mi preháňajú hlavou, keď sa mám s autom vopchať do garáže plnej rôznych vecí, ktoré vzájomne do seba zapadajú až tak, že auto sa tam zmestí len tak na tesno a niekedy aj s odretými ušami. S tou garážou to bolo tak, ako so stvorením, najprv nebolo nič, potom padlo slovo, dve, kopa ďalších slov a tak vznikla garáž.

Čistá panenská garáž 3,5 x 6 m, prázdna podlaha, iba auto. Prázdne diery volajú po naplnení, tak som nakúpil železo, dosky a zostavil som na čelnej stene regál. Regál v garáži treba... Zakrátko bol zaplnený zbytočnosťami z bytu... Potom v práci likvidovali trezor, masívny ohňovzdorný skriňový trezor za 50 Sk, no nekúpim to?

Odvtedy zamykám prázdne zaváraninové fľaše do trezora... Ešte stále sa tam celkom dobre vošlo auto, bolo treba s tým niečo robiť... Aby som to nenaťahoval, tak iba stručne - zo starej hudobnej skrine a liatinového závažia tatramatky som urobil vedľa trezora pracovný stôl, vedľa stola sa uvelebil starý šijací stroj z čias Márie-Terézie (nemá niekto záujem?).

Vedľa Márie-Terézie stojí starý perinák, kôš na odpadky a dcérin nepoužívaný horský bicykel... Nad trezorom sú uložené dielce z rozobratej vstavanej skrine (zídu sa, potrebujem v garáži ďalší regál na zbytočnosti), zatiaľ musím pri nastupovaní do auta skláňať hlavu, aby som neprišiel o ucho, alebo o oko...

Čo mám robiť, keď mi garáž prerastá cez hlavu? Je živá a bujne rastie, teda aspoň jej vnútorné orgány, lebo strecha a dvere zatiaľ držia. Zdá sa mi, už dosť nebezpečné schovávať tam aj auto... Čo s ním? Nekúpi niekto auto s výborne zabehnutým motorom? Alebo si dám inzerát a kúpim ďalšiu garáž, len aby sa história neopakovala...

Život je jen náhoda...

Nie je dobré, keď treba dodatočne vysvetľovať napísané slová... stalo sa, že môj predchádzajúci spot "Na linke poézie" je možné vysvetliť si tak i naopak. Pravdou je, že linky na uvedené básne sú tam preto, lebo práve tie verše mi pomohli pozrieť sa na svet znova s optimizmom...

Všetko ostatné je iba zhoda náhod... ako sa hovorí v jednej dávnej piesni život je jen náhoda...

Život je jen náhoda, jednou jsi dole, jednou nahoře,
Život plyne jak voda a smrt je jako moře.
Každý k moři dopluje, někdo dříve a někdo později,
Kdo v životě miluje, a neztrácí naději. ...

J.Ježek, J. Voskovec, J. Werich...

Na linke poézie

Už raz som bol na tejto stránke, neviem akú som mal náladu, možno podobnú ako dnes, ľútosť i sklamanie, proste smútok nad tým, akí sú ľudia sebaistí svojou pravdou a jedinečnosťou a ja neviem ani, aké bude zajtra počasie...

Myšlienky od Rastislav Ďurove Vlastné nebo

...
vzrušuje ma
tvoje spodné prádlo ...
...

vynášaš ma
vysoko nad oblaky ...
...

rada sa predvádzaš
úplne nahá ...
...

ak chceš byť všetko
musíš byť aj nič ...
...

motto

Notebook

Niekoľko dní príjemnej dovolenky v horách, naplnených až po okraj aktivitami a večer sa nechce ísť skoro spať, keď je človek doma zvyknutý vysedávať pri počítači a písať a písať zážitky všedného dňa.. Hneď na druhý deň som našiel riešenie - kúpil som si notebook. Od tej chvíle som ho nosil so sebou aj na túry a na každej zastávke som si zapisoval čerstvé dojmy.

Neviem, či je to otázka strácania pamäti, ale už pred niekoľkými rokmi som si zaviedol takú prax, že počas dovolenky si zaznamenávam svoje denné dojmy. Verte mi, že po týždni, lebo dvoch sa tie objavné poznatky zlejú do jedného príjemného pocitu a zážitky sa ťažko umiestňujú v čase, aj v poradí. Áno, sú fotografie, na ktorých je presne zaznamenaný dátum aj čas, ale to nadšenie, radosť, tie pocity, aj únavu, to fotografia nezachytí...

Mám taký vzorový príklad zmiešania dovolenkových dojmov a pojmov, keď sme absolvovali niekoľkodennú trasu južnými oblasťami Moravy a Česka až do Prahy. Je tam veľa nádherných hradov a zámkov, miest a mestečiek... Všade som natáčal video, ale dôsledne som nekomentoval miestopis... Po návrate, už o týždeň sme mali problém s identifikáciou...

Odvtedy viem, že existuje jedno veľmi dobré a nenáročné riešenie - pred každou dovolenkou si kúpte notebook a zapisujte si všetko, čo vás napadne, priebeh trasy, dojmy, príhody, ktoré stoja za zapamätanie. Tak sa na záver ešte pochválim svojim novým notebookom, ktorý je na tejto fotografii.....

Chlieb a hry

Keď som už u chleba, na vojne vždy čerstvý chlieb schovávali tri dni a až potom sa dával v napospas vojsku. Nuž, asi preto, aby sa čerstvým chlebom nezaplyňovali kasárenské "světnice"..

Občas zavládne taký chlebový režim aj u nás, ako dnes odpoludnia som videl na stole úplne čerstvý chlieb, ešte voňal pecou. Zrazu sa stratil, ostala iba necelá polovička trojdňového... Kým sa ten doje, prejdú tri dni a čerstvý bude opäť trojdňový. Nemôžem si pomôcť, som pacifista a nemám rád vojnu, ani vojenské zvyklosti...

To staré, chlieb a hry by sa mohlo modifikovať na chlieb a víno, lebo kde je víno, tam sú aj hry. Hry sú rôzne, aj vína sú rôzne (ja rozoznávam drahé a drahšie)... Práve dnes v TV novinách som zachytil správu, ako moravskí vinári podvádzajú - nakúpia na Slovensku víno a predávajú ho ako značkové moravské. Vraj je to dobrý kšeft, to moravské je drahšie na liter aspoň o 10 Kč.

Odborník sa k tomu vyjadril tak, že bežný spotrebiteľ vôbec nerozozná, či je to víno originál Morava, alebo "dovezené"... z toho pre mňa plynie poučenie - nekupovať moravské, ale originál slovenské... Len tak ešte začať s pravidelným pitím, aby to malo príslušný efekt...

Sviatok práce

:::Upozornenie: toto nie je o politike:::

Stáva sa mi často to, čo by sa nemalo - v nočných hodinách sa vkrádam do komory, otváram chladničku, že tam nájdem nejakú drobnosť na zjedenie. Stáva sa, že tam zavítam aj dvakrát a vždy sa niečo nájde. Viem, že je to zlozvyk, ale strašne nerád chodím hladný spať...

Aj keď je to proti zásadám správnej životosprávy, viem, že sú v živote aj horšie veci. Keď už tie zásady porušujem, hovorím si, že výnimka potvrdzuje pravidlo, tak to robím najradšej s úsmevom. Dokonca občas si pri tom aj zaspievam. Nie že by som mal na to hlas, ale našťastie v tom večernom čase sú všetci okolo zaujatí televíziou...

A čo si spievam? Nebudete mi veriť, najčastejšie mi vtedy napadá Internacionála a to hlavne pre túto pasáž:
..ej, hor sa sveta proletári, ej, hor sa hladom mučení!... Viem, že to nie je príliš vtipné, len mi to dnes ráno na Sviatok práce napadlo...

:::Upozornenie: toto nie je o politike:::