List

Dostal som list. Je to neuveriteľné, ale nie je to žiaden e-mail, je to skutočný hmatateľný papierový list, aké sa písali v minulom storočí (a možno sa niekde píšu dodnes). Nesťažujem sa, som dojatý, lebo autor toho listu má dar rečí i písma a svojský literárny štýl, ako dobrý bloger.

Pripomenulo mi to časy dávno minulé, mal som také obdobie, že som písal listy každodenne. Je to neuveriteľné, aj v súčasnosti opäť píšem denne, ale sú to listy elektronické, ktoré sa viac približujú k bezprostrednému rozhovoru. Píšem články na blog a diskutujem s rovnako zaťaženými...

Niekedy si tú dnešnú elektronickú komunikáciu predstavujem ako obojstranný monitor, z jednej strany sedím ja, z druhej strany adresát a vzápätí si vymeníme úlohy.

Takmer dokonalé je to pri video rozhovore, vtedy sa dokonca aj monitor stráca, stáva sa len akousi priehľadnou stenou, cez ktorú sa vidíme a počujeme, podobne ako to vidieť vo filmoch pri rozhovore návštevníka s odsúdeným väzňom - na jednej strane slobodný človek, na druhej uväznený...

Vďaka za list a všetkých pozdravujem...

India, Mexico a ja

Začnem odzadu, lebo sa už dlhší čas nachádzam v tvorivej kríze. Možno je to dané tým, že je horúce leto. Udalosti okolo nás sa paradoxne tvária ako by práve nebola uhorková sezóna v plnom prúde. Som v dotyku so všetkým, čo sa deje v mojom širšom i globálnom okolí, iba udalosti na Marse ma zatiaľ nezaujímajú, možno iba Mesiac, ktorý má dnes to slávne výročie.

Začnem domácou témou: "Komáre v Bratislave". Akurát v týchto dňoch nás napadlo prejsť sa lesnými cestičkami na Kačín, ale nedošli sme do cieľa. Husté mraky komárov nás prinútili ustúpiť do východiskovej lokality v Lamači.

Niečo podobné sme zažili pred rokmi, keď sa stavala Gabčíkovská priehrada v lužnom lese dunajských ramien. Po sto metroch sme bežali späť na hrádzu, v záujme zachovania života pred rojmi komárov.

Pohoda...

Leto je v plnom prúde a je v ňom aj dosť negatívnej energie. Stačí spomenúť nešťastnú "Pohodu". Téma, ktorej sa zmocnili mnohí blogeri s výnimočnou dravosťou a to už nehovorím o vyjadreniach v diskusii k nim. Je mi osobne ľúto toho nešťastia. Nie som obdivovateľom takýchto masových podujatí (ani prvomájové sprievody, ani spartakiády ma nelákali), ale chápem mladých, prečo takéto festivaly majú radi.

To čo som dnes uvidel v TV novinách ma dosť prekvapilo, keď ukázali "kotvy" konštrukcie, ktorá mala vydržať nápor vetra ešte silnejšieho aký naozaj bol. Je to len môj osobný názor, lebo k problematike kotvenia oceľových konštrukcií mám dosť blízko. Na kotvenie stĺpov hladkými tyčami (video TV Markíza) do zeme by som sa naozaj nespoliehal, ale celú tú konštrukciu je nutné posudzovať komplexne.

List Obamovi...

Dožili sme sa v tomto čase aj opakovania histórie, akurát v opačnom garde ako v roku 68. Myslím, že list "bývalých osobností" verejného života strednej a východnej Európy, ktorí zaspali dobu, ako to komentuje Eduard Chmelár, svedčí hlavne o zmýšľaní autorov listu.

Nie je to pre nás dobrou vizitkou, svedčí to o úpadku európskej politiky, ktorá sa nevie pohnúť z miesta. Myslím si, že porovnanie s "pozývacím" listom poslaným tajne poza chrbát oficiálnej vlády v šesťdesiatom ôsmom, v rovine morálnej nie je až tak pritiahnuté za vlasy.

Pokojný spánok...

Najhoršie je, ak ma niekto vyruší v momente usínania, tak ako sa mi stalo nedávno, keď ktosi idúc z krčmy začal telefonovať "apucimu" práve pod našim otvoreným oknom. Bolo to presne o polnoci, vstal som a keby som vedel pískať na dvoch prstoch, bol by som ten jeho hlasitý monológ prerušil, ale nemal som po ruke ani obyčajného piráta, tak som počkal na záver hovoru...

Nechápem, prečo niektorí ľudia musia kričať do telefónu a navyše, ak majú taký zvučný hlas, že sa od neho otriasa celá ulica. Kedysi, to áno, keď som volal do Prahy, musel som čakať na spojenie niekedy aj dve hodiny a potom kričať, aby sme si rozumeli. Asi zo Slovenska do Prahy vtedy viedol iba jeden drôt a aj ten sa občas zapchal... Usnul som, až keď sa zdola ozvalo: "Servus apa".

Blogerské okno...

Prerušený spánok ma vtedy priviedol k zamysleniu nad formou mojich (a nielen mojich) blogových článkov. Daria Feherova ma upozornila v diskusii k môjmu článku o divadle, že tam mám "neštandardne málo" čiarok, odvtedy som z toho nešťastný a zamýšľam sa nad sebou :) a keď sa zamýšľam, niečo by z toho malo vyjsť ako rezultát.

Ono to nie je len o čiarkach, tie si priznávam, od istého času sa bojím, aby ich nebolo veľa a teraz už aj opačne. Zaujala ma aj poznámka Darie v diskusii k článku na Bútľavej vŕbe, asi v tomto znení:

"Škoda, že sú to len také postrehy, tie odseky... Lebo každý je veľmi zaujímavý a bol by hodný celého článku.... Už aj ja som od vás chytila to skracovanie..."

Niečo na tom "odsekovaní" bude, aj keď klasická literárna veda má iste v odsekoch jasno, internet a zvlášť blogy si žiadajú svoje, iný prístup k textu. Aspoň si to myslím a preto tu polemizujem s Dariou. Pravdou je, že ja som sa ku krátkym odsekom dopracoval celkom logicky ako čitateľ blogov.

Možno až úporne sa snažím dodržiavať istú maximálnu veľkosť odseku. Niekedy je to dosť obtiažne, lebo odsek za odsekom by mali predsa na seba logicky nadväzovať a zároveň byť akousi samostatnou myšlienkou. Ako čitateľ, nemám rád dlhé články na blogoch a keď sú bez odsekov, alebo s príliš dlhými odsekmi, tak idem preč a nedozviem sa, čo chcel autor povedať.

Aj preto mi bol ten Filipov (kritizovaný) článok s odsekmi sympatický, o veľa rôznych veciach vypovedal a pritom čitateľa (mňa :) neunavil... Dária má pravdu, že každý odsek by mohol byť námetom pre samostatný článok, ale to by už bolo o niečom inom.

Písanie by malo byť tak trochu aj o empatii, pochopiť čitateľa a pritom nestratiť zo svojej výpovede to svoje autorské a hlavne myšlienku. Tak čo urobíme s literárnou teóriou? Myslím, že tu sa nemusíme zošnurovať, ale radšej by teória mohla nahliadnuť na tento nový žáner a akceptovať ho tak ako vyrástol... :)

Indické chili...

Aha a India by mi skoro ušla zo zreteľa... Natrepal som sem niekoľko tém, mohlo by z toho byť niekoľko článkov, ale čo, veď sa narodia nové. India uvažuje využiť svoje 1000x štiplavejšie chili papričky ako naše feferónky na plnenie granátov.

No a keďže práve podpísali dohody o prezbrojení svojej armády na techniku USA, verím, že recipročne dodajú Američanom zopár ton tej úžasnej štipľaviny pre výrobu "humánnejších" zbraní... Alebo sa Amerika obráti so žiadosťou o pomoc na Mexiko?

A čo s tým mám ja? Mám rád naše slovenské feferónky... Mňam.



(Nabudúce - o hovorovej reči Slovenska...)

Tento svet

Na unikátnych fotografiách.

Martinský guláš

Nestáva sa mi často, že prestojím pol dňa pri šporáku, ale keď ma to tam pritiahne, tak sa snažím z toho urobiť malý gurmánsky sviatok. Sviatkami sa nazývajú výnimočné dni, tak aj môj prístup k vareniu guláša je sviatočný. Len sa nepýtajte, kde som sa to naučil...

Nikdy som nechodil do žiadnej gulášovej školy, som len obyčajný samouk a pozorovateľ. Tiež je pravda, že v rodine máme perfektného gulášového špecialistu. Tak to sme raz boli na chate a s partiou odvážlivcov sme sa vydali na horskú túru, nie príliš náročnú, teda myslené relatívne.

Náročnosť je okrem terénu aj otázkou veku a telesnej zdatnosti, takže ten výstup na Martinské hole sa konal podľa návrhu najmladšieho člena, nie po ceste ako by sa malo, ale rovno hore skratkami. Dnes by som povedal, že infarktová záležitosť... Zvládli sme to bez poškvrny, ale bol to pre nás výkon porovnateľný s výstupom horolezcov na Kilimandžáro.

Spiatočná cesta už bola úplne regulárna a spopod holí sme sa vracali pohodlnou cestičkou pod lesom a tam sme natrafili na bufetové osvieženie. Podnikavý bufeťák tam nalieval borovičku s horcom... Veruže tak zachutila, že sme si dali hneď dvakrát a ešte do pollitrovky sme si vzali so sebou na chatu.

Kým sme my blúdili po horách, domáci pán celý deň varil na chate vo veľkom kotli guláš. Ráno sme ho tam nechali s mäsom, dobrou štipľavou paprikou, rajčinami a všetkým ostatným, čo treba do dobrého gulášu. Ani nemusím hovoriť ako nám chutil.

Pol litra borovičky bolo tak akurát na podfarbenie tej správnej chuti martinského guláša, čo sa varil celý deň pod holým fatranským nebom. Ten guláš sa odvety pre nás stal povestným, akýmsi etalónom chuti a najlepším gulášom dvadsiateho storočia.

Odvtedy vždy, keď sa blíži finále varenia môjho gulášu, porovnávam jeho chuť s tým martinským. Niekoľkokrát som sa priblížil k martinskému, ale nikdy som ho neprekonal. Ani v tomto storočí... Pravdou však je aj to, že horec do borovičky sa tu na dolniakoch ťažko zháňa, tak borovičku suplujeme slivovicou.

Na cestu...

Včera ma ktosi sklamal a možno som to bol ja sám. Mal som tu už napísaný hotový článok (výborný :), keď nejakou záhadou zmizol z môjho okna, ako by zafúkal severák. Teplomer síce ukazoval iba 11°C, ale mohol to byť aj osud, alebo prozreteľnosť. Naozaj neviem či to nebola záškodnícka akcia Firefoxu 3.5, alebo som iba náhodne stlačil katastrofickú kombináciu kláves...

Tak či onak, všetka moja včerajšia múdrosť náhle nenávratne zmizla. Aj som pátral po tých stratených nulách a jednotkách, skúšal som všetko možné, ale pôvodný obsah príslušnej časti operačnej pamäte som už nenašiel. Plynie z toho poučenie, že všetka digitálna múdrosť je iba dočasná a na prd a stačí málo (zásah z hora), aby navždy zmizla vo vesmírnom prachu.

Možno to poznáte, po takejto nehode, po strate viet napísaných vo vrcholnej forme, už neexistuje možnosť vydolovať tie isté vety z hlavy rovnako, lebo niektoré myšlienky, slová a vety sú dielom neopakovateľného okamihu. Nie že by človek zabudol, čo chcel povedať, ale na druhýkrát to už povie inak (možno lepšie), ale už nikdy tak ako na prvýkrát.

Aby nedošlo k omylu, toto nie je kópia mojich včerajších myšlienok, tie sa niesli v úplne inom znení a boli aj o inom, lebo každý deň prináša nové vety a staré rýchlo starnú a postupne umierajú. Lebo aj naše životné prostredie sa mení, včera som sedel v pohode a v pokoji po absolvovanej horskej túre a po osviežujúcom kúpeli a dnes?

Dnes mi šumí z "tranzistoráku" (dosť zastaralé slovo, myslí sa tým "rádio") vedľa monitora kňaz Ziolkovský (Filip ho iste dobre pozná...). Je nedeľa a teda počúvam tentokrát "blogerskú" omšu. Celkom inak to vyznieva z úst známej osobnosti z blogu.sme.sk. Dokonca aj túto reláciu zahlásil môj známy, nový redaktor centra publicistiky Slovenského rozhlasu, básnik a spevák Štefan Chrappa.

Predsa len som si zo včerajška spomenul na jeden citát z Marka Twaina, že pravda sa líši od výmyslu tým, že výmysel musí byť pravdepodobný, ale pravda nie (Je jaká je...). Preto je ťažké vymýšľať hodnoverné texty do blogu a pravda často nie je zaujímavá. Našťastie, dnes už vyspelí čitatelia blogov vedia, že nemajú všetkému napísanému bezvýhradne veriť a zvlášť vtedy nie, ak je to napísané veľmi pravdepodobne...

Už minule som si povzdychol, že sa začala uhorková sezóna aj na blogoch, vidieť to všade okolo, nič sa nedeje, čo by stálo za ich námahu, lebo aj politici sú na panských letných dovolenkách, pri mori, na jachtách a tak podobne. Iste sa dočkáme nového septembra a blogeri znova začnú zosmiešňovať Fica a jeho vládu, namiesto inej alternatívy ktorú nemajú...

Nie že by som sa tiež nechystal na dovolenkové šantenie (veď už trénujem horské pochody) ako väčšina známych blogerov, ktorí sa rozleteli do sveta, lebo vedia že spoznávať ľudí je podobné ako objavovať nové svety a nachádzať nové inšpirácie. Je to veľmi lákavé, ale niekedy i nebezpečné, ale už aj sám život je nebezpečný, jediná istota je, nenarodiť sa...

Príjemné letné dni teda želám všetkým spriazneným blogerom s podobným osudom, aj verným (i neverným) čitateľom, ktorí sa už z toho, či oného dôvodu predsa len narodili...

:)