Vice versa

Môj svet, aj ja sme 18 naopak. Áno, môžem to tu napísať, veď aj tak to skoro nikto nebude čítať... 5 až 20 čitateľov za týždeň, to nie je žiadna sláva (ale možno, z historického pohľadu o 1000 rokov...). Kde sú tie staré dobré časy, keď tu existovala úžasná komunita blogerov-čitateľov? Na ilustráciu, waboviny majú cca 1750 článkov a 3310 komentárov. Začalo to v auguste 2006 a s väčšími, či menšími prestávkami trvá dodnes. 

Už Konfucius veril, že úsudok a múdrosť sú dôležitejšie ako bezmyšlienkovité rešpektovanie pravidiel... Tiež povedal, že človek by mal milovať všetkých, ale držať sa v blízkosti dobrotivých a morálnych a ak mu zvýši energia, mal by veľa čítať... A ešte jedna myšlienka z knihy (lebo čítam). Múdrosť sa dá naučiť tromi spôsobmi: uvažovaním (najvznešenejšie), napodobňovaním (najľahšie) a skúsenosťou, ktorá je najtrpkejšia (platí to dodnes aj v politike, možno dvojnásobne).    

Sokrates sa vraj prirovnal k pôrodnej babici, ktorej úlohou je rodiť myšlienky. Táto myšlienka sa dosť podobá mojej, o ktorej som písal v roku 2007. Platón si myslel aj to, čo sme už prakticky zažili: Ideálna spoločnosť by si mala osvojiť spoločné vlastníctvo (odstrániť pokušenie získavať súkromný majetok). Vláda by mala udržiavať sociálnu harmóniu, spravodlivosť a odstraňovať akýkoľvek potenciálny zdroj korupcie. (cca 375 pred N. L.) Niektoré myšlienky sú večné, tak sa možno aj k tejto ešte raz vrátime.

V roku 1002 spísala Sei Šónagon zápisky s názvom "Dôverné zošity". Ide o zmes denníkových záznamov, osobných úvah, postrehov a početných zoznamov, ktoré nám poskytujú pohľad na vtedajší japonský život...  Je to žáner, v ktorom sa náhodne spájajú neformálne a často nesúvisiace literárne fragmenty, zvyčajne inšpirované osobnými skúsenosťami autora a jeho okolím... 

Prečítajte si ešte raz tú definíciu žánru a máte stručnú charakteristiku žánru Wabovíny. 

Všetky citácie a grafický motív, sú voľne prevzaté z úžasnej knihy Daniela Smitha "50 kníh, ktoré písali históriu sveta", zo slovenského vydania vo vydavateľstve Ultimo Press, Bratislava 2023.

 

Škrabanie zemiakov a hviezdy

Nie veľmi obľúbená činnosť v kuchyni, prináša aj mysliace pokušenia, stav nezaťažený ničím aktuálnym, nad tou prácou nie je potrebné premýšľať. Dalo by sa to prirovnať k meditácii, vstúpeniu do seba. Niečo podobné som zažíval kedysi, keď sme po ukončení náročnej intelektuálnej práce boli nútení zapojiť sa aj do mechanickej "nemysliacej" činnosti (strihať a skladať výkresy). Boli to chvíle uvoľnenia bez nutnosti intelektuálneho vypätia, ale nie celkom, lebo myseľ sa nedá vypnúť, dá sa však presmerovať do diametrálne odlišných reálií, ktoré zároveň znamenali v tej súvislosti relax.

Rád čistím zemiaky, raz som o tom dokonca napísal aj úvahu s názvom "Trikrát a dosť" (nie podľa L.). (Trikrát a dosť o inom...)    

Dnešné čistenie starých zemiakov ma priviedlo k meditácii o hviezdach. Nie o tých obyčajných, čo tam hore svietia, ale o tých obyčajných ľudských, ktoré nám svietia na cestu životom. Nemyslím tým, že by to boli "vzory", za ktorými treba kráčať, to je skôr pozícia pre deti, ale skôr myslím na tie "hviezdy", ktoré nám na tú "našu" cestu svietia, ako pouličné lampy v noci. Niekedy môžu byť aj ako semafory - raz zasvietia zelenou, inokedy červenou, alebo len ožltnú, aby sme ostali v očakávaní. 

Aby som bol konkrétny, sú to ľudia, ktorých si zapamätáme na celý zvyšok života. Samozrejme sú to rodičia, niektorí učitelia , či profesori. Môžu to byť aj umelci, spisovatelia, herci, alebo šéfovia, či kolegovia z práce. Pri hercoch však treba byť opatrným, aby sme si nezamenili herectvo s natívnym charakterom človeka... Aby som bol konkrétny o mojich hviezdach, k tomu by som potreboval odvahu. Menovať žijúce hviezdy je trochu ošemetné, aj keď hviezdou života sa môže stať len ten, ktorý je jasne viditeľný na (mojom) nebi. Tak možno nabudúce...

 

História

Od roku 1990 sa u nás často hovorí o minulosti ako o uzatvorenej historickej etape. Je to vcelku pochopiteľné z hľadiska spoločnosti, ktorá urobila hrubú čiaru, z ktorej znova štartuje.

Nie je to však také jednoduché z hľadiska ľudského, lebo život je kontinuálny dej a nedá sa povedať, že od zajtra budú platnými členmi spoločnosti len tí, čo sa narodili v novej dobe a tí, čo nemajú nič spoločné s minulosťou.

S minulosťou nikto svoje vzťahy nepreruší, lebo v minulosti má svoje korene, svoju životnú kontinuitu. Tak nejako sa musíme každý za seba pozrieť na svoju vlastnú minulosť. Zásadne iné sú teoretické hamletovské otázky - byť, či nebyť? Ak máme posudzovať vinu iných, najprv sa musíme zamyslieť nad vlastným svedomím, nad vlastným životom.

Patrím k tým, čo sa narodili a takmer celý svoj život prežili v režime, ktorý zákonodarcovia pred časom označili ako obdobie neslobody. Mám sa preto cítiť vinný, že som sa narodil počas druhej svetovej vojny? Že náš dom bol dočasným príbytkom najprv nemeckých, potom ruských vojakov? Nie! 

Mám sa cítiť vinný za to, že moja rodina bola postihnutá (ako všetky) menovou reformou? Za to, že sme po nej opäť začali žiť a rodičia zarábať v potu tváre na živobytie? Nie! Že som mal štúdium zadarmo, ale okrem toho skoro nič? Nie, také boli vtedy pravidlá a v spoločnosti sa musí žiť podľa pravidiel, lebo inak sa ani nedá.

Keď som už bol sám za seba zodpovedný a na svoju prácu odkázaný, mám si dnes vyčítať, že vo voľnom čase som staval letecké modely? Že som sa neskôr aktívne zaoberal fotografovaním, že som sa v hifiklube venoval modernej i klasickej hudbe? Že som sa takto okľukou dostal aj k tajomstvám elektroniky? Nie! Bolo to celoživotné vzdelávanie, získavanie nových zručností...To si nemôžem vyčítať.

Nie, nie a nie! Keby som si čokoľvek z toho vyčítal, musel by som sa znova narodiť, lebo tento úsek, skoro celý život by sa mi stratil a bol by som bez minulosti. Je to moja minulosť (inú nemám) a sám pre seba ju nevidím ako obdobie neslobody, aj keď niekedy bolo ťažko. Pre to všetko nie sú mi sympatické snahy o vyhrabávanie starých a domnelých krívd, lebo žili sme tak ako nám to okolnosti a "spoločnosť" dovoľovali. 

Človek je tvor spoločenský, inak neprežije. História je nemenná, niekedy sa mení bohužiaľ len aktuálny výklad dejín... Niekto žije aktívnejšie, niekto pasívne, ale každý človek je súčasťou spoločnosti, v ktorej žije. Všetci narodení majú právo žiť. To je tuším jedno zo základných ľudských práv.

Tí, ktorí sa v aktívnom veku preniesli cez hrubú čiaru roku 1990 museli nové spoločenské pravidlá akceptovať ako vždy predtým. Avšak viny spáchané proti zákonu a pravidlám spoločnosti by však mali byť postihované bez ohľadu na zmeny spoločenského poriadku. To je doména práva a spravodlivosti.

 

Spracované podľa článku na blog.sme.sk z roku 2005

 

Klupkárt

 Začal som v titulku písať podľa Bernoláka: "Píš ako počuješ". Už síce nechodím do Tesca, ale v reklamách je to stále počuť, podobne ako o inej karte - kauflandkárt. Aj tú som už zahodil, lebo nechcem byť evidovaný v štatistike firmy a tie benefity, ktoré ospevuje v reklame aj Mišo Hudák oželiem. Vlastne by som nemal ani písať o tom, ani o ničom, ale za tie roky na internete som nachytal čosi, čo sa možno podobá na grafomániu. Tak píšem, tentokrát zase len o tom, čo som čítal.

 - Podľa denníka Daily Mail si príslušníci generácie Z (narodení v rokoch 1997 až 2012) čoraz viac osvojujú životný štýl “dôchodcov” – chodia skoro spať a málo pijú alkohol, lebo vraj, čím dlhšie človek spí, tým je zdravší. 

Vyzerá to ako pochvala dôchodcov, ale možno je to aj kritika toho stavu, do ktorého sa raz (možno) každý dostane. Z vlastných skúseností môžem potvrdiť, že v tých mladých rokoch (18 - 35) som nemal problém prebdieť hoc aj celú noc, samozrejme pri zaujímavej práci. Dnes už nepijem alkohol (bývali aj iné časy...) a chodím spať pravidelne o desiatej večer (rád vynechávam aj problémové pozeranie TV kanálov a novín). Nemá zmysel ponocovať, prácu si šetrím na deň. Ráno po raňajkách si ju vymýšľam a potom idem do nej...

- Narazil som na slušný postreh v blogu Vlada Javorského: Slušnosť je hlavná „pracovná metóda“ podvodníkov – bez nej by nikdy nezískali dôveru svojich budúcich obetí! Tak pozor hlavne na tých, čo sa bijú´do pŕs, že sú "slušniaci" (poznáte ich podľa rečí, najmä v politických debatách). Ale opatrne aj s neslušnými, hlavne keď rozprávajú vtipy. 

- Na záver môj vlastný postreh - preladil som naše "WC rádio" na vlnu "rádio Regina" a je to úplne iná káva. To je to pravé "rádio Slovensko", nie "rádio Slovensko". Dalo by sa povedať, že to je paradox našej doby a príznak rozdelenej spoločnosti.

 

Normalizácia a hoaxy

Normalizácia je (aj) upravovať, upraviť do normálneho stavu: n. pomery, medzinárodné vzťahy. nenormálny príd. odlišný od normy, normálnosti, neprirodzený, abnormálny: n. vývin, stav; n. človek úchylný

Toto ma inšpirovalo na príjemnej prechádzke mestom.

Kedysi dávno, keď sa voda sypala a piesok sa lial… Pracovné kolektívy sa občas stretávali za účelom „teambuildingu“. Vtedy sa to volalo inak, ale v podstate išlo o športovo zamerané stretnutia, či spoločenskú zábavu v kolektíve, alebo aj spoločné zájazdy za spoznávaním krás našej vlasti – Česko-slovenska. Niekoľkokrát do týždňa sme sa na začiatku pracovnej doby stretávali, aby sme sa utvrdili v tom, čo sú „hoaxy“ a čo je pravda.  

Poverený člen kolektívu si prečítal noviny (napríklad Pravdu) a vybral z článkov to, čo sa mu zdalo byť zaujímavé a to nám ostatným prečítal ako pravdu (my ostatní sme ušetrili a nemuseli sme kupovať noviny). Všetko ostatné, o čom sa nahlas nehovorilo, bola lož. Volalo sa to „päťminútovka“. Potom sme sa rozišli a začali sme uvedomelo pracovať na svojich úlohách.

Dnes už kolektívne nečítame noviny, každý má svoj mobil, či počítač a každý číta to čo ho napadne. Vystavujeme sa tak riziku, že to čo čítame nemusí byť naozaj pravda. Napríklad, môj dnešný výber na súkromnú päťminútovku dopadol takto (výber zo spravodajských webov a z niektorých blogov):

Generácia „Z“:
Podľa denníka Daily Mail si príslušníci generácie Z (narodení v rokoch 1997 až 2012) čoraz viac osvojujú životný štýl “dôchodcov”. Chodia skoro spať a málo pijú alkohol. Ľudia vo veku od 18 do 35 rokov tvrdia, že si všimli priamu súvislosť medzi spánkom a celkovým zdravím, preto si dávajú záležať na tom, aby spali čo najviac. Niektorí chodia spať už o deviatej večer. A začali aj menej piť ako predchádzajúce generácie. (Som lepší, ja chodím spať až o desiatej večer.)

Čo je „newspeak“?
Cenzor sa po novom volá "moderátor obsahu". George Orwell by bol z toho nadšený, ale v zásade to nie je nič nové. Od zavedenia slobody tlače v roku 1848 sa jej odstránenie už nikdy nenazvalo zdiskreditovaným pojmom "cenzúra", ale práve podobným „newspeakom“.

Črepinky z OSN:
Náš svet vstupuje do doby chaosu, nebezpečnej a nepredvídateľnej slobody a úplnej beztrestnosti, vyhlásil Guterres s tým, že Bezpečnostná rada sa ocitla na mŕtvom bode pre geopolitické spory.
Globálna komunita je viac roztrieštená a rozdelená ako kedykoľvek počas posledných 75 rokov. Dokonca aj obdobie studenej vojny bolo v niektorých ohľadoch menej nebezpečné.

Trochu davovej psychológie:
V dave máš šancu bojovať za myšlienku, ktorú nie si schopný sám vymyslieť a aplikovať v praxi. (blog Vlado Javorský)

Poučenie o podvodníkoch:
Slušnosť je hlavná „pracovná metóda“ podvodníkov – bez nej by predsa nikdy nezískali dôveru svojich budúcich obetí!

Záverečná novinka:
Profesorka neuropsychologie z londýnské univerzity Sallie Baxendale napsala studii o dopadech blokátorů puberty na vývoj mozku. Blokátory puberty, to jsou chemikálie, které se podávají dětem, aby byl zastaven pohlavní vývoj a mohl být později předělány na napodobeninu jiného pohlaví. (brrr)

Je to ťažké, teraz sa musí každý sám rozhodnúť (ak sa dočítal až sem), čo zoberie ako pravdu a čo moderne označí za „hoax“ (a nielen dnes a nielen tu).

Z dennej tlače (na internete)