Simona, včera a dnes

Inšpirovalo ma vyjadrenie, že Simona je prvá "stendapistka" na Slovensku. Neviem, kto to povedal, len som to začul z niektorého reproduktora v domácnosti. Zaujalo ma to poradie, ale veď aj blogeri sú tak trochu "stendapisti", akurát, že ich scénou nie sú dosky "čo znamenajú svet", ale obyčajný monitor a klávesnica.    

Simona je fajn, srandu potrebujeme k životu ako soľ do bryndze, inak by nechutila ani Slovákom. Či je však Simona prvá, to je otázka. Byť, či nebyť, to je otázka... To hádam ani nie. My niektorí sme ešte nezabudli napríklad na Magdu Pavelekovú, bola to síce herečka a komička, to sa nevylučuje, ale vedela ľudí zabávať aj sama "na pódiu" a huba (ústa) jej chodila aspoň tak ako dnešným moderátorkám. 

A mali sme aj zopár "stendapistov" (ergo ľudových rozprávačov). Ani o tých v minulosti nebola núdza, myslím (a viem), že v žiadnom období nám nechýbali. Ja si pamätám, za svoj krátky pobyt na Slovenskej zemi Uja z Detvy (Ľudo Zelienka), Andera z Košíc (Ján Pisančin), Strýca Marcina z Pezinka (Milan Mlsna) a Ďuriho Štachitku (Elemír Erby z Košíc), ktorý šíril východniarsky humor. 

S Milanom Mlsnom som sa raz aj stretol v krčne v Pezinku, ja na pivo, on na vínečko. Proste ide o komikov (zabávačov, dnes stendapistov), ktorí nás vedeli zabávať a hlavne rozosmiať v ťažkých časoch. V ich rozprávaní bol humor, ľahká irónia a tiež zrkadlový obraz vtedajšej spoločnosti. Dnes je to podobné, len sa mi zdá, že tí odvážnejší do toho nahodia aj kúsok vysokej politiky, ale to len keď vycítia takú náladu obecenstva. Sú slobodní, bez obmedzení až do úrovne vlastnej odvahy.  

Povedzme si však na rovinu, čo sú to ťažké časy? Hádam si niekto prizná, že tieto terajšie sú ľahké? Ľahké boli vždy len tie staré dobré časy.  Ľahké to dnes nemajú ani humoristické (sic) časopisy, ako také Woloviny (preboha, to je skoro ako Waboviny), alebo Kocúrkovo. Ale ani iní to nemajú ľahké, aj p(P)ravda sa dá kúpiť. Dnes som to výnimočne skúsil a neprekvapila ma len cena 1,40 €, ale aj titulok (asi takto):"... Naše F-16 môžu zostať v USA do roku 2026". Padol mi kameň na otlak, len na čo sme ich vlastne kupovali? Nabudúce si radšej kúpim to Kocúrkovo... 

Zalovil som v pamäti a prepadol som sa do roku 1968. "Pravda na weekend" vtedy stála 1 Kčs. Podobnosť čisto náhodná:

 

Ten rok bol zázračný. Zaujal ma v Pravde z 1. novembra 1968 aforizmus: "Pri nedostatku holej pravdy je aj striptýz dobrý".  Alebo aj tento (už vtedy): "Niektoré noviny sa tlačia iba preto, aby kryli prechodný nedostatok iného papiera".  

p.s. - p.f. 2024

 

 

Čas neexistuje...

Neexistuje, ale napriek tomu sa niekedy dá vrátiť späť v čase, najmä slovami. Tak som sa dnes vrátil do svojich starých úvah o čase. (Bolo načase, lebo nečinnosťou sa mi podarilo dosiahnuť takmer nulovú dennú čítanosť wabovín. Ale waboviny ešte žijú!)

Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo. (Budíček...)

Zastavil sa čas, alebo len hodiny idú pomalšie? Čítal som, že pri prechode na letný čas sa čas posúva o jednu hodinu... Aký to omyl. Čas je vesmír a svetlo je len neexistencia tmy (alebo naopak?). Čas nás núti premýšľať o podstate... Vesmír je živá hmota a má dušu, lebo základnou vlastnosťou živého je pohyb a vesmír je v neustálom pohybe. Bez pohybu nič neexistuje (len Big-Bang), všetko je hmota a energia v rôznych formách a prejavoch. Základnou časťou hmoty, menšou ako atóm a jeho známe zložky, je častica život - motor pohybu, sila príťažlivosti, podstata gravitácie a všetkého... (Pantha rei)

Čas beží (letí ako vták), lebo všetko je v pohybe. Vnímanie času je o tom, že človek má v živote niekoľko období, či etáp, ktoré trvajú rozdielny čas, ale aj vnímanie toho času človekom je rôzne. Ostatných 20 rokov mi ubehlo veľmi rýchlo. Asi to bude tým, že som sa nenudil, ale bolo to naozaj zaujímavé obdobie. Želám si pokračovanie v takomto tempe, aj keď to znamená, že opäť mi ten čas uletí ako vták. (Teória relativity)

Kino Čas bola dobrá vec, hádam až na tie povestné blchy. Spomínam si, že v tom kine z času na čas chodila uvádzačka s takým ručným rozprašovačom a postrekovala nás ako voňavkou na veľkonočný pondelok. Vždy som si myslel, že je to kvôli smradu, ale už nie som si istý, či to náhodou nebol postrek proti blchám. (Blcha)

Raz nám vypadla elektrina, skoro  na dve hodiny. Bol to čas určený na šmátranie po sviečkach a zápalkách, vhodný na spustenie temnej fantázie. Čas na zamyslenie a mierne obavy. Pustenie strachu na špacír, lebo sme už zabudli ako vyzerá tma. Tá tieseň, ktorá padne na človeka, keď sa nemá čoho chytiť. Kým sa nájdu sviečky a lampáše. Už mi je fajn, už som pozitívne naladený, dobrá nálada mi visí nad hlavou (ako Damoklov meč) len padnúť a padnúť. V najtemnejšom kúte izby ťukám do klávesnice a je mi dobre ako podľa Jakubiska. Čo viac by som mohol chcieť.? (Času je málo...)

Vždy keď sa dostanem do stavu pohody, čas začína plynúť zdanlivo pomalšie, všetko stíham, nič mi neutečie, na všetko mám čas... Zakaždým však nasleduje druhá fáza - zistenie, že čas sa kamsi stratil a už ho niet, že dobré predsavzatia odplávali spolu s ním... Nasleduje fáza tretia, naháňanie zmeškaného času a stres. (Stav pohody a večne mladé ženy)

Blogy sú vo svojej podstate podenkovou žurnalistikou. To obvykle z hľadiska aktuálnosti, ale často aj z aspektu kvality. Chcem veriť, že toto nie je môj prípad (občas si všeličo namýšľam a domýšľam...)
Trvácnosť a platnosť "múdrych myšlienok" je dôležitá, niektoré sa dajú použiť (aj zneužiť) podľa potreby a príležitosti. Niečo zhasne s najmenším vánkom času, niečo pretrvá aj víchrice. (Minca času)

Patrí sa zaspomínať na našu bývalú republiku. Boli to pekné časy, lebo sme tam žili a boli sme mladí. V histórii neexistujú návraty po rovnakej trajektórii, vždy sa čosi mení a vždy je niečo nové (lepšie?), ale sme stále "bratia".  Len peniaze nás trochu delia. Mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa už aj u nich platilo Eurom (jednoduchšia dovolenka). Až potom by to bola paráda - žiadne "vekslovanie", rovnaké meny,  priame porovnávanie cien a súťaž, kto je lepší. Takto sme stále lepší my... (ČSR)

Ktosi (čosi) stále odchádza. Našťastie neexistujú absolútne konce, vždy spolu s koncom niečo iné začína... Nový čas (aj keď neexistuje) prinesie nové príbehy všedného dňa. Spomienky nás však vždy vrátia tam, kde chceme. (Čas lúčenia)

Záverečná ľahká myšlienka (skoro ako by ani nebola) namiesto pointy: Hľadám autorov, ktorí by chceli písať v tomto blogu (Waboviny) v podobnom duchu (humor, ľahká irónia, aktuálnosť, hĺbka myšlienok a pod.) nech dajú vedieť v komentári, pošlem im mailovú adresu blogu.

Jednoduchá spomienka

pre Antona

 https://youtu.be/L-JQ1q-13Ek?feature=shared

Bejvávalo...

Neuveriteľné, o Slovenskom rozhlase som písal:

v roku 2009:

"Zaujímavé informácie podávajú bez vlastného zaujatia, so snahou o nestrannosť. Výber hudby je robený s citom, striedajú rôzne žánre, tak ako sa logicky mení nálada poslucháča pri dlhých cestách. Hudbu striedajú zaujímavé diskusie, samozrejmosťou je kvalitný dopravný servis, proste je to u mňa jednotka v éteri."

v roku 2011:

Na informácie pre nás je (stále) najlepšie rádio Slovensko. Trochu mi vadí len to, že príliš často zdôrazňujú "autoreklamu":  "Počúvate rádio Slovensko!" (a iné časté reklamy).

 v roku 2012:

"Domáce rádiá prešli v našej domácnosti (novým) výberovým konaním, v ktorom opäť jednoznačne zvíťazil Slovenský rozhlas, teraz pod krídlami Zemkovej RTVS. Je to jediné naše solídne rádio a ešte na dôvažok je platené z našich poplatkov, tak to za to stojí.

v roku 2018:

"U nás bývalo naladené zásadne rádio Slovensko. Už nejaký čas skúšam iné stanice, lebo Slovenský rozhlas sa preorientoval (zopsul) na "komerčný štýl", hlavne vďaka niektorým moderátorkám, ktoré mi spôsobujú zvýšenú peristaltiku. Vraj "informačné rádio", ale snažia sa o (akože) vtipnosť aj pri správach o počasí. Proste "seriózne podaných správ" je tam ako šafránu. (myslím tým hlavne dikciu)"

a dnes: 

Veci sa menia, rádio Slovensko (RTVS) už nie je to čo bývalo. Zmenilo svoj charakter. Aké bude ďalej?

 

Návrat agenta 007

„Muž, ktorý položí otázku, je považovaný za blázna iba chvíľu, ale muž, ktorý se nepýta, je blázon na celý život.“ (Konfucius)

Opäť som ho stretol, obaja sme o niečo starší. Neviem, ako som sa zmenil ja, v zrkadle som (po oholení) stále rovnaký, no on sa zmenil. Namiesto hladkej tváre má dlhú sivú bradu, skoro ako Konfucius, ale spoznal som ho na prvý pohľad, aj on mňa.Tentokrát nekupoval salámu, ale pečivo a bol sám. 

Nerozprávali sme sa, ja som odchádzal od pečiva a on šiel práve tam. Ostala mi len jedna otázka, ako človek (muž) dospeje k tomu, aby si začal pestovať bradu? Asi je to módna záležitosť, alebo snaha o zmenu, lebo zmena vzhľadu iste pôsobí aj na charakter a správanie človeka. Niekedy to môže byť aj pozitívne. 

Skúšal som, dva týždne som sa neholil, ale nerobilo mi to dobre. Asi na to treba ísť trochu inak, len treba vedieť prečo. Ja neviem... Asi zo mňa nikdy nebude bradáč. O fúzoch ani nehovorím, tie by mi vadili, z praktického hľadiska, ešte viac. 

Módne trendy mi nič nehovoria, ale viem, že sa opakujú. Keď som mal 18, nosili sa široké nohavice, ale módny trend šiel k úzkym, potom vyhral praktický pohľad na vec a dnes máme opäť dobu úzkych nohavíc. 

Vybrali by ste si takúto bradu? Alebo podľa iného vzoru?

 

ps: súťaž o zápis do knihy rekordov ruším...