Jedna stolička nestačí

Všetky svoje doterajšie i budúce príspevky napísané v sobotu a pre sobotu budem odteraz zaraďovať do rubriky "sobotník". Bohužiaľ Slovník slovenského jazyka tento termín nechápe v zmysle publicistiky vychádzajúcej v sobotu, ale nesprávne ho klasifikuje ako "subótnik", čo bývali pracovné soboty v ZSSR (u nás: "pracovná sobota"), prípadne ho radí do náboženskej oblasti súvisiacej so židovstvom. Od týchto pojmov sa môj "sobotník" dištancuje a vyhlasuje sa za úplne nezávislú publicistiku... Od čoho nezávislú? Ktovie.

Dnes nebudem opisovať naše trhovisko, kde som si výnimočne kúpil kyslú kapustu, lebo sa mi pri pohľade do suda zbiehali kyslasté slinky. Asi mi chýba kyslý vitamín C. Dnes by mal zo mňa radosť Matúš Kostolný zo SME, keby vedel, že som si zase výnimočne kúpil jeho noviny, tiež v "sobotníkovej" forme. Inšpiráciou mi bola opäť - reklama na zázračné informácie, ktoré budú v prílohe o stoličkách. Niečo ako "Dvanásť stoličiek" vždy predsa zaberie.

Popravde, na internete sa dá nájsť podstatne viac informácií o správnych zásadách sedenia a nepreberné množstvo rôznych typov stoličiek. Výrobcovia i obchodníci vedia, že človek dneška je hlavne človekom sedavým (homo saedens), preto núkajú stoličky pre každú peňaženku. V sortimente nie je problém, ten pes je zakopaný v ich kvalite i životnosti. Mám osobnú skúsenosť, že úspech "spisovateľa" je priamo úmerný stoličke (niekedy aj stolici). Vyznať sa dnes v stoličkách je veľký problém.

Problém nie je v ponuke, ani v trhovom hospodárstve dopytu, ale vo výbere. V dobe, keď je človek zaplavený informáciami, už tieto nie sú podstatnou prísadou rozhodovania, všetko záleží na vlastnom "vyhľadávaní". Vedieť si stanoviť kritériá, ich hierarchické hodnoty a potom mať správny algoritmus vyhľadávania v tej veľkej kope internetového sena. Viem o čom hovorím, za posledných 10 rokov som si už "odsedel" niekoľko stoličiek a stále nie som na konci tohto skúmania. Stále som nestretol tú pravú a vyvolenú stoličku, že už skoro ani nedúfam. Často myslím aj na to, že "Jedna stolička nestačí..." (J. Bond :).

Aby bolo jasné, stále tu ide o stoličky "pracovné", na ktorých sa realizuje hlavne "človek počítačový". Tvorcovia dizajnu stoličiek sú na tom niekedy ako programátori, ktorý síce vedia programovať, ale neovládajú profesnú problematiku, na ktorú šijú program. Potom výsledok závisí od kvality komunikácie medzi programátorom a profesionálom. Podobne sú na tom aj konštruktéri, ktorí zase odflinkajú pevnostný výpočet, vyhovárajúc sa na hmotnosť sediaceho. Zabúdajú na jeho temperament a z toho plynúcu dynamiku. Vôbec neberú do úvahy znudeného človeka, ktorí sa do stoličky riadne oprie, aby si ponaťahoval stuhnuté svalstvo. Veď som ich už zopár polámal...

Mohol by som sa tu rozpisovať o slabinách počítačových stoličiek. Vyskúšal som viacero typov, ako hovorím, čosi som si už odsedel, ale bolo by to nosenie dreva do lesa. Problematika sedenia je dôverne známa nielen pisateľom, ale aj čitateľom blogov. Viem to, lebo aj ja som čitateľ. Najradšej čítam "sobotníky". Aj to dnešné SME prinieslo až dva zaujímavé postrehy. Okrem spomínaných stoličiek je tam aj článok o aktuálnej sfére, ktorá sa blíži vedeckej fantastike, ak taká ešte v dnešnom svete bujnej a neobmedzenej fantázie vôbec existuje. To fantazírovanie si nechám na budúce písanie.

Príjemnú nedeľu, slnečný svit a chladivý vetrík (pokus o predpoveď počasia).

:)


 

Československé pripomenutie

     Najväčším sklamaním Eduarda Beneša vraj bolo SNP a následné opätovné prihlásenie sa Slovákov k vlastnej národnej svojbytnosti. Tam skončil jednotný československý národ, Masarykova idea, ktorá nám v čase počiatku republiky pomohla zdvihnúť sa na vyššiu úroveň národnej slobody. Tak to aspoň vyplýva z rozprávania pamätníkov. V Česku si dnes na deň 92. výročia vyhlásenia Československa pietne zaspomínali.

     Pripomenuli si, aké je dôležité držať spolu vo vlastnom štáte a Václav Havel šiel v spomínaní ešte ďalej do minulosti. Skonštatovali, že minulosť nemožno súdiť súčasnými kritériami, možno sa z nej len poučiť. Pri hodnotení významu jednotlivých udalostí a osôb v politike je nutné brať do úvahy dobové súvislosti. Chybou je, dívať sa na minulosť len dnešnými očami.

     My sme odhalili sochu T. G. Masaryka v nadživotnej veľkosti. Vidíme ho tam v dobových súvislostiach, nie ako súčasníka. Aj sochy sú symbolickými míľnikmi pamätí. Aj Svätopluk, ktorý je spoločný nám i Čechom... Možno aj Slováci raz dospejú k takej úcte k vlastnej minulosti akú majú bratia Česi. Nezáleží na tom, aká bola, v každom prípade je poučením. Nikto nemôže poprieť, že sme si s Čechmi rečou i povahami blízki.

     Ja verím že raz dospejeme aj my a bratia tam na druhej strane Moravy už nebudú hovoriť o Slovensku s dešpektom, ako sa to ešte občas vyskytuje. Najviac však záleží na nás. Raz, keď už nebudeme mať poslancov len na šaškovanie a vláda bude vládnuť, nielen privatizovať, keď budeme svoje veci riadiť naozaj sami a zodpovedne, bez absolútneho poníženia sa do rolí sluhov. To sme dĺžny aj my histórii, ktorá sa začala 28. októbra 1918.

Vesmírny prach

Kedysi dávno existoval blog "Vesmírny prach". Zafúkal vietor a bolo po prachu. 14. marca 2006 sa tam písalo o blogerskom ostrove. Asi takto:

     Ostrov je osamelé miesto v mori, aj môj blog je ostrov. Kam sa pozriem samá voda, ale aj veľa iných ostrovov. Byť na blogu je spôsob ako nebyť sám a zároveň byť osamelý, alebo naopak - byť sám a nebyť osamelý... Ostrov je miestom plným pozvaní, len návštev býva málo. Miesto vhodné na rozjímanie, prechodný domov duše...

     Začínam si zvykať na prázdne reči... Naozaj sú odrazom môjho myslenia? Alebo len hľadajú iné slová, aby s nimi založili spoločenstvo príbuzných slov? Musím provokovať, naraziť na odpor, aby si ma všimli. Mám tu byť ako Robinson Crusoe na opustenom ostrove? Haló! Je tu niekto? .....Nič, iba ozvena... niekto ...jekto... kto.

     Musím si vymyslieť blogovú kozu, ktorá ma bude živiť svojim duchovným mliekom. A hlavne - naučím ju slovám. Slová, slová, slová... To prvé bude Mééé... A možno príde aj piatok, alebo radšej sobota (nie Luděk), len taká obyčajná pekná sympatická sobota. Sobota na Ostrove Blog. A bude hrať hudba - Ludwig van Beethoven, Symfónia č. 5 c-mol.

Čas odvial Vesmírny prach, z ostrova sa stal poloostrov a neskôr pevnina Pangea.

 

 

Dobrý večer

Práve som použil jednu z rád "rozhľadne" na odstránenie pisateľského bloku, ale neprezradím ktorú. Čo je to, keď sa povie "dobrý večer"? Dnes večer som zažil niekoľko príjemných stretnutí. Najprv sa len tak bez varovania objavila Věra Špinarová, moja stará láska zo speváckeho neba, potom sa predstavil doktor Radim Uzel, Tereza Pergnerová a Jiří Krampol.

Ešte čakám na dvoch tiež veľmi príjemných ľudí, moju najmilšiu herečku Veroniku Žilkovú a Eduarda Hrubeša, tých dvoch zo záznamu. Nedávno začali opakovane na ČT1 seriál "Tak neváhaj a toč", kde Veronika sekunduje Edovi takým úžasným spôsobom, že hneď obnovila moje dávne sympatie k nej. No a Eduard Hrubeš je nenapodobiteľný komik, ktorý nikdy nezaváha. Našťastie.

Hádam to stačí na dobrý večer.      

Ako som dostal Daniela Heviera

Na počiatku bolo dôverné odporúčanie na knihu o hudobnom vývoji skupiny Vandali, ktorú napísal Pišta Vandal pod názvom Pekelná muzika. Keď som náhodou zazrel predajňu Panta Rhei v Poluse, hneď mi napadlo, že tam bude aj Pekelná muzika. Je to veľká predajňa, tak som sa najprv nechal nasmerovať k regálom, kde kniha mala byť.

Prešiel som všetko niekoľkokrát, no Vandala som nenašiel. Nevedel som presvedčiť predavačku, aby mi tú knihu vyhľadala aj v reáli v regáli, nielen v počítačovom zozname. Nakoniec som sa rozhodol pre inú knihu na ukojenie nákupného odhodlania. Sedemnástisíc smiešnych sonetov od Daniela Heviera. Lebo smiešne veci sa mi celkom páčia. Tak som sa zahryzol do tej nie veľmi útlej knižky (tak mám vo zvyku nakladať s poéziou), ale táto sa nedá čítať jedným dychom. Bolo by to na škodu veci.

Smiešne veci sa majú dávkovať, nie síce podľa lekárskeho predpisu, ale podľa vhodnej nálady. Musím uznať, že sonety ma zaujali až tak, že som si zopakoval teóriu literatúry. Rád by som tu uviedol ako ukážku jednu sedemnásťtisícinu zo zbierky (1/17000), ale nemôžem. Lebo ...nijaký text z tejto knihy nesmie byť použitý v akejkoľvek forme na ďalšie šírenie bez predchádzajúceho písomného súhlasu... (túto vetu neuvádzam ako citáciu, len ako obsahové sprostredkovanie :).

Vraví sa, že núdza naučila Dalibora hrať na husliach, tak som sa pokúsil o vlastný sonet, namiesto úkážky z diela. Nebude síce taký dokonalý, ako keby som ho odpísal od Daniela Heviera, ale smiešny rozhodne je (si myslím):

Panta Rhei

    len tak čistou náhodou,
    bol som hosťom v Panta Rhei
    zaplavil ma kopec kníh
    ťažko bolo ostať nad vodou

    nad vodou byť je pohoda
    Pekelnú muziku nepočuť
    tá snaha sa rúca na padrť
    keď hľadám knihu Vandala

    neznámu náhradu zrazu mám
    z regálu si ju vyberám
    nie Vandal ale Hevier sám

    knihu o hudbe už nehľadám
    do nákupného košíka
    dávam si Sonety od Heviera

Áno, asi tak. Samé malé písmená, žiadna interpunkcia, len mená som si dovolil nechať veľké...
__________________________
Sonet je lyrická básnická forma, má 14 veršov rozdelených do dvoch 3 veršových a dvoch 4 veršových strof. Na konci básne je pointa.
    - prvé štvorveršie obsahuje tézu (nastoleniu problému)
    - druhé štvorveršie antitézu (negáciu problému)
    - posledné 2 trojveršia tvoria syntézu
    - na konci básne je výrazná pointa, ktorá môže meniť zmysel predchádzajúcich častí textu
... (wikipedia)
 

Recenzia filmu

Včera som videl v televízii katastrofický film. Katastrofický scenár, katastrofická réžia a hlavne katastrofálna kamera.

Sobota v prúde času

Sobota je výnimočný deň, ale len počas troch ročných období. V zime nevyniká ničím, lebo vtedy sa nekonajú trhy na našom trhovisku. Možno naposledy v tejto sezóne sa mi podarilo kúpiť rajčiny výbornej domácej chuti a tiež moju obľúbenú čiernu reďkev. Od mladíka, čo predával lieskové orechy som sa dozvedel, aké sú surové mandle zdravé. Pražené nie, lebo tie v tele pôsobia negatívne. Škoda, lebo také správne opražené sú veľmi chutné.

Pred neďalekým supermarketom som sa zastavil pri osamelom psovi uviazanom o stojan na bicykle. Tak smutne zavíjal a nervózne sa vrtel, že som sa mu musel prihovoriť. Bral ma na vedomie, trochu sa upokojil a zakňučal smerom ku mne, že ho to nebaví takto sedieť a čakať. Bol to taký predĺžený typ s veľkými ovísajúcimi ušami, s múdrou ale smutnou tvárou. Bol dlhý, ale na súťaž s najdlhšou mačkou sveta by mu to nestačilo.

Cestou z trhu som sa ešte zastavil v našom mini-obchode so zmiešaným tovarom, kde majú vynikajúce chrumkavé rožky. Také, aké si pamätám z mladosti. Je to jediný obchod s týmito výnimočnými rožkami, ale majú tam aj tie "gumové", ak niekomu viac chutia. Už tam mi začala pracovať fantázia s maslom, čiernou reďkovkou a s chutnými rajčinami.

Skoro som zabudol na hlavnú vec, ktorú som mal kúpiť - JAR. Predavačka ma usmernila k chémii a tak sa mi podarilo kúpiť práve teraz na jeseň - JAR. Vraj s citrónom, ale ja by som si z toho nedal do čaju ani kvapku... Sobota teda začala úspešne, ale doma aj tak vznikol nový problém. Žena chcela prať záclony, tak vraj potrebuje aviváž... Som zásadne proti aviváži, tak som sa odmietol vrátiť do obchodu a dobre som urobil. Teraz je v byte fajn, v atmosfére čistá vlhkosť a žiadna chémia z aviváže.

Želám aj vám na sobotu čisté záclony bez chemických exhalátov...

V trende pokusov...

Ako predpremiéra derniéry:

Ešte som tu...

Ešte sa ozývam
a celkom jasne,
ešte som váš
a ešte som tu.

Nechcem byť vašou
vzdialenou dúhou,
nechcem byť pre vás
len púhy vzduch.

Neskrývam svoje
nezvyklé vášne
a netajím svoje
prežité dni.

Ešte sa ozývam
slovami, jasne.
ešte nie som
so slovom na dne.

Ešte som stále
tu medzi vami,
ešte som svojimi
slovami tu.

...

Do duše

Do polemík "pravých" kresťanov sa radšej nemiešam, lebo si myslím, že by som v takých diskusiách bol skôr ľavý ako pravý... Môžete si to vysvetliť ľubovoľne, či politicky, alebo kresťansky. S politicky pravými by som ešte mohol diskutovať, lebo politika je o názoroch, ale aj o spoločenských riešeniach a hlavne o cieľoch.

S kresťanmi, ktorí sa držia svojej viery, niet o čom v otázkach viery diskutovať. Rozum hovorí, že kde dominuje viera, tam sa on skrýva, aby nezavadzal (v tých špecifických otázkach viery). Presvedčenie je to, čo si už nežiada dôkazy... Boh vie že je to tak.  Často počujeme, že Boh to myslel tak, alebo onak. Ktovie, polemizovať možno o všetkom, zvlášť o tom, čo si myslí Boh, lebo ho tu medzi nami reprezentujú ľudia a ľudia sú ako stvorení na pochybovanie a diskusiu...

Myslím si, že otázka viery v Boha je vnútornou vecou človeka a tým je to individuálna ľudská záležitosť. Dôležité sú však vonkajšie prejavy viery. Ak si Boha predstavíme ako "dobro" a dobro ako lásku, ktorá je motorom života, je božské konať "dobro" medzi ľuďmi, ale i v prírode okolo nás. Podľa vonkajších prejavov viery (dobro a láska) sa pozná "pravý" veriaci (v tomto zmysle dúfam, že som "pravý" :). Dobro však môže konať aj neveriaci, čím sa v tomto zmysle stáva veriacim. A ten, kto koná zlo, stráca vieru, aj keď si myslí opak.

Čo je dobro a čo je zlo? To sú večné otázky a odpovede čakáme z rôznych vlastných, či spoločenských aspektov... Často si to zamieňame a relativizujeme. Čo je pre mňa dobré, je dobré aj pre iných?

Kresťanstvo má v sebe jednu zvláštnu vec a tou je odpúšťanie, ale len do istej miery. Aj tam je nenapravený zločinec potrestaný, dočasne, alebo aj večným trestom (v sľuboch na "onom" svete) a definitívnym zatratením... V tom je kresťanstvo v súlade so všeobecnými pravidlami konania (morálkou) ľudí v spoločenstve a je úplne jedno, čo bolo skôr, či morálka, alebo kresťanstvo. 

Osobne nesúďme nikoho, súdy sú určené inštitúciám, či už svetským, alebo božským. Človek voči človeku nikdy nie je nestranný a málokedy spravodlivý. Ani svetské súdy nie sú o spravodlivosti, ale o práve. Právo podľa zákona rozhoduje i trestá. Božie súdy sú vyššou spravodlivosťou, sú nezaujaté voči nám a našim hriechom, či dobrote a kruto sa stotožňujú s pozemskou i s vesmírnou prírodou.  Tak nekonečne presahujú našu malosť, náš rozum i našu vieru.

Písané namiesto diskusie...

Záhrada a PUK?

Dnes sa mi urodil akčný deň. Znamená to asi toľko, že od obeda (dovtedy bolo lážo-plážo) som v jednom kole, najprv na štyroch kolesách potom s rýľom a motykou. Je sezóna a v našej záhrade už bol najvyšší čas nahradiť chýbajúce ovocie. Tak sme sa vybrali  do neďalekej škôlky (24 km) nakúpiť hrušku, čerešňu a broskyňu. Ako náhradu za staré dožité ríbezle sme kúpili aj dva ríbezľové stromčeky a tiež dva stromčekové egreše. Dohromady sedem jám, ako Egyptských rán...

Vďaka vlastnej navigačnej chybe (chcel som ísť domov inou trasou) som urobil okruh takmer sto km, namiesto 50... S rýľom mám už nejakú prax, tak mi to išlo od ruky, ale jedno s druhým, zabralo nám to skoro dve hodiny, kým sme všetko dali do poriadku. Ono je treba pod stromky nasypať kompost, zavlažiť, zaraziť kôl, pekne to utriasť a pritlačiť a spodnú časť obaliť tak, aby sa ku mladej kôre nedostali zajace a iná zver, ktorá máva v zime hody v našich záhradách.

PUK má spojitosť so sobotnou návštevou divadla. Aj keby ma neupozornili, aj tak by som si vypol na začiatku mobil. Problém nastal po predstavení, keď som chcel znovu oživiť moje dve SIM karty. Mám dve, lebo som zapísaný u dvoch telekomunikačných spoločností. S tou základnou, od Orange som sa rýchlo vysporiadal, mám na nej "ľahký" PIN. Outú nedajbože uhádnuť poradie čísel, tak dávno som ho už nevypínal.

Tie štyri číselká mi chodili stále po rozume, ale trikrát v zlom poradí, až som musel vytiahnuť zablokovanú kartu.  To bolo v sobotu. Celú nedeľu som hľadal PUK, teda robil som poriadok vo svojich veciach. V šuplíkoch, na pracovnom stole, v troch skrinkách, kde je zvyčajne môj vlastný neporiadok. Mám rád takéto príhody, lebo ma jednoznačne prinútia urobiť si poriadok, spojený s triedením a vyhadzovaním nepotrebných papierov. Niekedy je to zaujímavé...

Mal som "šťastie", že som PUK nenachádzal až do posledného  možného miesta. Nakoniec, celkom na konci som ho predsa objavil. Ako poslednú vec som vzal do rúk starú peňaženku s kopou starých účteniek, neviem na čo a v jednej skrytej priehradke bola strčená plastová kartička s PUK-om. Heureka! Akcia mala dvojaký účinok, alebo ako sa teraz hovorí - "dva v jednom" - aj vlk je sýty, aj koza celá, aj PUK sa našiel, aj som si urobil poriadok v papieroch. 

So spätnou platnosťou

Libreto

So slzami v očiach, nevidieť jasne svet...

(...D. Pálka...) 

Zvyk je železná košeľa a to platí aj na internete. Po čase si človek internetový zvykne navštevovať tie isté stránky, ale tento zúžený okruh ho neskôr začne škrtiť ako príliš utiahnutá kravata. Kravaty nemám rád, preto som si včera dovolil ísť na operu s rozopnutým golierom.  Tak či onak, aj tak je to nezvyk, po každodennom riflovaní si na seba navliecť oblek a vypucované topánky k tomu.

V obleku sa človek musí inak pohybovať, zabudnúť svoju prirodzenosť v odložených nohaviciach, byť spoločensky ležérny, konverzovať so známymi, usmievať sa a zároveň byť vnútri sám ako málokedy inokedy. Na vnútro sa ťažšie oblieka spoločenský šat, ak je to zriedkavé vyšinutie. Sú však zážitky, pri ktorých padnú zábrany a človek je sám sebou a zároveň súčasťou spoločenstva.

Ten zázrak dokáže umenie. Najčastejšie je to hudba, ktorá synchronizuje s postihnutým vnútrom. Aj iné druhy umenia môžu zapôsobiť, napríklad opera. Menej zamestná fantáziu, je náročnejšia na zrak. Čítať libreto na sveteľnej tabuli dá zabrať... Zistil som, že moje diaľkové okuliare nestíhali s dostatočnou ostrosťou zobraziť text. Skúsil som bez nich a bolo to lepšie.

Potom prišla exponovaná chvíľa, vrcholný spevácky výkon Violett... Hovorí sa, že cez slzy nevidieť jasne svet...V tej exponovanej chvíli som však zistil, že to nie je pravda. Zvlhnuté oči čítali texty jasnejšie ako predtým a svet bol krajší, i keď smutný...
________
Giuseppe Verdi: La Traviata 
Violetta - K. Kolonits 
Alfredo - J. Kundlák 
Gaston - J. Babjak
...
SND, október 2010    

Gravitácia vákua

Najväčšia energia a sila sa nachádza vo vesmírnom vákuu. Zdá sa, že je všade. Je príčinou gravitácie, ktorá ma dnes zasiahla. Už dlhší čas udalosti lietali okolo mňa v dokonalom chaose a žiadna sa ma príliš nedotkla. Práca je veľká čarodejnica... Vnímal som udalosti, ale nedokázal som sa k nim vyjadriť, zaujať postoj. Dnes veci nabrali iný smer, uvoľnila sa moja vákuová energia, zasiahla ma gravitácia prázdna... Na pokojné chvíle chaosu už môžem iba spomínať...

Zisťujem, že som prišiel o veľa srandy. Napríklad tá Krajcerova o televízii a rozhlase. Muselo mu to dať veľa námahy, pretransformovať zrušenie koncesionárskych poplatkov do naoko nevinnej formy spojenia dvoch verejnoprávnych médií. Veľmi pekne o tom píše vo svojom blogu Róbert Kotian.

Na druhej strane, Peter Tóth  berie Krajcera celkom vážne, aj keď paradoxne tvrdí, že "Krajcer je na správnej ceste, aj keď trochu blúdi" (ha, ha).  Ja si myslím, že neblúdi, lebo cieľ ovládnutia verejnoprávneho priestoru je jasný a kto vidí do toho hlbšie, musí vedieť, že všetko ostatné je len cesta. V tomto prípade neplatí "dzurindovské", že cesta je cieľ...

K podobnému záveru dospel aj Peter Tóth vo svojom blogu: "Vysoko pravdepodobné je.. že na straníckych sekretariátoch špekulujú viac nad spôsobom, ako získať vo verejnoprávnych médiách kontrolu než nad kvalitnou službou verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania".

Nomen omen

Tak dávno som sem nič nenapísal (5 dní), až sa mi tento blog začína vzďaľovať. Začínam sa tu cítiť skoro ako "hosťujúci" prispievateľ. Obzerám sa vpravo i vľavo, kde sú pomyselné hranice, ktoré mi vymedzil originálny vlastník blogu... Politika je všade, svetonázorové úvahy a hĺbková filozofia tiež, len éra romantiky ako keby vymizla z povrchu zeme. Najľahšie je písať o absolútnych životných pravdách. Múdre vety na každú príležitosť.

Kde však vziať a nekradnúť? Sem-tam sa nejaká perla zaskvie aj v bežných rozhovoroch. Nie všetky perly sú však biele. Niektoré sú čierne a sú aj sivé. Ako tá nedávno... S kolegom došla reč na ľudské mená, zvlášť mená starých dobrých spoločných známych. Vraj si na všetkých spomína, len tie mená akosi nenaskakujú. A mladí sú vraj pre nás v šedej zóne, kde sa strácajú mená i tváre. Tak sme zhodne skonštatovali, že sú ako Číňania, nerozoznateľní...