Slová, len slová

Slová sú údelom novinárov a v dobe televíznej, aj príslušné obrazy. Škoda len, že to niektorí a skoro všetci, berú doslovne. Ich "spravodajstvo", komentáre, to sú len slová, slová a slová.

To be, or not

Dnes je sobota a ja mám na stole piatkové noviny. Som teda (sme) pozadu s informáciami. Je možné, že dnešné noviny sú oveľa lepšie, ako tie včerajšie, ale možno je to nemožné. Prikláňam sa k tomu nemožnému. Papierové noviny už patria k ohrozenému druhu ľudských produktov trávenia udalostí. Je to tak aj s tými internetovými verziami, len tam sa to stráca akosi bez potreby recyklácie.

Najdokonalejším zužitkovaním druhotných surovín je, neprodukovať ich a v tom je internet ako médium v nespornej výhode. Ale dosť bolo sobotného klábosenia, poďme k veci hmatateľnej, teda k novinám.

Nebudem tie včerajšie (tým myslím naozaj včerajšie, nie v prenesenom zmysle) menovať, aby sa ich to nedotklo, lebo chcem byť a teda som objektívne kritický voči nim (aj voči iným). Moje včerajšie noviny som si kúpil za prekvapivo vysokú (pre mňa) cenu 80 centov. Vraj preto, že je v nich vložená špeciálna príloha.

Špeciálne prílohy, to je taký zvláštny fenomén, do ktorého sa zhrnú všeobecne známe a dostupné informácie o viac, či menej špeciálnej problematike. Dalo by sa povedať, že je to ako opakovanie matky, či otca múdrostí, teda internetu. Už som aj zabudol, o čom to bolo, lebo som to nečítal pozorne.

Podstatou novín, ktoré sa snažia byť za každú cenu "mienkotvorné" je však niečo iné, nie len marketingová podpora svojho vlastného predaja. Kedysi sa mienkotvornými nazývali stranícke noviny (všetky), lebo zásadne "stranili" jedinej správnej pravde. Dnes je pravda iná a tí správni novinári jej strania za každú cenu ako voľakedy. Kedysi sa tomu hovorilo "nadpráca".

Dnes je všetko inak, aj tie všedné veci z minulosti sa inak volajú. Pozrime sa teda, čo sa dá čítať zo včerajších novín, lebo všetko naozaj nie je určené každému čitateľovi. Napríklad ja, šport v novinách zásadne nečítam, preto ich začína čítať vždy od prvej strany. Zdá sa preto, že aj mne je určený úvodník, vlastne stĺpec Petra Schutza.

Stĺpček bol včera celkom slušný, snažil sa iba dospieť k vopred stanovenej méte, že sme zlí, teda horší ako v Česku. Lebo Fico! Pozoruhodné je to zosobnenie nás, našej republiky a všetkých nás v osobe Fica. Jožo Ráž spieva "Nie sme zlí...", stĺpček mu zásadne protirečí a spieva, že sme zlí. Každý, ako sa cíti a za seba.

Nedá sa povedať, že by v tých novinách nebolo aj niečo zábavné. Napríklad taký článok o Gorile, teda v tomto prípade vlastne o Sýrii, v ktorom čítam, že nie je vlastne jasné, kto je v tom prípade zlý a kto dobrý. To zaznieva skoro ako objektívny komentár. Ako v tom českom porekadle, ktoré je tak trochu i naše: "Každý chvilku tahá pilku". 

Niekedy sa zdá, že sme už tam, kde sme nechceli byť, teda v tých povestných svetlých zajtrajškoch. Nad hlavou a nocou nám lietajú vrtuľníky, nebo je prečiarknuté krížom krážom. Mraky už nie sú mraky a prší ktovie čo, ak vôbec prší. Noviny už nie sú novinami, lebo všetko (a ešte viac) vieme zo včerajšieho internetu a hovorí sa, že príde čas, keď bude "pilku tahat" iba jeden. 

To be, or not to be, that is the question.



 

Sedmička alebo desiatka?

To je dilema...

Pivo môže byť sedmička, desiatka, ale aj dvanástka a viacstupňové. Dvanástka je vraj ideál plný chutí, štrnástka je špeciál, z ktorého sa človek rýchlo opije. Stupne piva však nevyjadrujú priamo obsah alkoholu. Alkohol v pive vzniká kvasením cukrov a pred zakvasením sa pivo nazýva mladina. Percentuálny obsah cukru v mladine je tzv. extrakt. Stupne piva hovoria o tom, koľko percent extraktu obsahovala mladina pred zakvasením.

Sedmička pripomína staré časy, keď sa pivo  varilo ako nápoj pre pracovníkov v továrňach na uhasenie smädu, teda nie s cieľom dosiahnuť opojenie. O desiatke a vyššie to už neplatí. Chuťové vlastnosti by síce mali byť lepšie, ale k práci sa nehodia. Pracujem so sedmičkou (v zálohe mám 95), ale už mi núkajú desiatku. Osmička bola medzistupeň, také nedovarené pivo. Zdá sa však, že desiatka bude z prehriateho sladu.... Kde nič, tu nič, ale už sa o negatívach "desiny" popísalo veľa, ale o pozitívach ako šafránu.

Tvorcovia dokonca tvrdia, že už to nie je systém, ale služba a preto aj nás, verných sedmičke, lákajú na "zadarmo". Vraví sa, že darovanému koňovi netreba pozerať na zuby, ale s tým darovaním je to v tomto prípade trochu zvláštne. Nejde o dar, ale o výmenu. Ako keby som mal starý dobrý bicykel s namontovaným nákupným košom, aj s detskou sedačkou (napríklad "libertu"), s ktorým chodím na nákupy do najbližšieho super-obchodu a mal by som ho vymeniť za  Saganov špeciál. Úplné terno, ale čo s mojimi nákupmi?

Pointa je v tom, že ešte som nečítal ubezpečenie od autorov projektu "desať", že "neni tomu tak" ako sa píše. Napríklad, že ten keylogger tam nie je. Možno by niekto uveril...

 

Siete

Chodiť na sociálne siete a čítať cudzie statusy, pardon, statusy priateľov, je ako sedieť s niekym a počúvať a počúvať. Začínajúcu vlastnú myšlienku dokončia za mňa. Vyvoláva to márnu túžbu po komplexnosti. Začať niečo a dokončiť to. Dať tomu myšlienku s dôrazom a prekvapením v pointe. Internet nie je život, je to len zrkadlo a aj to často krivé. Aj tam sa dajú nájsť podobnosti so životom, ale život to nie je.

Neodsudzujem to internetové médium, poznám ho a poznám aj jeho spätné pôsobenie. Je to pozitívna spätná väzba, teda v tom zmysle, že posilňuje prvotný vzťah a bráni jeho prerušeniu. Je dobré to vedieť a občas zaradiť aj negatívnu väzbu. Nemusí to byť len niečo, môže to byť aj niekto, kto podá "pomocnú ruku". Negatívum môže byť nepríjemné, lebo trhá skryté nitky do sociálnych sietí a človek je "sociálny tvor". Sme dve bytosti, často viac a nikdy nie sme sami.

 

Rozmer duše

Čítam Valkýry od Paula Coelha a zaujalo ma slovné spojenie "zväčšila sa mi duša". Nalistoval som si jeho životopis a hodnotenie tvorby. Vraj vo svojich knihách hľadá to, čo väčšina spisovateľov, teda   porozumenie medzi ľuďmi. Ani Robinson na pustom ostrove nebol sám, musel hľadať porozumenie so svojim Piatkom, ale aj s kozou. Napriek hľadaniu, málokedy nachádzame porozumenie, lebo viac veríme slovám, ako ich významu. Pritom je jasné, že každé slovo môže mať niekoľko významov. Napríklad aj taká duša a jej rozmer.

Každá diskusia stojí a padá na porozumení. Nielen na porozumení slovám, ktoré sú v zásade dané, ale aj na ich farbe, obsahu a súvislostiach s ostatnými slovami vo vete, alebo lepšie povedané v myšlienke. Každá diskusia by preto mala začať tým, že si zadefinujeme význam rozhodujúcich slov. Zdá sa mi, že duša je vo svojej podstate veľmi široký pojem, lebo obvykle zahŕňa celý svet, teda všetku prírodu, aj to čo je nad ňou a to je zase duša. Veľká, všetko zahrňujúca duša.

Najťažšie je zadefinovať si význam takých pojmov, ktoré nie je možné uchopiť, uvidieť, ani počuť. Preto som mal vždy radšej náuku o strojoch, ako o elektrine. Nič však nie je dané definitívne a osud čiže okolnosti, ma naučili vnímať aj elektrinu ako dobrého priateľa. Možno raz porozumiem aj duši. Filozofické pojmy sme si vymysleli preto, aby sme mohli aj o pocitoch a stavoch duše diskutovať a pochopiť aj to nepochopiteľné. Vidieť na seba aj na iných zhora i zvnútra súčasne, ako zbiehanie koľajníc v nekonečne.

Práve preto sa vybral Paulo so svojou ženou Chris do púšte, kde mali stráviť 40 dní, aby rozšírili svoje duše. Táto vďačná literárna schéma mu je blízka, lebo asi o to isté sa pokúšal aj cestou na púti do Santiaga de Compostela v inej knihe. Aj mnohí iní tam chodia, aby sa našli, aby sa videli zvnútra a zároveň z nadhľadu. To je chvályhodné. Stačí uveriť, hľadieť za obzory sveta a zabudnúť na druhé vedomie, ktoré opakuje tie nestráviteľné denné všednosti, ako je starosť o telo, chlieb a víno a spánok v dobrej posteli.

Je to moja druhá kniha od Coelha a ešte som ju ani nedočítal. Hádam mi ku koncu dopovie to, čo začala a rozšíri sa moja duša. Najprv však zadefinovať obsah toho slova...