Genuine MS pozitív

Z prílišnej dôvery a z nedostatku rozvahy som si dnes večer nainštaloval MSE (Microsoft security essentials) na svoj starý dobrý Windows XP, s dobrým antivírusom a firewallom a to som nemal robiť. Prvé o čo sa ten program zaujímal bolo, či som genuine pozitívny... Som. Potom sa nainštaloval, dlho si sťahoval databázu a keď to skončil, vraj aby som spustil kontrolu počítača a môžem pokojne pracovať.

Stalo sa však niečo úplne iné, dobre známe z minulosti - počítač zamrzol, ani sem, ani tam. Systém niekde v pr..., myš chodila len po ploche ale všade inde presýpala piesok v hodinách. Čakal som čo bude, ale ani po dlhých minútach sa stav nezmenil a na disku sa vôbec nepracovalo. Jediná pomoc bola, reštartovať. Po reštarte sa všetko opakovalo - PC risk... a štart kontroly a nič.

Keď sa to zopakovalo tretíkrát, bolo mi jasné, že musím do núdzového režimu, lebo ani spustenie s poslednou dobrou verziou systému nepomohlo. Zaumienil som si, že v núdzovom režime mu dám ranu z milosti odinštaláciou... Ale nie, v núdzovom režime mi to nedovolil... Znova do normálneho, znova smrť a znova zúfalo do núdzového režimu.

Už som videl ten horor novej inštalácie XP a všetkého čo sme tam, Microsoft a ja, časom navešali. Rozhodol som sa na tvrdý zásah sekerou. Cez "prcwiev" som zavraždil bežiaci proces zradného MSE, potom som vymazal všetky súbory z adresára MSE, okrem troch, ktoré sa nedali. Následný reštart do normálu prebehol úspešne, po MSE ani stopy.

Už som bol spokojný, ale ešte bolo treba pozametať stopy a exkrementy MSE, k čomu som zneužil všetky moje obvyklé nástroje: CCleaner, Glary Utilities a Comodo registry cleaner. Zároveň som si predsavzal, že žiaden bezpečnostný nástroj, okrem mojich osvedčených nepotrebujem a najmenej taký, ktorý dodá Microsoft zadarmo v rámci konkurenčného boja.

Uhorkovo-papriková výnimočnosť

Každý deň sa stane niečo výnimočné a úžasné.

Napríklad dnes, vzal som šalátovú uhorku, priadne som ju umyl a odrezal oba konce. Potom som ju nakrájal na kocky o hrane približne 1 cm. Vzal som aj 5 našich paprík, umyl som ich, odrezal z každej vrchol a narezal som z nich pozdĺžne pláty tak, aby na tých žilovitých ostalo aj kúsok zo štipľavých žíl.

Papriku som potom tiež nakrájal na centimetrové štvorčeky. Všetko som to dal do šalátovej misy. Rajčiny som nevzal úmyselne, lebo už nám ostalo len pár kúskov našich ekologických a s nimi by to bolo niečo iné.

Navrch som nalial tri kávové lyžičky octu, väčšiu štipku soli a maličkú štipku cukru (dôležité je na štipkovanie použiť prsty). Nakoniec som pridal 3/4 pravého smotanového jogurtu (žiadnu nízkokalorickú náhradu, lebo pri jedle sa nesmú robiť žiadne kompromisy) a poriadne som to premiešal. Zbytok jogurtu bola moja priama odmena za prípravu výborného šalátu.

Ochutnávka dopadla výnimočne dobre.

Pandémia

Pandémia je epidémia, ktorá sa rozširuje na geograficky rozsiahlom území, dokonca medzi kontinentami a celosvetovo. (wikipedia)

Svetu hrozia rôzne pandémie, presnejšie, hrozia hlavne ľudstvu. V súčasnosti napríklad svinská chrípka, AIDS a čakajú ďalšie, ktoré ešte nepoznáme. Ľudstvo však nie je vystavené len telesným neduhom, pandémie hrozia aj v iných sférach civilizačného procesu, teda aj v kultúrnej a spoločenskej sfére.

Pandémiu, ktorá svojho času postihla Čínu máme ešte v živej pamäti ako "kultúrnu revolúciu" pod vedením Mao Ce-tunga... Narobila u nich doma veľa škody, ale možno ich aj poučila a stali sa voči podobným pokusom imúnnymi. Nás a "šestinu sveta" v minulom storočí nakazil vírus komunizmu a fašizmu. Nákazu sme prekonali, len nie je isté či sme imunizovaní.

Vrátili sme sa do lona západnej civilizácie, kde sme v podstate vždy patrili a s vervou sme sa nechali naočkovať novým vírusom dravého kapitalizmu, ktorý už dlhšie gniavi pandémia reklamy. Reklama v médiách je chorobou, na prvý pohľad neškodnou, ale pomaly a iste narúša psychiku jednotlivcov a spoločnosti.

Súdiac podľa reklám v našich televíziách, cieľovou skupinou sú analfabeti bez vlastného názoru, so sklonom k imbecilite. Časť reklám je zameraná špeciálne na deti a tak je ohrozovaná aj ich výchova. Pandémia sa šíri a nadobúda globálne rozmery. Účinky sú podobné ako v neslávne známej čínskej kultúrnej revolúcii, strácame schopnosť rozlišovať pravdu a lož.

Existuje vakcína proti reklame? Začali už farmaceutické kolosy vyvíjať liek? Pochybujem, že taký liek existuje, lebo ani šoková terapia krízou nepomáha. Raz však ľudstvo zmúdrie a niekedy v ďalekej a možno už v blízkej budúcnosti zmizne zo sveta médií reklama a aj verejné priestory budú čisté ako čerstvý sneh.

Z reklamy sa stane intímna záležitosť internetu a vyhľadávačov, ktoré na požiadanie poskytnú všetky potrebné a pravdivé informácie z databázy o výrobkoch a službách. Podrobnosti vymyslia programátori budúcnosti. Stačí vysloviť želanie. Nebude existovať žiadne spojenie medzi informačnou, či zábavnou televíziou a reklamou, spoločnosť sa uzdraví.

Knihy v nás

Blogy sú vlastne diskusným systémom, kde je málokto osamelý, navzájom sa čítame a reagujeme na podnety v istom presne neohraničenom priestore. Tak sa navzájom obohacujeme o myšlienky a podnety, ktoré by inak v behu života asi neprišli. Diskutujeme nielen v komentároch pod blogmi, ale aj na úrovni článkov.

Už dvakrát ma nakopol do úvah Filip na jeho bútľavej vŕbe, aby som sa zamyslel nad svojim vzťahom ku knihám. Je to z mojej strany dlhoročný vzťah a prešiel rôznymi štádiami. Začalo to v útlej mladosti, hneď ako som sa naučil čítať. Odvtedy žiadna kniha nebola predo mnou istá, všetko som hltal na jedno posedenie.

Boli to romány, aj červená knižnica od mojich sestier, než sa odhodlali prečítať požičanú knihu, ja som ju už mal prežitú, niekedy aj v noci so sviečkou v ruke. Boli medzi nimi aj sväté knihy s náboženskou tématikou s posvätením "Imprimatur", ale bola medzi nimi aj Krásna Helena, aj drastické romány Jókaiho, aj dobrodružstvá Mórica Beňovského.

Neskôr pribudli Križiaci, Anna Kareninová, niečo z povinného čítania, neopisoval som obsahy, ale často som sa sám prehrýzal knihami z čírej poctivosti. V začínajúcej dospelosti som objavil aj poéziu, márne sa snažiac napodobniť veľkých básnikov. Čítal som však ďalej a veľa, ale už som si začal vyberať žánre, ktoré ma zaujímali viac. Bolo v tom menej romantiky a viac faktov.

Niekedy v polovici svojej profesnej kariéry som sa už orientoval takmer výlučne na odbornú a encyklopedickú literatúru, podvedome som si uvedomoval, že život už beží ďalej zotrvačnosťou a niet času na zbytočné hľadanie ihly v kope sena, teda tých akýchsi životných múdrostí v knihách. Čo už, keď som dosiahol vek spisovateľov, o čom ma ešte môžu poučiť?

Napriek tomu čítam knihy dodnes, ale si ich vyberám, ak mi nepríde do cesty tá pravá, ktorá ma zaujme, tak ju nehľadám, dnes je aj reklama na knihy tak mohutná, že ich dokáže vsugerovať čitateľovi. Beriem knihu do rúk zriedka, ale ak ju chytím, čítam aj za pochodu a stále ma láka aj poézia, ale tiež si vyberám, tak ako si logicky vyberám aj filmy.

Do čítania kníh sa vklinil internet, na prvý pohľad je hrozbou knihám, s mojim čítaním však nemá zhola nič spoločné, kniha je a ostáva knihou, aj keď sa ich už nesnažím zhromažďovať ako kedysi, už viem, že kniha je po prečítaní vlastne zbytočnosťou, na ktorú padá prach, kým ju niekto znovu neobjaví.

Kniha je teda dekoráciou, ale aj akosi duchovnou istotou, že je tu blízko zhmotnený príbeh, ktorý som prežil a tak je pripomienkou lepších virtuálnych čias.

Stávalo sa mi a stáva sa mi dodnes, že niektorú knihu nedočítam. Málokedy sa mi stáva, že tú istú knihu čítam dvakrát, vlastne je taká iba jedna, ktorú som si kúpil za 4 koruny ako žiak štvrtej triedy a príliš som jej nerozumel. O pár rokov som opäť narazil na tú istú "Filozofskú históriu" a vychutnal som si jej obsah, už s pochopením všetkých súvislostí.

Nedočítal som napríklad Rimanku, nedočítal som ani Matkina, ktorý sa mi dostal do rúk, lebo sa mi zdalo, že motív sa len opakuje a obmieňa, a u Matkina aj kvôli zneužívanému slovníku vulgarizmov, ktoré tam nie sú vždy funkčné, resp. sú vzdialené môjmu svetu. Nemám na konte veľa takých kníh, rozhodne však nehľadám chybu v sebe, ak nejakú odložím, lebo tam chyba nemôže byť...

Konečne, tak ako mnoho iných vecí, aj vzťah ku knihe sa vekom mení, v mladosti človek hltá všetko, neskôr sa z neho stane gurmán. Mám veľa kníh, ktoré ma v živote nestretli, aj veľa slávnych kníh, ale mám aj veľa vrcholov na zemi, na ktoré som nevystúpil a už nikdy nevystúpim, je na svete veľa riek, do ktorých som nevkročil a už nevkročím a som tu.

Nečítal som ani Malého princa, ktorého každý obdivuje a už ho ani neprečítam, iba ak by náhodou, ale aj tak, nech nikto neskúma čo som prečítal a čo nie, lepší je obrátený postup, skúmať priamo človeka lebo prečítané knihy sú v nás, knihy nás formujú najmä v mladosti a to je dôležité, neskôr môžeme my formovať svoje knihy...

Jánošííík...

Titulok tohto článku je silne bulvárny, lebo čitateľa zvádza k myšlienke, že budem spievať chválospevy na nový film "Jánošík, pravdivá história" a to nie je pravda. Pravda je vo hviezdach, ale naopak. Pozitívne (alebo negatívne?) je to, že som dostal na film v Maxe zľavu 20% a ani som nemusel predložiť doklad totožnosti.

Tak začnem po poriadku, kino CineMax je slušné, len neviem načo som si kupoval vstupenku, keď som vošiel do sály bez akejkoľvek kontroly. Predstavenie začalo presne, oveľa presnejšie ako v komerčných televíziách doma a začalo reklamným blokom s rovnakými reklamami ako vo všetkých TV. To považujem za hrubú chybu produkcie.

Jediné pozitívum reklamného bloku bolo v tom, že tam nebola reklama o tom, ako sa na Kájovom záchode lepšie kaká a z upútavok na nové filmy ma zaujali dva, o ktorých som už niečo začul, tak som si ich zaznačil do svojho filmového itinerára, menovite ide o scifi s novým poňatím "District 9" a film o blížiacom sa konci sveta "2012". Potom o nich napíšem, ak to stihnem do reálneho konca.

Odbočil som hodne ďaleko od Jánošíka, ktorý je zvláštnym slovenským fenoménom. Filmy o ňom nie sú len o dobe, v ktorej tento zbojník žil a zbíjal, ale sú aj svedectvom o dobe v čase nakrúcania toho ktorého Jurka. Siakelovci ako prví, točili vlastne z Ameriky, nemý film s dvomi koncami, trpký Jánošíkov koniec pre nás a s happyendom pre Američanov.

Prehľad slovenských hraných filmov o Jánošíkovi:

- 1921 Jánošík – prvý slovenský, americké financovanie, réžia: Jaroslav J. Siakeľ, Jánošík: Theodor Pištěk ... film nakrútený podľa legendy o Jánošíkovi, zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával.

- 1935 Jánošík – slovenský a český film, réžia: M. Frič, Jánošík: P. Bielik ... pre mňa akási klasika, rovnako nakrútený podľa legendy o dobrom zbojníkovi a jeho konci.

- 1963 Jánošík I-II – dvojdielny slovenský film, réžia: P. Bielik, Jánošík: F. Kuchta ... film, ktorý je skutočným odrazom doby, v ktorej ho natočili, Jánošík ako národný hrdina, ktorý bojuje za práva ťažko utláčaných poddaných. Zbojníci v horách mali dokonca celkom moderný mechanický výťah, aby sa tým behaním po horách príliš neunavili...

- 2009 Jánošík - pravdivá história – slovensko-poľsko-český film, réžia: A. Holland a K. Adamik, Jánošík: V. Jiráček ... To je on, ktorý by mal byť pravdivou históriou, hádam najvernejšie a citlivo odráža aj dobu v ktorej bol natočený. Teraz niečo o tomto "pravdivom" filme...

Pravdivý by sa dalo chápať ako oslobodený od ľudových legiend, vychádzajúci z historických dokumentov. Povedzme, že áno, ale rozhodne to nie je dokument, na to netreba zabúdať, pravdivá môže byť naozaj len kostra príbehu a historické dátumy. O pohnútkach Jánošíka a členov jeho družiny však možno iba špekulovať a zamýšľať sa nad ľudským správaním vo všeobecnosti, v danej situácii.

Práve o okolnostiach a o spoločenskej situácii, ktorá viedla zbojníkov ku zbíjaniu, nie je vo filme ani zmienka. Príbeh je len, takpovediac technicky, o zmenách v Jánošíkovom živote a najnutnejších súvislostiach s ním. Ale nechajme príbeh v historickej kostre ako pravdivý, detaily sú samozrejme literárne prispôsobené, ako to potvrdila scenáristka (v rozhovore na SRo), niektoré dokonca vymýšľala na objednávku aj dodatočne.

Samotný film sa točil na dvakrát a asi polovica scén je natočená na začiatku projektu, zrejme pod silným vplyvom aktuálneho amerického štýlu voľnej kamery, čo pôsobí dosť únavne, ak je to v jednom dlhom kuse, takmer polovicu filmu, potom to prestane robiť dynamiku a začne to unavovať. V závere sa to používa primerane.

Vraj sú tam v tomto filme veľmi pekné zábery krajiny, možno sú, ale vždy len nakrátko prestrihnuté, že to ani nie je na osobitné vnímanie, len ako nevyhnutná kulisa. Erotické scény, tie dnes vo filme musia byť, nie sú tam preexponované, ak scénu s oblizovaním medových prstov nepovažujeme za erotiku, lebo tá pôsobí dosť odpudivo...

K hereckým výkonom nemám výhrady, ťažisko bolo na hlavnej postave a tá bola zvládnutá veľmi dobre. Tu by som sa však chcel zamyslieť nad charakterom postavy Jánošíka, ako bola stvárnená. Podľa tej postavy Jánošík nebol žiadna osobnosť, nemal charizmu slávneho zbojníka z legiend, nemal svoj cieľ a od ostatných sa odlišoval hádam iba tým, že premýšľal o živote a občas o tom aj čosi múdreho povedal.

Nevadí mi, že boli všetci herci perfektne dobovo ohodení, to mi nevadí, nemám rád filmy, v ktorých kominár chodí zafúľaný aj v tvári, ako by sa nikdy neumýval.

Krvavé scény sú podľa môjho názoru celkom primerané, hádam ani v záberoch z mučenia a zavesenia Jánošíka na hák nie sú prehnané, ale sú veľmi naturalistické a pre slabšie povahy dosť náročné, vrátane zladenej akustickej zložky. Scénu s mŕtvym deckom by som však vyhodil hneď a bez váhania. Inak vidieť, že na konci si dali tvorcovia záležať, aby film zapôsobil práve tam. Na výborný film to však nestačí.

Po doznení prvých rozporuplných dojmov, je pre mňa najnovší Jánošík, pravdivá história, vcelku akceptovateľný, nesplnil však všetky moje očakávania, hlavne pre spomínanú kameru a iste aj pre strih, ktorý mohol byť razantnejší, aby sa film dostal na svoju normálnu dĺžku. Napriek tomu, čas strávený v kine nebol pre mňa dlhý, iba v jednej fáze príbehu som si už v duchu želal, aby Jánošíka konečne chytili!

(nech mi to želanie Jánošík vo filmovom nebi odpustí)

_____________________
Informácie o filmoch s Jánošíkom: Wikipedia

Skutočné (a iné) recenzie filmu:
kinema.sk
...
Zuzana Roy 1 , Zuzana Roy 2 ,blog.sme.sk
Martina Ivaničová blog.sme.sk
H. S. Laučíková blog.sme.sk

Superman

Všetko je inak. Včerajší pohodový večer strieda večer plný akcie a to doslova. Najprv som si pozrel akčný film v TV a teraz sa chystám na ďalší, z požičovne. Už roky si nepožičiavam filmy z požičovne, dnes mi to napadlo cestou okolo, ale neprezradím, čo som si požičal, možno to bude prepadák, tak radšej až potom.

V požičovni sa úplne vymenil personál a možno aj majiteľ, pekné dievčatá absentujú, takže chlapík, čo to teraz riadi, nepoznal moje členské číslo. To by až tak nevadilo, výhoda je v tom, že nevie o mojom kritickom postoji k zlým filmom, ktorých je tam väčšina. Dievčatá, čo to obsluhovali predtým, už mali hrôzu, odporučiť mi nejaký titul.

Ale vráťme sa do reality, na otázku, aké mám číslo, som okamžite zareagoval: 575 a doplnil som to poznámkou, že pamäť je občas na niečo dobrá. Zožal som dvojnásobnú pochvalu, jednak za číslo, ktoré presne sadlo k môjmu menu, aj za vtipnú poznámku...

Nie vždy to však ľudia uznajú. Tak minule, stál som ako druhý v rade pred pokladňou v obchode, keď pokladníčke došla páska. 5 minút sa pokúšala nahodiť novú, keď sa jej to konečne podarilo, pokladňa bola ako zakliata, nechcela sa pohnúť, iba na displeji svietili nejaké nezaujímavé čísla.

Vtedy sa tam objavil Superman, teda ja a poradil slečne, aby pokladňu vypla a znovu zapla. A hurá, všetko šlo ako po masle. Slečna sa pekne usmiala, ale pochváliť som sa musel sám, že som v okruhu niekoľko metrov od pokladne najmúdrejší...

Dôležité upozornenie: Záver poslednej vety berte ako vtip založený na skutočnej udalosti :)

Sanitky

Mám voľný večer, nesledujem "hríbovú" diskusiu o hokeji, vypustil som ju z okruhu dnešných záujmov, radšej mám Hríba, keď diskutuje so svojim stabilným vedeckým zoskupením o vesmíre, alebo o Bohu s farármi, čo je z istého zorného uhla takmer to isté. Iné sú diskusie o náboženstve a o cirkvách, to už ide o aktuálne svetské záležitosti.

Nesledujem ani zdravotnícku diskusiu na dvojke, s ministrom o sanitkách, lebo od sanitiek radšej ďalej, aj ako pacient radšej chodím pešo, alebo vlastným autom, proste do nemocnice radšej pomaly ako rýchlo a s húkaním, ale tiež je pravda, ako v tej reklame, že keď musíš, tak musíš. Za licenciami cítiť veľký kšeft a pacient sa do týchto diskusií dostáva, ako Pilát do kréda.

Moja predstava je taká, že licenciu by mali obnoviť automaticky tým, u ktorých sa nevyskytli vážne sťažnosti na úroveň služieb. Ale platný zákon je treba dodržať a chápem tiež, že tí, ktorým neobnovili licenciu sú nahnevaní a kto by nebol? Očakávať dokonalú spravodlivosť tam, kde ide o peniaze a rozhodujú o tom ľudia, by bolo naivné.

Našťastie do toho zákulisia vôbec nevidím, tak len toľko, môj nezainteresovaný laický názor na vec... Popravde, húkajúcou sanitkou som sa odviezol iba raz a aj to bol našťastie planý poplach, po ktorom som si preventívne poležal dva dni v nemocnici a vypočul som si bizarné príbehy spolu-pacientov na traumatológii.

100W a viac

Už dosť ošúchaná téma o zrušení žiaroviek s príkonom 100W s nízkou účinnosťou, ma necháva celkom chladným, aj keď sa pri nich veľká časť energie mení na teplo. Vôbec si nespomínam, že by sme niekedy v domácnosti použili takúto žiarovku, najčastejšie sme svietili šesťdesiatkami a štyridsiatkami. V obývačke bývalo v lustri 3x60W a na ostatných miestach štyridsiatky.

Neskôr sme v tej hlavnej spoločenskej miestnosti prešli na 6x40W, s alternatívou 2 a 4. Dnes sú tam dve 21W úsporné žiarivky, najčastejšie svieti iba jedna, len pri krížovkách a časopisoch obidve. Na špeciálne príležitosti je k dispozícii ešte lokálny halogén s príkonom 50W a na ešte špeciálnejšie, zriedkavé príležitosti aj halogén 150W. Klasické štyridsiatky sú len v komore a na WC, kde sa nikto nezdržiava zbytočne dlho.

To je celá naša horúca žiarovková súčasnosť, preto ma tie zrušené stovky vôbec negatívne neoslovili, lebo som ich preventívne vylúčil už veľmi dávno. Použitie úsporných žiariviek na väčšine postov v domácnosti som realizoval tak trochu aj z vypočítavosti, lebo som si vedomý, koľko energie zožerie môj "desktop" a túto luxusnú "nadspotrebu" eliminuje čiastočne aj zavedenie úsporných žiariviek.

K energetickej "ekologizácii" domácnosti ešte možno pripočítať náhradu starej mrazničky a chladničky za modernejšie typy v energetickej triede "A".

Týmto som sa pripojil svojim názorom k prúdu o 100W žiarovkách, aj keď neporovnávam iné aspekty tejto témy, keď sa pozerám na problém len z aspektu vlastnej domácnosti, nemám v tom žiaden problém.

Hádam iba toľko dodám, že miestne samosprávy by sa mali postarať o jednoduchý a bezpečný spôsob zberu a likvidácie nefunkčných žiariviek a ľudia by si mali na to zvyknúť.

_________________________
A pod čiarou iba dodávam, že som znížil jas podsvietenia vašich monitorov pri čítaní tohto blogu zmenou farebného usporiadania... :)

Zvláštna kategória

Opäť sa vraciam k blogom, tentokrát chcem spomenúť jednu moju zvláštnu kategóriu. Blogy sa totiž delia rôzne. Nie že by sa rozmnožovali delením, aj keď to niekedy tak vyzerá, ale už hotové články si autor zatrieďuje do kategórií podľa hlavnej témy. Čitateľovi je to už napokon jedno, ak sa odhodlá čítať, už ho zatriedenie nezaujíma.

Moja čitateľská schopnosť je silne ovplyvnená spracovaním témy, teda kvalitou, ale zväčša aj kvantitou. Dlhé veci zásadne odmietam, tie nepatria na blog, ale do kníh a nezaujímavé veci zase do novín a časopisov. Niekedy sa však stane, že ma zaujme aj niečo dlhé, ale práve na to nemám čas či náladu a nerád by som prišiel o to múdro. V takom prípade sa chovám ako škrečok, odkladám si duchovnú potravu na horšie časy.

Na tú škrečkovskú činnosť najčastejšie využívam špeciálny program na snímanie stránok, to znamená, že program "odfotí" celú stránku a uloží ako obrázok vo formáte "png". Preto volím "*.png", aby sa tieto obrázky odlišovali od všetkých ostatných, ktoré používam. Pri hľadaní stačí zadať reťazec "*.png". Ten program má totiž jednu malú chybičku, že tie obrázky ukladá kade tade, podľa aktuálne nastaveného adresára.

Lenže keby... Dnes prvýkrát som sa ich pokúsil nájsť roztrúsené na diskoch v celom počítači a hádajte, koľko ich je? Skoro tisícka... Je mi jasné, že nehrozí, aby som tento objemný archív na voľné chvíle niekedy prečítal a tiež mi je jasné, že časom tie súbory skončia v koši. Vlastne ani tam nie, kôš je tiež len dočasné úložisko. Zvláštna kategória, tieto rozsiahle a zaujímavé články. Budú mať zvláštny, nenaplnený osud.

Postrehy z rezervácie

Tento môj druhý postreh o Facebooku je už trochu zasvätenejší, situácia zovšednieva. Je to pliaga, ani som sa nenazdal a dve hodiny som pri ňom stratil ako nič. Pozitívne hodnotím možnosť diskusie na "závažné" témy, ak sa nájde záujem, ale aj verejné glosovanie udalostí i vlastných záujmov a aktivít.

Príliš ma neoslovujú také tie momentálne stavy členov kolektívu priateľov (práve som vstala a ešte poriadne nevidím..., dnes mám migrénu a pod.) a už vôbec nie hry s legom a iné stratégie, darčeky a iné podobné veci vzdialené realite. Sympatická je možnosť ukázať vlastné fotografie, videá a tiež upozornenia na zaujímavé odkazy.

Facebook je podľa mňa instatné prostredie (do istej miery sterilné) pre spoločenské styky. Je to neustály pohyb v kolektíve, kde niekto hovorí hlasnejšie a iný sa ozve iba občas. Nie je tam miesto, kde by bol človek sám, lebo ak chce byť sám, nelezie tam...

A čo si o tom myslia iní?

V poslednom čase vraj ľudia utekajú z Facebooku, už ich to prestalo naplňovať... Množia sa pochopiteľné obavy zo straty súkromia. Citlivé informácie o nás možno na FB získať aj z nepriamych informácií, zo zdanlivo bezvýznamných maličkostí. Miloš Čermák o tom vtipne píše, že Facebook je nebezpečný rovnako ako doba po 22:00 hod. a niekoľkých pohároch...

Už existujú návody, ako s FB skončiť, aby po nás neostala ani stopa (trochu naivné..), ale pred odchodom z miestnosti je vždy dobré poupratovať. V inom článku, na inom blogu píše Miloš Čermák, že na FB sa môžeme cítiť príjemne, ako medzi priateľmi, pekne za ohradou, ako v rezervácii.

Vojnový dokument

Včerajší večer som strávil sledovaním životného príbehu A. Hitlera a jeho Veľkonemeckej ríše postavenej na chorých a zvrátených ideáloch (ČT2). Je to otrasne neľudský príbeh. Zvláštne je, že v posledných rokoch sa k nám dostáva veľa podobných dokumentov a je otázne, či je to dobré, alebo zlé... Za minulej éry tu boli iba silne ideologizované pohľady na históriu poslednej (?) svetovej vojny, čo znižovalo ich príťažlivosť a dôveryhodnosť.

Z histórie sa v každom prípade treba poučiť, ale ktovie ako je to s ľudskou spoločnosťou, keď jednotlivec má obranné mechanizmy aj v tom, že na zlé veci rýchlo zabúda, aby ho nezaťažovali v napredovaní a radšej spomína na pekné zážitky...

Tento dokument mi pripomenul jednu moju starú myšlienku, že do komplexu moderných ľudských práv by sa malo zaradiť aj právo človeka odmietnuť zabíjať ľudí. K vraždeniu by nemala oprávňovať ani vojenská prísaha, účasť vo vojne by bola výlučne na vlastnú zodpovednosť jednotlivca. Viem, že je to utópia, ale ak má byť zachovaná ľudská dôstojnosť, raz sa to musí stať.

K tejto myšlienke ma priviedla scéna z filmu, kde nemecký vojaci v Berlíne vyliezajú z bunkrov s rukami nad hlavou. Vtedy som mal pocit, že sa z nich opäť stávajú ľudské bytosti, plne zodpovedné za svoje skutky.

Servis

Tak som sa v piatok rozhodol dať svoje osobné vozidlo do servisu. Som teda "bojovník proti kríze", lebo som si ten bicykel nepremastil sám, ale zveril som ho do rúk odborníkom. Vlastne ani nešlo o premazanie, ale o kompletné "prešpicovanie" zadného kolesa, lebo tie drôtiky v ňom sa dostali na hranicu životnosti a každú chvíľu nejaká tá "špica" praskla, až som dosiahol pomerne slušnú "osmičku".

Určite mám na tom, okrem veku (bicykla) aj ja svoj leví podiel, lebo som nedodržal maximálnu povolenú hmotnosť nákladu 90 kg... Dostať sa pod túto hranicu je problém, tak som radšej volil obnovu kolesa. Alternatívou bolo vymeniť celé zadné koleso za modernejší typ s nosnosťou do 140 kg, ale to by ma zvádzalo k nemiestnym radovánkam pri konzume potravy. Popritom aj rozdiel v cene je celkom zaujímavý - kompletné koleso min. 35 € a oprava len 14.

Od včera už opäť jazdím, je to fajn pocit istoty, že všetko je ako má byť. Už len dokončiť bežnú údržbu svojpomocou, lebo niekoľko rokov som nemastil, aj kolíky na stredovej oske treba vymeniť, také drobnosti, čo sa dajú zvládnuť za pol hodinu. Dosť bolo týchto prízemných starostí, pozrime sa teraz ešte do vesmíru...

Naša kozmická stanica sa obávala stretnutia s pozostatkom rakety Ariane 5, tak mi napadlo, že každý samostatný kus (raketa, či satelit, alebo vesmírne WC) vynesený do vesmíru, presnejšie na obežnú dráhu, by mal byť opatrený aktívnym, alebo pasívnym zariadením na návrat do atmosféry a na zem, hneď by bol menší "trafic" na obežných dráhach (ale s citom, aby nám to nepadalo na hlavy).

Odkazujem do pozornosti všetkým vesmírnym dobyvateľom... Veď aj tu dolu sa snažíme o recyklovanie materiálov .

Prorocký paradox

Niekedy je dobré, vzdialiť sa od všedných problémov a zaoberať sa problémami ľudstva, a našej planéty. V krajnom prípade sa možno zamýšľať aj o Vesmíre a možno aj o jeho Stvoriteľovi, ale v prípade Boha sa vlastne vraciame "červou dierou" späť na Zem, lebo Boh je síce stvoriteľom Vesmíru, ale má našu podobu (boli sme stvorení na obraz boží), teda je naviazaný na našu Zem a na svojho Človeka.

Úvodom som sa vzniesol do výšav a spadol späť na čiernu zem, dnes ma však zaujíma z nadhľadu všetko čo bolo a najmä to čo bude. Od čias kráľovnej zo Sáby a možno aj oveľa skôr sa traduje predpovedanie budúcnosti ľudí, ľudstva. Nadväzuje to na večnú ľudskú otázku: "Kto sme a kam kráčame?", lebo kým nevieme kam ideme, nevieme ani kto sme.

Pomenovať veci a javy neznáme, sa ľudia snažia odvtedy ako začali myslieť vo filozofických a abstraktných pojmoch, odkedy si začali uvedomovať seba a svoju výnimočnosť. Priviedli na zem celý rad rôznych božstiev, majúcich moc nad silnými a obávanými prírodnými silami. Snažili sa byť dobrí, aby ich tie sily netrestali a to bol počiatok civilizácie a ľudskej kultúry. Až neskôr sa dospelo k názoru, že jeden Boh stačí, lebo je všemocný...

Čítal som jednu zaujímavú knihu o štruktúrach vákua, v ktorej sa okrem iného píše aj o predpovedaní budúcnosti. Autorka dospela k názoru, že budúcnosť sa síce dá prognózovať na základe znalosti a kombinácie minulých dejov s istou pravdepodobnosťou, ale nikdy sa nedá predpovedať s určitosťou. Tvrdí dokonca, že do budúcnosti nevidí ani Boh, že aj on vie iba prognózovať, aj keď s ohľadom na "vševedenie" prognózuje veľmi presne.

V praxi sa často hovorí o tých proroctvách, ktoré sa naplnili. To preto, lebo nenaplnené proroctvá vlastne dodatočne nie je možné považovať za proroctvá a lepšie je o nich mlčať a zabudnúť. Je to prorocký paradox. Dobrý jasnovidec (jasnovidka) vždy predpovedá budúcnosť dostatočne nejasne, v náznakoch, aby jeho proroctvo mohlo byť ťažšie spochybnené v súčasnosti a lepšie napasované na realitu v budúcnosti.

Múdre predpovede vlastne pomenúvajú iba trendy a na základe minulého prognózujú budúce. Otázka teda znie, na čo je dobré poznať budúcnosť? Poznať trendy vývoja je určite prospešné, ale predpoveď budúcnosti (proroctvo), to je niečo iné, fakticky záväzné, ale načo by sme mali vedieť aká bude budúcnosť, ak by sme ju nemohli zmeniť?

Ak zmeníme budúcnosť, poznajúc proroctvo, tak sa predpovedaná budúcnosť nekoná, teda proroctvo bolo falošné. S problematikou budúcnosti a minulosti sa museli vyrovnať aj autori sci-fi príbehov o cestovaní v čase. Prišli na ošemetnosť zasahovania do udalostí v minulosti, lebo by to znamenalo zmeniť aj budúcnosť, ktorá je vlastne tiež minulosťou, lebo všetko je minulosť a budúcnosť neexistuje.