Kultúrna a gastronomická nostalgia

Nostalgia, ale nie ako túžba po niečom vzdialenom, skôr spomienka oprášená od páchnuceho nánosu niekdajšej reality. Taká nostalgia môže mať rôzne príčiny. Ako dnes večer, keď som ostal sedieť pri filme "Poprask na ceste E4" z roku Pána 1979 (presnejšie z dávneho roku súdruhov...). Československá komédia, ale lepšie by jej sedelo pravdivé označenie Česká.

Český humor znášam celkom dobre, znesiem dosť vysoké dávky. Táto komédia z pozdne socialistickej reality je založená hlavne na vtedajších hereckých hviezdach, ktoré vcelku milujem, aj keď sa dali nahovoriť do prostoduchých rolí strojníkov, šoférov cigánov a otrhancov, ale aj vedúcich majstrov a kontrolórov. Proste na tú dobu typické postavy súdruhov.

Viac ako vtedy, pôsobia dnes oslovenia súdruh a súdružka dosť komicky, aj keby to nebola komédia, ale na vtip to nestačí. Nechcem film recenzovať, len nostalgicky spomínam na tie časy, ktoré nám tak realisticky priblížila TV joj. Dokonca sa im aj dvakrát roztrhol film s krátkou prestávkou bez reklamy, ako kedysi v malom dedinskom kine keď nešikovný premietač menil kotúče. Dokonalá ilúzia, až mi z toho naskakovala husia koža.

Inú, gastronomickú nostalgiu som zažil a doslova strávil pred pár dňami na druhej strane Dunaja v malom meste Győr, neďaleko Medveďova. Kedysi, keď sme tam chodievali častejšie, bolo to spestrené o hraničné kontroly a príslušný nákupný adrenalín. Teraz sme len pochodili pamätihodnosti mesta a keďže už bol pokročilý čas obeda, zašli sme do najbližšieho "étterem".

Bolo to v mestskom dome a ako sa ukázalo, bola to akási mestská závodná jedáleň, kde ponúkali jednotné menu, skladajúce sa z hustej polievky so širokými fliačkami a zemiakmi a hlavným chodom bola biela zemiaková omáčka s niekoľkými kúskami perkeltu s červenou paprikovou šťavou. Taká starodávna dedinská klasika bývala raz do týždňa aj u nás. Tak som si zaspomínal na časy, keď ešte mama varila...

Do polievky som si hodil za pol lyžičky "čípoš" paprikovej pasty aby lepšie chutila a naozaj chutila, hádam až príliš. Keď som dojedal bielo červenú omáčku s kúskami mäsa, už som tušil, že to nebude príliš kóšer... Nie tak, ako si myslíte, môj žalúdok znesie veľa, ale už pri odchode z mesta som sa cítil ako ten vlk, čo mu horár zašil do brucha kamenie namiesto babky a Karkulky. Pravdu povediac, ani tie dve by som tam nechcel mať.

Naplno sa to prejavilo už pri Mosonmagyaróváre, ale hrdinsky som to vydržal až domov. Nepomohol ani Carbontox. Ťažká to bola noc a ťažký aj ďalší deň. Bola to daň za moju nostalgickú nenažranosť. Odteraz si budem pamätať, že aj spomienky na staré časy je dobré dávkovať si iba v primeranom množstve. Preexponovanie spôsobuje žalúdočné problémy. Nech sa na mňa súdruhovia v Maďarsku a Česku nehnevajú.

Hotel

Toto nie je ani náhodou pokus o prekonanie príťažlivosti rovnomenného románu z hotelového prostredia, je to pohľad z druhej strany, teda zo strany prijímateľa hotelovej služby. Nie som Artúr, ani Roman (čo je "Base Jumper") a vôbec nie som Jana Kirchner, ktorá s vami a len s vami všetko dokáže (a tak stále dokola)... Jednoducho "som kto som...".

Zvláštne a príznačné je, že pri dojednávaní podmienok ubytovania v hoteli, v etape záujmu o rezerváciu sa stretávam len so samými príjemnými ľuďmi. U mňa to platí všeobecne, až na jednu výnimku, keď bola na vine jazyková bariéra. Pri ubytovaní a najmä pri účtovaní pobytu už také všeobecné pravidlo neplatí. Včera bolo moje účtovanie spojené s úsmevmi a s obojstrannou spokojnosťou.

Našli sa však z mojej strany aj sťažnosti, ktoré som sa snažil sformulovať do kultivovanej podoby, v záujme zlepšenia stavu, pre budúcnosť. Nebol som totiž spokojný s organizáciou stráženého parkoviska, pri ktorom si musel zákazník sám obehať kľúč, odomknúť ťažkú závoru a tiež ju obslúžiť, odparkovať a vrátiť kľúč. Parkovací postup bol nepríjemný hlavne ráno pri výjazde. Za túto "službu" požadujú príplatok 2,5 €/noc.

Ak sú poplatky vopred oznámené, tak je na zákazníkovi či službu využije, alebo nie. Fakt je, že na tomto hotelovom parkovisku som celý čas videl iba nemecké značky a jediné slovenské auto bolo moje. Možno aj za to môže jazyková bariéra... Ostatní Slováci a Česi (bola ich menšina) parkovali voľne na úzkej ceste a tam, kde sa okolo hotela dalo. Ušetrili.

Tých niekoľko dní v tomto hoteli som strávil s rodinou a to ma priviedlo k myšlienke, ktorá stojí za patentovanie. Nabudúce, ak budem hľadať hotelové ubytovanie dám si podmienku, že na izbe nesmie byť TV prijímač, alebo ak aj bude, musí mať zablokované "markízácke" a "jojkárske" kanály. Pravda je, že kvôli nim som sa snažil zaspať čím skôr, aby som to nemusel ani počúvať.

Nie vždy je dobré (zvlášť na dovolenke), aby sa človek cítil v hoteli tak ako doma :).

...

Aby som bol konkrétny, hotel sa menuje... ale radšej nie, za reklamu mi neplatia. Len toľko, že je na konci slepej ulice, po ktorej sa ďalej dostanete len pešo, asi 500 m do kúpeľného centra. Naokolo les, nádherná príroda a potôčik, ale nie veľmi hlučný - proste rajská flóra.

Azylový dom

Včera som požiadal o azyl v azylovom dome "Second hand". V pätách som mal hrozivé búrkové mračná a prvé obrovské kvapky ma dostihli práve pred vchodom do tejto špeciálnej predajne použitých odevov. Je to ľahká prízemná stavba z prefabrikovaných dielcov, vlastne "drevený" barak plný "značkovej" veteše, pôsobiacej lacným dojmom (aj ceny o tom svedčia) rovnako ako samotná stavba.

Je to zvláštne prostredie obnosenej elegancie, ktorá ma vôbec nenadchýna a vyšité značky mi pripomínajú púťové atrakcie, či americký western. Presúval som sa medzi regálmi sem tam, obchytkával som čiesi staré háby navoňané vôňou pracích práškov a aviváže. Vonku lialo ako z krhle, zvuk dažďa použil plochú strechu ako veľký bubon. Na rozhovor s unudenou predavačkou som v tom hluku nemal chuť, len som sa nechal nasmerovať k regálom s ľahkými vetrovkami, aby som vyzeral ako kupujúci spoluobčan.

V tom kúte s vetrovkami som odhaľoval štítky s informáciou o materiálovom vyhotovení a hlavne o veľkosti. Ani jedna nemala dostatočný počet "eXtenzií", všetky boli pre moju telesnú schránku nedostatočné. Okolo dámskych blúzok som sa iba prešuchol, tiež boli akési ploché, nič pre mňa. Stále pršalo a ja som nechal svoj dáždnik doma. V secondhande s dažďom nepočítali, lebo regál s použitými parazólmi som tam nevidel.

Môj zvláštny azyl trval asi 15 minút, keď sa zvuk dažďa ustálil na minimálnej hodnote. Poďakoval som sa predavačke za prístrešie a bez zdvorilostného nákupu som odišiel do čisto prepraného vzduchu. Bol čistý ako krátko po stvorení sveta. Bez náznaku chemických prímesí, bez aviváže a bez poletujúcich peľových zrniek. Nie že by mi peľové zrnká vadili, veď patria do prírody (rovnako ako medveď), len pre úplnosť som si na ne spomenul.

Májový dážď - v chladničke raj. Tak si to dnes opakujeme, aby sme sa nejako odseparovali od múdrosti našich predkov. Spomenul som si v tej čistej pohodičke na mojich 55 rajčín, ktoré som včera vysadil v záhrade. Iste sa mi poďakujú za vhodný termín ich uvedenia do života a dúfam, že v lete sa mi poďakujú aj za túto výdatnú májovú zálievku. Nech im dažďová voda padne na zdravie a ich chutné plody na môj úžitok.

Nitra, Ars Organi

3. ročník medzinárodného organového festivalu sa začal v nedeľu 25. apríla 2010 v Piaristickom kostole sv. Ladislava úvodným koncertom Davida Di Fiore(1962) zo Seattle v USA. Od roku 2007 vyučuje hru na organe, liturgickú hru a improvizáciu na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku (podrobnejšie životopisné údaje a o udalosti, aj na tejto stránke).

Nebudem písať o oficialitách, pre mňa bolo zvláštnosťou, že si umelec neželal potlesk počas koncertu, ale až na úplný záver. Bol to zvláštny a silný zážitok, spôsob hry, zvuk organu a akustika kostola zneli v dokonalej súhre. Už úvodná skladba Toccata a fúga d mol od J. S. Bacha nasadila vysokú úroveň celého koncertu. Krásne, jasné a čisté tóny, neuveriteľná virtuozita interpreta. Pre mňa nový zážitok z organovej hudby.

Tento koncert ma priviedol k podobenstvu organovej hudby, k pyramíde, kde štyri rohy základne tvoria: skladateľ, skladba, nástroj a priestor chrámu. Nad tým všetkým stojí interpret a udáva výšku vrcholu pyramídy. V tomto prípade to bola pyramída značne vysoká...

O organe nemám bližšie informácie, je trojmanuálový a podľa môjho názoru znie nádherne v akusticky vynikajúcom priestore najväčšieho nitrianskeho chrámu.





Druhý koncert sa uskutočnil o týždeň v Evanjelickom kostole Sv. Ducha, v absolútnom kontraste moderného kostola so všetkým, čo k tomu patrí, oproti historickej budove chrámu z roku 1789. Interpretom bol István Mátyás (Maďarsko). V repertoári sa objavili okrem Bacha a Schumana aj skladby maďarských autorov.

Očakával som so záujmom aj Ave Mária od Ferenca Liszta (lebo hrával v bratislavskom Dóme), ale neoslovila ma. Dojem z tohto koncertu sa nevyrovnal zážitku z koncertu v Piaristickom kostole, moderný interier ma akusticky vôbec nenadchol nadmernou ozvenou v málo členitom interiéri, ani organ (dvojmanuálový) svojim zvukom v tom priestore.

V nasledujúcu nedeľu sa predstaví opäť v Piaristickom kostole domáca interpretka Mária Plšeková a pribudne aj trúbka Leonarda Leeba z Rakúska. Trúbka vraj v tom kostole znie úžasne. V ďalších dvoch pokračovaniach zaznejú skladby v podaní Mareka Štrbáka (Slovensko) a Pavla Kohouta z Českej republiky, na striedačku v týchto dvoch Nitrianskych kostoloch.

Fw: Jarná hra

Niekedy môžu byť návraty celkom zaujímavé, tak som sa vrátil v čase do apríla 2006, vytiahol som a oprášil jarný spot z môjho pra-blogu, keď sa ešte voda sypala a piesok sa lial...

Kráčam rušnou ulicou a vnímam protiidúcich chodcov - ženy a dievčatá, hlavne tie... Nad nami je modrá obloha s bielymi oblakmi, tak ako sa sluší na začiatok jari. A nielen to, aj dievčatá na ulici majú modré oči a je v nich vidno obláčiky...

Oči žien a dievčat sú rovnako pôsobivé s okuliarmi ako bez nich. Budia predstavivosť. Tie nežné tváre bohýň sa vznášajú v oblakoch jarných vôní. V ich sklách vidím celú modrú oblohu a svet. Za tou oblohou tuším ich skúmavé pohľady...

Tak to býva pri jarných stretnutiach - sledujeme dve oči oproti a oni sledujú nás. Je to vzrušujúci súboj dvoch párov očí. Kto vyhrá? Tvárim sa že nič, aj ona. Chcem vydržať až do víťazného konca, no nevydržím! Prehral som - usmial som sa na znak, že prijímam prehru.

Vzápätí aj tie druhé oči, tá anjelská tvár zobrazí úsmev. Preletí iskra a víťazstvo je spečatené. Vzájomne vyhral úsmev... A tak to ide celou ulicou. Jedno víťazstvo krajšie ako druhé. Dnešný deň si značím do kalendára ako Deň víťazstva.

(3 apríl 2006)